Československo na mentálnej mape postkolonializmu

Martina Benčuríková11. novembra 2019990

Československo patrilo spolu s Juhosláviou a Bulharskom na africkom kontinente takmer štyri dekády medzi najaktívnejšie satelity Sovietskeho zväzu. Svoje pôsobenie materializovalo prostredníctvom študentských výmen, dodávok materiálov či vedecko-technickej spolupráce. Prečo takéto intenzívne pôsobenie dnes už nie je súčasťou mentálnej mapy Česka a Slovenska a čo môže mať skúmanie československých aktivít v Afrike spoločné s transformáciou po roku 1989?

„Voda v Alexandrii a Káhire je pitná vďaka československej filtračnej stanici. V Addis Abebe českí technici budujú továreň na výrobu topánok. (…) Zatiaľ čo české dodávky dovážajú české pivo do odľahlých ghanských dedín, v Mali českí technici trénujú novú generáciu novinárov a zamestnancov tlačovej agentúry. Spomedzi 2000 zahraničných vysokoškolských študentov v Prahe, hlavnom meste Československa, je veľké množstvo Afričanov, ktorí študujú na náklady československej vlády. Tvrdiť, že Afrika nadobudla skutočný význam pre Čechov by bolo zásadným podcenením skutočného stavu,“ napísal v roku 1963 politológ Curt F. Beck do cambridgeského štvrťročníka World Politics.

V čase Stalinovej smrti v marci 1953 nedisponovala Moskva na africkom kontinente ani jednou ambasádou. Avšak postupná dekolonizácia Afriky a zintenzívnenie anti-imperiálnych bojov v Latinskej Amerike a juhovýchodnej Ázii v polovici päťdesiatych rokov prispeli k prehodnoteniu naratívu sovietskej zahraničnej politiky, ktorá začala opätovne aplikovať marxistický teleologický prístup k dejinám. Z tohto hľadiska predstavovala dekolonizácia Afriky prirodzené pokračovanie progresívneho boja, ktorý začal vo východnej Európe po druhej svetovej vojne, a ktorý sa mal takto postupne rozšíriť do celého sveta.

Zároveň, v priebehu krátkeho času došlo k udalostiam, ktoré toto rozhodnutie Moskvy ovplyvnili. Bandunská konferencia v apríli 1955, následné zmierenie sa s „neortodoxnou“ Juhosláviou, československé dodávky zbraní Egyptu a v neposlednom rade summit v Ženeve, ktorý Sovietom uvoľnil ruky ekonomicky a politicky intervenovať aj mimo krajín východného bloku. V roku 1956 tak mohol Chruščov ohlásiť svoju politiku „mierového spolužitia“, ktorá umožnila oživiť Leninove tézy o preskočení kapitalistickej fázy na ceste k socializmu.

Škodovky v Afrike

Hoci by sa mohlo zdať, že zahraničná politika štátov východného bloku bola monolitná, ekonomická situácia Sovietskeho zväzu, realita sovietsko-čínskeho rozkolu, a v neposlednom rade aj partikulárne záujmy štátov spoza železnej opony spôsobili, že jednotlivé satelity „dostali zelenú“ v samostatnejších dobrodružstvách v Afrike. Dôvody, ktoré ich k tomu viedli, sa mohli rôzniť. NDR, ktorá sa považovala za prvý skutočne anti-koloniálny nemecký štát, sa snažila uniknúť Hallsteinovej doktríne. Poľsko zase hľadalo uznanie svojej západnej hranice. Československo, ako exportne orientovaná krajina, ašpirovalo na náhradné odbytiská stratené po roku 1948, a zároveň potrebovalo zdroje nerastných surovín. Uznanie dekolonizovaných štátov tak prinášalo nielen diplomatické, ale aj ekonomické benefity. Navyše, nové styky s mladými africkými štátmi poskytovali možnosť financovať svoju zadlženosť a technologický rozvoj zahraničnými menami, keďže bývalé kolónie platili menou bývalého „centra“. Všeobecne možno tvrdiť, že záujem o rozvojové krajiny zo strany štátov východného bloku bol z ekonomického hľadiska aj výsledkom prudkej industrializácie päťdesiatych rokov, keď nielen produkty, ale aj model socialistickej modernizácie predstavoval vývozný artikel konkurenčného modernizačného projektu.

Československá prítomnosť v Afrike však nebola novinkou. V nadväznosti na habsburskú tradíciu a v snahe vyvarovať sa medzinárodnej izolácii si už medzivojnové Československo vybudovalo jednu z najbohatších diplomatických sietí na svete. Táto potom slúžila ako podklad pre bohaté vzťahy s africkými štátmi aj po druhej svetovej vojne. Prvý konzulát bol otvorený v Alexandrii už v roku 1920, nasledovala Káhira, Kapské mesto a mnohé ďalšie. Do roku 1968 mala Praha v Afrike viac ambasád než Moskva.

Československé know-how

Americký sociológ Immanuel Wallerstein klasifikoval Československo spolu s východnou Európou v rámci teórie moderného svetového systému ako oblasť semi-periférie, ktorá nesie znaky ako jadra, tak i periférie. Kultúrne alebo geograficky je semiperiféria blízka ku globálnemu centru, no zostáva mu podriadená; nemá kolónie, no profituje a podieľa sa na reprodukcii nerovných vzťahov s nimi; neustále sa snaží centrum dobiehať a zároveň aplikuje jeho modernizačnú misiu smerom k periférii. Ekonomiky východnej Európy trpeli nedostatkom technológií a kapitálu na nákup technológií zo západu. Okrem toho bol ich politický režim pod dominanciou Sovietskeho zväzu. Maďarský historik Zoltán Ginelli spolu s inými historikmi (James Mark, Natalia Telepneva a i.) v rámci medzinárodného projektu Socialism Goes Global argumentujú, že práve ekonomická a politická intervencia do bývalých afrických kolónií mala zmierniť tento syndróm „dvojitej závislosti“. Z pohľadu dekolonizovaných krajín predstavoval príbeh východoeurópskej semi-periférie dôležitý predpoklad vysokej úrovne akceptovania domácim obyvateľstvom. Dôležitou sa javila najmä živá skúsenosť štátov východného bloku s rozpadom impéria, budovaním štátu, rýchlej industrializácie, urbánneho rozvoja a ekonomického rastu, ktorá bola „pripravená“ na export, predovšetkým v podobe expertného know-how. Intencia šíriť toto „vedenie“ ako mocenský nástroj bola čoskoro materializovaná, napríklad v podobe výmenných študijných pobytov na Univerzite 17. novembra alebo aktivít československých expertov a expertiek v oblasti medicíny, poľnohospodárstva či urbanizmu. Napokon, tzv. travelling architecture sovietskeho bloku v jednotlivých afrických štátoch najlepšie demonštruje symbolické „zacementovanie“ globálne zdieľanej predstavy.

Vytváranie diskurzívnych paralel na základe zdieľanej koloniálnej histórie s africkými krajinami bolo len jedným zo spôsobov, ako preklenúť rozdiel medzi semi-periférnou a periférnou skúsenosťou. Napríklad v prípade oslobodeného Alžírska, s ktorým Československo chcelo nadviazať najmä hospodársku spoluprácu, bolo v roku 1964 propagačne využité dvadsiate výročie Slovenského národného povstania. SNP bolo prirovnávané k alžírskej vojne za nezávislosť a jeho priebeh mapovalo niekoľko sprievodných akcií v najväčších mestách Alžírska. Počas tohto „slovenského týždňa“ štátna alžírska televízia vysielala filmy o hrdinoch SNP, organizovala putovnú výstavu fotografií a alžírsky rozhlas vysielal niekoľko diskusií o Banskej Bystrici.

Právo na samourčenie národov… alebo nie?

Rozmanitosť podobných analógií prítomných pod povrchom hegemonického binárneho diskurzu kapitalizmus kontra socializmus ponúka priestor pre aplikovanie metodológií, ktoré by tento západno-východný dominantný diskurz narušili. V prípade ambivalentných hospodárskych vzťahov nám ukazuje cestu Wallerstein a jeho teória svetových systémov, v prípade analýzy hegemonického vzťahu a historických paralel zase postkoloniálne štúdiá. Konštitutívnym momentom pre postkoloniálne štúdiá bolo vydanie Orientalizmu palestínsko-amerického literárneho kritika Edwarda Saida v roku 1978. Ten sa opiera o Foucaultove tézy previazanosti moci s jazykom, literatúrou, kultúrou a spoločenskými inštitúciami, prostredníctvom ktorých tematizuje patologické prejavy západnej modernity z perspektívy ignorovanej časti sveta.

Navyše, niektoré ekonomické a politické predpoklady zabezpečenia ochrany kapitálu v krajinách východnej Európy dvadsiatych rokov sú analogické s tými v Afrike a v Ázii po roku 1945. Ekonóm Paul Rosenstein-Rodan si dokonca trúfol v roku 1944 situáciu ešte viac zovšeobecniť a označil hospodársky rozvoj východnej a juhovýchodnej Európy po roku 1918 ako relevantný model pre hospodársku rekonštrukciu akýchkoľvek zaostalých oblastí. Malo ísť predovšetkým o paralely medzi historickou skúsenosťou kolonializmu Československa a afrických štátov, týkajúce sa fragmentácie prostredia, etnických konfliktov či poľnohospodárstva. Nie náhodou, historik Quinn Slobodian v knihe Globalists: The End of Empire and the Birth of Neoliberalism označuje za prvú vlnu dekolonizácie práve prípad východnej Európy v roku 1919, počas ktorej vzniklo aj Československo. Netreba zabúdať na fakt, že vznik nových štátov vo východnej Európe sledoval Západ so zmesou strachu a povýšenosti. Britský premiér David Lloyd George prirovnal napríklad odovzdanie Sliezska Poľsku k darovaniu hodiniek opici.

Medzivojnové Československo, nový samostatný štát a hráč na medzinárodnom poli, zo svojej semi-periférnej pozície takisto prebralo naratív západu a hlásilo sa o svoje vlastné kolónie. Povedané so Saidom, ako participant na európskej kultúre takisto zdieľalo diskurzy hierarchie národov a systémového rasizmu. Naratív vznikajúcich štátov bol sotva solidárny s neeurópskymi národmi a ich nezávislosťou, čo sa prejavilo aj snahou o vlastné kolónie. Napríklad, niektorí československí intelektuáli a politici lobovali na Parížskej konferencii za získanie území v západnej Afrike či na Kamčatke. Jeden z nich, český spisovateľ Jan Havlasa vo svojej publikácii České kolonie zámořské z roku 1919 uvádza: „Možno si tak vedle české Kamčatky představiti na příklad českou západní Afriku, totiž severní proužek území dřívější německé kolonie, jako subtropického dodavatele bavlny; českou Novou Guineu jako dodavatele kakaa a jiných tropických surovin i potravin. Není zajisté vyloučena dohoda s Portugalskem a Holandskem pro větší prospěch bílého plemene…“. Akokoľvek bizarne mohla táto myšlienka pôsobiť, jej samotné vyslovenie implikuje potenciálneho respondenta.

Prečo postkolonializmus?

Skúmaním mocenských nerovností prostredníctvom postkoloniálnych teórií je možné nahlodať hegemónny nacionalistický naratív nazerania na historický kontext. Korene tohto kontextu reflektujú viaceré imperiálne dedičstvá, pričom jedným z nich je práve dedičstvo „kolonizácie“ východnej Európy Sovietskym zväzom. Vo väčšine krajín to znamenalo úplnú alebo čiastočnú vojenskú okupáciu spojenú s viac-menej bezprostrednou politickou kontrolou vo forme ideologických nariadení z Moskvy, ktoré v rôznej miere prenikli do všetkých štátnych inštitúcií. V tejto súvislosti Said v Orientalizme uvádza, že tento diskurz „nie je v priamej závislosti na politickej moci ako takej, no je vytváraný a udržiavaný prostredníctvom jeho nerovného vzťahu k rôznym druhom moci, a to napríklad moci politickej (reprezentovanej napr. koloniálnymi či imperiálnymi inštitúciami), moci intelektuálnej (napr. v prípade dominantných vedných odborov ako komparatívna lingvistika či anatómia, prípadne niektorých súčasných politických disciplín), moci kultúrnej (napr. v oblasti tradičných názorov a otázkach vkusu, literatúry či hodnôt), moci morálnej (napr. v prípade rozdielov ‚my‘ a ‚oni‘).“

Z historického hľadiska je problematické hovoriť o dominancii Moskvy ako o kolonizácii. Avšak Dobrota Pucherová v publikácii Postcolonial Europe? upozorňuje na to, že postsocialistický diskurz, ktorý sa od polovice deväťdesiatych rokov rozvinul v humanitných odboroch na univerzitách naprieč strednou a východnou Európou, vykazuje ďalšie analógie medzi skúsenosťami krajín, ktoré kedysi patrili pod sovietsky vplyv a tými, ktoré boli kedysi kolonizované západnou Európu, ako napríklad formy a historické predstavy anti-koloniálneho/anti-imperiálneho boja; traumatické skúsenosti zahŕňajúce otázky kolektívnej pamäte/amnézie a prepisovanie histórie; odboj ako súhrn kultúrnych praktík a i. Spomínaný Slobodian však preferuje hovoriť o entanglements, namiesto analógií, nakoľko takýto zjednodušený prístup opomína viaceré špecifiká vývoja regiónu, a navyše podnecuje voluntaristické používanie pojmu kolónia na bývalé sovietske satelity.

Z tohto dôvodu môže mať aplikovanie postkoloniálnych a postsocialistických prístupov zásadný dopad nielen na prehodnotenie participácie bývalého východného bloku na koloniálnej histórii, ale aj aktuálneho politického diskurzu, ktorý si žiada postmarxistické alternatívy ku kapitalizmu a imperializmu. Rovnako aktuálnym sa javí aj prehodnocovanie postavenia strednej a východnej Európy po roku 1989 v rámci globálneho vývoja, s dôrazom na dopady transformácie na postsocialistický subjekt. Po roku 1989 sa kapitalizmus spolu s národnou identifikáciou stal pre krajiny bývalého Sovietskeho bloku jedinou možnou kompenzačnou alternatívou tráum z podriadeného vzťahu. Západná Európa, centrum, sa stáva normou, voči ktorej si ostatné európske krajiny musia definovať svoju pozíciu. Slovensko, vychádzajúc zo svojej semi-periférnej pozície, chce západ dohnať („Chceme byť skôr ako Nemecko, Fínsko“) vymedzovaním sa voči východu („Sme lepší ako Ukrajina, Rusko“).

Koncept postkolonializmu je použiteľný nielen na skúmanie európskej koloniálnej skúsenosti, no rovnako aj na analýzu smerovania Európskej únie, dynamiky medzi západným a východným európskym nacionalizmom, legitimity kapitalizmu či postavenia Rómov v spoločnosti. Cieľom je podnietiť zložitejší, vrstevnatejší pohľad na dejiny a spoločnosť so snahou vymaniť sa z binárnych pozícií dobrý/zlý. Snahu „odkolonizovať“ slovenskú a českú akademickú obec sa podujala publikácia Tomáša Profanta a Ondřeja Horkého-Hlucháňa Mimo Sever a Jih, ktorá spolu so sériou Postkoloniální myšlení vydavateľstva Tranzit či prácami Dobroty Pucherovej, Pavla Baršu, Ondřeja Lánskeho a mnohými prekladmi ponúka v českom a slovenskom prostredí výborný úvod do témy postkoloniálneho myslenia.

Autorka je doktorandka Historického ústav SAV

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: