Mali sme obrovské šťastie, že sme prežili

Tomáš Hučko23. marca 2022697
zdroj: Kateryna Lisovenko, akvarel zo série DICTATOR MAKES PEOPLE DEATH, DEATH PEOPLE MAKE DICTATOR FOOD

Bright (27), Abraham (31) a Johnson (34) študovali na univerzite v Kyjeve obchod, keď však okolo nich začali padať bomby, Ukrajinu opustili. Strávili u mňa v Bratislave niekoľko dní, počas ktorých mi o svojich skúsenostiach porozprávali. 

Napriek tomu, čo v posledných dvoch týždňoch zažili, majú Bright, Johnson a Abraham často na tvári úsmev. Bright, benjamín skupiny, sa aj v zhone cestovania medzi cudzími mestami pýta na hudobné kluby v Bratislave a chce vedieť, či by sa slovenské dievča zaujímalo o čierneho chlapca. Johnson je hnacou silou partie, neustále vymýšľa, kam pôjdu a čo tam budú robiť, stále niekomu telefonuje a píše, srší z neho nádej, hoci netuší, v ktorej krajine sa im podarí získať pracovné povolenie a možnosť pokračovať v štúdiu. „Nič, čo v živote za niečo stojí, neprichádza ľahko,“ hovorí mi s iskrou v očiach, keď ho od niektorých plánov odhováram. Abraham pôsobí najstaršie, hoci je Johnsonov mladší brat. Je tichý, má skúmavý pohľad, hovorí pomaly, je cítiť, že každé slovo dobre zvažuje a premýšľa niekoľko krokov dopredu.

Prerušené štúdium

Bol to práve on, čo niekoľko týždňov pred ruskou inváziou sledoval každý deň CNN a posledné dni pred vypuknutím vojny od strachu už takmer nespal. Keď sa jeho priatelia dvadsiateho štvrtého februára o štvrtej ráno zobudili na zvuky prvých výbuchov, bolo mu jasné, že sa treba čo najskôr pobaliť a Kyjev opustiť. Do mesta prišiel pred rokom, s niekoľkými členmi rodiny a priateľmi z Abuje, hlavného mesta Nigérie. „Na Ukrajinu sme sa rozhodli odísť kvôli čoraz znepokojivejšej situácii v Nigérii, ktorá sa ešte zhoršila po veľkých protestoch pred dvoma rokmi. Veľa ľudí sa bojí, policajná brutalita je na dennom poriadku. Ukrajinu sme si vybrali, pretože má kvalitný systém vzdelávania, ktorý zároveň nie je taký drahý ako v niektorých krajinách západnej Európy,“ vysvetľuje Abraham. „Okrem toho sme na Ukrajine mali už veľa kamarátov, ktorí nám štúdium v Kyjeve odporúčali. A zďaleka tam neštudujú len ľudia z Nigérie, máme veľa spolužiakov z mnohých iných krajín – z Indie, Pakistanu alebo Číny,“ dopĺňa Bright.

Všetci traja si život v Kyjeve chvália, ľudia k nim boli priateľskí a pohostinní. Keďže nedostali pracovné povolenie, venovali sa výhradne štúdiu, v čom ich na diaľku podporovala rodina. Johnsonovi sa zachmúri tvár, keď spomenie, že ročné školné ich stálo tritisíc dolárov, a dnes nevedia ako a či vôbec budú môcť školu dokončiť. Univerzita im na otázky, či budú kurzy môcť absolvovať aspoň online, prirodzene, v týchto kritických podmienkach zatiaľ neodpovedá. Možnosti pokračovať v štúdiu v inej európskej krajine sú v tejto chvíli veľmi neisté. „Hlavne sa treba opäť čo najrýchlejšie postaviť na vlastné nohy,“ uzatvára tému Johnson.

Útek z mesta

Na nohy všetkých troch postavil aj ten prvý ranný výbuch v deň invázie – strela totiž zasiahla vedľajšiu budovu a oni sa zobudili na to, ako sa im trasú steny a rinčia okná. Vybehli na ulicu, kde už stáli stovky ľudí, zahraničných i domácich študentov. Nad hlavou im preleteli dve či tri stíhačky. Napriek strachu neodišli z mesta ihneď, dva dni ešte čakali v úkryte, dúfajúc, že sa situácia upokojí. Po dvoch nociach plných hučania sirén, streľby a výbuchov však zhodnotili, že ďalšie čakanie nemá zmysel. Kamarát im vybavil auto, objednali si k tomu aj jeden taxík, ktorý ich stál viac než šestnásť tisíc hrivien (asi päťsto eur), a dokopy desiati nigérijskí študenti vyrazili k slovenským hraniciam.

Po ceste opakovane míňali tanky a nad hlavou im lietali stíhačky. Len niekoľko minút po tom, čo opustili benzínovú stanicu, kde dočerpali benzín, videli, ako na ňu dopadli bomby. Podobný zážitok zakúsili i na jednom z check-pointov, kde ruskí vojaci napadli policajnú stanicu, okolo ktorej krátko predtým prešli.

Po dvadsiatich hodinách zastavili v Ivano-Frankivsku, kde chceli prespať v hoteli, v noci sa však rozozvučala poplašná siréna a do rána museli čakať v podzemnom kryte. Na druhý deň si v meste zohnali ďalší taxík, ktorý ich doviezol do Užhorodu. Na hraniciach ich však taxikár vyhodil a rad pred hranicou si museli vystáť. „Bola tam hrozná zima a v rade sme stáli trinásť hodín. Boli tam dva rady, jeden pre občanov Ukrajiny a druhý pre ľudí inej národnosti. Ten náš sa hýbal strašne pomaly,“ spomína na dlhú noc na hranici Bright. Ráno prešli na slovenskú stranu, kde dostali čaj, kávu, niečo malé pod zub, predplatené SIM karty do telefónu, a možnosť odviezť sa zadarmo autobusom do Košíc. Odtiaľ sa o niekoľko dní presunuli do Bratislavy.

Kam ďalej?

Kým Abraham neustále sleduje najnovšie správy z Ukrajiny, Johnson niekomu telefonuje a plánuje najbližšie kroky. Každých pár minút však prichádza s iným návrhom, je jasné, že v skutočnosti netuší, kde skončia. Chvíľu premýšľa o tom, že sa vydajú na cudzineckú políciu a nejaký čas zostanú v Bratislave, potom zvažuje Viedeň, neskôr už vyhľadáva spoje do Nemecka a Holandska. Nakoniec začne hovoriť o možnostiach na Malte. Počujem, ako sa v izbe do noci hádajú, je z nich cítiť neistotu a nervozitu. Snažím sa od priateľov zistiť, aké sú ich možnosti získať v krajinách Európskej únie pracovné povolenie, ale veľmi ružovo to nevyzerá. „Stále dúfame, že situácia v Kyjeve sa zlepší a budeme sa môcť vrátiť,“ premýšľa nahlas Abraham, „nechali sme tam všetky svoje veci, a chceme aj pokračovať v štúdiu.“ Pri otázke, či by sa nechceli vrátiť do Nigérie, všetci traja rozhodne krútia hlavou. „Tam sa možno vrátim, keď budem mať päťdesiat rokov,“ hovorí Johnson. „Neblázni, najskôr, keď budeme mať sedemdesiat,“ smeje sa Bright. Mne do smiechu veľmi nie je, ale nechcem im kaziť chvíľku dobrej nálady a usmievam sa s nimi.

Na tretí deň odrazu prídu s plánom odísť ešte v ten večer autobusom do Nemecka, vraj sa im podarilo spojiť s rodinou, ktorá tam žije. Rýchlo si zbalia mokré oblečenie, ktoré im schne na sušiaku, pred cestou sa najedia, a o chvíľu sú preč. Na druhý deň mi píšu, že sa dostali do Nemecka a pokračujú ďalej do Holandska. „Prišli sme si do Európy splniť sny, ktoré sme si doma splniť nemohli,“ povedal mi Johnson a z jeho usmiatych úst to neznelo tak pateticky, ako keď to teraz píšem. Dúfam, že na konci ich cesty sa im aspoň niečo z toho podarí. Ľahké to určite nebude.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: