Martha Gellhorn (1908 – 1998) počas svojej novinárskej kariéry nechýbala pri žiadnom veľkom konflikte dvadsiateho storočia. Písala o španielskej občianskej vojne, vylodení v Normandii, ako prvá informovala o oslobodení koncentračného tábora Dachau. Nevynechala ani Vietnam, vojny na Blízkom východe či konflikty v Strednej Amerike. V spomienkach sa vracia k najlepším zo svojich najhorších ciest, ktoré aj po rokoch zaujmú vykreslením situácií, miest či charakterov. S ironickým nadhľadom a svojským zmyslom pre spravodlivosť nás v nasledujúcom texte pozýva do Moskvy medzi sovietskych disidentov.
Zazvonila som dvakrát na zvonček; to bola dohoda. Jedno zazvonenie znamenalo neznámy človek, ona otvorila dvere na retiazku, zatiaľ čo sa hostia a hostky chystali na únik oknom. Cez deň vyzeral horšie aj byt. Dvere v mikroskopickej predsieni viedli tam, kam som nikdy nevstúpila, ale zazrela som, že ide o odpudivú miestnosť bez okien – kúpeľňu. Pani M. mi napísala, že vlastná kúpeľňa ju robí „skoro šťastnou“. Kuchyňa a zároveň obývačka bola asi dva a pol metra široká a tri a pol metra dlhá, nachádzal sa v nej starý sporák a chladnička, malý drez, kredenc, vyrezávaná lavica z tmavého dreva s vysokým operadlom, okrúhly stôl a kovové skladacie stoličky. Spálňa bola tiež tri a pol metra dlhá, ale široká len tak, že sa tam zmestila posteľ sotva pre jedného človeka a malý nočný stolík. Vysoko na stene v rohu boli priklincované police na knihy a zvyšok priestoru pri okne vypĺňala komoda a malý okrúhly stolík.
Každý povrch v kuchyni okrem sporáku a okrúhleho stola pokrývali hromady kníh, papierov, predmetov, oblečenia, jedla a na dôvažok tam boli sklenené poháre s vyschnutými vyblednutými kvetmi. Pani M. tento bezútešný príbytok vlastnila, lebo v Sovietskom zväze si môžete kúpiť nehnuteľnosť ako my kapitalisti. Bolo to jej prvé súkromie, jej prvý samostatný domov za tridsať rokov. Niežeby nikdy predtým od revolúcie nemala zaistený domov; so svojím manželom sa šťastne presúvali z jedného miesta na druhé, až kým to neskončilo tragicky.
Vonku v rozpálenej šialenej Moskve teploty kolísali medzi tridsiatimi dvomi a tridsiatimi štyrmi stupňami, v byte pani M. bolo ešte dusnejšie.
Ustavične, bez ohľadu na hodinu, u nej bola nejaká návšteva. Občas zostávali celý deň, inokedy sa zdržali len krátko, napríklad tri hodiny. Vrava nikdy neustávala. Pani M. fajčila jednu od druhej a kašľala. Dlhý dusivý kašeľ pľúcneho emfyzému. Človek mal pocit, ako keby išla vykašľať franforce pľúc. Potom si zapálila ďalšiu cigaretu. Majú ju tu vo veľkej obľube. Neprestajne vyzváňal telefón, stručné hovory, všetci sa chceli uistiť, že je v poriadku. Cez telefón sa nespomínali žiadne mená, rozpoznávanie po hlase. Rovnakí ľudia sa vídajú pravidelne už roky. Bunky priateľstva, malá ľudská odpoveď na obrovskú neprajnú štátnu byrokraciu.
Priatelia a priateľky pani M. patrili, samozrejme, k inteligencii, boli to vedci, spisovateľky, prekladateľky, profesori. Nie šaty, ale spôsoby robia človeka; muži mali na sebe hrubé pracovné odevy, ženy na tom neboli o nič lepšie. V Sovietskom zväze moc prináša bohatstvo, nie ako u nás, kde bohatstvo prináša moc. Nikto tu nebol členom strany a nikto tu nemal žiadnu moc. Na naše pomery boli až bolestivo chudobní, ale nie duchom. Neboli to „aktivisti“, boli to liberáli, čo jednoducho znamenalo, že mysleli samostatne, a to Kremeľ nepripúšťa. To, čo sa mne videlo ako veľmi mierna kritika, žarty, nonkonformné názory, je inde ako v dôvernom kruhu riskantné.
