Nedávno som si chcel v internetovom kníhkupectve objednať knihu Black against the Empire, ktorá popisuje históriu a politické aktivity amerického černošského hnutia Black Panther. Predtým, než som si stihol o knihe zistiť viac, ma zarazil neprehliadnuteľný oznam: „Nápravnovýchovné oddelenie štátu Kalifornia označilo túto knihu za nebezpečný kontraband. Všetci väzni v štáte Kalifornia majú zakúpenie a čítanie tejto knihy zakázané.“ Nevedel som rozlíšiť, či ide o nepodarené PR alebo o skutočné varovanie. Pohodlne usadený vo svojej bubline som nedokázal či nechcel pochopiť, ako môže byť kniha profesora sociológie Joshuu Blooma a historika Walda Martina v roku 2018 v demokratickej krajine zakázaná. Po chvíli vyhľadávania som zistil, že je to v skutočnosti oveľa horšie: vo väzniciach v Texase napríklad minulý rok zakázali viac než desaťtisíc titulov, medzi nimi napríklad knihy Purpurová farba od Alice Walkerovej a Nabokovovu Lolitu. Hitlerov Mein Kampf či knihy amerického neonacistu Davida Dukea sú však povolené.
Vyviedlo ma to z miery oveľa viac, než by som bol očakával. Viem si predstaviť, že v čase pokračujúcich vojnových konfliktov, terorizmu, nevídaného populizmu a rastúceho nacionalizmu môže moja reakcia pôsobiť banálne. Pre mňa však knihy vždy predstavovali, tak ako je to v románe Raya Bradburyho 451 stupňov Fahrenheita, posledný ostrov slobody. Predstava, že tento ostrov je takto nepokryte ohrozený a vybraným členom spoločnosti sú zakázané knihy, ktoré sú iným povolené, ma hlboko znepokojila. V tých dňoch som práve čítal texty, ktoré sa venujú hlavnej téme tohto čísla Kapitálu, strachu, a každým ďalším textom môj nepokoj rástol. Bolo nemožné nevidieť paralely. Manipulácia s verejnou mienkou, cenzúra, zabraňovanie prístupu k informáciám, strach z neznámeho a procesy, ktoré toto neznáme a nové vytláčajú z širšieho diskurzu – to sú motívy, ktoré sa v textoch tohto čísla opakujú a obmieňajú. Netreba si nič nahovárať, väčšinou to nie je veľmi povzbudzujúce čítanie.
V rozhovore s filozofom G. M. Tamásom sa napríklad dozviete o kampani proti literárnemu teoretikovi a filozofovi Georgovi Lukácsovi, v ktorej maďarská vláda neváhala odstrániť z budapeštianskeho parku jeho sochu a zamedziť prístup do jeho archívov. A v texte od Łukasza Grzesiczaka sa dočítate o obrovskom strachu poľskej vlády z toho, že Poliakov niekto označí za antisemitov, a bohužiaľ i o tom, že antisemitské prejavy nie sú v dnešnom Poľsku ničím nezvyčajným. V ďalších textoch sme sa snažili upozorniť na to, ako sa strach prejavuje v rôznych umeleckých formách a spoločenských fenoménoch, či už je to metalová hudba, videohry, dizajn, konceptuálne umenie alebo horory od súčasných režisérok.
Pocity, ktoré vyvolávajú tieto texty, sú však neporovnateľné so strachom, ktorý zasiahol niekoľko dní pred tlačou tohto čísla nielen našu redakciu, ale najmä celú krajinu – hrôzou z vraždy investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky Martiny Kušnírovej. Tento hanebný čin je útokom na investigatívnu žurnalistiku i na samotnú slobodu slova a podobne ako pri spomínaných zákazoch čítania v amerických väzniciach je treba sa voči nim jasne vymedziť a poukázať na to, že slobodné šírenie informácií je základným kameňom slušnej spoločnosti. I keď texty v tomto čísle hovoria o strachu, dúfam, že ich čítanie naopak prispeje k odvahe konfrontovať sa s mocenskými procesmi a silami, ktoré sa snažia túto základnú slobodu potláčať. Je tou najcennejšou slobodou, ktorú máme.
