Dvesto strán umierania

Nicol Hochholzerová9. januára 20191129

Najnovšia (a posledná) kniha majstra maďarskej postmoderny vznikla pôvodne ako intímny denník smrteľne chorého človeka a nie ako literárne dielo, aj keď je možné diskutovať o tom, či a do akej miery je to pravda. Výsledkom je dvesto strán opisov nemocnice, špecialít maďarskej kuchyne a rozhovorov s vlastnou rakovinou.

Keď som sa v júli 2016 dozvedela o smrti Pétera Esterházyho, práve som počas letnej brigády vo výrobni balila drevotrieskové dosky do strečovej fólie. Správa zaznela z rádia, kde ju zaradili medzi zmes ďalších udalostí a dva otrasné maďarské popové hity. Esterházy vtedy patril medzi mojich obľúbených autorov, a tak som dokonca vyronila aj slzu. Pred tým, ako som Pankreasník začala čítať, ma najviac zaujímalo, či u mňa podobnú citovú reakciu vyvolá aj kniha. Nestalo sa. Aj keď bolo po celý čas jasné, že hlavnou témou a spojivom zápiskov je spisovateľova blížiaca sa smrť, to, že ide v prvom rade o súkromné denníkové záznamy, som Esterházymu verila zhruba do konca prvej polovice. Od istého bodu sa mi totiž Pankreasník zdal čoraz väčšmi ako autorovo posledné šibalské žmurknutie na svojho čitateľa. Miestami náramne sympatické, no v rámci hodnotenia Pankreasníka ako čisto umeleckého textu, bez ohľadu na to, či bol pôvodne určený na vydanie alebo nie, sa najvýstižnejšou stáva veta samotného autora: „Problémy so žánrom – dokedy sa dá ešte šaškovať?“

Bezcieľne slzím do sveta

„Šaškovanie“ s textom napokon nie je v Esterházyho tvorbe ničím novým. Aj vydavateľstvo Absynt po tom, čo sa ujalo značky Kalligram (pod ktorou dlhé roky vychádzali knihy Pétera Esterházyho v prekladoch Renáty Deákovej a Juliany Szolnokiovej), zaradilo do stručného životopisu autora túto vetu: „[Péter Esterházy] je všeobecne považovaný za jedného z najvýznamnejších postmoderných spisovateľov, našiel však svoj unikátny rukopis i vlastný spôsob, ako sa vyrovnať s prítomnosťou, minulosťou, hriechmi svojich predkov i textom ako takým.“ Čo sa však stane, ak sa ku konfrontácii s textom, minulosťou a prítomnosťou pridá aj konfrontácia s budúcnosťou? Navyše nie ružovou, ale poznačenou rakovinou pankreasu, ktorej autor napokon aj podľahol.

V spomienkovom dokumente, ktorý natočil Zsolt Ruszthi po Esterházyho smrti, zaznie hneď v úvode veta maďarskej spisovateľky a literárnej kritičky Zsófie Bánovej: „[Esterházy] bol vždy taká neuveriteľná zmes ležérnosti a elegancie.“ Aj keď autorka výroku mala (zrejme) na mysli Esterházyho ako človeka, opis sa môže takisto výstižne vzťahovať aj na autorov štýl písania. Ak považujeme za pravdepodobné, že po Pankreasníku siahne čitateľ, ktorý je už oboznámený s predošlými textami Pétera Esterházyho, môžeme konštatovať, že v tomto ohľade dostane to, čo očakáva – elegantnú formu a ležérny prístup v jednom. Nechýba Esterházyho typická a v prípade Pankreasníka aj obratne preložená jazyková hravosť („Vťahovalo ju naťahovanie sa, uťahuje si z nás jazyk“) ani akási drzosť ako obrana proti chorobe („Každý by mal mať rakovinu“ alebo „V istých chvíľach by ju [rakovinu] mohol čitateľ až závidieť“). Z pozitívneho naplnenia istých čitateľských očakávaní však nemôže „žiť“ dvesto strán textu, ani keď ide o Pétera Esterházyho.

Prirodzene, gro knihy tvorí vyrovnávanie sa s chorobou. Spočiatku cítiť silné zľahčovanie situácie („Niežeby som umieral… ešte nemám nič prisľúbené.“), ba dokonca až načrtnutie akejsi radosti z nového stavu, napríklad keď Esterházy v texte uvažuje nad tým, že sa jeho okolie voči nemu správa oveľa lepšie ako pred rakovinou, a preto následne dospeje k záveru, že je vlastne dobré ju mať. Výrazné sú aj časti, v ktorých sa priamo prihovára svojej chorobe, vedie s ňou konverzácie, ako keby bola akousi skutočnou ženou, oslovuje ju Mucingerka, milá slečna či typicky darling, a napokon sa dostane k opisu ich spoločného sexuálneho pomeru. Najmä v poslednom prípade však bohužiaľ text často skĺza k lacnosti („Po sexe s ňou: Cítim sa, akoby ma prešiel parný valec, stádo ježkov a ešte si aj riadne zapichali“). S postupom času, textu a choroby sa Esterházyho prístup k rakovine buď úplne „zdrsňuje“, alebo naopak – objavujú sa úvahy o Bohu, živote, umieraní. Esterházy sám o sebe píše: „Neoplakávam seba, len tak bezcieľne slzím do sveta.“

O rezňoch, vnúčikovi a jedení kriedy

Okrem tematizácie smrteľnej choroby je výrazným motívom Pankreasníka aj konzumácia jedál, resp. jej spojitosť s umieraním. V kontexte autorovho známeho gurmánstva je miestami až srdcervúce sledovať, ako v následku rakoviny postupne prichádza o tento aspekt svojho života („Dávny môj prenádherný život pahltníka, kde si, čo porábaš?“). Inde je motív jedla spracovaný s vtipom v podobe akejsi slovnej hračky, napríklad keď v závere knihy ktosi pripraví dezert „rakvičky“ a Esterházy opisuje rozpaky svojej rodiny z toho, že by pred ním mali slovo rakvičky vysloviť. Podobná situácia nastáva aj pri konzumovaní homárov – rakov (v maďarčine sú slová rak a rakovina totožné), v tomto prípade ale „vtip“ pôsobí pomerne lacno, najmä keď sa v texte viackrát opakuje. Najúnavnejšie, najmä v druhej polovici knihy, však boli jednoznačne podrobné opisy autorovho stravovacieho režimu. Čitateľovi tak začne byť rýchlo „ukradnuté“, či Esterházy jedol v deň zápisku rezeň, polievku, banán či koložvársku kapustu.

Azda najhodnotnejšie časti textu predstavovali interakcie s Esterházyho okolím, či už išlo o jeho najbližších, fanúšikov alebo literárnu obec. Ako príklad by sa dala uviesť Esterházyho reakcia na článok maďarského spisovateľa a novinára Pála Dippolda, ktorý netušiac o jeho rakovine ostro kritizoval spisovateľovu neprítomnosť na Medzinárodnom knižnom trhu v Göteborgu – konkrétne o ňom napísal, že vo svojej literárnej nadutosti určite zjedol kriedu, aby sa mohol vyhovoriť na horúčku. Tento incident Esterházy komentuje slovami: „Načo zahovárať, nahlas sa chechcem. Napísal tiež, že to robím na prahu svetovej slávy a nadutý. Jedine ak tak, zasa započujem hlas svojho otca.“ Oznámenie rakoviny pankreasu najbližším zas opisuje Esterházy vetami ako „Najúchvatnejšia bola [tvár] Laciho Darvasiho, keď podobne ako Marcell s plačom odbehol. Žeby ma ľúbil? zažartoval by som“. Najdojímavejším a najlepšie napísaným momentom knihy sa však pre mňa stalo stretnutie Esterházyho v pokročilom štádiu choroby – a teda, žiaľ, už bez jeho legendárnej hustej hrivy – s vnukom: „Keď ma takto uvidel Gáspár, pošepol otcovi, že doteraz nikdy nevidel dedovu hlavu ani uši. Povedal to akosi veselo, s radosťou objaviteľa.“

Mimochodom, nad tým, prečo vlastne – ak vôbec – má čitateľa zaujímať, či ide o denníkové zápisky alebo o ucelené literárne dielo, sa napokon často zamýšľa aj sám Esterházy. Označuje text za „zbierku ceduliek“ či „popisy k obrázkom“. Už na začiatku knihy navyše naznačuje ďalší z problémov Pankreasníka: „Je dosť rušivé, že kvalita tohto textu závisí od životných vyhliadok jeho pisateľa. Čo je toto za vetu. Tak znova: slovom, toto bude mať grády, ak pre svoju vílu umriem. Ak už budem za horami, keď ty, milý čitateľ, toto práve čítaš. Aká nefér výhoda, s ktorou môžem takto narábať.“

Závisí od osobného nastavenia každého čitateľa, čo všetko Esterházymu v rámci Pankreasníka ešte uverí, čo bude považovať za jeho intímnu výpoveď a čo už za istý druh literárneho konštruktu. Bola by však škoda, keby sa, nezávisle od akéhokoľvek  čitateľského prístupu ku knihe, stalo to, čo sa dá asi najlepšie opísať opäť vetou autora, aj keď nasledovne modifikovanou: „[Čitateľ] sa čoraz častejšie vo veciach utápa – vznikne v ňom akési myknutie plecom.“

Esterházy, Péter: Pankreasník. 1. vyd. Prel. Renáta Deáková. Zákysučie : Vydavateľstvo Absynt, 2018. 208 s. Z maď. orig. Hasnyálmirigynapló. Kalligram. ISBN 978-80-89916-58-0.

Autorka je viacnásobná víťazka literárnej súťaže Medziriadky, okrem písania sa venuje aj výtvarnému umeniu, ktoré študuje na Akadémii umení v Banskej Bystrici

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: