„Snažím sa porozumieť tomu, čo sa deje. Absolútne sa mi to nedarí. Slová neprichádzajú. Ľudia sa ma pýtajú: Kedy si myslíš, že to skončí? Ako myslíš, že to skončí? Neviem, prečo ľudia nerozumejú, že analytické myslenie nefunguje, keď som každé ráno nútená sa dívať, či bomba nepadla na dom, v ktorom žije moja sestra,“ píše v jednom z textov tohto čísla ukrajinská režisérka Anna Kryvenko. Tá neschopnosť porozumieť, uchopiť situáciu, ktorú rozpútala Ruská federácia a pretaviť ju do zmysluplných slov, stretla určite mnohých a naša redakcia nebola výnimkou. Keďže sme sami nenašli slová, dali sme priestor tým ukrajinským: na sociálnych sieťach sme počas prvých dní vojny prezentovali diela ukrajinských umelcov a umelkýň, či už to bola poézia, hudba, film alebo architektúra.
O niečo podobné sa snažíme aj v tomto čísle Kapitálu, ktoré sme v reakcii na vojnu venovali Ukrajine. Nájdete v ňom opäť veľa ukrajinskej poézie: od Halyny Kruk, Marie Iljašenko, Grigoryho Semenchuka či Ilya Kaminského. A tentokrát prišli na rad aj priame skúsenosti z vojny: novinár Viktor Tverdochlibov popísal svoj útek z ostreľovaného Chersonu, zachytili sme zážitky troch nigérijských študentov, ktorí utiekli z Kyjeva a strávili niekoľko dní na Slovensku a Eva Jašková porozprávala o aktivitách iniciatívy Nesehnutí počas práve prebiehajúcej vojny. S trochou reflektívneho odstupu (pokiaľ je v týchto podmienkach vôbec možný) sa Dominik Želinský zamýšľa nad mediálnym obrazom vojny a Natália Heriban a Sasi Moran o feministických aspektoch konfliktu.
Ruská federácia je bez akýchkoľvek pochýb agresor, ktorý svojho suseda navyše napadol veľmi zákerne. To, samozrejme, neznamená, že všetci Rusi s touto vojnou či politikami Vladimíra Putina súhlasia. Ivan Loginov popisuje, ako sa tento nesúhlas už dlho prejavuje v súčasnej proti-putinovskej hudbe, od ruského rocku cez punk po hip-hop. Tereza Reichelová vo svojej eseji zasa tvrdí, že jedným z problémov Ruska sme paradoxne my sami: „Rusku vůbec nerozumíme a Rusové nás prostě nezajímají. Úplně stejně, jako západní levičáky nezajímá osud střední a východní Evropy,“ a poukazuje aj na niektoré korene ekonomickej a politickej neslobody v Rusku: „Problémem Rusů, stejně jako Romů nebo žen, není ani hloupost, ani biologická či historická předurčenost k nesvobodě, ani opovrženíhodná lhostejnost k ukrajinskému utrpení. Je jím bezmoc. Ekonomická, politická, společenská. Ruská společnost není žádná barbarská civilizace, která si neváží svobody, demokracie nebo lidského života. Ruská společnost je především oběť vlastní oligarchie a evropské přezíravosti.“
Zatiaľ čo píšem tieto slová v byte, na ktorý nedopadajú bomby, cez hranice prúdia denne tisíce utečencov a nespočetné množstvo ľudí na Ukrajine zomiera. Po takmer mesiaci vojny nemám o nič viac slov, než na jej začiatku. Potichu si opakujem, že utrpenie spôsobené touto vojnou sa netýka len Ukrajiny, týka sa nás všetkých. A dúfam, že si to hovoríme mnohí.
