Dobro požalovať v Evrosojuze

Milo Janáč8. apríla 2022573

 I.

Je koniec októbra 2017. Sedím v autobuse, ktorý ma vezie z Gelnice do ukrajinského Novodnistrovska. Obe mestečká sa len nedávno stali partnerskými, a tak teraz cestujeme na juh Ukrajiny, až niekam k moldavským hraniciam, aby sme položili základy budúcej spolupráce. Sú tu ľudia z našich mestských inštitúcií, mladé tanečníčky zo základnej školy, ale aj seniori a seniorky zo speváckych skupín Gelničanka a Špicibľan. Jednoducho družobná výprava. Väčšina z nás na Ukrajine nikdy predtým nebola, prípadne sa naše návštevy obmedzili na nákup lacného tovaru na užhorodskom blšáku. Teraz nás čaká takmer dvadsať hodín trmácania po nie veľmi kvalitných miestnych komunikáciách.

Novodnistrovsk patrí medzi najmladšie mestá na Ukrajine. Postavili ho v prvej polovici sedemdesiatych rokov. V tom čase tu na rieke Dnester vznikla mamutia vodná elektráreň, jedna z najväčších v Európe. Ľudí, ktorí elektráreň stavali, a aj tých, čo ju potom začali obsluhovať, bolo treba niekde ubytovať. Novodnistrovsk pozostáva prevažne z panelových domov v typicky sovietskom štýle.

Sme prví zahraniční návštevníci. Žiadni iní cudzinci sem predtým, ak nerátame ľudí zo združenia Feman, ktoré partnerstvo oboch miest sprostredkovalo, nikdy nezablúdili. Prvý živý kontakt so západným svetom tak občanom Novodnistrovska priniesli Gelničania. Keď naše seniorky počas uvítacieho kultúrneho programu zaspievali ukrajinskú ľudovú pieseň Rosti, rosti, čeremšino, celá sála im postojačky aplaudovala a mnohým tiekli po lícach slzy dojatia. Takúto kolektívnu emóciu som nikdy predtým nezažil.

Počas niekoľkých dní v Novodnistrovsku som sa rozprával s viacerými ľuďmi. S našimi partnermi z radnice, ale aj s bežnými návštevníkmi krčmy Lakomka. A tiež s Mašou a jej kamarátkami, ktoré pre nás zabezpečovali každodenný servis, aby sme si stihli pozrieť všetko, čo nám domáci chceli ukázať. Aby sme prišli načas na obed či na večeru. Aby sme trafili na Brodway, ako miestni nazývajú najväčší a najdlhší chodník medzi panelákmi, kde sa konal trh a kde sa na pódiu vyzdobenom európskou vlajkou, aj vlajkami štátnymi a mestskými, uskutočnili spoločné vystúpenia našich a domácich zoskupení. Boli to zaujímavé rozhovory. Z ľudí bolo cítiť veľké odhodlanie a túžba začleniť sa do normálnej európskej spoločnosti. Pretože aj Novodnistrovčania túžia byť ozajstnými Európanmi. Napokon, majú na to plné právo. Černivci, sídelné mesto regiónu, v ktorom Novodnistrovsk leží, bolo kedysi hranicou c.k. monarchie.

Len o jednej veci v tom čase miestni rozprávali neradi. O tom, čo sa deje na východe ich vlasti. Na území, ktoré v tom čase už tri roky okupovali ruské sily. Lebo hoci vojna zo svetových aj našich médií po roku 2015 prakticky zmizla, na Donbase sa naďalej bojovalo, hoci už s menšou intenzitou. A aj tunajší chlapci tam museli narukovať. A nie všetkým sa podarilo vrátiť.

Po príchode domov začíname pracovať na spoločných projektoch s Novodnistrovskom. Pripravili sme ich počas nasledujúcich dvoch rokov viacero, avšak, treba čestne priznať, ich úspešnosť nebola zatiaľ príliš vysoká. V týchto dňoch sme Novodnistrovsku pomohli aspoň finančným príspevkom na nákup potrebného materiálu na ochranu ľudí, hoci boje zatiaľ mesto obchádzajú. Všetci veríme, že to tak ostane a po vojne sa vrátime k normálnej mierovej spolupráci.

II.

Je začiatok júla 2019. Po vydaní knihy Milo nemilo som dostal pozvánku na najväčší stredoeurópsky literárny festival, Mesiac autorského čítania, ktorý už vyše dvadsať rokov pripravujú ľudia z brnianskeho vydavateľstva Větrné mlýny. V inkriminovanom ročníku sa autori a autorky postupne predstavili v Brne, Košiciach, Ostrave, Vroclave a poslednou zastávkou bol ukrajinský Ľviv.

Môj druhý kontakt s Ukrajinou sa nezačal práve ideálne. Letisko vo Ľvive pre prietrž mračien neprijímalo a museli sme istý čas krúžiť nad mestom, ktoré sa mne osobne spája predovšetkým s menom obľúbeného rytiera Leopolda von Sacher-Masocha. Čítali ste Venušu v kožuchu? Ak nie, rýchlo to napravte, je to veľká vec. Trpel som v tom lietadle ako hrdina Sacher-Masochovho textu. Po prvé preto, že všeobecne nerád lietam, pretože ide o činnosť pre sapiensa neprirodzenú, a po druhé preto, že predchádzajúci večer vo Vroclave trval až do svitania. Napokon sa nám pristáť podarilo a taxikár nás odviezol do hotela George v centre mesta. Aby som nezablúdil, odprevadila ma neskôr na miesto vystúpenia jedna mladá slečna z usporiadateľského tímu, ktorá so mnou začala komunikovať v angličtine. Navrhol som, aby sme sa rozprávali po rusky, keďže v tomto jazyku sa viem predsa len vyjadrovať o čosi lepšie. No slečna sprievodkyňa po rusky hovoriť veľmi nechcela. Zrazu bola jej reč kostrbatá, dlho hľadala slová, komunikácia škrípala. Dodnes neviem, či mala s ovládaním ruštiny reálny problém, alebo sa jej ten jazyk zhnusil kvôli ruskej okupácii Krymu a východných regiónov Donbasu.

Po vystúpení v divadle sme s prekladateľkou Sašou vyšli do ľvivských ulíc. Za tých pár hodín, ktoré som mal v tomto meste k dispozícii, ma stihla zoznámiť s niekoľkými výbornými podnikmi. Skvelé jedlo, výborná pijatika, smiešny účet, čo viac si môže požívačný človek želať? Aj so Sašou sme sa rozprávali o situácii na východe krajiny. V roku 2019, päť rokov po začiatku vojny, bola Saša v prognózach neistá. Presnejšie, so stratou Krymu, Doneckej a Luhanskej oblasti sa táto mladá dáma prakticky zmierila. Keď sme sa lúčili, sľúbil som, že sa čoskoro do Ľviva vrátim, aby sme si spolu prešli ďalšie  atrakcie tohto úžasného mesta. Najprv pandémia a teraz vojna však tento plán dodnes kazia.

III.

Je polovica marca 2022. V jedno pondelkové ráno smerujem z Gelnice na východnú hranicu, do Vyšného Nemeckého. Tentoraz s úplne iným poslaním. Idem ako dobrovoľník pomáhať ľuďom utekajúcim pred vojnovým besnením v ich vlasti. Mojím ďalším úmyslom je o tejto skúsenosti napísať reportáž pre novozaložený portál navychode.sk, za ktorým sú moji bývalí kolegovia z novinárskej brandže a dlhoroční kamaráti Branislav Sobinkovič a Karel Hirman.

Už pár dní predtým sa na sociálnej sieti objavilo video, v ktorom aktivistka zo Sobraniec Paula Nováková Zoláková ostro kritizovala štát za nečinnosť pri zabezpečovaní základných potrieb pre vojnových utečencov priamo na hranici. Vyšné Nemecké je pritom pre týchto ľudí vstupnou bránou do nášho sveta. Naozaj na to vedenie štátu kašle? Naozaj mu nezáleží na tom, aký dojem si odnesú desiatky tisíc vystresovaných a často hladných a smädných ľudí, ktorí si museli zachraňovať holé životy? Nešlo mi to do hlavy. Veď toto by mala byť otázka elementárnej slušnosti a solidarity. Nehovoriac už o tom, že informácie o situácii na hraniciach sa dostávali prakticky do celého sveta. Boli tam totiž štáby z mnohých vplyvných zahraničných médií. Naozaj nikoho netrápilo, aký obraz o sebe vyšleme?

Dnes je už táto odpoveď jasná. Áno, tento štát sa v prípade východnej hranice nezachoval práve gavaliersky. Ani ku prichádzajúcim z Ukrajiny, no, bohužiaľ, ani k vlastným ľuďom. Ale po poriadku.

V to pondelkové ráno som si obliekol oranžovú bundu dobrovoľníka a v stánku, ktorý postavilo občianske združenie Villa Sobráncz, som začal vykonávať činnosti, ktoré tu dobrovoľní aktivisti robili už od začiatku súčasnej fázy konfliktu. Pripravovať jedlo a nápoje pre ľudí, ktorí sa z vojnových oblastí dostali do bezpečia Európskej únie a NATO. Naše, no rovnako i poľské, maďarské či rumunské hraničné priechody boli v týchto dňoch exponovanými miestami. Denne nimi prechádzali desiatky až stovky tisíc utečencov. Mali za sebou často niekoľkodňovú strastiplnú cestu z východu a juhu Ukrajiny, ale aj z hlavného mesta Kyjiva, teda z miest ťažkých bojov. Uvedomil som si, že si celkom dobre neviem predstaviť, aké ťažké chvíle v predchádzajúcich hodinách zažívali. Ako napríklad šestnásťročný Kirill z Dnipra, ktorý sedel v evakuačnom vlaku ostreľovanom ruskými okupantmi. Alebo Žana, ktorá mi ukazovala to, čo zostalo z jej bytu v Charkive. Drvivá väčšina z prichádzajúcich mala za sebou nejakú traumu. A nebyť silného občianskeho sektoru, bola by ich nočná mora zrejme pokračovala aj po príchode na Slovensko. Ostali by na hraniciach bez významnejšej podpory.

Ako v rozhovore pre portál navychode.sk povedala organizátorka dobrovoľníckej pomoci Paula Nováková Zoláková, aktivisti začali jedlo a nápoje na hranicu nosiť hneď potom, ako zistili, že o utečencov sa tam prakticky nikto nestará. A tak vzniklo stanové mestečko, v ktorom pôsobili organizácie s dlhoročnými skúsenosťami pri riešení humanitárnych kríz. Maltézski rytieri, Červený kríž, Človek v ohrození, Kuchári bez hraníc i ďalšie. Aktivisti vo Vyšnom Nemeckom vybudovali základnú infraštruktúru pomoci. Po prekročení hranice sa ľudia mohli najesť, napiť, zohriať sa a oddýchnuť si, dokonca i začipovať a ošetriť domácich miláčikov. To všetko sa podarilo výlučne vďaka úsiliu a prostriedkom bežných ľudí. Nielen zo Slovenska, ale aj z iných krajín: Česka, Nemecka, Francúzska, Švajčiarska, Talianska. To oni kupovali a zabezpečovali všetko potrebné, aby prvá pomoc mohla fungovať. Slovenská vláda celé tri týždne neurobila priamo na hranici prakticky nič.

Ešte dobre, že to prichádzajúci netušia. Tí ľudia boli vďační za každý pohár vody, za každú bagetku, guláš, sladkosť či obyčajný úsmev. Veľmi, veľmi si našu prácu vážili a srdečne za ňu ďakovali. I za ten jeden krátky deň, za tú jednu šichtu, ktorú som si odslúžil, som mal možnosť zažiť hneď niekoľko dojemných scén.

Z hranice som večer odchádzal plný zážitkov, ale aj s pocitom dobre vykonanej práce. S pocitom, že som spravil niečo užitočné. Obdivoval som dobrovoľníkov, ktorí vo Vyšnom Nemeckom makali od samého začiatku, pretože, hoci sa to na prvý pohľad nezdá, išlo aj o fyzicky vyčerpávajúcu činnosť. Nehovoriac už o tom, že videné a počuté bolo treba emocionálne spracovať. Iné je totiž vidieť zábery na sociálnych sieťach či v televízii, niečo iné je však vypočuť si osobné svedectvo. A že tých svedectiev bolo neúrekom. O zničených domovoch, zavraždených príbuzných či priateľoch. Je toto vôbec možné v Európe v 21. storočí? Bohužiaľ, áno. V mobiloch prichádzajúcich neboli filmy ani videohry. Tie pohyblivé obrázky nakrútili vlastnoručne. Myslel som aj na tvory, ktoré nehanebne vyhlasujú, že vojna je len vyfabrikovaná ilúzia. Majú vôbec ešte ľudskú podstatu, alebo sú to už iné živočíšne druhy? Bez rozumu a bez elementárnej empatie? Myslel som tiež na to, ako v otázke Ukrajiny fatálne zlyhalo to, čomu sa kedysi zvyklo hovoriť slovenská ľavica. Ľudia, ktorí sa u nás za ňu vyhlasovali, už elegantne splynuli s fašistami. Novú ľavicovú reprezentáciu bude treba vybudovať od základov. Ak bude ešte po niečom takom vôbec dopyt.

Dva dni po mojom dobrovoľníčení na hranici mi volal Lukáš Belej. Prešovský dobrovoľný hasič bol z tých, ktorí tu pôsobili od samého začiatku. Jeden z tých, ktorí neváhali obetovať voľný čas a vlastné prostriedky, aby pomohli ľuďom, ktorí to dnes naozaj potrebujú. Rozčúlený mi oznámil, že dobrovoľnícka pomoc na hranici končí. Štát rozkázal stánky okamžite zbaliť, kuchárom ešte umožnili vydať navarené jedlo, potom mali odísť. Vojnoví utečenci tak nemali dostať na hranici ani kúsok chleba či vody. Jedlo im má zabezpečovať cateringová firma, ktorú štát vybral priamym zadaním. Dostanú ho až po príchode do zberných stredísk. Keď vydržali o hlade doteraz, ďalšia hodinka či dve ich predsa nezabije, nechali sa počuť štátni úradníci.

Zákazku za dva a pol milióna eur získala spoločnosť Dustream production. Bez debaty, bez akejkoľvek snahy o transparentnosť. Minister vnútra Mikulec bez akejkoľvek hanby dokonca otvorene priznal, že firmu mu odporučil premiérov kamarát Július Slovák. Má ten chlap vôbec mentálnu kapacitu porozumieť tomu, že sa to takto nerobí? Má mentálnu kapacitu zastávať jeden z najdôležitejších postov vo vláde? Už len čerešničkou na torte je, že človek, ktorý na vnútre zodpovedá za krízový manažment, odišiel počas krízy dovolenkovať do exotiky. Podpísal mu Mikulec dovolenkový lístok s tým, že: choď priateľu, oddychuj, veď ono to tu nejako dopadne?

Dopadlo to tak, že dobrovoľníci chodia na hranicu nosiť jedlo najnovšie „na tajňáša“. Dopadlo to tak, že dobrovoľníkom štát nielenže nepomohol, ale namiesto poďakovania im adresoval slová, ktoré hraničia s urážkou.

A na obed pre ľudí z Ukrajiny bude vývar. A ľudia utekajúci pred Putlerovými bombami budú čakať na odvoz z hranice bez základného servisu. Dobro požalovať v Evrosojuze, druzja. Dobro požalovať. 

IV.

O niekoľko dní neskôr sedím v gelnickej cukrárni Kika. Je tu so mnou Viktória, ktorá k nám prišla z Odesy. V Gelnici už päť rokov žije jej ujo Andrej. Pracuje vo firme, ktorá u nás vyrába komponenty pre letecký priemysel. Viktóriu sem poslal jej manžel. V Odese bývajú blízko vojenskej základne, a tak mal obavy, že by prípadné ostreľovanie a bombardovanie mohlo byť pre ňu príliš nebezpečné. On sám ostal v Odese pripravený brániť mesto pred okupantmi.

Viktória po príchode na Slovensko zažila to, čomu sa hovorí kultúrny šok. Nič prekvapujúce, veď si len predstavte, že sa z pulzujúcej, skoro dvojmiliónovej metropoly zrazu ocitnete v šesťtisícovom mestečku niekde v lese. Sama priznáva, že jej predstavy o Európe boli iné. Všíma si detaily. Nerozumie napríklad, prečo u nás ešte stále existujú osobné doklady vo fyzickej forme, keď môžu byť v pohode v mobile.

Viktória pochádza, rovnako ako ukrajinský prezident Zelenskyj, z Krivého Rohu. Vždy však túžila žiť pri mori a tak sa v roku 2013 presťahovala na Krym. Z Jalty ju o pár mesiacov vyhnali ruskí okupanti. Za domov si potom zvolila kozmopolitnú Odesu. Niekoľko rokov tam úspešne prevádzkovala reklamnú agentúru. Dnes je z domova preč opäť.

Viktória chce pracovať, nečinnosť ju ubíja, nechce byť nikomu na obtiaž. Keď na Ukrajine začala vojna, ľudia v panike vyberali peniaze z bankomatov. Aj Viktória tak spravila. Po príchode na Slovensko zistila, že o ukrajinskú menu tu nie je záujem. Hrivny by si dokázala zmeniť len u priekupníka so šialene zderským kurzom.

S Viktóriou sme sa pomerne rýchlo dohodli na spolupráci. Bude robiť pre Gelnicu. Jej pätnásťročné skúsenosti s tvorbou videí a promo materiálov nebudú u nás nevyužité. Jej práca bude pre nás určite prospešná. Keď po vojne Odesa neskončí v troskách, ako Mariupol či Charkiv, chce sa Viktória vrátiť späť. Veľmi dobre jej rozumiem. Koho by to neťahalo domov? Zatiaľ sa snažíme pre Viktóriu vytvoriť druhý domov tu. Snáď sa nám to podarí.

Autor je spisovateľ

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: