„Bolo mi ťažké nazývať samú seba lesbou, je to predsa len dosť silné slovo. Úprimne som sa ho dosť bála.“

Lesbizmus nemusí byť len o túžbe voči ženám, ale ako píše americká poetka a feministická aktivistka Adrienne Rich, aj o odklone od toho, čo je spoločnosťou považované za univerzálny (mužský) štandard. V tomto zmysle nejde len o sexualitu, ale aj o spoločenskú neposlušnosť – odopretie mužského pohľadu či odmietnutie byť po jeho boku. Aj preto býva slovo lesba vnímané ako konfrontačné, „tvrdé“ či hanlivé – na rozdiel od jemnejších, zdanlivo neutrálnejších označení ako kvír alebo woman-loving-women. V nasledujúcom texte sledujem, ako sa prežívanie lesbizmu mení v závislosti od toho, kde sa odohráva. Ako sa nielen regionálne rozdiely, ale aj náboženstvo premietajú do každodenného života, vnútornej istoty aj verejného vyjadrenia lesieb žijúcich na Slovensku.

Začnem netradične – opisom toho, prečo a ako reportáž vznikala. Hoci zvyčajne to nie je pre čitateľstvo dôležité, v tomto prípade som presvedčená, že aj okolnosti vzniku vypovedajú o živote lesieb na Slovensku. Predstavujú to, čomu sa vo frazeologických slovníkoch hovorí sklíčko do mozaiky ilustrujúcej obraz života časti žien na Slovensku.

Mlčanie ako obrana

Rozhodnutie pokúsiť sa cez autentické výpovede konkrétnych žien zmapovať život lesieb na Slovensku vzniklo z dlhodobého pocitu, že ich hlasy nie sú dostatočne počuť. Naznačuje to i prvotný rešerš na internete, z ktorého vyplýva, že väčšina obsahu v mainstreamových médiách sa zameriava buď na LGBTI+ ľudí vo všeobecnosti, alebo predovšetkým na homosexuálnych mužov.

Pôvodne som sa chcela venovať témam ako bezpečnosť, diskriminácia a reakcie okolia, ktoré som plánovala porovnať naprieč regiónmi, aby som poukázala na rozdiely v skúsenostiach podľa lokality. Rýchlo som však pochopila, že takýto plán bol prehnane ambiciózny.

Najväčšou prekážkou bolo nájsť respondentky ochotné hovoriť: mnohé neverili, že o tejto téme skutočne píšem, alebo sa necítili komfortne, aby vypovedali o prežívaní svojej sexuality.

Napokon sa mi podarilo uskutočniť päť rozhovorov, každý v priemernej dĺžke deväťdesiat minút, ktoré som následne analyzovala. Ukázalo sa, že typickou črtou lesbickej existencie oslovených žien bolo práve prepojenie rodovej a sexuálnej identity. Niektoré sa, skôr podvedome ako vedome, prikláňali k širšej, podľa niektorých zdrojov skôr symbolickej definícii lesbizmu ako politického rozhodnutia a de facto intenzívnych, hlbokých vzťahov medzi ženami. Preto som sa rozhodla upriamiť pozornosť na tieto témy, avšak stále s čiastočným regionálnym aspektom.

Život bez práv

Hoci všetci neheterosexuálni ľudia na Slovensku majú na papieri rovnaké práva (alebo ich nedostatok), každodenné prežívanie závisí z veľkej časti od konkrétnej oblasti, v ktorej žijú. Politické preferencie, náboženské afiliácie či úroveň izolácie regiónu sú len niektoré aspekty ovplyvňujúce myslenie, postoje, hodnotové či politické nastavenie obyvateľstva. Prežívanie (nielen) lesbizmu výrazne závisí od toho, v akom regióne sa človek narodí a neskôr žije.

„Čím ideš viac na východ, tým viac na teba zazerajú, vnímajú, že si iná. Na západe je to ľuďom viac-menej jedno,“ vysvetľuje mi respondentka z Prešova, ktorá si rovnako ako ostatné oslovené ženy želala zostať v anonymite. A jedným dychom dodáva, že sa jej ľudia na západe zdajú viac otvorení novým možnostiam a inakosti ako tí na východe.

Hodnotenie obyvateľky tretieho najľudnatejšieho mesta na Slovensku predstavuje laitmotív, ktorý sa vinie naprieč všetkými rozhovormi, ktoré som viedla. A nejde pritom len o individuálny pocit, ale aj o štatisticky zachytenú realitu LGBTI+ ľudí žijúcich na Slovensku. Podľa prieskumu z roku 2025 pre slovenské LGBT divadlo Nomantinels, do ktorého sa zapojilo viac ako 600 respondentov a respondentiek, považuje väčšina z nich (76 percent) atmosféru na Slovensku za nenávistnú. Viac ako dve tretiny (68 percent) si myslia, že ich spoločnosť neakceptuje.

Mnou oslovené respondentky sa zhodli aj v meste, ktoré považujú za nejlepšie možné útočisko – hoci nedokonalé. Zrejme nikoho neprekvapí názor, že ich život by vyzeral inak, keby žili v Bratislave a jej okolí. Podobne by zrejme dopadol aj prieskum mapujúci život lesieb napríklad v susednom Maďarsku, kde sú LGBTI+ ľudia tiež terčom politických populistov a predstaviteľov vládnej garnitúry.

„Bratislava je liberálne mesto, aj čo sa týka politických preferencií. Takže ľuďom sa tam žije určite ľahšie,“ konštatuje respondentka z Považskej Bystrice, okresného mesta s viac ako 37-tisíc obyvateľmi na severozápade Slovenska. Jej osobná skúsenosť je taká, že široká verejnosť je nielen voči lesbám stále uzavretá. Čo presne to znamená, nekonkretizovala.

Faktom je, že v posledných parlamentných voľbách v roku 2023 tam vyhral voľby Smer (viac ako 30 percent) s výrazným náskokom pred PS (17,61 percenta), ktorého predstaviteľ dookola straší „LGBTI+ ideológiou“ a bagatelizuje útoky na LGBTI+ ľudí. „Kto im ubližuje? A stále dookola LGBTI a LGBTI a LGBTI. Nikto nikomu tu neubližuje. Nikto,“ vyhlásil Robert Fico na straníckom sneme, deň pred spomienkou na LGBTI+ ľudí Matúša a Juraja, ktorých zavraždil mladý radikál. 

Neviditeľné

„Ľudia majú strach prezentovať sa takí, akí sú. Považská Bystrica je predsa len malé mesto, takže každý vie o každom všetko. Rozdiel vidím už v neďalekej Žiline, kde sa vďaka veľkosti mesta ľudia neboja prezentovať inak,“ dodáva obyvateľka Považskej Bystrice. Metropola severozápadného Slovenska s viac ako 80-tisíc obyvateľmi bola síce v minulosti považovaná za baštu SNS, no posledné voľby tam tesne vyhralo PS pred Smerom. 

Podobnú skúsenosť, zasadenú do konkrétnej reality a histórie lesbických žien v USA, označila Adrienne Rich pojmom Lesbian Existence. Najmä v menších, konzervatívnych prostrediach sa život lesieb stával neviditeľným. Pod tlakom okolia žili často radšej v tichosti, izolovane a bez akejkoľvek kolektívnej skúsenosti.

Americká poetka a feministiciká aktivistka zároveň chápala lesbickosť v širšom kontexte. Zdôrazňovala, že lesbická existencia znamená nielen prelomiť tabu, ale aj odmietnuť povinný, spoločensky predpísaný spôsob života. „Lesbickosť je viac než len forma odporu voči patriarchátu – znamená konať a milovať inak, než je bežné.“

Skúsenosť s neviditeľnosťou lesbickej existencie má aj respondentka z obce Abrahám v galantskom okrese, kde žije čosi vyše tisícky ľudí. 

„Keď som spoznávala svoju sexualitu, s lesbami v okolí som sa vôbec nestretla. Bol to pre mňa úplne nový svet izolovaný od všetkého,“ približuje. Už v jej slovách sa zrkadlí zažitý postoj spoločnosti: ak o niečom neviem, tak to neexistuje. Aj na prvý pohľad nový svet s najväčšou pravdepodobnosťou bol, len o ňom nevedela – bol tabu.

Zároveň dodáva, že aj u nich na dedine sa situácia ohľadom vnímania LGBTI+ ľudí vrátane lesieb v posledných rokoch mení. A hoci sa aj lesbizmus dostáva do širšieho povedomia, stále to má podľa nej ďaleko od miery tolerancie vo väčších mestách. Navyše, na dedine chýba pocit anonymity, typický pre veľké sídla. „Na dedine ťa všetci poznajú, vedia, že sa vymykáš norme, budú sa o tom rozprávať v kostole a povedia to tvojej babke,“ dodáva so smiechom.

Táto neviditeľnosť sa v mnohých prípadoch odráža aj v samotnom procese coming-outu, ktorý – hoci to nemožno zovšeobecniť –, je pre mnohých náročným a často bolestivým krokom. Podľa prieskumu Inakosti z roku 2017 až každý štvrtý LGBTI+ človek na Slovensku vníma coming-out ako rizikový krok, pričom skúsenosti s jeho prijatím sa výrazne líšia. Najviac pozitívnych reakcií prichádza od sestier, zatiaľ čo negatívne skúsenosti sa spájajú najmä s otcami a starými rodičmi.

Lesbizmus a národné menšiny

Samotné prostredie nepochybne ovplyvňuje, ako lesbické ženy prežívajú svoju identitu a do akej miery ju dokážu otvorene vyjadriť. Prežívanie lesbizmu sa pritom líši nielen od regiónu. Istý vplyv na to podľa respondentky z Komárna môže mať aj príslušnosť k národnostnej menšine a jej prípadné politické preferencie. Paradoxom pritom je, že napríklad maďarská menšina, ktorá žije aj v Komárne, bola v minulosti osvedčenou kartou populistov z SNS na čele s Jánom Slotom a terčom verbálnych i fyzických útokov (za všetky stačí spomenúť kauzu Hedviga Malinová).

Respondentka z vyše 30-tisícového okresného mesta na sútoku Dunaja a Váhu, kde podľa posledného sčítania obyvateľstva prevažujú obyvatelia hlásiaci sa k maďarskej národnosti, priznáva, že hoci vie o mnohých lesbách vo svojom okolí, nedokáže zhodnotiť, ako sa na ne pozerá široká verejnosť.

„Celý kraj, viac menej celé južné Slovensko volilo Alianciu, pretože hlavnou témou v regióne je práve maďarsko-slovenská problematika,“ poznamenala. Faktom je, že hoci strana Maďarská Aliancia skončila tesne pred bránami parlamentu, keď získala 4,38 percenta hlasov, v samotnom Komárne zvíťazila s výrazným náskokom pred ostatnými subjektmi – hlas jej dalo viac ako 37 percent voličstva.  

Respondentka priznáva, že zároveň necíti zo strany lesieb potrebu sa v regióne zviditeľniť. Práve naopak – keďže verejnosť o tejto téme nechce hovoriť a odmieta ju otvárať, lesbická existencia ostáva v úzadí ako neprelomené tabu.

Show-not-tell lesbickej identity

„To je muž alebo žena?“ „Veď vyzerá ako mužatka.“ „Je moc pekná na to, aby bola lesba.“ „Tá je až príliš mužská.“ „Tá zas príliš ženská.“ „A si si istá, že to nie je muž?“

To je iba niekoľko komentárov, ktoré si mnohé lesby vypočuli a, žiaľ, zrejme ešte aj vypočujú. Nestačí totiž povedať, kto si. Očakáva sa, že svoju identitu dokážeš prejaviť, ukázať ju tak, aby to každý pochopil. Taký show-not-tell prístup k lesbickej identite. Lenže ako ju vlastne prejaviť? To ti už nikto nepovie.

Pri otázke „Čo pre teba znamená byť ženou?“ sa väčšina respondentiek zarazila, zhlboka si povzdychla a reagovala stručne. Väčšina priznala, že práve tejto otázky sa obávala najviac. Tie, ktoré reagovali otvorenejšie, zas uviedli, že nerozumejú, ako to súvisí s témou.

Napriek tomu považujem za dôležité zdôrazniť ženskú realitu sexuality. Lesbizmus nie je „ženskou verziou“ mužskej homosexuality – vnímať ju tak znamená prehliadať celý ženský aspekt sexuality.

„Lesbickosť dopĺňa moju ženskosť,“ uznáva respondentka z Komárna. Zdôrazňuje, že prijatie vlastnej identity a sexuality jej umožnilo prezentovať sa slobodne, tak, ako to cíti ona sama. Žensky či mužsky, na tom nezáleží. Tým, že ju muži nepriťahujú, necíti potrebu spadať do noriem, aké sa od žien očakávajú. Z jej rozprávania cítiť, že práve prepojenie s inými ženami a spoznanie seba cez prizmu lesbickosti jej pomohlo nájsť vlastnú podobu ženskosti. 

Podobnú skúsenosť popisuje aj respondentka z obce Abrahám: „Tým, že odišiel mužský aspekt z môjho života, necítila som potrebu snažiť sa byť pekná pre muža, poslušná pre muža, tichá pre muža, lebo nechcem muža.“ Dodáva, že hoci sa nestotožňuje so sociálnym konštruktom toho, čo znamená byť ženou, so ženskosťou ako takou je stále prepojená.

Za hranicami ženskosti

Na rozdiel od respondentky Viki, ktorá našla svoju femininitu cez lesbickosť, si respondentka Zuzka na sebe začala všímať práve svoje maskulínne črty. „Vnímam, že lesby sú oveľa viac otvorené vnímať svoj rod, rodové roly či svoju maskulínnu stránku.“

Pripomína, že predovšetkým vďaka tomu, že sa dokázala vymaniť zo zaužívanej predstavy heteronormatívneho vzťahu, získala sebaistotu odlišovať sa aj v iných častiach svojej identity. Dnes sa označuje za nebinárnu osobu – z veľkej časti preto, že hoci ju okolie vníma ako ženu a aj ona sama vie, aké je to byť ženou, s označením sa neidentifikuje.

„Čiastočne to beriem ako statement, že na mňa nikto nenašije konzervatívne, patriarchálne, heteronormatívne škatuľky. Ukážem, že ja s tým nesúhlasím a vy si na to zvykajte, lebo ja taká budem. A budú tu aj iné a iní, ktorí sa budú vymykať.“

Priznávam, že nikdy som nestretla osobu, ktorá by o svojej identite rozprávala s takou dávkou odvahy, sebaistoty a radikálnosti ako práve Zuzka. Na otázku, či nie je nebinárna lesba oxymoron, pohotovo odvetí, že lepšie označenie ako lesba pre seba nenašla. Vysvetľuje, že hoci sa jej skúsenosti úplne nestotožňujú so skúsenosťami ostatných, stále cíti, že lesba je k jej identite najbližšie.

Maskulinita, vzťahy a rodové očakávania

S lesbou či lesbizmom si zvykne verejnosť spájať akúsi pokrivenú maskulinitu. Hoci ide o klišé, predstava, že lesby „opovrhujú“ ženskosťou, nenosia žiadne sukne, šaty ani dlhé vlasy, majú široké ramená a nelakujú si nechty, zostáva v našej spoločnosti stále prítomná. 

Avšak z rozprávania maskulínnych lesieb vyplýva, že ide skôr o jemnú rovnováhu medzi vnútornou ženskosťou a vonkajším maskulínnym prejavom. Napriek silnému vnútornému spojeniu s feminitou ich okolie vníma úplne inak.

„Takmer každý deň sa mi stane, že sa ma niekto opýta, či som muž. Je mi to nepríjemné a trápne, niekedy im dokonca poviem, že som muž. Normálne začnem seba označovať v mužskom rode len preto, aby som sa vyhla nepríjemnej konverzácii,“ približuje Simona z Považskej Bystrice.

Hoci s úsmevom priznáva, že rodová neurčitosť zahŕňa zopár výhod, ako napríklad možnosť využívať mužské toalety, keď sú tie ženské plné, vo všeobecnosti je to niečo, na čo si človek nedokáže zvyknúť. Zakaždým to podľa nej vyvolá nepríjemné pocity, ktoré si človek musí nejako ospravedlniť alebo premeniť na niečo znesiteľné, aby s tým dokázal žiť.

Ataky a nenávistné prejavy – od obťažovania, nadávok až po násilie – stále patria k pomerne bežnej súčasti života LGBTI+ ľudí na Slovensku. Prieskumy opakovane ukázali, že takmer polovica opýtaných zažila nepríjemnú skúsenosť v súvislosti so svojou identitou. Až osem z desiatich oslovených čelilo  nadávkam a dehonestujúcim výrazom ako „teploš“, „buzerant“ či „mužatka“.

Muž aj žena

Na dôležitý aspekt lesbických vzťahov upozornila okrem iných aj Simone de Beauvoir vo svojej revolučnej knihe The Second Sex: „V lesbickom páre sú obe muž aj žena, a obe sú očarené androgýnnymi vlastnosťami tej druhej. Keďže nie sú ovplyvnené zvykmi a normami, dokážu prežívať vzťah úprimnejšie.“

Jej slová silne rezonujú s vyjadreniami respondentiek o celkovej otvorenosti lesieb k prejavovaniu vlastnej identity oddelene od mužských predstáv ženskosti. Autorka dodáva, že sú to predovšetkým lesbické vzťahy, v ktorých majú ženy šancu objaviť alebo práve znovu nájsť svoju ženskosť.

„V lesbických vzťahoch sa takmer okamžite prejavuje hlboké prepojenie a intimita. Ako keď počúvaš zrýchlený podcast. A je to práve preto, že ženy alebo ľudia spájajúci sa so ženskosťou sa oveľa ľahšie otvárajú a vyjadrujú lásku. Aj preto sa lesbické vzťahy hýbu tak rýchlo,“ vysvetľuje Viki. Dodáva, že rodovo špecifické skúsenosti a prekážky, ktorým ženy čelia, zohrávajú dôležitú úlohu pri formovaní partnerských väzieb medzi dvomi ženami.

Na druhej strane však nie je možné zovšeobecniť lesbické vzťahy ako automaticky vyrovnané, rodovo vyvážené a emočne naplnené prepojenia, v ktorých sa obe partnerky cítia autenticky a slobodne. Stále sú medzi lesbami ženy, ktoré hľadajú v partnerke muža. Na základe výpovedí viacerých respondentiek tento  problém vzniká najmä vtedy, keď sa jedna z partneriek prezentuje maskulínne.

„Keďže ty zastávaš tú maskulínnu pozíciu, tak ty budeš za všetko platiť, nebudeš rozprávať o svojich pocitoch a celkovo budeš robiť veci, čo robia muži. Ale ako môže byť muž vo vzťahu, kde majú byť dve ženy?“ hovorí so smiechom Simona a upozorňuje na tenkú hranicu medzi maskulínnym prejavovaním a preberaním mužskej pozície vo vzťahu.

„Stále si myslím, že nikto nevie v žene vyvolať silnejší pocit ženskosti ako iná žena. Ženy predsa len najlepšie vedia, čo ženy chcú,“ pripomína jedna z respondentiek a zároveň priznáva, že aj v homosexuálnych vzťahoch môže pretrvávať určitá miera heteronormatívnych vzorcov. V jej prípade sa tieto vzorce prejavujú tým, že okolité prostredie na základe jej maskulínnej prezentácie predpokladá určitý typ správania a postavenia vo vzťahu. Ten však nezodpovedá realite ich partnerskej dynamiky.

Takéto skúsenosti naznačujú, že hoci lesbické vzťahy majú potenciál prekračovať tradičné rodové rámce, stále ostávajú vystavené tlaku známych vzorcov – ktoré často prenikajú nielen do vnútorného prežívania identity, ale aj do spôsobu, akým okolie tieto vzťahy vníma a hodnotí.

Hľadanie komunity

Pri práci na reportáži som získala pocit, že lesby na Slovensku sa možno ani nechcú prepájať. Vychádzala som aj z faktu, že väčšina oslovených lesieb, ktoré súhlasili s rozhovorom, mi nechcela dať kontakt na iné lesby. Snowballing metóda ostala teda len naivným snom. Ťažko povedať či išlo o neexistenciu komunity, zlé vzťahy alebo často opakovanú frázu: „Poznám len bisexuálky.“

O niečom inom však vypovedá projekt Sapphics on Sapphics. Hoci sa nezameriava výlučne na lesby, stále je úspešný v prepájaní lesieb žijúcich najmä v Bratislave a okolí.

„Cítili sme, že v Bratislave je lesieb veľa, len sa navzájom nepoznáme. Kvír ženy sú na Slovensku stále neviditeľné. Veľmi tu chýbajú čisto ženské organizácie,“ konštatovali zakladateľky projektu Viki a Zuzka. S dôvetkom, že chceli vytvoriť priestor, kde sa ženy budú cítiť v bezpečí, vyzlečené z patriarchátu a preč od mužského faktora.

Špecifické akcie by sa dali porovnať s bežnými stretnutiami s kamarátmi. Piknik, opekačka, billiard, kúpalisko či movie night. Nejde o formu, ale o bezpečné, úprimné priateľstvá medzi ľuďmi s podobnými skúsenosťami.

„Cítime, že sa ľudia od seba veľmi oddeľujú. Tento individualizmus je veľmi silný a my sa snažíme s tým bojovať, pretože tá komunita je stále najrealistickejšia forma nejakého odboja proti tomu, čo zažívame,“ konštatuje jedna zo zakladateliek projektu Zuzka.

Faktom je, že život lesieb mimo hlavného mesta sa odohráva v celkom iných „kulisách“. Hoci sa organizuje čoraz viac komunitných akcií, väčšina sa koná v hlavnom meste. Pre veľkú časť lesieb na Slovensku tak ostáva náročným krokom vyjsť z vlastnej bubliny.

Alternatívnym riešením môžu byť práve online komunity, na ktoré upozornila počas rozhovoru respondentka z Prešova: „Online som si našla komunitu ľudí, pri ktorých môžem byť otvorená, a ktorí mi vždy poradia, keď niečo potrebujem. Aj keď je to online priestor, stále je to lepšie ako nič.“ Dodáva, že hoci väčšia časť tejto komunity žije v Česku, kontakt s nimi jej dodáva pocit pochopenia seba samej.

Niekedy dokáže lesbám dokonca pomôcť aj to, čo im inokedy dokáže priniesť ťažkosti – náboženstvo. Niekoľko respondentiek pre mňa prekvapivo spomenulo, že práve kresťanská komunita im v procese prijímania lesbickej indentity a sexuality bola viac než nápomocná.

„Dlho som s mojou sexualitou mala problém, lebo kresťanstvo ma podľa niektorých odsudzuje ako človeka, aj keď interpretácie Biblie sú rôzne. Čo mi však pomohlo, bolo vidieť, že nie som sama. Pretože takí ľudia (neheterosexuálni kresťania) naozaj sú a je ich veľa,“ opisuje respondentka z Prešova. Aj cez náboženstvo vraj bola schopná prijať túto časť svojej identity.

Prešovčanka konštatuje, že hoci oddeľuje Boha od Cirkvi, svoju vieru neopustila – práve naopak. Vďaka komunite, ktorá ju neodmietla, ale podržala, našla spôsob, ako v sebe zladiť vieru a sexualitu. Z jej rozprávania vyplýva, že náboženská komunita nemusí byť vždy zdrojom viny či hanby, ale môže byť aj priestorom prijatia – ak nie zo strany celej inštitúcie, tak aspoň zo strany konkrétnych ľudí.

Podobne sa vyjadrila aj respondentka z Považskej Bystrice, ktorá považuje svoju kresťanskú komunitu za miesto, kde sa cíti prijatá ako celistvý človek. „Veľa ľudí prekvapí, keď zistia, že som lesba a zároveň verím v Boha. Často sa ma pýtajú, ako to ide dokopy. Ale pre mňa to nikdy nebolo v protiklade. Moja komunita mi dáva nádej – že nie som výnimka, že môžem byť presne taká, aká som, a zároveň veriť.“

Vnímanie sexuality v kontexte viery sa medzi LGBTI+ ľuďmi na Slovensku výrazne líši. Z prieskumu organizácie Inakosť vyplýva, že viac ako štvrtina opýtaných vníma existujúci konflikt medzi svojím náboženským presvedčením a sexuálnou orientáciou. Približne pätina je naopak presvedčená, že medzi tým žiadny konflikt neexistuje. Rozdiely ukazujú, že aj duchovné prostredie môže formovať to, ako človek prežíva vlastnú identitu – či už ako zdroj prijatia, alebo naopak ako priestor vnútorného zápasu.

V kontexte týchto skúseností sa objavuje aj potreba vzájomného prepojenia. Aj keď nie každá z respondentiek popisuje potrebu byť v kontakte s lesbami, možno ide o potrebu, ktorú mnohé ženy pociťujú viac, než si pripúšťajú. Nájsť pochopenie, nemusieť nič vysvetľovať a prepojiť sa s ľuďmi s podobnou skúsenosťou môže mať v prežívaní identity nezastupiteľnú úlohu.

„Lesby sú ťahacia sila mnohých hnutí, aj keď si to neuvedomujeme. Ale keď sa neorganizujeme a nestretávame, táto sila oslabne. Musíme to udržať,“ dodáva jedna zo zakladateliek projektu Sapphics on Sapphics a pozýva ženy (nielen lesby) na ďalší event.

Trhlina v systéme

Byť lesbou na Slovensku znamená neustále hľadať si svoj priestor. Taký, v ktorom každá nájde dôverné bezpečie, príjemné súkromie či tichú vnútornú istotu. Skúsenosti respondentiek ukazujú, že lesbizmus nie je len označením identity a sexuality, ale najmä každodennou praxou odporu, spochybňovaním spoločenských noriem a hľadaním seba v rozmanitom komplexe ženskej existencie.

Regionálne rozdiely, tlak okolia, stereotypy a očakávania formujú to, ako slobodne možno identitu prežívať. Tam, kde chýba anonymita a komunita, sa lesbická existencia často stáva neviditeľnou. Naopak tam, kde sa ľudia dokážu spájať, vzniká priestor na prijatie a silu konať inak. Hoci je niekedy jednoduchšie mlčať, každé vyslovené „som lesba“ môže byť malou trhlinou v systéme, ktorý pôsobí ako nemenný.

Autorka je študentka medzinárodných vzťahov na Maastricht University.