Internacionalizmus a reč proletárov

Joseph Grim Feinberg11. marca 2019833

V roku 1908 sa mladý Abraham Benaroya presťahoval z bulharského Plovdivu do Solúna, hlavného mesta osmanskej Macedónie. Mladoturecká revolúcia toho istého roku práve otvorila nové politické možnosti a čerstvý imigrant sa rozhodol, že sa vrhne do budovania socialistického hnutia. Lenže v Solúne, ako v takmer celej Osmanskej ríši, žiadne formálne a otvorene organizované socialistické hnutie ešte nebolo, a Benaroya s jeho súdruhmi ho museli založiť. Hneď pritom vznikla jedna otázka: akým jazykom budú hovoriť?

Štátnym jazykom v Osmanskej ríši bola turečtina a po turecky hovorili miestne politické elity aj mnohí kupci, maloobchodníci a nádenníci. Historicky však bolo mesto gréckym a ešte tam žila významná po grécky hovoriaca menšina. Okolitý vidiek na dôvažok obývali prevažne slovanskí sedliaci, ktorí sa považovali buď za Bulharov, alebo za Macedóncov, či za Grékov, t. j. za príslušníkov gréckej pravoslávnej cirkvi. S postupom urbanizácie prišlo do mesta mnoho z týchto Slovanov, hovoriacich po bulharsky či macedónsky (ich jazyk sa rôzne označoval). Najrozšírenejším solúnskym jazykom bolo ale ladino, španielčina sefardských Židov, ktorí po vyhnaní z Pyrenejského polostrova koncom pätnásteho storočia našli v Solúne nový domov. A kto chcel komunikovať s početnými zástupcami západoeurópskych firiem a štátov, ktorí žili v tzv. franskej štvrti, hovoril po francúzsky.

Abraham Benaroya vyrástol v Bulharsku a hovoril po bulharsky. Naučil sa po grécky a po turecky. Rodným jazykom Benaroyu ako sefardského Žida bolo ladino. Federácia socialistických robotníkov, ktorú založil, si zvolila všetky štyri jazyky. Mala štyri jazykové sekcie, noviny vydávali štvorjazyčne a názov pre istotu uvádzali aj vo francúzštine. Chceli zjednotiť robotníkov z celej ríše a ríšu nahradiť federáciou slobodných ľudí. Krátko nato ríša skutočne zanikla, ale nenahradila ju žiadna federácia.

Rozdeliť sa a panovať

Od konca devätnásteho storočia prežívala Osmanská ríša hlbokú krízu. Národnooslobodzovacie hnutia ju ohrozovali zo všetkých strán. Bulharskí rebeli si vybojovali autonómiu a žiadali pripojenie Macedónie k nezávislému Bulharsku. Ďalší slovanskí Macedónci zas bojovali za nezávislé Macedónsko. Grécki radikáli si nárokovali reštitúciu nielen Macedónie, ale aj samotného hlavného mesta ríše, Konštantínopolu. Mladoturci síce spočiatku podporovali multietnickú osmanskú identitu, ale len čo sa začalo ukazovať, že ríša sa pravdepodobne rozpadne na menšie jednonárodné celky, hnutie sa premenilo na hnutie za etnicky definovaný turecký národ. Zdalo sa, že už bije rozhodujúca hodina, keď má každý národ zachrániť z trosiek starého poriadku to svoje.

V Solúne si len Židia mohli ťažko predstavovať, že sa im podarí presadiť vlastný národný štát. Podľa niektorých zdrojov tvorili v meste väčšinu, ale ak, tak len tesne – ich demografický podiel kolísal okolo päťdesiatich percent. A hoci sa Solún niekedy prezýval Jeruzalemom Balkánu, nikto nenavrhol, aby sa stal výlučne židovským národným mikroštátom. Ale keďže už niekoľko storočí patrili Židia k najväčšej skupine Solúnčanov, považovali mesto za svoj domov a nemali záujem sa odsťahovať do nejakej – vtedy len hypoteticky – židovskej Palestíny. Tureckí, grécki a slovanskí macedónski radikáli sa poväčšine rozdelili do rôznych národných hnutí. Politicky aktívni Židia v Solúne sa vo veľkom pridali k Federácii socialistických robotníkov.

Bola pre nich robotnícka identita silnejšia než identita národná? Takto formulovať otázku by bolo nepresné. Robotnícka identita sa v ich prípade prekryla s identitou národa, ktorý nemal v systéme národov miesta; národa, ktorý sa neformoval pozitívne v procese hľadania vlastného štátu, ale negatívne, ako výsledok rozdelenia spoločnosti na štátotvorné národy, ktoré do svojich ideálnych štátov nezahŕňali a nikdy nemôžu zahŕňať všetkých obyvateľov. Bola to doba, keď sa starší systém náboženskej a stavovskej príslušnosti rozpadal spolu s ríšou, ktorá ho zabezpečovala. V novom systéme triedna identita ponúkala rámec, v ktorom mohol človek hľadať svoje miesto v premieňajúcom sa svete – a mohol sa priamo podieľať na jeho zmene. Ale robotníci sa museli spolu rozprávať a žiadny medzinárodný robotnícky jazyk ešte nebol. Triedne hľadisko sa muselo vyjadriť nejakým symbolickým systémom. Imperiálne jazyky poskytovali jeden typ systému, národné, antiimperiálne jazyky poskytovali druhý. Ak chcelo socialistické hnutie zjednotiť proletárov všetkých jazykov všetkých krajín, museli vytvoriť úplne nový systém. Museli by premeniť staré jazyky na nové reči, ktoré by neboli poznačené ani imperiálnou hierarchiou starých jazykov vyšších a nižších stavov, ani separatistickou násilnosťou jazykov národov štvaných proti sebe.

Je krv ťažšia než kladivo?

Benaroyova koncepcia internacionalizmu bola len jednou z vtedajších koncepcií. Dnes oveľa známejšie sú na jednej strane radikálne odmietnutie národného oslobodenia presadzované napríklad Rosou Luxemburgovou a na druhej strane uznanie „práva národov na sebaurčenie“ formulované Leninom a Stalinom. Luxemburgovej koncepcia ako medzinárodná sila viac-menej zanikla vypuknutím prvej svetovej vojny. Traduje sa, že to bolo dôkazom prostej skutočnosti, že národná identita vždy nakoniec porazí identitu triednu: proletári všetkých krajín si mysleli, že sa spoja, ale spájali sa len dovtedy, kým ich národní vodcovia nepovolali na vojnu. Je to ale naozaj tak? Je krv ťažšia než kladivo?

Problém Luxemburgovej koncepcie spočíval v tom, že sa v skutočnosti neopierala o čisto triednu identitu. Robotníci sa mali medzi sebou solidarizovať, ale ak odmietali zastávať kultúru potláčaných národov, fakticky sa solidarizovali pod záštitou kultúry národov a ríš dominantných. Neexistoval žiadny neutrálny medzinárodný jazyk, ktorým by mohli internacionalisti bezproblémovo hovoriť (hoci Luxemburgovej krajan L. L. Zamenhof, zakladateľ esperanta, sa o to hrdinsky usiloval). Počas vojny národné hnutia právom rozbili staré impériá, ktoré sa nikdy nenaučili byť internacionalistickými. Ale národné hnutia sa nenaučili nebyť imperialistickými. Potlačili v sebe kultúrnu diferenciu mnohonásobne brutálnejšie, než to robili pred nimi nadnárodné štáty, ktoré nahradili.

Jozef Stalin mal v živote aspoň jeden dôvtipný nápad. Keď mu Lenin udelil v roku 1912 stranícku úlohu formulovať boľševický postoj k národnostnej otázke, dal sa s vervou do práce a v roku 1913 mu vyšiel článok Marxizmus a národnostná otázka. Na rozdiel od Luxemburgovej, Stalin uznal legitímnosť národnooslobodzovacích hnutí. Ale toto uznanie malo byť len provizórne. Pochopil, že nacionalistické nadšenie je výtvorom imperialistického útlaku, a kalkuloval, že keď odoberieme imperialistický útlak, zanikne aj nacionalizmus, ktorý sa formoval ako reakcia naň. Ak boľševici uznajú právo národov na sebaurčenie, národné hnutia sa pridajú k boľševikom a časom aj prestanú byť nacionalistickými. Bola to možno posledná skutočne dialektická myšlienka, ktorú Stalin kedy mal.

Aj tak sa ukázalo, že táto kalkulácia bola mylná. Lenin jeho koncepciu s nadšením prijal (a je možné, že v diskusii so Stalinom sa priamo podieľal na jej formulácii). V podobnom duchu uvažovali napr. aj socialistickí sionisti, keď teoretizovali, že Židia si majú založiť vlastný národný štát práve preto, aby sa stali normálnym, štátotvorným národom s normálnym robotníctvom a normálnou buržoáziou, čím by stratili potrebu národnej jednoty a mohli by bojovať proti vlastným, židovským utláčateľom. Na rozdiel od prístupov Luxemburgovej či Benaroyu, tento takpovediac dočasný nacionalizmus v mene konečného internacionalizmu mal dosť času na odskúšanie v praxi. Realizovaný nacionalizmus sa však nestal až takým dočasným. Národné kultúry sa normalizovali, ale nezanikli. A nenašli ani správnu artikuláciu, ako by vedeli všetky národné kultúry vedľa seba spolu žiť. Osudné bolo, okrem iného, že Stalin, podobne ako socialistickí sionisti a mnohí neskorší antiimperialisti, trval na princípe teritoriálnej autonómie. Národ mal právo na sebaurčenie, ale len na „vlastnom“ území. A každé územie patrilo len jednému národu. A keďže vždy bude viac kultúr než ucelených a rozdeliteľných území, nastal boj medzi národmi o teritórium. Hnutia za uznanie a záchranu kultúrnej diferencie sa prevtelili v hnutia za vylúčenie podriadených vnútorných nepriateľov.

Ešte hovoríme starými jazykmi

Aj Benaroyova vízia zlyhala. V roku 1912 Grécko dobylo Solún. Nové autority neuznali slovanskú macedónsku identitu, snažili sa všetkých pravoslávnych kresťanov helenizovať a vyhnali bulharských radikálov. Po katastrofickej vojne a genocíde v Anatólii Grécko vyhnalo svojich moslimov (teraz zvaných „Turci“) a prijalo pravoslávnych kresťanov (zvaných „Gréci“) utekajúcich z Turecka, z ktorých vyše stotisíc bolo presídlených do Solúna. Federácia socialistických robotníkov sa stala hnacou silou prvého pokusu založiť celogrécku socialistickú organizáciu, ale jej federatívna organizačná štruktúra postupne zanikla v dnes takmer monoetnickom štáte. Grécki socialisti už hovorili, ako sa patrí, po grécky. Federácia sa nestihla rozpadnúť z vlastných nedostatkov. Zlyhala tým, že celý okolitý svet zlyhal: nacionalizoval sa a pre federatívnu štruktúru nezostalo v novom rozdelení miesto.

Žiadny monoetnický štát sa však nikdy nedokáže úplne vyčistiť. Žiadne socialistické hnutie sa nemôže uspokojovať tým, že už svoju národnostnú otázku vyriešilo, pokiaľ sú proletári sveta rozdelení v národných štátoch, a nie vždy (dnes menej a menej) svojich vlastných. Problémy, ktorým čelíme, sa medzitým internacionalizovali, zatiaľ čo hnutia proti nim zostávajú separované. Ešte hovoríme starými zdedenými jazykmi imperializmu a nacionalizmu. Zabúdame hovoriť vydedenými neštátnymi nárečiami. Ak chceme byť internacionalistami, musíme sa najprv vôbec učiť rozprávať. Prísť na to, ako komunikovať tak, že všetko zabudnuté a opovrhované bude počuté. Bude to reč triedy netriedy – reč proletárov sveta, ktorí si rozumejú preto, lebo všetci žijú mimo tohto sveta. Už v onom svete, ktorý ešte len príde.

Joseph Grim Feinberg

Autor je antropológ a filozof

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: