Medzinárodný kolektív Tuda Syuda vznikol v Moskve na Inštitúte pre médiá, architektúru a dizajn Strelka. Sústredí sa na špekulatívne projekty o budúcnosti stravovania v kontexte digitálnych technológií. Hlavný problém, ktorý vo svojej práci riešia, je, ako gastronómiou premieňame krajinu a architektúru a ako by sme si mali tieto zložité interakcie sprítomňovať a vedome ich pretvárať.
Jedlo vždy utváralo krajinu a krajina podnecovala vznik receptov. Touto spätnou väzbou ľudia už tisícročia vytvárajú živé vzťahy medzi surovinami a prostredím. Formujeme krajinu, aby sme v nej mohli žiť, a učíme sa od nej, aby sme sa najedli.
Obe funkcie sa prelínajú v mieste, ktoré ako Európania nazývame „vidiekom“. Naše nazeranie naň je však sporné: „Fakt, že polovica svetovej populácie v súčasnosti žije v mestách, sa podľa architekta a urbanistu Rema Koolhaasa stal ospravedlnením nášho ignorovania zvyšných deväťdesiatich ôsmich percent povrchu Zeme – vidieka.“ Koolhaasov dobre mienený, avšak zjednodušujúci pojem, ktorý zahŕňa všetko, čo nie je mestom, je pre postkoloniálnu Afriku, Austráliu a Ameriku v podstate nepoužiteľný. Pôvodné predstavy „vidieka“ ako mytologického priestoru sú takmer úplne ignorované – práve tak, ako to bolo za kolonializmu.
Náš projekt sme začali otázkou, ako môžu byť rituály jedenia a utvárania krajiny uvedené do priamejšej súhry s cieľom obojstranného prospechu. Ako prvé sme navštívili Veretievo, agroturistickú prevádzku (hotel, ekofarma a kolónia blízko mesta Dubna na sever od Moskvy), ktorá vytvára príjemné a zároveň produktívne krajinné prostredie. Po rozhovoroch s majiteľmi a zamestnancami sme však zistili, že úsilie o dosiahnutie jedného i druhého je nerentabilné a neefektívne. Ide o krásny priestor, avšak len veľmi ťažko predstaviteľný na úrovni súčasných digitálnych platforiem.
Platformy a krajina
Platformy však už jedlo robia. Šéfkuchár z dielne IBM Watson je umelou inteligenciou, ktorá vytvára zvláštne recepty založené na matrici ingrediencií, ktoré sa spolu vyskytujú vo veľkom korpuse už existujúcich receptov. Watson využíva princípy strojového učenia sa. Vďaka nim vie prejsť obrovské množstvo receptov, aby našiel k sebe sa hodiace suroviny, a vytvoril tak na základe vybraných ingrediencií nové recepty.
Služby na sprostredkovanie jedla ako Deliveroo (londýnska firma zaoberajúca sa donáškou jedla, ktorá svoje služby ponúka vo viac než dvesto mestách na celom svete) spájajú stravovacie prevádzky s jednotlivcami. Americká služba Blue Apron zachádza ešte ďalej do súkromia, keď sa prostredníctvom propagácie cez podcasty stará o doručovanie surovín a receptov na ich spracovanie priamo do kuchýň, ktoré sú inak nevyužívané – každý týždeň doručí kôš plný potravín priamo k vám domov aj s receptami, ktoré z nich môžete pripraviť. Uvedené služby vytvárajú priamejšie prepojenie medzi producentmi jedla a mestskými konzumentmi a zároveň dbajú o kvalitu surovín a estetiku miesta ich pôvodu. Boli sme fascinovaní ich puritánskymi, priam bukolickými opismi pôvodu surovín a miesta, odkiaľ vzišli. Najlepším príkladom je slogan: „Jedlo je lepšie, ak s ním začnete od nuly.“
História ruského poľnohospodárstva nás však učí, že štart od nuly neexistuje. Náš výskum nás priviedol k Stolipynovým reformám, ktoré umožnili privatizáciu feudálnych majetkov a viedli k revolúcii v r. 1917. Pozreli sme sa bližšie na sovietske päťročnice, ktoré eurázijskej krajine vnútili vopred určené spôsoby obrábania pôdy a žatvy: „Prvá päťročnica bola vyhlásená Stalinom v r. 1928. V prejave k robotníkom z r. 1931 zdôraznil, že Rusko je ,päťdesiat či sto rokov za rozvinutými krajinami. Ich náskok musíme dohnať za desať rokov. Alebo sa nám to podarí, alebo nás rozdrvia.‘“ Viedlo to k masovému hladomoru na Ukrajine a v Kazachstane. Pri stretnutí s Dmitrijom Patruševom, ministrom poľnohospodárstva Moskovskej oblasti, sme sa dozvedeli o aktuálnych vládnych plánoch na rozvoj rozsiahlej nevyužívanej poľnohospodárskej pôdy, ktorá je až prekvapivo blízko k ruskému hlavnému mestu.
Podobne ako v iných štátoch s rozsiahlymi poľnohospodárskymi plochami, aj v Rusku je široko rozšírená prax monokultúrnej produkcie pšenice, mäsa či mliečnych výrobkov, ktoré predstavujú investície s nízkymi nákladmi. „V roku 2012 ruské poľnohospodárstvo dodalo 11,2 percent svetovej produkcie jačmeňa, 5,9 percenta pšenice, 4 percentá mlieka a mliečnych produktov a 3 percentá cukru a hydiny.“ Sankcie uvalené na Rusko v roku 2014 však krajinu odstrihli od veľkej časti zahraničných dodávok čerstvého ovocia a zeleniny, ktoré majú teraz v chladničkách národa, ktorý obýva studenú krajinu, status luxusu. V roku 2015 na predmestí Moskvy postavili tridsaťjedenhektárový skleníkový agrokomplex Ivanisovo v Elektrostaľe (58 km východne od Moskvy). Náklady na jeho výstavbu dosiahli päťsto miliónov dolárov. Pestuje sa v ňom však zatiaľ len jediná plodina – uhorky, no v budúcnosti tu plánujú ročne vypestovať 21-tisíc ton rajčín, uhoriek a šalátu. Vďaka umelému svetlu a stabilnej teplote rastú rýchlo a spoľahlivo. Počas celého dňa i v každom ročnom období sú intenzívne monitorované. Podobné poľnohospodárske interiéry sa stávajú bežnou súčasťou európskej krajiny. Napríklad oblasť Ivanovo na severovýchod od Moskvy je z veľkej časti vybavená zariadeniami holandskej výroby – technológiou nehlučnej hydropónie s umelým osvetlením, pričom rastliny chráni biologická metóda entomofágie (konzumácia hmyzu ľuďmi), takže nijaká chemická ochrana proti škodcom už nie je potrebná.
Tuda Syuda navrhuje ďalší rozvoj takýchto vymedzených poľnohospodárskych areálov, ktoré by mohli byť monitorované a vyjadrené systémami umelej inteligencie, manažujúcimi ich intenzitu, produktivitu a komplexitu. Umelá inteligencia sa v poľnohospodárstve už dnes hojne využíva, avšak zatiaľ len na sledovanie a monitoring – v podobe strojového videnia, ktorým sa myslí automatizované získavanie informácií z obrazu (informácia môže byť jednoduchá a binárna [dobrý/zlý] alebo zložitejšia, ako napr. identifikácia, určenie polohy a smeru každého objektu zachyteného na obraze). Strojové videnie je používané na nepretržitú identifikáciu nedokonalostí a chorôb postihujúcich plodiny. Na základe pohybu kravy pred dojením dokáže stroj vyhodnotiť, kedy je pripravená na párenie. Pôdne senzory merajú chemické zloženie pôdy, obsah vody v nej a aj jej kyslosť. Smart poľnohospodárstvo, známe aj ako poľnohospodárstvo precíznosti, farmárom umožňuje maximalizovať výnosy za využitia minima prírodných zdrojov, ako je voda, hnojivá či semená. Vďaka senzorom mapujúcim polia dokážu farmári porozumieť svojim rastlinám na mikroúrovni. To šetrí zdroje a chráni prírodu. Na pletie, sadenie a zber úrody sa využívajú roboty ako napríklad poľnohospodársky robot SITIA. Internet vecí sa stará o doručovanie jednotlivých debničiek a prepraviek. Snímače polohy sú menšie než kedykoľvek predtým. Chýba už len malý krôčik k tomu, aby sme si predstavili celé poľnohospodárske areály organizované umelou inteligenciou, ktorá bude súčasne zaznamenávať vývoj, interakciu a vznik rôznych hybridných odrôd pestovaných plodín. Môže to trochu pripomínať permakultúrne princípy výsadby vzájomne sa podporujúcich rastlín a potravinových lesov, avšak vďaka umelej inteligencii bude proces rýchlejší a s omnoho originálnejšími výsledkami. Práve o tie ide. Umelá inteligencia s citom pre krajinu totiž musí odrážať tendenciu krajiny experimentovať. Navzdory všeobecnej mienke môže byť práve ľudský sklon k predvídateľnosti a vyrovnanosti tým, čo životné prostredie zničí (len veľmi málo plodín rastie na pôvodnom mieste svojho výskytu, ale ich proveniencia si z marketingových dôvodov uchováva hodnotu – príkladom sú napríklad španielske olivy). Chuť, ako je známe, požiera samu seba. A to sa dá interpretovať dvomi spôsobmi. V prvom ide o doslovné napĺňanie našich stravovacích požiadaviek: „Časť problému je, že v porovnaní s kravami, prasatami či divinou nemajú na sebe ľudia veľa mäsa… za rok by sme skonzumovali omnoho viac ľudí, než by sme kedy mohli nahradiť novými deťmi“. V druhom význame ide o odkaz na Bourdieuov „symbolický kapitál“: hra s nulovým súčtom na utváranie vkusu v umeleckom a intelektuálnom živote.
Textúry a rozhrania
Keďže ľudia sú nevyhnutnými prostredníkmi v interakcii medzi jedlom a krajinou, musia byť do konverzácie tiež zahrnutí. Obraz a reč sa stali testovacou pôdou pre skúmanie toho, ako sa stroje učia, a umelá inteligencia sa ukázala byť majstrovským tvorcom nových textúr a pomýlených identít. Textúry vytvorené strojmi môžu vyjadrovať kvality povrchov konštrukčných materiálov, ako i jedlých substancií. Oboje môžu byť vybudované, resp. pestované na tom istom mieste. Textúry dlho predstavovali vzájomnú komunikáciu medzi potravinami a estetikou krajiny – od zátiší cez impresionizmus až po shutterstock. Ako interakcie zmyslov, textúry môžu byť vnímané hmatom a chuťou práve tak, ako zrakom a sluchom. Na naše účely je textúra bohatou a nejasnou podobou komunikácie, ktorá môže byť uvedená do juxtapozície proti relevancii spracovania prirodzeného jazyka.
Názov tohto projektu je Tuda Syuda, čo v ruštine znamená „tam a späť“. Má trochu štipľavé konotácie (ide o ruský slangový výraz pre sex, pozn. prekladateľa). Reprezentuje ústrednú ideu dvoch umelých inteligencií, ktoré medzi sebou vyjednávajú o potravinových a krajinných prioritách. Pri testovaní toho, aké konverzácie by spolu mohli viesť, sme pozorovali nespochybniteľne sa formujúcu sociálnu interakciu, ktorá je pozbavená kultúrnych nánosov a ktorá je neoblomne kooperatívna. Yuval Harari, autor knihy Sapiens, v rozhovore s Ezrom Kleinom hovorí, že umelá inteligencia bude prinajmenšom potenciálne omnoho kooperatívnejšia než ľudia. Niektoré z hlavných výhod umelej inteligencie totiž spočívajú práve na poli spolupráce, nie inteligencie. Ak jedna inteligencia navrhne do prebiehajúcej komunikačnej výmeny pridať niečo nové, druhá môže odmietnuť tisícky opakovaní tejto ponuky, až kým nie sú uspokojené jej vlastné priority. Keďže súčasne prebiehajú oboma smermi milióny takýchto vyjednávaní, tempo a komplexita spolupráce sa geometricky zvyšuje, pretože požiadavka či ponuka môžu vyvolať ďalšie požiadavky a ponuky a tak ďalej. Umelé inteligencie nevidia obraz v úplnosti, pretože v izolácii či, naopak, úplnosti by dosiahli eliminačný moment umelej idiocie. Dialóg nedorozumenia opakuje experimentovanie ekosystému: optimalizáciu vzájomných vzťahov namiesto fixných výstupov.
Tak ako sú ľudia sýtení tuda syuda vyjednávaním medzi snímaným jedlom a krajinou, rituály, ktoré jedlo sprevádzajú (oslavy, večere pri televízii, romantické pikniky), a rituály, ktoré sú oslavou poľnohospodárstva (prechádzka v ovocnom sade, obrábanie pôdy), sa stávajú originálnym palivom pre zmnoženie spoločenských činností a spôsobov ich realizácie. V miestnej verejnej „jedálni“ bude denne servírované špeciálne „neortodoxné“ obedové menu – lacné a cenovo dostupné študentom. Výdajňa blízko promenády na námestí bude miestom, kde si ľudia online objednávky jedla preberú a vezmú so sebou na pláž. Osamelý mestský robotník vkročí do otvoru na stene a vstúpi do obrovského tuda syuda rozhrania: víry farieb, textúr a hmoty budú rozoznateľné a organizované iba podľa ich stráviteľnosti človekom. Zajtrajšie jedlo si ľudia objednajú spoločne so zajtrajšou krajinou – či už bude vyskladaná a zorganizovaná ako jedlo samotné, alebo chránená ako ekologické zásoby. Nič katastrofické uprostred.
Rozhrania ponoru a požitia umiestňujú človeka do tohto systému skôr ako objekt než subjekt; ide o emancipačný čin v zmysle hesla: „Hrdina je mŕtvy. Nech žije vec.“ Nutričné potreby budú napĺňané transparentnejšie, ale menej predvídateľne, a chuť bude oddelená od nostalgie a poznaného. „Vzdanie sa“ obrábania krajiny a kulinárskych tradícií v prospech umelej inteligencie je v priamom rozpore s Abrahámovým závetom, najvplyvnejším poľnohospodárskym textom západnej histórie. Tento outsourcing je priznaním ľudských nedostatkov v uchopení komplexných ekologických systémov. Konštantnou prekážkou je potenciálny hlad, ktorý utvára pozadie celého myslenia. Tento prvotný hriech nie je zlyhaním ľudskosti, ale obyčajnou ľsťou mačistického pesimizmu. Ľudskosť je kompletnejšie vyjadrená v schopnosti delegovať poznávanie mimo seba, vybudovať preň infraštruktúru ako druh protézy a uznať, že sme tu na to všetko nikdy neboli sami.
Autori textu sú členovia kolektívu Tuda Syuda: Ivan Puzirjev, Thomas Grogan, Ljudmila Saveljeva a Paul van Herk
