Dokáže francúzska ľavica ponúknuť lepšiu budúcnosť, ako sľubuje extrémna pravica?

Michael Augustín8. júla 2024355
Foto: Autor

Francúzske voľby neprinášajú dramatickú dejinnú zmenu celej Európe, ani sa nekoná žiadna „Veľká francúzska revolúcia v opačnom smere“, ako to pre Postoj predpovedal frankofonista Ľubomír Jančok v rozhovore plnom bagatelizácie extrémnej pravice. Naopak, druhé víťazstvo ľavice v Európe v priebehu jedného týždňa naznačuje, že Francúzsko zostáva, aspoň nateraz, hrádzou zoči-voči rastúcim konzervatívnym a nacionalistickým silám vo vlastnom vnútri i na východ od svojich hraníc. Tento trend vyvoláva nádej, že Európa môže naďalej odolávať nárastu extrémizmu, brániť hodnoty ľudských práv, otvorenosti, solidarity – a v neposlednom rade nedať priestor tým, ktorí donekonečna zľahčujú klimatickú zmenu.

 

Ide o veľké prekvapenie, pretože favorizované Národné združenie Marine Le Penovej nepretavilo svoj potenciál do absolútnej väčšiny ani do pozície najsilnejšieho poslaneckého klubu. Je tu však jedno veľké ale. Toto je posledná šanca – ďalšia už nepríde. Pri presadzovaní záväzkov voči voličstvu to budú mať nový parlament a vláda ešte ťažšie. Rozdelené Národné zhromaždenie, ktoré teraz pozná jedinú absolútnu väčšinu – tú antimacronovskú, bude vyžadovať, aby sa politici a političky správali dospelo. Musí dôjsť k znovuobjaveniu kooperatívnej politickej kultúry, ktorú si ťažké časy žiadajú. A tak ten najväčší apel, ktorý prichádza, je: urobte všetko, aby ste neumocňovali frustráciu a hnev voličov. Mandát je silný – voličská účasť v parlamentných voľbách sa vrátila na úroveň, kde sa nachádzala naposledy v 90. rokoch minulého storočia.

Keď v roku 1997, takisto veľmi nerozumne, rozpustil vtedajší prezident Jacques Chirac dolnú komoru, prinieslo mu to kohabitáciu s gauche plurielle. V roku 2024 sa scenár opakuje. Emmanuel Macron si svojím rozhodnutím rozpustiť Národné zhromaždenie vyslúžil kohabitáciu so zjednoteným ľavicovým frontom. To všetko za predpokladu, že hlava štátu bude rešpektovať výsledok volieb a rozhodne sa ísť v duchu doterajšej politickej tradície. Nový ľudový front, s odkazom na historický medzivojnový Ľudový front, ktorému Francúzsko vďačí za viaceré výdobytky moderného sociálneho štátu, sa tak stáva nositeľom antifašistického dedičstva Léona Bluma. Má ďaleko od dokonalosti, no s volebným víťazstvom v predčasných parlamentných voľbách sa naň viaže pátos, ktorý zaväzuje. Musí preukázať schopnosť nerozpadnúť sa pri prvej možnej príležitosti, ako sa to stalo s predvolebnou koalíciou ľavice NUPES v roku 2022. Jeho vnútorná heterogenita a personálne animozity sú veľké. Na predvolebnú spoluprácu to stačilo, na spoločné vládnutie to môže byť málo.

Navyše sa ukazuje, že pozícia strany Nepoddajné Francúzsko vo vnútri koalície nebude dominantná voči ostatným stranám ľavicového bloku. Socialisti sa počtom mandátov dotiahli na subjekt Jean-Luc Mélenchona, ktorý nie je konsenzuálnym kandidátom na premiéra ani vo vnútri samotného ľavicového bloku. Cieľom je ponúknuť hlave štátu spoločnú nomináciu na premiéra. Zmiernenie asymetrie síl vo vnútri ľavicového bloku by mohlo uľahčiť hľadanie spoločnej pôdy pri spolupráci na budúcej legislatíve – s tými, pre ktorých bol najväčším tŕňom v oku práve Mélenchon a jeho súpútnici. Nádejou macronistov je v skutočnosti to, že sa Nový ľudový front rozbije na kúsky a prezidentský tábor dostane možnosť prizvať do spoločnej vlády poslancov socialistov či zelených, čím by tak obišli možnosť spolupracovať s Mélenchonovou stranou. Macron môže čisto teoreticky siahnuť aj po nadstraníckom premiérovi, ktorý by bol rešpektovaný naprieč dolnou komorou. Nemuselo by ísť o čisto vládu technokratov. Premiér by nových ministrov mohol pokojne regrutovať z radov jednotlivých poslaneckých klubov ľavice a prezidentského tábora, čím by zároveň rešpektoval výsledky volieb. Na rovinu však treba povedať, že akýkoľvek zákon v novej konštelácii Národného zhromaždenia bude mimoriadne ťažkým pôrodom a prvou veľkou skúškou bude na jeseň zákon o budúcoročnom rozpočte.

Čo stojí za historickým úspechom extrémnej pravice?

Rekordné zisky extrémnej pravice vo Francúzsku možno pripísať dvom kľúčovým kritériám: schopnosti odlíšiť sa dostatočne od ostatných politických strán a zároveň zostať kredibilný pre čo najväčší okruh voličov. S cieľom dosiahnuť takýto volebný výsledok strana za posledné desaťročie sofistikovane balansovala medzi jedným a druhým. Uvedené kritériá – odlíšiť sa a zostať kredibilný – postupne napĺňala v nasledujúcich štyroch doménach.

Jednou z kľúčových stratégií extrémnej pravice bola jej normalizácia a snaha zbaviť sa negatívneho imidžu spojeného s pôsobením predchádzajúceho lídra Jean-Marie Le Pena a jeho kolegov. Le Penová, ktorá prevzala líderské kormidlo po svojom otcovi v roku 2011, sa snažila oddémonizovať a profesionalizovať stranu, čiže zbaviť ju stigmy extrémizmu a rasizmu. Prejavilo sa to aj zmenou názvu strany na Národné združenie (predtým Národný front) a prenechaním vedenia mladému a dynamickému politikovi Jordanovi Bardellovi, ktorý nie je rodinne spätý s Le Penovou. Strana dnes nestojí na pofidérnych a tragikomických postavách, ktoré v uliciach Paríža kričia po soche Panny Orleánskej, aby prišla zachrániť Francúzsko. Pochopili, že ich program nemôže stáť na vystúpení Francúzska z Európskej únie. Jej tvárami sú ľudia s príslušným vzdelaním, ktorí vzbudzujú dojem, že dokážu riadiť štát.

Kontext, v ktorom extrémna pravica získala na popularite, zohral významnú úlohu. Finančné krízy, ktoré zasiahli Európu, priniesli ekonomické ťažkosti a nezamestnanosť, čo sa podpísalo na náraste nespokojnosti voličstva. Migračná kríza a teroristické útoky vyvolali ďalší strach a neistotu, čo využila extrémna pravica na posilnenie svojho vplyvu. Sebavedomie a legitimitu si konzervatívno-nacionalistické subjekty dodávajú navzájom naprieč Európou.

Extrémna pravica sa v médiách stala oveľa viditeľnejšou. Médiá, nezriedka v snahe o vyššiu sledovanosť, venovali viac priestoru jej predstaviteľom a názorom. Významnú úlohu zohrali tiež sociálne siete, keďže umožnili predstaviteľom strany šíriť príspevky priamo medzi voličmi – bez kritického filtra zo strany tradičných médií. Priamy kontakt s voličmi, často založený na jednoduchých a emocionálne nabitých správach, pomohol posilniť jej podporu. Citovanosť a prítomnosť predstaviteľov Národného združenia však závratne stúpla aj v tradičných médiách. Dôležitú úlohu v tomto smere zohral mediálny koncern francúzskeho kresťansko-demokratického milionára Vincenta Bollorého. CNews, Europe 1 a „Le JDD“ dokonale využili svoju synergiu na diktovanie tém kampane a podporu zbližovania Národného združenia a kolaborujúcej časti Republikánov Erica Ciottiho. Bolloré nie je jediný konzervatívne zmýšľajúci podnikateľ – milionár, ktorý sa pohybuje vo francúzskom mediálnom prostredí. Len nedávno vzbudili veľkú pozornosť rokovania medzi Danielom Křetínskym a Pierrom-Édouardom Stérinom. Predaj Křetínskeho podielu vo francúzskom týždenníku Marianne tomuto francúzskemu miliardárovi, tradicionalistickému katolíkovi s väzbami na Národné združenie, dokonca viedol k štrajku redakcie časopisu.

Národné združenie tiež využilo chyby a slabosti politických oponentov. Zamerali sa na témy, ktoré boli často ignorované alebo nedostatočne riešené tradičnými stranami, ako sú migrácia, bezpečnosť, kritika európskych politík. Podarilo sa im úspešne adresovať sociálne problémy, osloviť francúzsky vidiek a strednú vrstvu, ktorá sa cíti deklasovaná a nespokojná so životnou úrovňou. Týmto spôsobom sa im podarilo prilákať voličov, ktorí sa cítili sklamaní z tradičnej politiky. Navyše, Národné združenie sa nestránilo politických spojenectiev, ktoré by mu pomohli získať väčšiu legitimitu v očiach verejnosti a zbavili ich nálepky strany extrémnej pravice. Z prebehlíkov, ktorí v minulosti najčastejšie prichádzali z radov Republikánov a pravicového milieu, urobili v Národnom združení svoje „výkladné elity“, ako píše sociologička Safia Dahani. Tí, ktorí pocítili príležitosť, že môžu zabojovať o politické prežitie, i tí, ktorí sa cítili oklamaní vlastnou stranou, dostali v lepénistickej strane druhú šancu. Zakúsili bleskovú kariéru, a to bez nutnosti znovu sa prebíjať straníckymi štruktúrami od lokálnej úrovne po národnú. Prilákanie prebehlíkov predstavuje zámerný politický kalkul. Vďaka nim sa zvyšuje profesionalizácia strany a slabne jej stigma. V nateraz posledných voľbách sa Republikáni definitívne rozštiepili, keď ich predseda Erik Ciotti a jeho krídlo vstúpili do otvorenej aliancie s Národným združením.

Aj keď sa Národné združenie snaží budiť dojem mainstreamovej strany, nemôže sa vzdať svojej radikálnosti, pretože by mu hrozilo splynutie s ostatnými. Vzdalo sa možno najradikálnejších postojov, vyčistilo vlastný rybník, no jeho základné politické smerovanie zostáva rovnaké. Dnes Národné združenie stále obhajuje koncept takzvanej národnej preferencie a chce uprednostniť prístup k bývaniu alebo istým pracovným miestam pre určité kategórie obyvateľstva. V ich radoch sa stále skrývajú politici typu, ktorí sa fotia s nacistickými symbolmi. Prirovnávať ich k SDKÚ alebo KDH predstavuje veľmi nebezpečný precedens, ktorý svedčí ani nie tak o priblížení sa extrémnej pravice k mainstreamu, ale predovšetkým o tom, ako sa niekdajší politický mainstream sám postupne približuje k extrémnej pravici.

Čo čaká novú vládu?

Čo môže robiť predseda vlády a jeho vláda podporovaná relatívnou väčšinou bez toho, aby ich legislatívne zámery prešli parlamentom? Piata republika poskytuje predsedovi vlády a jeho vláde pomerne slušný manévrovací priestor: regulačnú moc s vlastným súborom vyhlášok, príkazov či obežníkov. Príkladom je napríklad francúzsky sektor školstva, kde v transformácii vzdelávacieho systému možno zájsť dosť ďaleko bez toho, aby zmeny v organizácii vyučovania, školských osnovách alebo v príprave učiteľov museli prejsť rukami zákonodarcov. Mnohé zmeny tohto charakteru sú iba vecou regulácie, nariadenia alebo vyhlášky. Emmanuel Macron a Gabriel Attal to dokonale pochopili už pri relatívnej väčšine, ktorou disponovali po voľbách v roku 2022. Vďaka regulačnej flexibilite urobili zo vzdelávania preferovanú oblasť, aby zdôraznili schopnosť konať. Jednou vyhláškou dokázali interpretovať zákon z roku 2004 o nosení náboženských symbolov v školách, keď na začiatku školského roka v roku 2023 zakázali nosenie ženského moslimského odevu abaja vo vzdelávacích inštitúciách. Podobné kroky možno podniknúť aj v oblasti regulácie imigračnej agendy. O niečo ťažšie je to už v sociálnej oblasti, kde sú regulačné právomoci vlády viac limitované. Napríklad zákon o financovaní sociálneho zabezpečenia, ktorý je chrbtovou kosťou vývoja v zdravotníctve, sa prijíma každoročne spolu so zákonom o rozpočte. No aj z hľadiska rozpočtu existuje priestor na manévrovanie. Minister hospodárstva Bruno Le Maire zrušil vo februári 2024 jednoduchým nariadením desať miliárd eur v oblastiach, ako sú ekológia, vysoké školstvo či spravodlivosť.

Ľavici sa teraz naskytuje možnosť zmeniť každodenný život Francúzov a naplniť aj očakávania voličstva, ktoré dalo svoj hlas strane Bardellu a Le Penovej. Predovšetkým časti elektorátu najviac dotknutej poklesom životnej úrovne v dôsledku inflačnej špirály, ktorá zasiahla Francúzsko. Veľká časť strednej vrstvy z menších miest a vidieka má dnes problém platiť účty. Národnému združeniu uverili preto, že im môžu pomôcť znížiť ich životné náklady. Ťažko im uprieť presvedčivosť, s akou urobili túto tému, popri imigrácii a bezpečnosti, jednou z hlavných tém kampane. Pre ľavicu bude preto kľúčové, v súlade s ich programom, presadiť nárast minimálnej mzdy na 1600 eur v čistom. Vždy je možné pomôcť malým a stredným podnikom zmierniť mzdový šok, ktorý by to pre nich predstavovalo.

Zostáva tiež otázne, ako sa nová vláda postaví k zvráteniu Macronovej dôchodkovej reformy, ktorá bola prijatá napriek obrovskému nesúhlasu spoločnosti. Jej skutočný efekt je diskutabilný, pretože zvýšenie dôchodkového veku na 64 rokov sa zatiaľ neprejavilo želaným úsporným efektom. Navyše, kompenzovať výpadky či podfinancovanie dôchodkového systému sa dá aj inými, menej traumatizujúcimi spôsobmi. Návrat k 62 rokom by však minimálne pomohol upokojiť atmosféru v spoločnosti.

V oblasti vzdelávania má ľavica v úmysle prelomiť Macronovu utilitárnu víziu vzdelávacieho systému orientovaného výhradne na potreby podnikov. Vytvorenie otvorenejšieho, inkluzívnejšieho, modernejšieho prostredia, ktoré nebude reprodukovať socioekonomické nerovnosti, je najlepšou zbraňou nielen proti radikalizácii, ale aj proti nárastu extrémnej pravice. Podľa Nového ľudového frontu by to malo ísť ruka v ruke so mzdovým zatraktívnením učiteľskej profesie a verejnej služby ako takej. V oblasti zdravotníctva, ktoré je dlhodobo podfinancované, je potrebné riešiť nedostatok zdravotníckeho personálu v regiónoch, najmä vo verejných nemocniciach, pripraviť tiež plán pre ďalší nábor v sektore sociálnych služieb, či riešiť nedostatok liekov. To sú témy, v ktorých by sa ľavicová vláda mala ocitnúť vo svojej prirodzenej polohe. Sťažovať jej to však bude stav verejných financií, keďže tlak, aby vláda podávala zároveň konsolidačný výkon, bude prichádzať aj od Európskej komisie.

Napriek všetkým hlasom voličov z tzv. quartiers populaires  je však nevyhnutné viesť dialóg s tými voličmi Národného združenia, ktorí sa boja, aby sa z ich miest a obcí nestalo to, čo s niektorými francúzskymi predmestiami. A nemožno ich pritom hádzať do jedného vreca s rasistami a xenofóbmi. Ich obavy sú legitímne a dnes už nemožno ignorovať mnohé problémy súvisiace s imigráciou – ani zo strany ľavicovej vlády. Francúzsko dnes nezvláda imigračný tok – najmä v tom, že sa nedokáže postarať o ľudí v ďalšom kroku. Veľkým problémom je otázka bývania. Noví obyvatelia sú od začiatku vystavení prekérnej situácii, v ktorej sa rodia zárodky odcudzenia, segregácie, kriminality, nenávisti a náboženskej radikalizácie.

Republikánsky front zatiaľ odolal. Či dokáže zjednotená francúzska ľavica vyviesť krajinu z chaosu, priniesť politickú zmenu a zabrániť budúcej vláde tandemu Le Penová – Bardella, ukážu už najbližšie dni a týždne.

Autor je politológ na ÚPV SAV, v. v. i.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: