2019 03 Politiky identítTematický KapitálInternacionalizmus a reč proletárov

Avatar Joseph Grim Feinberg11. marca 201911

V roku 1908 sa mladý Abraham Benaroya presťahoval z bulharského Plovdivu do Solúna, hlavného mesta osmanskej Macedónie. Mladoturecká revolúcia toho istého roku práve otvorila nové politické možnosti a čerstvý imigrant sa rozhodol, že sa vrhne do budovania socialistického hnutia. Lenže v Solúne, ako v takmer celej Osmanskej ríši, žiadne formálne a otvorene organizované socialistické hnutie ešte nebolo, a Benaroya s jeho súdruhmi ho museli založiť. Hneď pritom vznikla jedna otázka: akým jazykom budú hovoriť?

 

Štátnym jazykom v Osmanskej ríši bola turečtina a po turecky hovorili miestne politické elity aj mnohí kupci, maloobchodníci a nádenníci. Historicky však bolo mesto gréckym a ešte tam žila významná po grécky hovoriaca menšina. Okolitý vidiek na dôvažok obývali prevažne slovanskí sedliaci, ktorí sa považovali buď za Bulharov, alebo za Macedóncov, či za Grékov, t. j. za príslušníkov gréckej pravoslávnej cirkvi. S postupom urbanizácie prišlo do mesta mnoho z týchto Slovanov, hovoriacich po bulharsky či macedónsky (ich jazyk sa rôzne označoval). Najrozšírenejším solúnskym jazykom bolo ale ladino, španielčina sefardských Židov, ktorí po vyhnaní z Pyrenejského polostrova koncom pätnásteho storočia našli v Solúne nový domov. A kto chcel komunikovať s početnými zástupcami západoeurópskych firiem a štátov, ktorí žili v tzv. franskej štvrti, hovoril po francúzsky.

 

Abraham Benaroya vyrástol v Bulharsku a hovoril po bulharsky. Naučil sa po grécky a po turecky. Rodným jazykom Benaroyu ako sefardského Žida bolo ladino. Federácia socialistických robotníkov, ktorú založil, si zvolila všetky štyri jazyky. Mala štyri jazykové sekcie, noviny vydávali štvorjazyčne a názov pre istotu uvádzali aj vo francúzštine. Chceli zjednotiť robotníkov z celej ríše a ríšu nahradiť federáciou slobodných ľudí. Krátko nato ríša skutočne zanikla, ale nenahradila ju žiadna federácia.

 

Rozdeliť sa a panovať

 

Od konca devätnásteho storočia prežívala Osmanská ríša hlbokú krízu. Národnooslobodzovacie hnutia ju ohrozovali zo všetkých strán. Bulharskí rebeli si vybojovali autonómiu a žiadali pripojenie Macedónie k nezávislému Bulharsku. Ďalší slovanskí Macedónci zas bojovali za nezávislé Macedónsko. Grécki radikáli si nárokovali reštitúciu nielen Macedónie, ale aj samotného hlavného mesta ríše, Konštantínopolu. Mladoturci síce spočiatku podporovali multietnickú osmanskú identitu,

 

Pre pokračovanie článku a pre prístup do archívu, si prosím zakúpte ročné predplatné. Ďakujeme a prajeme dobré čítanie.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *