Osudy alebo osudia. O jednej zabudnutej novinárke

Svet sa nám pred očami mení na sutiny a na tejto skládke neprístojností, vojen, bezcitnosti, smrti, hladu, cynizmu, hlúposti a jej zvelebovania mi vyplával zo starých súborov uložených v mysli aj na disku počítača osud slovenskej alebo skôr československej novinárky Barbory Rezlerovej Švarcovej.

Dávno sa na ňu zabudlo, ak vôbec niekedy bola v centre pozornosti. Okrem jednej diplomovej práce z minulého storočia (Eva Čobejová) a jedného encyklopedického hesla (JJ) zostala po roku 1989 prakticky nepovšimnutá, tak ako mnohé ďalšie ľavicovo orientované osoby, aktivity, inštitúcie.

Zdanlivo sa Barbora Rezlerová Švarcová do dnešných dní vôbec nehodí. Čo s takou ľavičiarkou, ktorá môže akurát pokaziť obraz feministiek? Veď my, čo sme pamätníčkami z 90. rokov, veľmi dobre poznáme pachuť z toho, ako nás vtedy novozrodené mužské liberálne elity hádzali do jedného vreca s komunistickými funkcionárkami z totalitného Československa.

Kto bola Barbora Rezlerová Švarcová?

Zabudnutá, nepripomínaná postava ženského hnutia v medzivojnovom Československu, ktoré malo v tom čase ambície i odhodlanie patriť do civilizovaného sveta. Istý čas pôsobila aj ako šéfredaktorka časopisu pre ženy, ktorý niesol dnes nie veľmi znesiteľný, ale dobovo pochopiteľný názov Proletárka (1922 – 1927). Už len údaje o jej narodení a smrti sú výpovedné aj chaotické zároveň. Narodila sa v roku 1890 v meste Bleibach v Nemecku, zomrela v roku 1942 v Moskve, vo vtedajšom Sovietskom zväze, de facto v Rusku. Pôsobila v komunistickom ženskom hnutí a ako šéfredaktorka a publicistka sa venovala témam súvisiacim s postavením žien v spoločnosti, s ľudskými právami žien, s veľkým dôrazom na reprodukčné práva. Jej prvým pôsobiskom boli Čechy, kde začínala ako robotníčka. Bola veľmi jazykovo zdatná, plynule písala v češtine, slovenčine a ruštine. V rokoch 1921 – 1925 pôsobila v Banskej Bystrici, kde bol jej manžel Ladislav Švarc tajomníkom krajského výboru Komunistickej strany.

Emigrácia iná

Lenže po vnútrostraníckych nezhodách Ladislava Švarca zosadili z funkcie. Vyriešil to tak, že v roku 1926 odišiel aj s manželkou do vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Pôsobil tam ako riaditeľ vo viacerých textilných továrňach v rôznych mestách, pričom jeho žena po celý ten čas žila a pracovala v Moskve ako novinárka v rôznych printových médiách a v rozhlase, a to až do svojej smrti. Mali spolu dvoch synov, Vladimíra a Iľju. Ich manželstvo sa neskôr rozpadlo, ale podľa ich syna Vladimíra zostali priateľmi. (Ladislav Švarc sa neskôr ešte raz oženil a znovu rozviedol.)

Ideály verzus realita – tento raz boľševická

Keď v roku 1938 začali za vlády Stalina v Sovietskom zväze represie, cudzinci patrili k najzraniteľnejším, lebo pre vtedajší paranoidný režim boli podozriví ako možní zradcovia. Na to manželia Švarcovci kruto doplatili. Barboru Rezlerovú Švarcovú v roku 1938 vyhodili z rozhlasu. Nejaký čas pôsobila ako učiteľka češtiny pre turistických sprievodcov. Keďže ju však vzápätí vylúčili aj z komunistickej strany, mohla už pracovať len ako robotníčka. Vtedy údajne takmer spáchala samovraždu.

Jej viera v komunistické ideály bola hlboká, nepripúšťala si, že sovietsky režim je neľudský, nebezpečný a v konečnom dôsledku vražedný. Napokon ju 2. septembra 1941 popravili zastrelením. Jej mladší syn mal v tom čase trinásť rokov.

Jej, vtedy už bývalý, manžel Ladislav Švarc zomrel vo väzení o rok skôr.

Keď sa svetlé zajtrajšky zmenia na najtemnejšie včerajšky

Stalinistické „čistky“ z 30. rokov plynule pokračovali represiami a vraždením v 40. rokoch, teda aj počas druhej svetovej vojny, nadnesene nazývanej Veľká vlastenecká, a aj po nej, až do Stalinovej smrti v roku 1953.

Po smrti Stalina boli obaja Švarcovci formálne rehabilitovaní.

Ona, jej manžel a množstvo ďalších intelektuálov, ľudí z oblasti umenia, vedy, ale aj iných profesií patria k nekonečnému zástupu fyzicky zlikvidovaných počas obdobia stalinizmu, ale predtým aj leninizmu a potom zas ďalších, vrátane období, ktoré sa v učebniciach dejepisu označujú ako akýsi „odmäk“.

Dnes nie je ľahké pochopiť, ako mohli ľudia priam nábožensky uveriť v ideály komunizmu, ktoré sa v praxi veľmi skoro stali vražednou totalitou. Najzrozumiteľnejšie a zároveň s najväčšou sebareflexiou to z pohľadu neskoršej generácie vysvetlil Zdeněk Mlynář v kedysi kultovej knihe Mráz přichází z Kremlu. Povojnová generácia mladých, nielen židovských intelektuálov po skúsenosti s holokaustom uverila v komunizmus, napriek tomu, že už v 30. rokoch ukázal svoju vražednú tvár. Zdeněk Mlynář ako jeden z mála priznáva v tomto smere vlastnú naivitu a zaslepenosť.

Toľko k nejasnému obsahu rusofilstva na našom území, ktoré je údajne akýmsi sentimentom, len ešte nikto jasne nepovedal, za čím a prečo práve na území, kedysi obsadenom ruskými tankami.

Práva žien ako ľavicová agenda

Ako publicistka sa Barbora Rezlerová Švarcová venovala chudobe žien, preťaženosti robotníčok, ale predovšetkým reprodukčným právam žien, čo bola v tej dobe téma ešte konfliktnejšia ako dnes. Mnohodetnosť vnímala v kontexte veľkej chudoby, keď rodiny ledva prežívali a nemali materiálne, ale ani fyzické, emocionálne a vôbec žiadne kapacity deti uživiť, nieto ešte vychovať. Zaoberala sa témami hygieny a zdravia a uverejňovala aj reklamu na dobovú brožúru s radami pre ženy, ako sa vyhnúť nechcenému počatiu. Mužov nabádala, aby umožnili ženám čítať a aby neboli ľahostajní voči ich „triednemu uvedomeniu“. No a čo by jedna od „proletárky“ nečakala: povzbudzovala ženy, aby sa vkusne obliekali. V článku Pletené kabátiky chváli ženy, ktoré si kúpia odev v obchode, namiesto toho, aby si ho ušili alebo inak vyrobili. „Som proti ručnej práci ako je vyšívanie a pletenie a najošklivejší dojem som mala na jednej konferencii komunistických žien v Prahe, kde jedna súdružka plietla punčochu!“ V časoch, keď ženy nie pre potešenie, ale skôr z núdze všetko robili ručne, ich povzbudzovala, aby šetrili čas a umožnili zarobiť tým, ktoré sa šitiu a iným ručným prácam venujú profesionálne.

Žiadna servítka pred ústa

Barbora Rezlerová Švarcová v jednom zo svojich článkov uvádza aj príklad, keď poslanci a senátori dostali na pamiatku razené československé dukáty a ako sa ukázalo, jeden z nich vzácny dukát minul v bordeli, inému ho zasa ukradla prostitútka. Ako uviedla autorka, bežne sa nevie presne, koľko podobní politici minú v bordeloch, ale v tomto prípade to bolo ľahko identifikovateľné.

Neobchádzala ani pálčivú tému prostitúcie, varovala pred syfilisom u detí. Prenášali ho na svoje nenarodené deti ženatí muži navštevujúci bordely.

Sama vydatá a s rodinou nemala veľké ilúzie o manželstve ako spoločenskej zmluve, keď napísala: „Prostitútka na ulici predáva sa vždy odznovu, dievča z lepšej rodiny predala sa raz jednému, to ten celý rozdiel medzi nimi.“

Ženy v politike

Popri tom sa z novín, ktoré viedla, dozvedáme, že vo voľbách v roku 1919, keď si ženy v Československu po prvý raz mohli uplatniť aktívne aj pasívne volebné právo, ich bolo zvolených 2054 v 1576 obciach, zato v 6151 obciach ani jedna. Tri ženy dokonca obsadili richtársky post (údaje uviedla len o Čechách a Morave).

Ako šéfredaktorka Proletárky uverejňovala aj informácie o parlamentnej politike, ktoré sa priamo dotýkali životov žien. Informovala napríklad o tom, že poslankyňa Anna Malá podala návrh na zlepšenie pomerov robotníckych matiek, ktorý spočíval vo finančnej podpore. Matka by mala podľa neho dostávať šesť korún československých (kč) denne po dobu ôsmich týždňov pred a ôsmich týždňov po pôrode, osem kč počas kojenia a dvesto kč pri pôrode na bielizeň, pričom sa myslelo aj na stratu dieťaťa samovoľným potratom, v takom prípade mala žena dostať sto kč na zotavenie. Že zostalo len pri návrhoch, asi netreba zdôrazňovať.

Keď si 20. roky tamtoho a dnešného storočia ruku podajú

Keď sa dnes ozýva takzvaná manosféra, človeka zaplaví úžas. Najmä z toho, ako je možné, že sa to stále opakuje. Pre staršie je to únavné, pre mladšie to musí byť frustrujúce. Povedané textom baneru na istej manifestácii: „To dokedy ešte budeme musieť protestovať proti tomuto hnusu?“ Zdá sa, že konca nevidno. A tak na osvieženie pripájam zopár citátov z dobovej Proletárky z pera Barbory Rezlerovej Švarcovej:

„Mužovia až dosiaľ zneuznávajú ,schopnostiʻ žien a len pomaly, krok za krokom dobýva si žena lepšie platených a spoločnosťou uznávaných miest, než aké mala prv. Pred päťdesiatimi rokmi krútili mužovia nedôverive hlavou nad tým, že by sa mali brať ženy do kancelárií ako úradníčky, dnes krútia hlavou nad tým, majú-li sa im zverovať ministerské a prezidentské kreslá.“

„Keby si dosiaľ toľko mužovia nechránili vysoké politické miesta pred ženami, našlo by sa dosť a dosť žien tak ,schopnýchʻ, tak ,význačnýchʻ (…). Vezmite si takého ministra železníc. Bol pristihnutý pri hazardnej hre v karty, má prsty v korupčnej afére, jeho brat sa zaoberá špinavými obchody, každý si vie na prstoch zrátať, že ani z ministerského platu nemôže si človek žiť tak samopašne, hovorí sa verejne o nákladných poľovačkách, dostihoch, a nočnom hýrení (…) Beda však, jestli by takto si svoj ministerský úrad viedla žena! Odsudzovala by sa nielen ako ministerka za svoje skutky, ale bol by to boj proti žene, vysokej úradníčke a hneď by sa poukazovalo na ženskú neschopnosť, nedisciplinovanosť atď. To ovšem nevravíme preto, aby sme omlúvali všetky prípadné priestupy ženských politikov, ale aby sme poukázali na to, ako dvojakým metrom sa dnes ešte meria, ide-li o muža alebo o ženu.“

Prečo a na čo zabúdame

Jedna z ani len nepoložených otázok je, prečo si ponovembrové Slovensko neposvieti na vlastnú minulosť komplexne a bez mindrákov, bez sebavyviňovania sa, bez idealizácie ľudí, ktorí sa sami považujú za tých lepších a za každých okolností správne zmýšľajúcich. Prečo sa nepozrieť na pestrý obraz krajiny, vlastne krajín, do ktorých Slovensko v rôznych obdobiach svojej histórie patrilo? Hneď by sme prišli o „ilúzie“ mladého národa. Prečo nerozrôzniť dnešné stuhnuté predstavy o pravici, ľavici, liberalizme, konzervativizme, ktoré sa čoraz viac zjednodušujú a vyprázdňujú. Desaťročia si tlačíme toto manko pred sebou a prihŕňame k nemu ďalšie a ďalšie nespracované a nevyriešené záležitosti. Že nás k takejto reflexii nenabáda už ani ten dnešný zdevastovaný obraz Slovenka, je na jednej strane výpovedné, na druhej strane to veľa nádeje neprináša.

Ale ako citovala jedna významná autorka iného významného autora: „Najťažšie je zlikvidovať ilúziu.“ Na to nie je lepší liek než realita. Ale to len v prípade, ak sa s ňou nehráme na slepú babu.

Autorka je spisovateľka a prekladateľka

Text vznikol s podporou Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike