Kam sa podeli revolucionárky?

Alexandra Ostertagová7. novembra 2017934

„Ak ste ráno odišli na politickú brigádu a vrátili ste sa fakt hladní, prišli ste a jéééj! Prekvapenie! Na stole bolo pekne prestreté – polievka, fazuľa, mäso a zelenina.“

Elena Salazar bola aktívnou účastníčkou študentského hnutia v Mexiku v roku 1968. V rozhovore s autorkami Lessie Jo Frazier a Deborah Cohen si Elena spomína na to, čo robila ona a ďalšie revolucionárky počas existencie hnutia. Hovorí o kuchynských brigádach, o vydávaní pamfletov, o rozhovoroch na trhoviskách s „el pueblom“ – teda s ľudom, vďaka ktorým si študentské hnutie získavalo podporu práve tých vrstiev spoločnosti, ktoré chcelo reprezentovať.

***

Joanna Szczęsna viedla spolu s ďalšími ženami podzemné noviny Tygodnik Mazowsze – a teda bola jednou z vedúcich postáv Solidarity v Poľsku po tom, čo bolo hnutie v roku 1981 postavené mimo zákona a prežívať mohlo len v ilegalite. Na svoje pôsobenie spomínala v rozhovore so Shanou Penn:

„Myslím si, že sme boli vplyvné. Tak ako akékoľvek dôležité noviny. Nezáležalo na tom, že sme boli ženy. Náš osobný vplyv bol však podľa mňa menší. Ľudia nás vnímali ako určitú formu podpory politického vedenia. Tiež som to tak videla.“

***

Ak sa prizrieme príbehom podzemných hnutí z feministickej perspektívy, ukáže sa, že vo verejnom priestore zaznievajú najmä ako príbehy mužov – lídrov – revolucionárov, ktorí sú zväčša vzdelaní a pochádzajú z bielej strednej triedy. Práve oni majú možnosť prehovárať o tom, čo sa dialo v revolučných časoch či ako vyzeral underground, a formovať tak obraz udalostí, ktoré prispeli k demokratickým zmenám v spoločnosti. Zároveň sa títo muži stávajú tvárou hnutia, výlučnou fyzickou aj symbolickou reprezentáciou stoviek či tisícok ľudí, o ktorých sa nedozvedáme takmer nič.

V skutočnosti sa za príbehmi revolucionárov zakaždým skrývajú aj príbehy revolucionárok (a menej privilegovaných mužov, ktorí z historického kánonu takisto vypadli). Ako upozorňuje nielen feministická historiografia, na to, aby hnutie vzniklo a pretrvalo, nestačí pár desiatok charizmatických lídrov. Rovnako ako všetky „veľké“ dejinné udalosti, aj sociálne hnutia tvoria v prvom rade „malé“ dejiny každodennosti, ktorú majú v súvislosti s rodovou deľbou práce často na starosti práve ženy.

Úvodnými úryvkami som si dovolila sprítomniť aspoň dve revolucionárky, ktoré pochádzajú z odlišných historických kontextov aj geografických lokalít, a predsa sa ich skúsenosti v mnohom prelínajú. Úryvky sú z knižky Občianky a revolucionárky. Ako, kedy, kde sa vylučujú nevhodné subjekty, ktorá vyšla vo feministickom vydavateľstve ASPEKT. Spolu so Zuzanou Maďarovou sme chceli zostaviť publikáciu, ktorá by zachytávala rôzne spôsoby vylučovania žien ako subjektiek politického konania v revolučných aj nerevolučných časoch, a ktorá by ženy zároveň do príbehov občianstva aj revolúcií prinavracala a rozprávala o ich činnostiach, stratégiách, životoch. Všetky a všetkých, čo by chceli spoznať ďalšie revolucionárky, nazrieť do zákulisia tribún alebo sa zamyslieť nad tým, ktoré činnosti sa vylučujú z politickej sféry, hoci by bez nich žiadna politika nikdy nebola, srdečne pozývam nazrieť hlbšie do knižky.

A keďže máme práve november a pripomíname si November – a ako každý rok počúvame mužov revolúcie a niekedy dokonca aj otvorene o „mužoch revolúcie“ – pridajme ešte úryvok zo štúdie Zuzany Maďarovej v knihe Politiky a političky. Aspekty politickej subjektivity žien (ASPEKT, 2011), ktorá prináša analýzu 16 naratívnych rozhovorov s účastníčkami Nežnej revolúcie:

„Potom tam bola ešte jedna baba, ktorú si pamätám, to bola kostymérka z divadla a my sme tam v podstate robili servis, (…) – chodili sme kupovať šunku v aspiku. V tom, že čo bude, (…) nás veľmi nebrali, v tom sme neboli smerodajné.“ (Účastníčka K.)

Autorka je feministka

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: