2017 02 Podzemná kultúraTematický KapitálHoršiu dieru ako Bratislava si vskutku ťažko predstaviť. Podzemné semináre v Československu očami západných akademikov

Dominik Želinský7. novembra 2017396

Normalizácia v Československu a podzemné semináre

Akademická a vedecká sféra patrili k oblastiam, ktoré proces normalizácie zasiahol mimoriadne tvrdo. Medzi takmer pol miliónom členov Komunistickej strany, ktorí sa v priebehu previerok skúmajúcich ich postoj k reformnému hnutiu z roku 1968 svojho členstva buď vzdali, alebo oň prišli, boli aj stovky akademikov a vedeckých pracovníkov. Strata straníckej legitimácie pritom často znamenala aj vylúčenie z akademického života. Výrazne postihnuté boli najmä ústavy, na ktorých sa vyučovali marxisticko-leninské disciplíny – teda napríklad aj vysokoškolské katedry sociológie, filozofie alebo politickej ekonómie. So zamestnancami týchto katedier boli v novembri 1969 en bloc rozviazané pracovné zmluvy. Po relatívnom rozvoji a obnovení medzinárodných kontaktov koncom 60. rokov[1] prechádzala teda oblasť československej vedy procesom ideologickej a inštitucionálnej reštrukturalizácie, ktorá aktivitu niektorých jeho sfér značne limitovala. Príkladom môže byť Sociologický ústav Československej akadémie vied. Ten bol po roku 1970 zlúčený s Filozofickým ústavom, 45 z jeho pracovníkov prišlo o prácu a jeho vedúcim sa stal František Charvát, ktorý na ňom dovtedy pôsobil ako stážista. V celkových číslach opustila do roku 1972 československé vysoké školy viac ako pätina pedagógov.

Jednoduchá nebola ani pozícia študentov – v nasledujúcom období sa totiž znova sprísnil kádrový aspekt prijímacích konaní, školy podrobne preverovali politické, sociálne a náboženské pozadie uchádzačov o štúdium. Pre deti z rodín politických či náboženských aktivistov v takejto situácii bolo takmer nemožné získať miesto na vysokej či dokonca strednej škole. Jedinú kariérnu perspektívu pre mnohých z nich predstavovala manuálna práca. Pri tej napokon skončili aj viacerí akademici a intelektuáli – Jiří Němec, Milan Šimečka či Radim Palouš.

V týchto nepriaznivých podmienkach sa začala utvárať štruktúra alternatívneho, podzemného akademického života. Kľúčovú úlohu v ňom okrem odborných samizdatových publikácií a prekladov hrali takzvané podzemné (či „bytové“) semináre, ktoré organizovali bývalí akademici, študenti a intelektuáli s cieľom pokračovať v štúdiu a diskutovať o problémoch vytlačených z oficiálneho akademického života. Medzi najvýznamnejšie patrili stretnutia u Jana Patočku, zamerané na štúdium klasickej gréckej filozofie a modernej fenomenológie. Patočkov vplyv na myslenie (najmä českého) undergroundu bol mimoriadny: bol to práve on, kto do tohto prostredia vniesol koncept života v pravde, prevzatý (prostredníctvom Edmunda Husserla, ktorý bol Patočkovým školiteľom vo Freiburgu) od Platóna. Jeho úloha v československom podzemnom hnutí bola dôležitá nielen myšlienkovo, ale aj inštitucionálne – v priebehu roku 1976 patril k hlavným postavám hnutia, ktoré požadovalo prepustenie Vratislava Brabenca, Ivana M. Jirousa, Pavla Zajíčka a Svatopluka Karáska, odsúdených v známom „procese s Plastikmi“. Z tohto hnutia sa neskôr vyformovala Charta 77 a Patočka sa stal jedným z jej prvých oficiálnych hovorcov (spolu s Václavom Havlom a Jiřím Hájkom). Jeho semináre však neboli jediné, v 70. a 80. rokoch existovalo mnoho ďalších – napríklad v byte Miroslava Vodrážku prednášali Milan Balabán, Egon Bondy a Milan Machovec, semináre organizovali Jan Sokol, Jan Němec či Radim Palouš, pravidelné pondelkové stretnutia sa konali od roku 1977 aj u Ivana Havla.

Po smrti Jana Patočku v marci 1977 vznikla idea nového vzdelávacieho projektu, ktorý mal spojiť existujúce bytové semináre do kváziuniverzitnej štruktúry pod názvom „Patočkova akadémia“[2]. Prednášať napokon začal len Milan Machovec, ktorého seminár sa ale pod tlakom Štátnej bezpečnosti rýchlo rozpadol.[3] Iniciatívu sa následne rozhodol prevziať Machovcov a Patočkov blízky spolupracovník Julius Tomin. Tominovi sa aj napriek šikane ŠtB[4] – po roku 1979, keď sa jeho manželka Zdena Tominová stala hovorkyňou Charty 77 ešte zintenzívnenej – darilo viesť otvorené semináre orientované primárne na klasickú grécku filozofiu až do roku 1980. Dôležitým momentom pre túto seminárnu skupinu sa stal rok 1978, keď Tomin usúdil, že potrebuje pedagogickú posilu. Rozhodol sa pre radikálne riešenie – napísal stručný list, ktorým pozval na svoje semináre akademické obce piatich západných univerzít: Oxfordskej, Harvardskej, Slobodnej univerzity v Berlíne, Heidelberskej a Humboldtovej univerzity. Prekvapivo, Oxford zareagoval.

V januári rozhodla filozofická sekcia Oxfordskej univerzity[5] o tom, že skúšobne vyšle do Československa mladú akademičku Kathleen Wilkes. Tá do Prahy priletela 9. apríla 1979 a zúčastnila sa v Tominovom byte na Keramickej ulici troch podzemných seminárov. Táto skúsenosť nebola mimoriadna len pre zúčastnených (ako popisuje napríklad Ludvík Vaculík v svojom Českom snári), ale aj pre pozvanú hostku, ktorá po návrate do Oxfordu nadšene povzbudzovala kolegov k návšteve Prahy. Oxfordská filozofická sekcia sa napokon rozhodla založiť podpornú nadáciu nazvanú Jan Hus Educational Foundation[6] (JHEF), ktorá sa starala nielen o cesty západných filozofov do Československa, ale zabezpečovala aj finančnú podporu pre podzemných akademikov a zásielky akademickej literatúry.

Hoci bol Julius Tomin aj s rodinou prinútený v roku 1980 emigrovať z Československa, aktivity JHEF pokračovali ďalej. Postupne vznikali podobné organizácie aj v ďalších západných krajinách, napríklad vo Francúzsku a Holandsku. Vďaka týmto iniciatívam mohli na podzemných seminároch prednášať aj autori ako Jürgen Habermas, Daniel Dennett či Jacques Derrida. Práve posledný z menovaných mal pri svojej návšteve seminára Ladislava Hejdánka v decembri 1984 mimoriadnu smolu – pri odchode mu príslušníci bezpečnosti pod zámienkou colnej kontroly prehľadali batožinu a našli niekoľko (s najväčšou pravdepodobnosťou podstrčených) igelitových vreciek s neznámym hnedým práškom. Filozofa ihneď transportovali do ruzyňskej väznice, kde mu oznámili, že môže počítať s väzením v dĺžke až dva roky. Reakcia francúzskej strany, ktorú prostredníctvom ambasády upozornil Ladislav Hejdánek, na seba však nenechala dlho čakať – po intervencii francúzskej vlády filozofa na druhý deň iba vyhostili. Tento postup nebol napokon v kontexte zahraničných akademikov neštandardný. Vyhostení z Československa boli okrem iných aj prominentný britský filozof Anthony Kenny, nórsky aktivista Thorolf Rafto či spomínaná Kathleen Wilkes.

 

„Deprimovaná a deprimujúca“: britskí akademici v Bratislave

Po úspešnej expanzii do Brna v roku 1985, kde britskí akademici nadviazali kontakty predovšetkým so skupinou okolo organizátora divadla Husa na provázku Petra Oslzlého, sa Jan Hus Educational Foundation na konci roku 1987 rozhodla rozšíriť svoje aktivity aj do Bratislavy. Ich primárnym kontaktom sa tu prekvapivo nestal akademik, ale bývalý právnik Ján Čarnogurský. Išlo teda predovšetkým o konzervatívny katolícky okruh slovenského podzemia, čo pre JHEF nebol problém, keďže politický konzervativizmus a teológia patrili aj v Prahe medzi žiadané seminárne témy (napr. na seminároch Aleny Hromádkovej). Konzervativizmus bol koniec koncov aj politickou orientáciou časti JHEF – toto krídlo viedol kontroverzný filozof Roger Scruton, ktorého Význam konzervativizmu preložil a v samizdate vydal Petr Pithart. Celkovo sa medzi októbrom 1987 a decembrom 1989 zúčastnilo seminárov v Bratislave deväť britských prednášajúcich a tri neakademické spojky, ktorých úlohou bolo získať informácie o potrebách bratislavských účastníkov a dohodnúť ďalšie prednášky.

Do Bratislavy prichádzali Briti autobusom z Viedne a obvykle prespávali v hoteli Carlton. Výnimkou bola len úvodná návšteva Roberta A. D. Granta, literárneho vedca z University of Glasgow, ktorý mal po príchode do Bratislavy 23. októbra 1987 s ubytovaním problémy. Ako si zapísal: „Nájsť izbu na hoteloch bolo v tú noc takmer nemožné, pretože v meste paralelne prebiehal jazzový festival a akási veľká technologická konferencia východného bloku. Nič z toho sme ale nevideli; horšiu dieru ako Bratislava si vskutku ťažko predstaviť. Okrem jedného či dvoch opitých tínedžerov boli ulice už o štvrť na desať večer celkom prázdne.“ Tento jeho dojem z Bratislavy neskorých 80. rokov nebol ojedinelý. John Marks sa po svojej návšteve začiatkom roka 1989 sťažoval na nepríjemný chemický zápach, ktorý mesto zaplavoval, a poznamenal si, že sa nediví narastajúcemu vplyvu ochranárskeho hnutia. Novinárka Christine Stone, ktorá Československo navštívila v dňoch tesne pred Novembrovou revolúciou (11. 11. – 15. 11. 1989) zasa popísala Bratislavu slovami „deprimovaná a deprimujúca“. Po tom, čo sa zúčastnila pojednávania s tzv. Bratislavskou päťkou, konštatovala, že slovenská časť krajiny nie je žiadnym centrom glasnosti, a odporučila nadácii pokračovať v aktivitách.

Prednášky prebiehali zväčša v byte Jána Čarnogurského v Dúbravke, či výnimočne v byte Miroslava Lehkého sr. na dnešnej Adámiho ulici. Prednáška Davida Selbourna vo februári 1988 sa konala v dome Miroslava Kusého. Čarnogurský na prednášajúcich pôsobil jednoznačne pozitívnym dojmom, Robert Grant ho popísal ako seriózneho muža, imponovala mu jeho vytrvalosť v opozičnej činnosti, ale aj obetavosť vo vzťahu k zahraničným hosťom. Ako si zapísal, „v Čarnogurského rukách ste už O.K. a demoralizujúca neústupnosť okolia, známa všetkým návštevníkom socialistických krajín, sa ustáli na aspoň tolerovateľnej úrovni.“ Čarnogurský pre Britov zaobstarával aj kultúrny program – bral ich predovšetkým na nedeľné omše. Ako napísali John Marks a David Regan, kostoly boli v Bratislave koncom 80. rokoch absolútne preplnené. John Finnis z Oxfordskej univerzity dokonca Čarnogurského sprevádzal aj na inaugurácii nového administrátora Trnavskej arcidiecézy, ktorej sa podľa Finnisa zúčastnilo vyše sedemsto ľudí. Ako Finnisovi povedal Čarnogurský, budúci arcibiskup Ján Sokol bol prvým nezávislým diecéznym administrátorom od nástupu komunizmu.

Témy prednášok zahraničných hostí boli rôznorodé, zväčša s jasnou konzervatívnou orientáciou. Na žiadosť Čarnogurského prednášal Robert Grant o politickej filozofii konzervativizmu a jej vplyve na britskú Tory Party. Skupinu zaujímala predovšetkým problematika ekonomického liberalizmu vo vzťahu k politickému konzervativizmu a názor konzervatívcov na Európske ekonomické spoločenstvo a NATO. John Finnis hovoril o kritike etického skepticizmu z perspektívy prirodzeného práva, o hodnotovo nezaťaženej sociálnej vede a teóriách morálneho dobra v kontexte formálneho práva. David Regan zasa prednášal o nezlučiteľnosti kresťanských princípov so socializmom a ich kompatibilite s liberalizmom a konzervativizmom. Ďalší prednášajúci zvolili menej abstraktné témy – David Selbourne napríklad na seminári u Miroslava Kusého hovoril o zlyhaní socialistického ideálu a prácach Georgea Orwella, John Marks predstavil extrémne konzervatívnu kritiku britského vzdelávacieho systému, ktorý sa podľa neho v 80. rokoch politizoval zavedením výučby „peace studies“ či „anti-heterosexizmom“.

Prednášajúci boli zväčša nadšení aktívnou diskusiou, ktorá sa po ich prednáškach rozbehla. John Finnis popísal skupinu ako „veľmi pôsobivú“, David Regan v tejto súvislosti hovorí o „vysokej intelektuálnej úrovni.“ Skeptický bol opäť Grant, ktorý kriticky poznamenal, že bratislavské semináre sa nepribližujú miere politickej sofistikovanosti, na akú bol zvyknutý z Prahy. Upozornil ostatných, aby si nevyberali príliš špecializované témy, lebo mnohí tunajší účastníci seminárov nepoznajú ani základné postavy modernej filozofie (napr. Hayeka). Pripomenul aj ich katolícku orientáciu a posťažoval sa, že po jeho vtipe o formálnosti britského protestantizmu ktosi nahlas skonštatoval, že „skončí v pekle.“ Výraznými postavami v diskusiách boli pre Britov Miroslav Kusý a predovšetkým Milan Šimečka, ktorého Regan popísal ako „príťažlivú osobnosť so silným intelektom, vynikajúceho spisovateľa – no s tragickým osudom.“

Účastníkov a organizátorov seminárov, rovnako ako v Prahe, často sledovala polícia. Jezuitský mních Edward Yarnold (23. – 26. septembra 1988) nadácii napísal, že Čarnogurského za banálny dopravný priestupok zadržali a vypočúvali takmer dve hodiny. Seminár Davida Pryce-Jonesa sa dokonca nerealizoval vôbec, pretože Čarnogurský bol zámerne predvedený na policajnú stanicu práve v čase, keď ho mal vyzdvihnúť v hoteli Carlton. Pryce-Jones medzitým dostal od neznámej ženy po anglicky napísaný lístok, že sa stretnutie ruší, a v domnení, že ide o tajnú správu od Čarnogurského, strávil večer vo svojej hotelovej izbe. Ako mu neskôr vysvetlil nahnevaný Čarnogurský, ktorý dúfal, že sa Brit nenechá nachytať, išlo o konšpiráciu Štátnej bezpečnosti.

 

Nedokončená polis

Podzemné semináre boli iba jednou z mnohých rôznorodých spoločenských aktivít, ktoré formovali oblasť československého podzemia. V závislosti od konkrétnej skupiny či prednášajúceho však často plnili dôležité funkcie. Odhliadnuc od explicitného zámeru vzdelávať tých, ktorým štátne inštitúcie túto možnosť odopreli, formulovaného Václavom Bendom v ikonickej eseji Paralelní polis, poskytovali zmysluplný dôvod sa stretávať, nadväzovať a udržiavať kontakty s podobne intelektuálne a morálne nastavenými ľuďmi. Prispievali tak k vytváraniu podporných skupín a záchytných sociálnych sietí, ktoré umožňovali potenciálnym členom undergroundu pokračovať v opozičnej činnosti a myslení aj napriek nepriaznivej situácii. Prirodzene, boli aj príležitosťami, pri ktorých sa tento podzemný diskurz nepretržite formoval – napríklad aj prostredníctvom zoznamovania účastníkov s myšlienkovými smermi, ktoré mali v oficiálnom prostredí neľahkú pozíciu, a diskusiou o nich. K utvoreniu skutočne systematickej štruktúry podzemného vzdelávania, akú si predstavoval Benda, však napokon nikdy nedošlo.

Nespochybniteľná bola rola zahraničných inštitúcií, predovšetkým Jan Hus Educational Foundation a Association Jan Hus. Zahraniční prednášajúci nielen prinášali nové témy a zoznamovali účastníkov seminárov s aktuálnou problematikou v rôznych vedeckých odboroch, ale predovšetkým prepožičiavali bytovým seminárom určitú mieru legitimity a, najmä po škandále s Derridom, aj ochrany pred Štátnou bezpečnosťou. Zároveň poskytovali organizátorom seminárov a celého podzemného akademického života skromné finančné prostriedky, nedostupnú literatúru a technickú podporu (napr. kamery či písacie stroje). Vrcholom snahy JHEF napokon bolo,  že podzemný seminár teológie, ktorý viedol Milan Balabán, akreditovala Cambridgeská univerzita. Tá niekoľkým študentom udelila regulárne bakalárske diplomy.

Semináre v Bratislave boli, zdá sa, menej rozvinuté a systematické ako v Prahe či Brne, pravdepodobne preto, že tu nefungovala taká hustá sieť akademického disentu. Represie na Slovensku prebiehali oproti českému prostrediu s menšou intenzitou. Prednášky, ktoré tu akademici vyslaní JHEF mali, neboli tiež vedené tak systematicky ako v Prahe, kde aktívne spoluvytvárali kurzy Platóna, Aristotela či analytickej filozofie). Skôr než o vzdelávaciu iniciatívu išlo o ad hoc debaty so západnými akademikmi, naladenými zväčša na podobnú konzervatívnu vlnu ako primárne katolícky okruh Jána Čarnogurského (s výnimkou niekoľkých účastníkov, najmä Kusého a Šimečku). Aj takto však tieto návštevy mali svoj význam. Okrem skromnej finančnej a materiálnej podpory predstavovali britskí návštevníci jeden z mála priamych kontaktov s ľuďmi zo Západu, ktoré bratislavské podzemie malo – a pred ktorými mohli bratislavskí disidenti osobne artikulovať (a demonštrovať) svoju životnú situáciu. Zároveň išlo aj o dôležité kontakty, prostredníctvom ktorých sa po Novembrovej revolúcii začala československá akademická sféra zapájať do globálnych vedeckých sietí.

 

Autor je básnik, literárny kritik, redaktor Kloaky

 

[1] Viď napr. Skilling, G. H. 1976. Czechoslovakia’s Interrupted Revolution. Princeton, New Jersey: Princeton University Press.

[2] Štátna bezpečnosť často hovorila v tejto súvislosti o tzv. „antiuniverzite“.

[3] Podobný koncept sa až koncom 80. rokov podarilo naplniť „Večernej univerzite“, sformovanej Miroslavom Červenkom.

[4] V spise, ktorý ŠtB na Tomina viedla, sa doslova píše o šikane, ktorej má byť Tomin podrobený.

[5] Day, B. 1999. The Velvet Philosophers. London: Claridge Press.

[6] Ako Vzdělávací nadace Jana Husa funguje dodnes

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *