Juraj Hoppan: Mám strach z electro swingu

Andrej Kabal8. marca 20181237

Juraj Hoppan je nepochybne jednou z najvýraznejších postáv bratislavskej podzemnej hudobnej scény. Jeho dlhoročná promotérska činnosť, vedenie a kurátorovanie labelov Exitab a Proto Sites majú v hudobnej histórii našej krajiny nezmazateľnú stopu. Pôvodne sme s Jurajom tento rozhovor plánovali urobiť v prostredí štýlovej berlínskej kaviarne, no osud zariadil, aby sme sa stretli v bratislavskom klube Fuga, kde sa obaja venujeme hudobnej dramaturgii. Ako kulisa sa Fuga ukázala ako perfektné miesto, keďže o nej a jej úlohe na scéne sme sa s Jurajom rozprávali viac než podrobne.

Myslíš si, že ľudia majú strach z neznámych vecí v hudbe?

Pozrime sa na včerajšiu kapelu D.U.D.S. Nikto ju nepozná, je to podobne experimentálne ako Lydia Lunch, ktorá bola už pred koncertom dosť vypredaná, ale bolo tu málo ľudí, pretože D.U.D.S. nie je meno. Nemyslím si, že by sa ľudia báli. Skôr sú nedôverčiví, potrebujú nejakú záruku kvality. Občas ma to hnevá. Jednak si finančne nemôžeš dovoliť neustále volať veľké mená, a na druhej strane chceš robiť dramaturgiu, ktorá je trocha iná ako väčšina v tvojom okolí. Zober si súčasný festivalový okruh veľkých festivalov ako Unsound alebo TodaysArt. Všade vidíš veľké mená, ktoré hrajú na istotu. Napríklad Ben Frost. Veľké festivaly dnes jednoducho potrebujú kalkulovať. Ja mám vo Fuge veľmi šťastnú pozíciu, pretože toto naozaj nemusím riešiť. A veľmi si vážim, že mi šéfdramaturg a riaditeľ klubu FUGA, Hargi, dal voľné ruky.

Keď si však pred deviatimi rokmi ako promotér začínal, mal si nejaké obavy, robil si isté ústupky voči publiku zo strachu z neúspechu?

Nerobil, pretože to bola čistá naivita. Je super byť dementne naivný a mladý a nemusieť platiť hypotéku. Prvý koncert, ktorý som organizoval spolu s bratom, boli asi port-royal v starej A4 na Námestí SNP. Bolo to čisté začiatočnícke nadšenie. Neskôr sme robili pár vecí, nad ktorými sme horko zaplakali, ale stále to bolo fajn. Po koncerte si väčšinou veľmi rád, keď vidíš, ako to dopadlo. O dva dni síce trochu zaplačeš, keď musíš všetko vyplatiť, ale to patrí k tomu. Naivita je super. Podľa mňa je veľmi dôležité, aby si nezačal podvedome kalkulovať. Na tom zakapeš, ľudia totiž vycítia, že je to neautentické.

Si jeden z mála ľudí, ktorí sa promotérstvu venujú naplno a nemáš žiadne vedľajšie zamestnanie. Do akej miery si sa naučil prispôsobovať a podsúvať veci lokálnemu publiku? Všimol si si nejaký vzorec?

Tak po prvé, neprispôsobujem sa, určite nie v zmysle nejakého kalkulu, a po druhé, za tých desať rokov som sa naučil úplné hovno. Asi aj preto, že sa to tu rapídne mení. Minule som sa s niekým rozprával o tom, že to robíme roky, no stále vôbec nevieme predvídať počet ľudí na akciách. Tých faktorov je tak veľa, že ti to nevypočíta žiadna tabuľka. Teraz sa toho deje toľko, že Bratislava to podľa mňa nedokáže plne poňať.

Počas môjho pobytu v tomto meste som si všimol pomyselnú hranicu medzi vizuálnou a hudobnou scénou. Ich prienik tu nie je taký silný ako napríklad v Prahe. Prečo to tak je?

Neviem, orientuješ sa ty vo vizuálnom umení? Ja som to chvíľu riešil, ale bohužiaľ som na to nemal časovú kapacitu, aj keby som bol rád. Bolo by to pre mňa veľmi prospešné, keďže dramaturgia aj label by mali mať určitú vizuálnu tvár, pokiaľ chceš jasne definovať ich identitu. Tie oblasti totiž spolu komunikujú. Možno majú ľudia vo vizuálnom umení rovnaký problém, nemajú čas. Sú však určité akcie, kde vidíš ľudí z vizuálnej scény, väčšinou však na žúroch. Ja skôr nerozumiem tomu, kde sú študenti umeleckých škôl a ľudia z mladšej generácie.

Myslíš si, že je to aj tým, že v súčasnosti existuje obrovská medzera v hudobnej publicistike, ktorá by mohla vychovať nové publikum? Alebo si myslíš, že v informačnej explózii sú ľudia stratení?

Úlohou súčasných labelov a dramaturgov je práve vyznať sa v tom mori vecí. Za posledných pár rokov, najmä s nástupom internetu, sa naša práca radikálne zmenila. Dnes hľadáme v tonách priemerných projektov a nájdeme dokopy tri naozaj kvalitné. Potom sa ich snažíme spropagovať. Úloha dramaturga je tá istá. Je však úplne jasné, že hudobná publicistika nám chýba a možno aj to má dopad na účasť ľudí na koncertoch.

A nemáš z toho tak trochu strach?

(spoločný smiech)

Zas ten strach… Mám strach akurát z electro swingu. Ale o zvyšku strachu by ti mohol povedať Hargi. On rieši finančné strachy, ktoré sa ho dotýkajú viac ako mňa.

Nemáš pocit, že edukatívna medzera je príliš veľká na to, aby sa prístup lokálneho publika upravil? Nestávame sa tak trocha relikviami a o päť rokov budeme robiť len trapové akcie?

Ja robím trapovú akciu budúcu sobotu, takže to sedí. Ale podľa mňa to tak nebude. Myslíme si, že dnes je to iné ako dávno, každá generácia si myslí, že je tá posledná, no je to naivný dojem. Ak by aj existoval relevantný magazín, ktorý sa venuje hudbe, aj tak by sa veľa nezmenilo. Myslím si však, že keď sa k ľuďom dostanú nekompromisné veci, ktoré sú pre nich výzvou, tak to vedia prijať. Len sa k tej hudbe musia dostať. Sociálne siete majú na svedomí globálny trend hudobnej žurnalistiky, v ktorom sa aj nedávno nezávislé médiá bohužiaľ sústredia na kratšie formáty, a tak primárne naháňajú počúvanosť, klikanosť. Kvalita sa dostala na druhú koľaj. Mám dojem, že podobná situácia je aj v domácich médiách, ktorých úlohou by malo byť propagovať aj experimentálnu tvorbu. Aj preto si myslím, že treba hľadať nové cesty, ako hudbu dostať k ľuďom.

Nie je problém aj v tom, že ľudia v médiách majú vekový priemer, ktorý sa vzďaľuje mladším ročníkom? Nová hudba je predsa primárne tvorená mladými a je im určená.

Myslím si, že toto je dosť ageistické. Ale sčasti áno, niečo na tom je. Ale hovoríme o Bratislave. V iných mestách vidíš v klube šesťdesiatročných šedivých ľudí pri dvadsaťročných a všetkých baví koncert rovnako. Nemôžem hovoriť za druhých ľudí, hovoriť o ich strachu. Ale môžem dramaturgiu a promo postaviť tak, aby z dobrých projektov človek strach nemal. Jednoducho musíme vybudovať most.

Máš 31 rokov. Myslíš, že súčasnej hudbe prestávaš rozumieť, alebo sa do nej stále nebojíš ponoriť a objavovať ju? Poznám totiž veľa našich rovesníkov, ktorí na súčasnú hudbu už rezignovali.

To máš ako s post-klubovou produkciou, ktorá je dnes ohromný trend. Veľa ľudí z našej generácie automaticky tvrdí, že post-klubová hudba je prezlečené IDM alebo gabber, pretože v týchto žánroch prežili veľa a viedli k tým novým. S tým však nesúhlasím, je to zjednodušenie. Vidím však mnohých, ktorí nad týmto ohŕňajú nos, dajú žánru nálepku a už u nich nedostane šancu. Nemôžeme sa pozrieť na trend, v ktorom je 95 percent blbostí, takto. Je tam aj 5 percent vynikajúcich vecí. Prečo sa pred nimi uzavrieť len na základe nejakej nálepky?

Kedy si mal ako promotér najväčší krízový moment? Moment, ktorý vystihuje ten negatívny genius loci našej scény?

Myslíš ten strach desať minút pred akciou, že koľko príde ľudí? Väčšinou nie som takto negatívne nastavený. Možno to vyznie tak retardovane pozitívne, ale naozaj. Keď sme robili s Mišom Stolárikom Hochspannung!, tak sme boli vždy trochu vystresovaní. Keď sa otváral klub, vždy sme klasicky tipovali, koľko bude ľudí, aj keď sme si pred začiatkom sľúbili opak. Načo to robiť, načo sa zbytočne stresovať, beztak to zistíš, až keď tí ľudia prídu. Občas sa tá obava týka aj toho, že sa tu tých vecí deje veľa a akcie sa kryjú. Ako napríklad posledná Derniéra. Urobili sme maximum a s návštevnosťou to dopadlo dobre. Bol som až prekvapený, koľko ľudí prišlo na techno do Subclubu na našu akciu, napriek tomu, že hlavná hviezda Pan Daijing neprišla. To bola presne chvíľa, keď rozmýšľaš, ako to dopadne. No istú naivitu si jednoducho musíš zachovať.

Mohol by si mi niečo povedať o tvojich dramaturgických aktivitách v projektoch Plnka a Skener, ktoré fungujú vo Fuge?

Na Plnku pozývame zahraničných hostí v širokom spektre, od klubovej produkcie až po experimentálnu hudbu. Jej cieľom má byť reflexia nových, ale aj skúsených interpretov s vplyvom na súčasné hudobné dianie, ako bola napríklad Lydia Lunch. Na druhej strane chce Plnka prezentovať zvuk budúcnosti, ako napríklad projekt M.E.S.H., ktorý sa len chystá. Druhý formát akcií sa volá Skener. Zameriava sa na lokálnu a východoeurópsku scénu. Snažíme sa predstavovať nové mená, ale aj nové lokálne projekty, ak je to u nás vôbec ešte možné. Mám dojem, že nových projektov tu za posledných pár rokov veľa nepribudlo. Za rok máme urobiť desiatky akcií a je celkom výzva pripraviť neopozeraný a zaujímavý lineup. Tento rok z toho plánujeme vykľučkovať tak, že chceme pozvať ľudí, ktorí budú spolu robiť nové projekty. Minulý rok sme napríklad k Wolf Eyes pridali kolaboráciu medzi Pjonim a projektom Urbanfailure. Alebo napríklad projekt Zimbabwe Jimmy so svojím špeciálnym italo disko setom. Mám dojem, že Bratislava je veľmi individualistická a ľudí treba viac nakopnúť k takýmto špeciálnym one-off kolaboráciám.

Máš pocit, že Plnka zmenila za svoj rok existencie lokálne hudobné povedomie k lepšiemu?

Mám dojem, že na akcie v Bratislave chodí vo všeobecnosti viac ľudí. Možno to bude znieť trochu nechutne, no musíš byť schopný vybudovať istý brand. Ak má tvoja dramaturgia víziu, tak sa nájde skupina ľudí, ktorá na akciu príde bez ohľadu na žáner. Snažím sa spájať veci, ktoré majú medzi sebou paralely, ale zároveň sú odlišné alebo kontrastné. Ide o projekty, ktoré zastupujú rôzne scény a prístupy a majú potenciál spolu určitým spôsobom komunikovať. Rastúca účasť na koncertoch je všeobecný jav, videl som to napríklad už aj minulý rok v A4. Na takú experimentálnu kapelu ako Zs príde aj 80-90 ľudí, čo je na Bratislavu podľa mňa úspech. Pamätám si na koncerty v A4, kde bolo 5-10 platiacich. Pomaly sa to posúva. Je to však aj o načasovaní, koncom minulého roka sme akcie mali nahustené na seba a odrazilo sa to aj na účasti, ľudia potom nemajú financie na všetko. Takisto zaváži aj to, či urobíš akciu v piatok alebo v sobotu.

Ale je to stále aj o sociálnom aspekte, nemyslíš?

Sociálny aspekt – tzv. sociálny event v tomto, samozrejme, zohráva veľkú úlohu. Určité percento ľudí chodí primárne na hudbu a veľké percento chodí na koncerty a akcie zo sociálnych dôvodov. Ale tie skupiny sa preskupujú a hudba sa aspoň obtrie aj o ľudí, ktorí idú na akciu povedzme primárne kvôli kamarátom.

Čo budeš robiť, keď Fuga náhodou skončí?

Haha, toto má niečo spoločné so strachom? Keď Jozef Čabo odíde do Prahy, tak potom. Ale nie. Robím si srandu. Každopádne bez neho a Mira Hargaša by Fuga nemohla byť. Takisto bez teba a ani bezo mňa. Troška si tu ohrejme polievočku. Viem, že nejako bude. Skôr rozmýšľam nad tým, kam sa toto celé dá posunúť. Keby Fuga nebola, bolo by tu obrovské vzduchoprázdno.

Posledná otázka (ako by sa opýtal projekt This Is Kevin): máš strach?

Hahaha, Jozef mal pravdu. Ďakujem za rozhovor.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: