Bilbordy Alojza Hlinu nás strašia predpoveďou „Ak umrie pravica, umrie demokracia“, ktorá predpokladá, že pravicové strany sú na periférii slovenskej politickej scény. V tejto realite je ľavicová politika na Slovensku na výslní a práve pravica sa má obávať svojho konca, pri ktorom zahynú aj naše slobody a demokratické inštitúcie.
Skutočnosť je však iná. Už pri zbežnom pohľade na volebné preferencie z predbežných prieskumov je jasné, že strany s potenciálom dostať sa do parlamentu sú prevažne stredopravicové, pravicové, pravicovo-konzervatívne, extrémistické a ľavicovo-populistické. Preto si pravicový politik a aj jeho voličstvo môžu do ďalších parlamentných volieb vydýchnuť. Čo však umiera s týmito voľbami, je nádej, že by niekedy na Slovensku mohlo vzniknúť ľavicové a demokratické hnutie, ktoré by zvládlo zastupovať ľavicovo orientované voličstvo bez populistických sloganov či fašistických tendencií a zároveň by vedelo osloviť podobný diapazón voličov ako strana Hlas.
V súčasných parlamentných voľbách je pre ľavicovú voličku či voliča najprijateľnejšou stranou Progresívne Slovensko (PS). Ich program ponúka syntézu sociálneho liberalizmu (registrované partnerstvá pre všetkých, tranzícia na princípe sebaurčenia) a sociálnej politiky (reforma výživného, príspevok na úhradu nákladov na bývanie), avšak v programe badať aj dôraz na trh a ekonomický rast, a to najmä v programovej oblasti politiky bývania a podnikania.
Očividný problém, s ktorým sa bude PS boriť po voľbách a zároveň ho ohrozuje viac ako jeho príklon k neoliberálnej politike, je neexistencia subjektu, ktorý by tvoril prirodzeného ľavicového partnera. Faktom je, že PS dnes volí spektrum voličov od stredopravice až po ľavicu, avšak v prípade, že PS dostane mandát na zostavenie vlády, koalíciu bude môcť zostaviť jedine s pravicovými stranami, prípadne s populisticky stredoľavicovým Hlasom, čím sa ich sociálna politika môže dostať do úplného úzadia, či dokonca nabrať vážne populistické kontúry. Demokratickí ľavičiari a ľavičiarky na Slovensku preto dnes nevolia z presvedčenia, ale z núdze akokoľvek svoje politické hodnoty obhájiť a ochrániť pred ďalšou démonizáciou ľavicovo orientovanú politiku, ktorú Smer či jeho derivácia, akou je Hlas, spolu už dve dekády prznia svojím populizmom, korupčným správaním a extrémistickými vyjadreniami.
Za zánikom ľavicovej politiky a kultúry na Slovensku je viac dôvodov než len naša komunistická história. Ten o niečo menej očividný je zneužitie tejto historickej skúsenosti so zámerom vytvoriť novú politickú hegemóniu, vzbudiť akúsi pomyselnú nostalgiu za starými časmi (pozri politické pôsobenie Ľuboša Blahu). Na druhej strane, komunizmus sa využíva aj ako strašiak pred progresívnou a sociálnou politikou. Dôraz na rozšírenie práv kvír osôb a sprístupnenie reprodukčnej zdravotnej starostlivosti sú najmä pravicovými konzervatívcami nazerané ako ideologicky ukotvené témy, ktoré by mohli viesť k novej, respektíve ďalšej ideologickej hegemónii, akou bol stranícky komunizmus v Československu. U neoliberálnej strany ako SaS je možné vnímať priorizáciu ekonomického rastu pred sociálnou politikou, pričom politická agenda zahŕňajúca regulácie trhu, sociálny štát alebo ochranu zamestnancov je chápaná ako príklon k socializmu.
Progresívna ľavicová politika na Slovensku tak akosi nemá miesto – na jednej strane sa sociálnemu liberalizmu pripisuje nálepka zákernej ideológie, paradoxne od strán, ktoré čerpajú svoje politické ukotvenie z nacionalizmu (SNS), kresťanstva (KDH, Kresťanská únia) alebo priamo z fašizmu (Republika, ĽSNS), na druhej strane je snaha o vytvorenie sociálneho štátu a ochrana zraniteľných skupín vnímaná ako komunistický prevrat, ktorý by nás zrejme teleportoval priamo do časov normalizácie. Demokratická ľavica je tak na Slovensku zbavená svojej podstaty – nie je ani demokratická a nie je ani ľavicou. Svoju demokratickosť stratila, lebo jej zastupitelia sa uchyľujú k populizmu najhrubšieho zrna: svojich hodnôt sa vzdávajú v prospech získania hlasov od nacistov, xenofóbov, kvírfóbov a iných bigotných voličov. Svoju ľavicovosť stratila preto, lebo dekády sa v jej mene rozkrádal štát, korumpovala a upevňovala moc oligarchov, čo sa podpísalo na úplnej dehonestácii ľavicových hodnôt.
Vyhliadky do týchto parlamentných volieb pre demokratické ľavicové voličstvo sa dajú zhodnotiť tak, že ľavica v mainstreamovej slovenskej politike nikdy nemala svoje zastúpenie a ani po nasledujúcich voľbách to nebude o nič lepšie. No aj v dnešnej situácii sa dá nájsť jedno pozitívum – stúpajúce preferencie Progresívneho Slovenska môžu predurčovať tiež to, že nie malá časť voličov si želá lepšiu sociálnu politiku štátu. Ak má PS ostať pri súčasných politických hodnotách, ukotvených niekde medzi lepšou sociálnou politikou a neoliberálnym geopolitickým vnímaním sveta, a zároveň si zachovať relevantnosť do budúcich parlamentných volieb, aj oni budú potrebovať, aby sa časom vytvoril nový ľavicový subjekt. Toto vyplýva z jediného dôvodu: ak si chcú získať plnú podporu vo svojej sociálnej politike, musí existovať platforma, ktorá by ich podržala a tento potenciál by pravdepodobne našli u demokratickej ľavice. Nanešťastie je v slovenskej politike v súčasnosti demokratická ľavica non grata a jej obdoby musíme hľadať v jednotlivých bodoch programov strán a u individuálnych kandidátok a kandidátov.
Autorka študuje politické vedy
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.
V rámci projektu Perspectives si k téme Ohrozenie demokracie môžete prečítať aj tieto texty či vypočuť podcasty z partnerských médií:
Václav Lang: Slovensko na scestí (Revue Prostor)
Bátorfy Attila: Médiahelyzet Magyarországon – #01 Médiaháborúk és a média konfliktusai [State of Media in Hungary – ep.1: Media wars and conflicts] (EPER)
Karolis Vyšniauskas, Eglė Murauskaitė: Izraelis ir Gaza: Eglės Murauskaitės ir Ievos Koreivaitės dialogas [Israel and Gaza: a dialogue between Eglė Murauskaitė and Ieva Koreivaitė] (NARA)
Jarosław Kuisz: Trybunał Konstytucyjny to nie spółka skarbu państwa, w której zwycięzca wyborów zmienia zarząd [The Constitutional Court is not a state-owned company in which the winner of the election changes the board of directors] (Kultura Liberalna)
Redakcia: Państwo zaminowane prawnie. Jak rządzić po PiS-ie? [The state has become a legal minefield. How to govern after populists?] (Kultura Liberalna)
Jarosław Kuisz: Jak skończyć z propagandą? Czy potrzebujemy mediów publicznych? [How to end propaganda? Do we need public media?] (Kultura Liberalna)
Isabella Caldart: Žádné ojedinělé činy (JÁDU)
Tomáš Gabriel: Konec konce světa (Revue Prostor)