Do šesťdesiatich rokov musí mať každý prácu; štyri mesiace bez práce radia nezamestnanú osobu k „príživníkom“, a to je zločin. Ak vás ako príslušníčku inteligencie vyhodili z práce, máte sakramentskú smolu – nekvalifikovanú prácu nezoženiete, pretože nekvalifikovaní pracujúci s vami nechcú pracovať. Nezamestnaných inteligentov, samozrejme, upodozrievajú z toho, že určite majú nebezpečné myšlienky, prečo by inak stratili svoju prácu, však áno. Tento systém je osobitné peklo pre Židov, ktorých prepúšťajú hneď, keď požiadajú o emigráciu do Izraela. Medzičasom žijú vo vákuu a sú tu dvojako nežiaduci: ako Židia pre zakorenený antisemitizmus a ako zradcovia. Existuje predsa niečo nelojálnejšie než prianie opustiť tento raj, kde je všetko dobré a všetci sú si rovní?
Kuchyňa pani M. v tomto bytovkovom bytíku slúžila ako salón. Jej suita čítala jej knihu v samizdate a uctievala ju, ale pani M. bola tiež aj vdovou po veľkom mužovi. Sláva a status nie sú závislé od interiérovej výzdoby a nehnuteľnosti. V Rusku sa berie literatúra omnoho vážnejšie ako u nás a dôkazom toho je, že Stalin pokladal za náležité zabiť toľko spisovateľov, kým jeho následníci ich posielajú do koncentračných táborov, psychiatrických liečební, prípadne ich deportujú. Totálna cenzúra tiež ukazuje, ako sa štát bojí nezávislej sily slov. Slovotepcov tu držia v úcte. Pani M. mala dôležité zásluhy a ani jej, ani jej priateľom neprekážali otrasné podmienky v jej bytovke. Prekážali jedine mne.
Dorazila som o pol štvrtej poobede s tričkom nalepeným na chrbte a letiskovou whisky. Pani M. ma napochytre predstavila šiestim návštevníkom. Mená si nepamätám ani po anglicky, mená a mená po otcovi v ruštine už ani nehovoriac. Moje meno bolo ľahké: Marta. Prijali ma, ako keby som do bytu chodila už roky tak ako oni. Pani M. rozdala hrnčeky, keďže nemala poháre, a naliala riadne teplú whisky, ktorú všetci pili nezriedenú so slovami, že je lepšia ako vodka. Striaslo ma a povedala som, že počkám.
Rozhovory v súkromí prebiehali v spálni. S pani M. sme sa tam utiahli a odovzdala som jej konopnú obálku. Neviem, či na čítanie nosila okuliare, nikdy som nevidela, že by ich mala. Rozprestrela ústrižky na porozhadzované veci na stolíku, aby sa pozrela na svoju i manželovu fotografiu, pretože vyšli nové preklady jeho poézie a myslím, že aj životopisu. Videla rozsah recenzií, ale pochybujem, či rozumela, čo to znamená z hľadiska úspechu v našich novinách a časopisoch; videla aspoň množstvo. Jemne sa toho všetkého dotkla, neisto sa usmiala a povedala: „Nevedela som o tom, nevedela. Je to pravda?“
Vrátili sme sa do kuchyňo-obývačky. Kolovali malé porcie mastných restovaných hríbov. Bolo pol piatej. Rozmýšľala som, či by toto jedlo mohlo byť to, čo sa u nás volá čaj o piatej, s tým, že huby sú nejaká špeciálna ruská vychytávka, ale hubami to začalo i skončilo. Aby ma čiastočne zapájali do diania, servírovali mi mišmaš nemčiny, francúzštiny a angličtiny. Pani M. počúvala všetky rozhovory a otáčala sa vždy od niekoho, aby sa zapojila do iného rozhovoru. Všetci hovorili naraz; záhada, ako mohol ktokoľvek vôbec niečo počuť.
O pol šiestej sa bez varovania zjavili malé porcie restovaného baklažánu. Počúvala som čiastočne prekladaný plamenný spor o hubách. Pani M. sa spýtala: „Veríte v nebo, Marta?“
Myslela som si, že témou sú huby. Odvetila som: „Hm, nie, obávam sa, že neverím.“
„Lena si je stopercentne istá, že v nebi stretne svoju matku,“ zareagovala pani M.
„Sa mère est morte il y a neuf jours,“1 „Jej matka zomrela pred deviatimi dňami.“ vysvetlil mi mladý muž vedľa mňa, ktorého som vídala každý deň, predpokladám, že náhradný syn alebo vnuk.
Lena, téma tohto rozhovoru, hovorila iba po rusky, ale celý čas mlčala. Bola pekná, svetlá, mladá. Pani M. ju láskyplne predstavila ako „moja adoptívna dcéra“.
Pani M. sa spýtala: „Ako ste to nazvali ten môj kašeľ?“
„Emfyzém.“
Pani M. sa rýchlo rozprávala s asi štyridsiatnikom, ktorý sedel oproti za stolom; mal veľkú bujnú čiernu hrivu, dvojdňové strnisko, nemotorný teplý pracovný odev: bol to jej doktor. „Nie,“ uzavrela pani M. s istotou. „V Rusku takú chorobu nemáme.“ Potom sa rozkašľala tak, že som si myslela, že sa udusí. Jej doktor práve dojedal svoje kúsky baklažánu a ponad hrozitánsky hostiteľkin kašeľ sa nahlas hádal s náhradným synom.
Prišlo viac ľudí; rozložilo sa viac stoličiek. Keďže ma od spary obchádzali mdloby, presunula som sa do spálne, kde som znovu stretla dámu z predošlého večera. Telefonovala. Povedala, že pani M. pozná päťdesiat rokov a nepáči sa jej táto nová religiozita. „To všetko tá Lena. Nie, Lena nie je dievča; má štyridsať a za sebou tri manželstvá.“ Po rusky privítala jednu ženu, ktorá musela prísť len teraz. „Sadni si, sadni, nevyzeráš dobre.“
A naozaj, novopríchodzia bola biela ako krieda a plytko dýchala. Táto dáma sa zotavovala z tretieho ťažkého infarktu. Bola v nebezpečnom stave napätia, pretože jej syn požiadal o emigráciu do Izraela a teraz mu hrozil odvod do armády, bežná forma trestu a uväznenia pre Židov. Už mesiace mala odstrihnutý telefón a návštevy do jej bytu sprevádzal agent KGB, ktorý mal stanovište v hale.
„Prečo?“
Vysoká dáma odpovedala. „Aby za ňou nikto nechodil a aby bola ešte viac sama.“
Chce sa vám kričať. Máte pocit, že sa udusíte. Čoho sa to, preboha, mala sovietska vláda báť od chorľavej postaršej pani či od jej syna, mladého obyčajného Žida?
Vysoká dáma bez zdôrazňovania povedala: „Manžela mojej kamarátky zabili pri stalinských čistkách doktorov.“
Bledá dáma vylúdila smutný ironický úsmev a povedala: „Jej manžel bol zas veľvyslanec. Bol zabitý v stalinských čistkách diplomatov.“
Stalinské vdovy. Tri v jednom malom byte. V Sovietskom zväze ich musia byť milióny. A ani to nie je bezpečná kategória: sú vinné tým, že boli späté s mŕtvymi.
Vrátila som sa do kuchyňo-obývačky. Kolovali malé porcie restovaných zemiakov a hríbov. Whisky sa dopila. Bolo sedem hodín. Náhradný syn vyhlásil: „Tout est beaucoup pire depuis Nixon,“ od Nixona je všetko oveľa horšie.
„Áno,“ s nastraženým uchom prisvedčila pani M., „pre tú Nixonovu návštevu zatkli veľa Židov a prestrihli veľa telefónov; je to oveľa horšie. Pýta sa [a ukazuje pritom na novú tvár], či máte rada jahody.“
Jahody sa položili na tanier doprostred stola. Bola som pomalá; ušli sa mi len dve.
Pani M. povedala: „Hovoria o…,“ meno, ktoré som nezachytila. Zasmiala sa a zakašľala. „Marta, keď sedem či osem ľudí demonštrovalo na Červenom námestí za Československo, jeden a pol z nich boli Rusi, zvyšok Židia.“ Zopakovala to po rusky, nazdávam sa, a všetci sa veselo zasmiali.
Jeden muž sa dal do vysvetľovania čohosi, sčasti po nemecky, sčasti po anglicky. Potom sa tej úlohy ujala pani M. „Vraví, že ak ste židovského pôvodu a ste kriminálnička, slabomyseľná, máte tuberkulózu či rakovinu, ste nekvalifikovaná či veľmi stará, do Izraela vás pustia. Väčšinou z Gruzínska. Ale ak ste mladá alebo kvalifikovaná, nie.“
Kolovali malé porcie paradajok a uhoriek. Bolo pol deviatej. Okolo stola sedelo desať ľudí. Bolo to zjavne tak, že návšteva vždy priniesla nejaký proviant a ten sa vzápätí pojedol. Pani M. sa schuti rozosmiala a znovu ju pochytil kašeľ. „Je to o…,“ opäť som nezachytila meno. „Je poetka. Bola to jediná žena na Červenom námestí. Rok ju nechali na pokoji a potom ju na tri roky zavreli na psychiatriu. Vrátila sa. Povedala, že lekári sa k nej správali dobre, čo je neslýchané, chápete. Ale ja si myslím, že to aj tak v hlave nemá v poriadku, veď celý čas behá za chlapmi.“
Chcela som sa spýtať, či to behanie za chlapmi bolo príčinou, prečo ju umiestnili do blázinca, a tiež, aký je duševný stav ruských mužov, ktorí behajú za ženami, ale nevedela som, ako by som sa to mohla spýtať, ibaže by som buchla po stole, aby boli ticho.
„Sa fille avait deux ans et maintenant elle a cinq ans et elle a des crises de nerfs de peur que sa mère va repartir,“2 „Jej dcéra mala dva roky, teraz má päť a máva panické záchvaty zo strachu, že jej mama odíde znovu preč.“ poznamenal náhradný syn.
„Áno, to je pravda,“ prikývla pani M. „Smutné. Ľudia by nemali mať deti.“
Muž potom niečo dodal a všetci vybuchli do smiechu.
Od vysokej školy, keď som ich začala čítať, som bola v tom, že veľkí ruskí spisovatelia si takéto dialógy vymýšľali. Rozhovory, kde hovoria všetci, málo z nich, ak vôbec niekto, počúva, a non sequitur sa radostne alebo neradostne hromadí na ďalšie non sequitur. V žiadnej inej literatúre neexistujú rovnaké dialógy; ruským spisovateľom som pripisovala zásluhu za to, že vymysleli niečo celkom nové, podobne ako Edison či Marconi. Vymysleli figu borovú. Oni len zaznamenávali. Rusi tak hovoria. Ľudia pri stole pani M. boli ako vystrihnutí z Čechova a Dostojevského. Vybuchla som do svojho súkromného smiechu. Po šiestich hodinách skutočného ruského dialógu som už strácala pôdu pod nohami, ak nie rovno rozum.
„Prečo sa smejete, Marta?“ spýtala sa pani M. a odišla zdvihnúť telefón.
Jeden muž nadhodil: „Viete, ako treba naštelovať telefón, aby bol bezpečný? Nie? Poďte, ukážem vám.“
Pani M. skončila svoj obvyklý rýchly hovor. Muž otočil číselník na doraz a tam ho zaistil ceruzkou. Asi som zle videla, pretože odvtedy som to nedokázala zopakovať.
„Takto nepočujú, čo hovoríte.“
Žeby KGB naozaj mrhalo svojím časom na nahrávanie takýchto výstredných nevinných konverzácií po celej Moskve? No ak malo KGB dosť ľudí na to, aby obťažovalo úbohú chorú neškodnú ženu, mali čas i ľudí na všetko.
„Funguje ho aj prikryť vankúšom,“ dodala pani M.
Blížila sa záverečná, desať hodín. Po plus-mínus dvanástich hodinách tejto nepretržitej spoločenskosti sa pani M. odobrala do postele. Ľudia sa začali v pároch či sami trúsiť von. Robili to nehlučne, ako keby toto nevinné zhromaždenie museli maskovať, o čom som presvedčená. Vedeli, v akej krajine žijú.
„Jurij vám pomôže s taxíkom,“ rozlúčila sa so mnou pani M. a poslala ma von so svojím náhradným synom. „Vidíme sa zajtra?“
Och áno, každý deň, práve preto som prišla do nenávidenej Moskvy. V taxíku som si hovorila, aké mám šťastie a privilégium, že som sa rovno z letiska (cez hotel pri Minsku, s krikom, hádkami a dvoma taxíkmi) dostala do ozajstného ruského života a nie oficiálnej maškarády pre cudzincov. Zážitok, na ktorý sa nedá tak ľahko zabudnúť, pomyslela som si nanajvýš skľúčene.
Od prvého dňa som vedela, čo je – aspoň podľa môjho gusta – na pani M. najlepšie. Jej oči, bledomodré unavené smutné, ale ešte stále si zachovali nevinnosť. Tá dojemná nevinnosť alebo zraniteľnosť sa objavovala a zasa mizla, ale to stačilo na to, aby človek vedel, že tam niekde je. A jej smiech. Ona sa tešila zo života. Navzdory minulosti, prítomnosti a vždy neistej budúcnosti bola pripravená užívať si. Veľmi rada sa bavila, obklopovať sa priateľmi v tej škaredej dusnej barabizni bola pre ňu zábava. Smiech z nej nevytĺkli. To bol jej najväčší triumf, jej osobné víťazstvo.
(ukážka z knihy)
Martha Gellhorn: Päť výletov do pekla. Preložila Kristína Karabová. Literárna bašta, 2022.
