Brzdou mladého filmu (nie) sú (len) výhovorky

Roberta Tóthová8. júna 20181000
@GORSADKYIV

Ako to, že niektorým z mojich spolužiakov sa darí vypustiť do kina svoj prvý celovečerák a iných to stále obchádza, aj keď boli počas štúdia považovaní za výrazne talentovaných? Odpoveď som sa snažila poskladať krátkymi rozhovormi s vybranými mladými filmármi intervenovanými do profesionálneho prostredia, ale aj takými, ktorí by v ňom rozhodne mali v budúcnosti figurovať. Zaujímalo ma najmä, ako si po skončení školy zachovali tvorivú energiu a motiváciu, ktorá mňa opustila takmer okamžite po posledných prázdninách, a aké podmienky mali na autorskú realizáciu.

Aj päť rokov po absolvovaní Vysokej školy múzických umení sa pri otázke, čo som študovala a čomu sa reálne venujem, na okamih zahanbím. Totiž nerobím nič preto, aby som robila filmy, aj keď by som veľmi rada, podobne ako väčšina ľudí, ktorí so mnou školu úspešne dokončili. No nezabúdam hrdo dodať, že mojimi spolužiakmi boli napríklad Peter Balko, ktorý ako scenárista debutoval oceňovaným celovečerným filmom Čiara, Janko Púček, okrem iného laureát scenáristickej Ceny Tibora Vichtu a autor niekoľkých krásnych knižiek, či o ročník starší Peter Gašparík, s ktorým, podobne ako s Petrom Balkom, spojil sily režisér a náš bývalý pedagóg Peter Bebjak. Čochvíľa kiná uvedú drámu Ostrým nožom, prvý film ďalších spolužiakov, režiséra Tea Kuhna a producenta Jakuba Viktorína, a veľké potešenie mám aj z toho, že Dušan Husár debutuje ako kameraman celovečerného hraného filmu Domestik režiséra a scenáristu Adama Sedláka.

Ani portfólium skvelých študentských filmov však talentovaným absolventom nezaručuje, že si pri žiadaní tvorivých štipendií na vývoj celovečerných debutov získajú dôveru členov komisií. K sebestačnosti by mohol absolventov postrčiť aj Audiovizuálny fond, v susedných krajinách (napríklad v Maďarsku) je bežnou súčasťou inštitúcií na podporu filmového umenia program zameraný na debutantov či mladých tvorcov. Veď práve oni majú prirodzene najväčší potenciál vytrhnúť film zo zabehnutých štruktúr a omladzovať tvár tuzemskej kinematografie. Keď však opustíme školu, strácame zázemie (podporu pedagógov) a často ochabuje hlavne naša sebadôvera. Stále však platí, že kto chce, ten si svoj film natočí, hoci aj v radikálne iných, „punkových“ podmienkach.

Dobrý deň, tak som tu

V profesionálnom filmárskom prostredí je však zaužívanou praxou v prvom rade získať podporu od Audiovizuálneho fondu (AVF) už na vývoj literárneho scenára a postupne sa hlásiť o grant v každej ďalšej fáze výroby, čo znamená čakať na výzvy AVF a vedieť formulovať autorskú víziu. Popísať dôležitosť a výnimočnosť svojho projektu je pre mnohých umelcov, zvlášť skromnejších a neistých debutantov, často veľmi obtiažne.

Šťastná konštelácia nastane, keď sú režisér a producent do projektu rovnako zainteresovaní a rozumejú mu obaja, ako v prípade filmu Ostrým nožom. „Akonáhle filmár nepresvedčí AVF a nezíska zdroje tu, musí prácu na svojom filme poňať ako nadšenecký, malý projekt, v ktorom si ľudia nenárokujú na honorár, našetria si cez iné komerčné práce alebo ho ponúknu súkromnej televízii, v takom prípade im do toho však môžu začať kecať,“ opisuje bežnú prax pri zháňaní financií producent Jakub Viktorín. Môže sa zdať prekvapivé, že aj pre mladých progresívnych producentov, ktorí poznajú možnosti koprodukcie, ostáva táto inštitúcia zdrojom prvej voľby. Jakub to vysvetľuje: „AVF poskytuje akúsi umeleckú slobodu. Keď filmár komisiu presvedčí, že má o látke jasnú predstavu, vie, čo a ako chce realizovať, nikto mu do toho nezasahuje. Závisí od tímu okolo producenta a režiséra, ako ich film dopadne. Naproti tomu, akonáhle sú v projekte súkromné peniaze, začne sa do realizácie miešať mnoho ľudí.“

Podľa skúsenosti Tea a Jakuba komisia pri obhajobe projektu prihliadala na ich študentské filmy. „Videli, že spolu s Teom vieme urobiť zmysluplný krátky naratívny film (Momo, 2012), a druhým faktorom bola samotná téma. Okrem toho, že vedeli, kto sme, príbeh Ostrého noža upútal pri predstavovaní námetu pozornosť už po dvoch-troch vetách nielen členov odborných komisií. Presvedčilo ich zrejme, že sme boli dobre pripravení, a prijali našu víziu, čo a ako chceme realizovať.“

Inú skúsenosť ako Jakub Viktorín a Teo Kuhn mali s AVF priatelia Martin Hnát a Ján Púček, porovnateľne talentovaní a úspešní počas štúdia. „Načo mi bolo natočiť dobrý film na škole a pochodiť s ním festivaly, keď potom prídem s projektom na AVF, ktorý ma nepodporí. Netvrdím, že práve tento projekt bol natoľko dobrý, aby sme grant získali, no v komisii chýbal aktívny človek z praxe. Kvalifikovane sa k projektu vyjadril jeden z päťčlennej komisie, ostatní pôsobili, akoby námet ani nečítali,“ priznáva Martin. Podľa neho komisia počas ich vypočutia netušila, kto pred nimi sedí: „Videli len mladé uchá,“ čo môžem z mojej vlastnej skúsenosti a skúsenosti ďalších absolventov len potvrdiť. O tom, že Martin talent má, niet pochybností, stačí si pozrieť jeho študentské filmy (Balada o Šimonovi a Tereze, 2015, získala niekoľko ocenení na zahraničných festivaloch). Osobne považujem jeho dočasnú nečinnosť za nešťastnú.

V Berlíne sú na tom podobne

Bola som zvedavá, ako sa darí bývalej spolužiačke Anežke Guziarovej, ktorá odišla študovať do Berlína. Ešte predtým sa stala líderkou nášho bakalárskeho ročníka, so scenárom získala Cenu Tibora Vichtu a zvíťazila aj na scenáristickom workshope MIDPOINT. Scenár sa zatiaľ nerealizoval a Anežka by chcela príbeh vydať aspoň knižne. Na filmovej univerzite v Babelsbergu je situácia absolventov podobná ako u nás.

„Ak ja sama nemám okrem práce na scenári ambíciu prebrať aj funkciu režisérky a producentky a dúfať, že sa pre môj projekt okrem peňazí nájdu aj nadšenci v triede kameramanov, strihačov a ďalších, ktorí ešte nemajú iný vážny projekt, napriek kvalitnému akademickému vedeniu píšem do zásuvky.“ Takýto pocit a tri celovečerné scenáre sú Anežkinou bilanciou po štúdiu na berlínskej škole.

„Počas štúdia nás viedli k tomu, aby sme hľadali svoj talent, svoj špecifický hlas, ktorým vieme film obohatiť len my a len takto, no zároveň nám ukázali toľko smerov, ktorými sa môžeme či musíme vybrať, ak chceme mať po škole čo robiť, že je toho na jednu umeleckú dušu, aspoň tú moju, priveľa,“ priznáva Anežka a dodáva, že väčšina jej bývalých spolužiakov „buď stále študuje, alebo sa dodnes snaží niekde umiestniť srdcový projekt, ktorý vyvíjali ešte v čase bakalárskeho štúdia“. Len z času na čas sa vraj dopočuje o nejakom študentovi, ktorému sa po absolvovaní školy „podarilo preraziť aj medzi ostrieľanými filmármi.“

Bezpečný prístav doktorandúra

Dalo by sa povedať, že z hľadiska uplatnenia v praxi to mali začínajúci filmári kedysi, keď fungovali kolibské ateliéry, omnoho jednoduchšie. „Absolvent mal istotu, že sa so svojou profesiou zamestná, mal komplexnú podporu v rámci celého výrobného procesu, od začiatku až po koniec. Aktuálny kinematografický priestor je naklonený etablovaným ľuďom, ktorí majú za sebou reálne výsledky. Mladí, aj v prípade talentovaných tvorcov, nie sú podchytení,“ zamýšľa sa nad minulou situáciou Martin Hnát.

Jedným zo spôsobov, ako si udržať tvorivú energiu a živiť motiváciu, je postgraduálne štúdium – zotrvať v školskom prostredí, kde sa reálne vyrábajú filmy a o tvorbe prebieha nepretržitý diskurz. „Keď vyjdeš zo školy, motivácia klesá, stratíš prostredie, ktoré ťa povzbudzuje, aby si sa filmom stále zaoberal,“ hovorí Teo Kuhn a ja nemôžem nesúhlasiť. Svoju skúsenosť s doktorandským štúdiom hodnotí pozitívne a potvrdzuje moje domnienky, že škola vytvára isté útočisko, aj keď práca na filme, od zháňania financií na svoj projekt až po postprodukciu, je vždy na študentovi. „Doktorandúra mi poskytla dve veľké výhody. Prvou bola možnosť učiť mladých študentov, čo bolo skvelé, pretože keď chceš učiť, musíš veľa vedieť, takže sa musíš vzdelávať. Druhou výhodou bolo, že pre mňa predstavovala bezpečné prostredie na písanie.“ K istote mu však podľa jeho vlastných slov výrazne dopomohla aj snaha Jakuba Viktorína, ktorého zaujala téma jeho doktorandského scenára – vražda Daniela Tupého: „Stala sa našou spoločnou. On mi dovolil ten film napísať a realizovať,“ priznáva skromne Teo a dodáva, že keď skončil magisterské štúdium, nasledujúci rok a pol bol pasívny, ako väčšina z nás. Na rozdiel od neho, mnohí sme takí aj zostali.

„Akonáhle skončíš školu, musíš sa zapracovať do života, nájsť si prácu, aby si mohol fungovať. No keď vypadneš z tvorivého procesu, v ktorom si dovtedy kontinuálne – robíš jedno školské cvičenie za druhým a aj cez leto máš ako študent plnú hlavu svojich filmov – odrazu skončíš. Urobíš si svoj väčší magisterský film, vydýchneš si a musíš si nájsť živobytie. Keď ti práca začne zaberať väčšinu aktívneho života, je ťažké dokopať sa k tomu, aby si po večeroch alebo po víkendoch systematicky pracoval na svojom scenári. A tomu sa naozaj treba venovať nepretržite,“ reaguje Martin na moje neustále postrkovanie k tomu, aby urobil celovečerný film.

Hovorí mi však z duše, keď vysvetľuje, že udržať si pozornosť a zostať pri jednom projekte mimo školy, kde na neho tlačil deadline a povinnosť splniť zadanie, je ťažké. O to viac, ak má písať bez záruky, že sa energia vráti a slová sa začnú meniť na film. Práve na to však slúžia granty, aby si autor mohol dovoliť nechať svoju prácu prácou, na tri mesiace si sadnúť k počítaču a nepretržite sa látkou zaoberať. „Môj osobný problém je aj to, že reálne narážam na pocit zodpovednosti z prvého filmu, cítim, že by to malo byť niečo špeciálne,“ uzatvára Martin. A ja si v duchu hovorím: len aby nebolo pod vplyvom iných životných okolností napokon neskoro.

Šťastie praje aktívnym

Pozitívny a inšpiratívny pohľad na vec má priateľ Peter Balko, podľa neho je profesia scenáristu aktuálne žiadaná a situácia v slovenskej kinematografii viac ako priaznivá. „Absolventi filmových škôl prichádzajú do omnoho ústretovejšieho kontextu než pred desiatimi rokmi. Preto odporúčam všetkým, ktorí sa chcú venovať príbehom, podobne ako ja, aby si našli kontakty na producentky a producentov, napríklad na internete, a posielali im svoje scenáre. Ak sa deviati nechytia, chytí sa desiaty,“ odpovedá mi na otázku, ako sa filmár začiatočník môže infiltrovať medzi profíkov.

„Nech to znie akokoľvek naivne, na začiatku je vždy vôľa,“ pokračuje a mňa začínajú prepadať výčitky a pocit trápnosti, že sa už pár rokov cenzurujem, vyhováram na „nepriaznivé podmienky“ a bojím sa vlastnej nedostatočnosti. „Keď chcete robiť film, tak ho robte, nikto vás v tom nezastaví. A váš hlas – čím osobitejší a autentickejší – skôr či neskôr niekto začuje,“ hovorí z vlastnej skúsenosti Peter a dodáva, že venovať sa umeniu a ísť si za svojím znamená „vystúpiť z komfortnej zóny“. Robiť umenie totiž nie je výnosná činnosť a filmy síce môžu získať ceny a záujem divákov, no proces tvorby sprevádzajú, nielen u začiatočníka, aj nepríjemné pocity úzkosti a pochybnosti nad schopnosťami dotiahnuť projekt do úspešného konca či nad nosnosťou látky, ktorej venuje aj niekoľko rokov s cieľom vypustiť ju jedného dňa pred nekompromisné publikum. „Keby som celovečeráky, na ktorých som sa podieľal – Kandidát, DOGG a Čiara – začal písať dnes, určite by to boli iné filmy, pretože aj ja sám som sa zmenil, nielen ako scenárista, ale aj ako človek. Ale tak to má byť – každé dielo vnímam ako špecifický odtlačok konkrétnej doby, kedy vzniklo. Ide o audiovizuálny spomienkový album,“ hovorí Peter.

Do neznámej rieky vkročil aj bývalý spolužiak a priateľ Dušan Husár, keď kývol na projekt českého debutanta, režiséra a scenáristu Adama Sedláka. Obaja majú dnes hotový prvý celovečerný film, ktorý čaká premiéra v hlavnej súťaži karlovarského festivalu a podľa všetkého ide o autorsky vyhranený odklon od tradičných schém, z čoho mám osobne obrovskú radosť.

„Adam ma oslovil so scenárom Domestiku vo fáze, keď som točil reklamy. V tom čase ich nebolo až tak veľa, no keď sa to neskôr rozbehlo, povedal som si, že takto to ďalej nepôjde. Veľmi som sa teda tešil na to, že spolu natočíme film. A po tom, ako sa to stalo, je moja motivácia robiť filmy ešte omnoho väčšia. Je mi úplne jasné, že primárne by som chcel robiť presne toto, ak by to šlo, no asi to budem musieť ďalej kombinovať s reklamami. Oslovili ma už aj s inými filmovými projektmi, do ktorých som nešiel, teda tých filmov už mohlo vzniknúť viac.“ Dušana a pravdepodobne aj grantové komisie, ktoré projekt hodnotili, zaujala Adamova nekompromisnosť, ostatne so scenárom zvíťazil aj na festivale v Karlových Varoch.

„Tvrdo si stál za tým, čo bolo v scenári napísané. Na pripomienky odpovedal jednoznačným ,nie‘: majte svoj názor, no ja nič nezmením, radšej mi nedajte peniaze. Ako totiž môžu vedieť, že takýto film nebude fungovať, keď taký ešte nikdy netočili alebo nevideli? Bol to riskantný postoj, ale vyšlo mu to,“ prezrádza Dušan, a mňa prirodzene zaujíma, ako nachádza balans s komerčnou tvorbou, ktorej sa venuje primárne. „Reklamy ma oslobodzujú. Keď ich točím, nemusím robiť nič, keď nechcem – alebo môžem robiť na projekte, ktorý trvá veľmi dlho a nemám z neho žiadne peniaze. Tá sloboda je krásna a mám ju aj vďaka tomu, že točím reklamy. Aj keď samotná realizácia reklamy nie je taká slobodná, nemám pri nej až taký priestor prejaviť sa; ale taká už reklama z princípu je,“ uzatvára optimisticky a mne začína vŕtať hlavou, že podieľať sa na slovenských seriáloch napríklad ako dialogistka by bolo zrejme tiež, minimálne finančne, oslobodzujúce.

Filmovej ani televíznej scenáristike sa nevenujem. Možno z lenivosti, k čomu sa pridáva zlozvyk nadchnúť sa krátkodobo a nedotiahnuť veci do konca. Možno mám predsa nedostatočný talent a malé sebavedomie. Mnohých bývalých absolventov školy túžba realizovať filmy neopustila ani pár rokov po jej skončení, no svoj film zatiaľ stále nenatočili. Bránia nám totiž často pragmatické dôvody, zabehnutá rutina a nevôľa opustiť svoj komfort. Vrátiť sa k umeniu, ktoré nepredstavuje zárobok, ale pre autora je bytostne nevyhnutné, je možné len vtedy, keď sme zabezpečení, spokojní, najedení, máme podporu priateľov, fondov a dôveru okolia… Pohodlie je jednou z najväčších bŕzd všetkých, ktorí na svoj debut zbierajú možno posledné z posledných zvyškov odvahy. Teda výhovorky bokom a poďme robiť filmy, kým sme ešte chvíľu mladí. Nezabúdajme však na to, že pri žiadosti o grant musíme dokonale vedieť, čomu sa chceme najbližšie roky zasvätiť.  

Autorka je filmová publicistka

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: