Poznámky k skorým dňom ruskej invázie na Ukrajinu
Posledný mesiac ukázal, že vojna nie je iba fyzický konflikt ozbrojených síl, ale aj symbolická realita znakov, obrazov a príbehov šíriacich sa ekosystémom dnešných médií a sociálnych platforiem. Na prvý pohľad sa môžu znaky a príbehy zdať sekundárne. Na čom naozaj záleží, je realita čiar na mape, ktoré sledujú skutočný pohyb jednotiek. Symbolické štruktúry sú však súčasťou sociálnej reality: vedú postupy našej interpretácie a imaginácie, modelujú naše sympatie a formujú naše očakávania.
Dobrým príkladom môžu byť už termíny „vojna“, „okupácia“ či „invázia“, ktorým sa ruský establišment hystericky vyhýba – až tak, že označovať ruský útok na Ukrajinu týmito termínmi považuje za trestný čin. Ak by na symboloch nezáležalo, nemuselo by záležať ani na tom, akým slovom situáciu na Ukrajine označujeme. Lenže záleží. Vojna, invázia, útok či okupácia sú symboly, zapletené do systému odkazov, s hlbokými morálnymi implikáciami, emocionálnou potenciou a urgenciou k celospoločenskej mobilizácii. „Špeciálna vojenská operácia“, ktorú preferuje ruské vedenie, naopak, neznamená nič. Evokuje len expertné riešenie („špeciálna“, „operácia“), ktoré sa fakticky obyvateľstva netýka. Prečo sa vzrušujete?
Necelé dva týždne po ruskom útoku na Ukrajinu je priskoro hovoriť definitívne o symboloch, obrazoch a príbehoch, ktoré utvárali mediálny a diskurzívny obraz konfliktu. Azda je však možné zachytiť niektoré z tých, ktoré v úvodnej fáze ovplyvnili verejný obraz prebiehajúcej invázie a tým aj symbolické, spoločenské a ekonomické procesy, ktoré tento moment charakterizovali: najmä mimoriadne vzopnutie medzinárodnej solidarity západných krajín s Ukrajinou. Ničomu nie je v tejto chvíli koniec, no azda stojí o tom uvažovať.
Otázka charizmy: veliteľ odboja a šialený cár
Ústrednou postavou dnešných dní je bezpochyby ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj. Jeho aktuálna národná a medzinárodná pozícia (v západných krajinách) dobre zodpovedá tomu, čo sociológia pozná ako charizmu, resp. charizmatickú autoritu. Charizma popisuje situáciu, v ktorej právo jednotlivca rozhodovať a rozkazovať uznávame nie preto, že by nám to kázala tradícia alebo zákon (tzv. tradičná alebo racionálna autorita), ale preto, že veríme v silu danej osobnosti, jej mimoriadne schopnosti a víziu (zväčša politickú či náboženskú). Charizma nie je otázkou zvyku či kalkulu, ale spontánneho uznania, emócie a viery.
Jadrom Zelenského charizmy je to, čo (opäť) Weber vo svojej prednáške Politika ako povolanie popísal ako etiku zodpovednosti. Najpregnantnejšie tento postoj vyjadril podľa Webera Martin Luther slávnou vetou: „Tu stojím, inak nemôžem.“ Zelenskyj tento postoj stelesnil presvedčivo hneď na druhý deň po ruskej invázii, keď so svojimi najbližšími spolupracovníkmi vo videu z nočného Kyjeva odkázal, že z Ukrajiny neodíde. Práve toto video dnes označujú mnohí v ukrajinských a svetových médiách ako zlomový moment pre transformáciu nepopulárneho populistu Zelenského na charizmatického lídra odporu. Zelenskyj v emočne nabitom geste (citová sila je zjavná, keď prekladatelia a prekladateľky plačú pri jeho prejavoch) symbolicky prijal zodpovednosť svojej demokraticky zvolenej pozície.
Zelenského charizma je hrou ostrých kontrastov. Tak je to, ostatne, vždy: charizma vyčnieva. V prvom rade Zelenskyj dnes kontrastuje so Zelenským z minulosti, televíznym komikom, ktorý vyhral Dancing with the Stars, daboval medveďa Paddingtona či tancoval vo vysokých podpätkoch a latexe v paródii na pieseň Love ukrajinskej skupiny Kazaky. Tento kontrast medzi včera a dnes je symbolicky mimoriadne potentný. Na jednej strane v sebe nesie demokratický odkaz: po rokoch spochybňovania lídrami ako Trump, Orbán či Putin, ktorí západnú demokraciu vykresľovali ako degenerujúcu, Zelenskyj mnohým ukázal, že demokracia sa môže stať princípom a víziou, ktorá i toho najbežnejšieho populistu v bode zlomu transformuje na dôstojného oponenta autoritárskych lídrov. Zároveň nás však aj núti pýtať sa: dokázal by takúto premenu prekonať aj niekto iný?
Druhým vektorom kontrastov, ktoré definujú Zelenského charizmu, je však paradoxne aj rozdiel medzi ním a západnými lídrami. Hoci v očiach mnohých v strednej a západnej Európe Zelenskyj bráni kľúčové hodnoty, je predsa len zjavné, že Zelenskyj sa dnes pohybuje na celkom inej symbolickej úrovni ako ostatní svetoví lídri. Sám tento fakt živí aj vizuálne, keď na národnej a medzinárodnej úrovni vystupuje v kvázivojenskom úbore – čo sa už nedávno pokúsil okopírovať Emmanuel Macron. Na Západ tak odkazuje: „Som celkom inde ako vy.“ (A domov: „Som s vami!“) Vedľa Zelenského charizmatickej autority stoja západní lídri ako reprezentanti racionálnej autority, druhotriedni byrokrati, špekulujúci nad tým, čo je v zmysle zákonov a regulí možné a čo nie. Teraz niet času na detaily, vraví Zelenskyj z pozície imperatívu charizmy: dajte nám, čo potrebujeme. A vskutku, charizma v mnohom ohýba svet podľa vlastnej revolučnej vôle (ako vravel Weber). Mnohé z toho, čo bolo nedávno nepredstaviteľné, je dnes reálne. Táto „nad-byrokatická“ pozícia je východiskom, z ktorého Zelenskyj žiada napríklad prijatie Ukrajiny do EÚ či vytvorenie bezletovej zóny. Mnohí sa nepotrebujú ani zamyslieť nad dôsledkami týchto žiadostí. Keď totiž sledujeme Zelenského, cítime hlboký iracionálny apel charizmy: poslúchnuť ho je (aspoň zdanlivo) správne.
Posledným kontrastom, ktorý utvára u nás aj v západných krajinách Zelenského verejnú charizmu je, samozrejme, ten medzi ním a Vladimírom Putinom. Zelenskyj a Putin fungujú na rovine diskurzu, obraznosti a predstavivosti ako dva protipóly: posvätné a profánne, dobro a zlo. Na jednej strane vodca odboja, ktorý zdôrazňuje svoj priamy vzťah s ukrajinskou spoločnosťou a hlboké puto s najbližšími spolupracovníkmi, ktoré vyjadruje spontánnosť uznania jeho autority. Oproti nemu stojí Putin ako osamelý politik, usadený za predlhým stolom, vzdialený od spoločnosti aj reality. Stojí za to podotknúť, že astroturfované hnutie „Z“ je snahou symbolicky vytvoriť (aspoň zdanlivo) autentické puto medzi Putinovým plánom a ruskou spoločnosťou. Nakoniec, oboch lídrov rozdeľuje aj ich vzťah k času a logike dejín: zatiaľ čo Zelenskyj odvíja svoju charizmu od utopickej vízie demokratického Západu, ku ktorému chce Ukrajina patriť, Putin naopak smeruje svoju ambíciu k radikálnemu obnoveniu tradičnej formy autority – návratu k Ruskému impériu a jeho domnelej prestíži.
Hrdinovia metafyzickí a civilní
Pod súbojom tejto dvojice nachádzame systém symbolicky významných typov, v ktorých sa v prvých dňoch vojny zosobnilo odhodlanie a patriotizmus ukrajinskej spoločnosti – hrdinov a hrdinky. Tieto postavy v čase ruskej invázie, tak ako napokon vždy, posilňujú morálku a dovnútra i navonok symbolizujú v konkrétnej podobe abstraktné ideály odvahy, obetavosti a solidarity. Nahrubo môžeme rozdeliť dva hlavné druhy hrdinov, ktoré rezonovali v médiách a na sociálnych sieťach: vojenských a civilných.
Vojenské hrdinstvo sa realizuje v prvom rade v podobe metafyzických postáv ako „kyjevský prízrak“ či „ukrajinský žnec“ – teda bezmenných superhrdinov, čírych kondenzátov bojovej morálky, ktorí zosobnili nedostižný horný limit ukrajinského nasadenia a schopností. Neprekvapí, že v oboch prípadoch išlo o mýtické postavy, ktoré vygenerovala buď spontánne ľudová predstavivosť, alebo ukrajinské médiá. Na rovine efektívnosti a pôsobivosti mýtu však na tom nezáleží: mýtus funguje napriek tomu (a azda práve preto), že jeho vzťah k skutočnosti je vždy problematický. Metafyzickí hrdinovia ukrajinského odporu napokon nie sú zďaleka prvými takými postavami: spomeňme napríklad českého „péráka“, ktorý údajne v období protektorátu nemeckej armáde unikal vďaka dômyselne napruženej obuvi.
Za metafyzickými hrdinami potom vidíme konkrétnych vojenských hrdinov, z ktorých azda najznámejšími sa stali obrancovia Hadieho ostrova či Vitalij Skakun, ktorý sa podľa ukrajinského ministerstva obrany obetoval pri odpálení mostu na Perekopskej šiji. V oboch prípadoch vidíme opak metafyzických hrdinov, teda konkrétne postavy, ktoré stelesňujú odvahu a obetavosť, resp. ochotu vzdať sa života v prospech vyššieho cieľa. Ich konkrétnosť (oproti záhadným metafyzickým hrdinom) je zdrojom ich symbolickej sily a definuje aj proces identifikácie publika s hrdinami. Zatiaľ čo „kyjevský prízrak“ je vzdialenou postavou batmanovského strihu, Vitalij Skakun či obrancovia Hadieho ostrova mohli byť naši priatelia, susedia, my. V tom spočíva ich symbolická efektívnosť a emocionálny apel – stavajú pred nás existenciálnu otázku, ako by sme sa zachovali my sami. A že sa minimálne v prípade obrancov Hadieho ostrova ukázalo, že prežili? Platí to, čo bolo uvedené vyššie: mýtus a jeho sila spočívajú skôr vo všeobecnej povahe reality a morálnom imperatíve než v partikulárnych faktoch.
V prípade civilných hrdinov nachádzame opäť dva typy. Na jednej strane vidíme občianske protesty, na druhej strane bezmenných a bezbranných Ukrajincov a Ukrajinky protestujúcich proti ruským okupantom. Symbolická sila protiokupačných protestov v mestách ako Cherson vychádza z hlbokej tenzie medzi dvoma režimami spoločenskej organizácie a povahy jednania: ukrajinská pospolitosť využíva občiansky inštrument spontánneho protestu proti totalitárnej inštitúcii armády, ktorej základným nástrojom je hierarchická organizácia a mocenská prevaha. Kontrast je ešte o to zrejmejší, že hovoríme o armáde nedemokratickej Ruskej federácie.
Iným druhom civilných hrdinov sú jednotliví ukrajinskí občania, ktorých akty každodenného hrdinstva rýchlo zaplavili internet: muž so zapálenou cigaretou, ktorý odnáša mínu, mladí ľudia, hádžuci z auta Molotovov koktail na ruskú techniku, TikTok influencerov, ktorí obsluhujú opustených ruských obrnencov alebo pani, ktorá zostrelila ruský dron pohárom zaváraných rajčín (pôvodná správa hovorila o uhorkách). Tenzia medzi vážnosťou ruskej agresie a situačnou komikou reakcie bežných Ukrajincov a Ukrajiniek je mimoriadne funkčná. Utvára sa tu komplexný symbolický obsah, v ktorom do popredia vystupuje idea jednotného charakteru a kolektívnej nezdolnosti ukrajinskej spoločnosti: národ, v ktorom proti okupantom bojujú babušky aj tiktokeri, nemožno poraziť. Zároveň tu opäť prebieha intenzívna identifikácia publika s postavami príbehov: sú to ľudia ako my, nešikovní, komickí, neohrabaní.
„I fought the NLAW but the NLAW won“: ikonickosť zbraní v ukrajinskej vojne
Nie je zbraň ako zbraň. Tak ako mnohé iné objekty, aj zbrane nadobúdajú v konfliktoch nové významy. Stávajú sa čímsi viac než mechanickými objektmi určenými na deštrukciu. Príkladom môže byť útočná puška AK-47 (kalašnikov), ktorá sa stala (vďaka objektívnej nenáročnosti a odolnosti) súčasťou ikonografie povstaleckých armád. Štyri africké krajiny dokonca vnímajú AK-47 ako natoľko dôležitý symbol pre svoje dejiny, že ju umiestnili do štátneho znaku.
V prípade ruskej agresie na Ukrajine nachádzame hneď niekoľko symbolicky pregnantných zbraní. V prvom rade ide napríklad o protitankové strely Javelin a NLAW, ktoré Ukrajincom zjednodušili boj proti ruským tankom a obrnencom. Významotvorným prvkom ikonickosti protitankových striel je vizuálna robustnosť týchto zbraní, ale aj metóda ich využitia, pri ktorej sa izolovaný jednotlivec stavia do kontrastu s cieľom, niekoľkotonovým strojom. Symbolicky Javelin a NLAW na našich displejoch podčiarkujú nerovnosť a heroickosť ukrajinského zápasu s ruskou armádou a relatívnu silu početne i technicky znevýhodnenej armády, ale aj medzinárodnú pomoc. NLAW si našiel cestu aj do mémovej kultúry v parafráze textu slávnej pesničky Bobby Fuller Four (neskôr Clash): „I fought the NLAW, but the NLAW won.“ Javelin sa zase spojil s kresťanskou ikonografiou v postave tzv. Svätého Javelina (St. Javelin).
Symbolicky najdôležitejšou zbraňou sa však v prvých dňoch stali Molotovove koktaily, ktoré Ukrajinci a Ukrajinky hromadne vyrábali a používali proti ruským okupantom a technike. Jednoduchý „Molotov“ sa stal komplexným znakom: ako podomácky vyrobiteľná výbušnina, zostrojiteľná z ľahko dostupných surovín, ktorú dokáže použiť prakticky každý, sa stal symbolom kolektívneho odporu. Banálny manufaktúrny proces výroby koktailov umožnil Ukrajine (najmä prostredníctvom zahraničných médií) vytvoriť obrazy spolupráce, pri ktorej – napriek nedostatku – všetci ťahajú za jeden povraz. Spektakulárny dopad Molotovových koktailov, ktoré ukrajinskí civilisti a civilistky demonštrovali na videách, podčiarkol, že odvaha a odhodlanie i zle vyzbrojených jednotlivcov môže zastaviť postup sofistikovanej vojenskej mašinérie.
Večný návrat barbarov
V známej pasáži 18. brumaire Ľudovíta Bonaparta píše Marx, že ľudia v „epochách revolučných kríz vyvolávajú úzkostlivo duchov minulosti, aby im slúžili, požičiavajú si ich mená, bojové heslá, kostýmy, aby v tomto starom a ctihodnom preoblečení a v tejto vypožičanej reči zohrali nový výstup svetových dejín“. A vskutku, aj dnešná symbolická realita ruskej invázie je presiaknutá dejinnými paralelami a metaforami minulosti, ktoré určujú, ako o nej uvažujeme, aké očakávania máme od našich lídrov a čo cítime.
Historizujúcich ambícií a dejinných paralel je plný ruský diskurz a Putinov slovník. Medzi jeho motívmi nájdeme neoimperialistickú ambíciu navrátiť Rusku územia a prestíž, ktorá mu patrila v cárskych dobách – preto Putin napríklad vo vzťahu k Ukrajine používa cársky termín „Novorossiya“. Na povrchu tohto hlbokého naratívu, ktorý zo všetkého najviac pripomína postimperialistický populistický naratív „make XY (America, Brazil, etc.) great again“, nachádzame hru symbolov ako „denacifikácia“ a „demilitarizácia“, ktoré odkazujú na symbolickú a citovú silu druhej svetovej vojny (špeciálne v jej „veľkej vlasteneckej“ ruskej interpretácii). Nezanedbateľné je aj používanie termínu „genocída“. Napokon sú tu aj aktuálnejšie znaky, ako „zbrane hromadného ničenia“, známe z americkej invázie do Iraku. Používanie týchto symbolov odkrýva, že jadrom Putinovho diskurzu je to, čo filozofi nazývajú ressentiment – pokus kultúrne a mocensky podmanenej spoločnosti (resp. spoločnosti, ktorá samu seba tak vníma) obrátiť diskurz tých, ktorý im dominujú (mýtický „Západ“), proti nim samotným. Ako píše filozof Pavel Barša, Putin Západu ukazuje „znetvorené zrkadlo“.
Zároveň však Putin nie je jediný, kto čerpá zo symbolickej sily historických paralel. Aj na ukrajinskej a proukrajinskej strane sa aktívne siaha po silnom príbehu druhej svetovej vojny. Tu nájdeme explicitné prirovnávanie Putina k Hitlerovi, ktoré si našlo kondenzované vyjadrenie v spojení ich dvoch mien: Putler. Aj mimo Ruska majú druhá svetová vojna (nezabudnime, že aj na Ukrajine a v západných krajinách sa v kontexte ruskej invázie hovorí o genocíde), porážka ultimátnej formy sociálneho zla – hitlerovského fašizmu – a potrestanie holokaustu, ktorý je oprávnene široko vnímaný ako najhorší historický zločin, mimoriadnu symbolickú hodnotu. Od roku 1945 žije Európa a Amerika navyše nielen časovo, ale aj symbolicky vo svete „po druhej svetovej vojne“, v ktorom druhá svetová vojna neustále saturuje našu popkultúru, umenie, diskurz aj hodnoty. Vyvolať druhú svetovú vojnu ako symbolickú paralelu znamená mobilizovať dekády textov a obrazov, ktoré európsku a americkú spoločnosť poučili, že každá obeť stojí za to, aby sa zabránilo jej opakovaniu.
Druhá svetová je síce zďaleka najdôležitejšou paralelou, nie je však jedinou. Mnohí komentátori sa pýtajú, či je Ukrajina ďalším ruským Afganistanom 1979 či ruskou verziou americkej invázie do Iraku. Prípadne: stojíme na prahu novej studenej vojny? Ako interpretovať túto významovú saturáciu ruskej invázie, ktorá akoby jej nenechávala takmer žiadny autonómny význam, ale vykresľuje ju iba ako opakovanie dejinných momentov iných storočí?
Možno je odpoveď triviálna: v stave šoku niet času na inovatívne interpretácie (len na podrobné štúdie kvality ruských vojenských pneumatík a stavu rasputice), a tak siahame po symbolicky silných a dobre známych udalostiach, ktoré môžu slúžiť ako funkčná historická paralela a ktoré nám umožnia vytvoriť si systém očakávaní od budúcnosti a priradiť udalostiam a ich aktérom okamžite adekvátny morálny obsah.
Je však aj možnosť, že situácia je o čosi zložitejšia a týka sa toho, ako vnímame problém času a histórie. Putinova vojna ukazuje, ako hlboko je v našom jazyku, systéme symbolov a emočnom živote zakorenené to, čo sa nazýva „whighovské“ poňatie dejín – teda viera, že dejiny sa odvíjajú od necivilizovaného a iracionálneho stavu násilia všetkých proti všetkým k sofistikovanej, modernej spoločnosti. Keď sa však násilie znova objaví v spektre našej pozornosti, navyše v miestach, ktoré sme považovali za „relatívne civilizované“, lineárnosť a historická nevyhnutnosť tohto príbehu sa rozpadá. Vysvetliť ju vieme iba historickým návratom primordiálnych síl, či prebudením necivilizovaného „iného“, ktorý roky čakal kdesi v jaskyni či na stepi, aby nás – moderných – zničil, pretože nám závidí. Toto je pravdepodobne pozícia, z ktorej implicitne hovorí napríklad Boris Johnson, keď označuje ruské jednanie za „barbarské“. Slabosti takejto interpretácie sú však dávno známe – zjednodušuje dôvody zla na problém kultúry či mentality a zároveň predstiera, že moderná spoločnosť zla nie je schopná (to totiž vždy prichádza od barbarov zvonka). Lenže na zločinoch, ktoré dnes pácha ruská armáda, nie je nič nemoderné.
Záver: od hrdinov k obetiam
Stav ruskej invázie na Ukrajinu sa mení každým dňom a s ním i symbolická realita, ktorá utvára naše uvažovanie o nej. Premenlivosť tejto reality je ešte akcelerovaná prostredím sociálnych médií ako Twitter a Telegram – vojna tu odsýpa v rytme minúty po minúte. Je preto nevyhnutné, že mnoho z vyššie popísaného upadne rýchlo do zabudnutia. Už teraz vidíme postupné miznutie konkrétnych hrdinov (okrem Zelenského) – namiesto personifikovanej odvahy sa hrdinstvo koncentruje do všeobecného odhodlania ukrajinskej armády. Čo sa týka civilistov a civilistiek, u nich sa, bohužiaľ, s čoraz brutálnejším postupom ruskej armády posúva diskurz z úlohy hrdinstva do roly obetí. Nič to nemení na tom, že bojové odhodlanie bežných Ukrajiniek a Ukrajincov v prvých dňoch vojny, stelesnené napríklad výrobou jednoduchých zápalných fliaš, ktorých stopy v dnešných médiách už tiež takmer vymizli, bolo jedným z obrazov, ktorý pozitívne ovplyvnil západnú mienku a prispel k tomu, že medzinárodné spoločenstvo bolo ochotné konať správne a Ukrajinu proti ruskej agresii podporiť.
Autor je sociológ
