zdroj: Volodymyr Kuznetsov, BUILDING A NEW COUNTRY TOGETHER, 2014

Žili sme šťastne počas vojny

A keď iným ľuďom padali bomby na domy, my

sme protestovali,
ale nie dosť, boli sme proti, ale nie

dosť. Ja som
ležal v posteli a okolo mojej postele sa Amerika

rozpadala: neviditeľný dom za neviditeľným domom za neviditeľným domom –
Vzal som si von stoličku a pozoroval slnko.

V šiestom mesiaci
katastrofickej vlády v dome peňazí

na ulici peňazí v meste peňazí v krajine peňazí,
našej veľkej krajine peňazí, a my (odpusťte)

sme žili šťastne počas vojny.

Hluchota, čiže vzbura začína

Ďalšie ráno sa naša krajina zobudila a odmietla počuť vojsko.
V Peťovom mene odmietame.
O šiestej ráno vojaci rozdávajú dievčatám v uličkách lichôtky, dievčatá sa prešmykujú okolo, ukazujú si na uši. O ôsmej zavrie pekár dvere pred nosom vojakovi Ivanovovi, hoci je stály zákazník. O desiatej Mama Gaľa napíše kriedou NIKTO VÁS NEPOČUJE na kasárenskú bránu.
O jedenástej začnú zatýkať.
Náš sluch sa nezhorší, ale čosi tiché v nás zosilnie.
Po zákaze vychádzania rodiny zatknutých zavesia do okien podomácky vyrobené bábky. Ulice sa vyprázdňujú, iba strunky vŕzgajú a drevené pästičky a nôžky klopkajú na budovy.

Sneh padá mestu do uší.

Mieria na nás vojaci

Vystrelia
a dav žien sa rozpŕchne pomedzi sliedivé nozdry bateriek

– nech si to tu Boh odfotí –

v jasnom vzduchu námestia ťahajú vojaci Peťovo telo a jeho hlava
udiera o schody. Ja

cítim cez ženine tričko tvar
nášho dieťaťa.

Vojaci ťahajú Peťu hore schodmi a osamelé psy, chudé ako filozofi,
všetkému rozumejú a štekajú a štekajú.

Ja, na moste a nezamaskovaný rečou, som telo
obaľujúce telo mojej tehotnej ženy –

Dnes
nezomrieme a nezomrieme,

zem ustrnula,
helikoptéra čumí na moju ženu –

Na zemi
človek nemôže nebu vystrčiť stredný prst,

lebo napokon každý človek je
stredný prst vystrčený nebu.

Kontroly

V uliciach vybudujú vojaci stanice na kontrolu sluchu a pripevnia oznamy na stĺpy a dvere:

HLUCHOTA JE NÁKAZLIVÁ CHOROBA. VŠETCI OBYVATELIA ZÁMORENÝCH OBLASTÍ SA PRE VLASTNÚ BEZPEČNOSŤ DOSTAVIA DO KARANTÉNY V PRIEBEHU NASLEDUJÚCICH 24 HODÍN!

Soňa a Alfonso vyučujú na Hlavnom námestí znakovú reč. Keď okolo prechádza hliadka, sadnú si na dlane. Vidíme Seržanta, ako zastavuje ženu na ceste na trh, no ona nepočuje. Naloží ju do nákladiaku. Zastaví ďalšiu. Tá nepočuje. Naloží ju do nákladiaku. Tretia si ukazuje na uši.

V týchto uliciach sa zabarikádujeme jedine hluchotou.

Cigareta

Sleduj –
občania Vasenky nevedomky dokazujú, že šťastie existuje.

V čase vojny
je každý z nich vytrhnutým záznamom smiechu.

Sleduj, Bože –
hluchí chcú povedať niečo,
čo ani oni sami nepočujú.

Keď sa vyštveráš na strechu na Hlavnom námestí tohto zbombardovaného mesta, vidíš –
niektorý sused kradne cigaretu,
ďalší dáva psovi
krígeľ teplého piva.

Zistíš, Bože,
že ako tupý holub zobákom aj ja
ďobem
s úžasom do všetkých strán.

Nad modrými plechovými strechami, hluchota

Naši chlapci chcú verejný lynč na slnkom presvetlenom námestí.
Ťahajú so sebou opitého vojaka s ceduľou na krku:

ZATÝKAL SOM VASENSKÉ ŽENY.

Chlapci vôbec nevedia, ako zabiť človeka.
Alfonso znakuje, Zabijem ho za vrece pomarančov.
Chlapci zaplatia vrecom pomarančov.
A on rozbije surové vajce o pohár,
privonia k hŕstke pomarančov v snehu
a kopne do seba vajce ako poldeci vodky.
Umyje si ruky, natiahne si červené
ponožky, strká si jazyk tam, kde mal predtým zub.
Dievčatá pľujú vojakovi do úst.
Holub pristane na stopke a značku rozkýva.
Nahlúply chlapec
zašepká, Nech žije hluchota! a napľuje na vojaka.
V strede námestia
vojak na kolenách prosí občanov mesta, ktorí kývajú hlavami a ukazujú si na uši.
Hluchota visí nad modrými plechovými strechami
a medenými odkvapmi; hluchota
sa kŕmi brezami, pouličnými lampami, nemocničnými strechami, zvonmi;
hluchota vyčkáva v hrudiach našich mužov.
Naše dievčatá znakujú, Začnite.
Naši chlapci, mokrí a pehaví, sa prežehnajú.
Zajtra budeme odhalení ako rebrá chudých psov,
ale dnes večer
sme príliš bezstarostní na klamstvá:
Alfonso skočí na vojaka, objíme ho a bodne do pľúc.
Vojak sa metá po chodníku.
Mesto sleduje hlučné zvieracie kosti
vo svojich tvárach a ovoniava zem.
A práve dievčatá ukradnú pomaranče
a ukryjú si ich pod šaty.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: