Lebo chudobných budete mať so sebou vždy: Biedne historky z východu

Mario Hudák21. septembra 2023165

Keď sa deje chudoba a štát lieči symptómy, nie príčiny

2023 

Nemáte cigaretu?
Nemám.
Môžem sa vás niečo opýtať?
Hej.
Nejaké drobné nemáte?
Mám, tu si zoberte.
Môžem sa opýtať niečo ja?
Môžete.
Ako sa voláte?
Andrej.
Koľko máte rokov?
Päťdesiatdva.
Čo je v živote najlepšie, Andrej?
Najlepšie?
Hej.
Normálne žiť.
A najhoršie?
Najhoršie? Keď nemáš, čo chceš. Keď musíš pýtať od druhých. Ako ja teraz.
Prepáčte. Nikdy som nežobral. Prinútilo ma.

(Promenádny park Bardejov, Slovensko )

1967

Kto by bol pred tridsiatimi rokmi povedal, že tu budeme takto sedieť a popíjať Château de Chassilier?
Hej, vtedy sme boli radi, ak sme si mohli dovoliť aspoň čaj.
Studený čaj.
Bez mlieka a bez cukru.
A bez čaju.
V špinavom prasknutom hrnčeku.
My sme hrnček vôbec nemali. Čaj sme pili z novinového kornútka.
Kdeže novinový kornútok. To my sme si mohli tak akurát dovoliť cmúľať kus mokrej handry.
To nič nie je, páni. Ja som musel každé ráno vstávať už o desiatej večer. Pol hodinu predtým než som išiel spať. Vypiť pohár kyseliny sírovej, pracovať 29 hodín denne vo fabrike a majiteľovi platiť za to, že som do práce vôbec mohol chodiť. Keď som potom prišiel domov z práce, mama s otcom nás zabili, tancovali na našich hroboch a spievali Haleluja!
Presne tak, a najhoršie na tom je, že keď to dnes rozprávate mladým, tak vám nikto neverí.
Veru, ale aj tak sme boli šťastní, aj keď sme boli chudobní.

(Four Yorkshiremen, Britská komediálna skupina Monty Python)

1915

„Rozdať všetky svoje statky chudobným, znamená vychovať z chudákov lenivcov. Súcit nemá byť nosičom bremena druhých, ale tvrdý vychovávateľ.“

(Carl Gustav Jung, Červená kniha)

8. st. n.l. 

„Vždy sa modlite za tých, ktorí vládnu. Pretože ak ľudia necítia strach pred zákonom, prehltnú jeden druhého zaživa.“

(Talmud, Múdrosť otcov) 

1. st. n.l.

„Lebo chudobných vždy máte so sebou, ale mňa vždy nemáte.“

(Evanjelium podľa Matúša, 26,11)

Pavilón HDP

Kým mu kráčam za chrbtom, vybavuje telefonáty a odpovedá ľuďom, ktorí k nemu stále pribiehajú a odbiehajú. Je to tak po celý čas, zatiaľ čo sa ponárame hlbšie a hlbšie do útrob najväčšej Oázy chudoby a nádeje na východe krajiny. Žije ich tu viac ako tristo. Okrem farára Petra Gombitu sa o nich stará ďalších pätnásť ľudí, väčšinou spomedzi nich samých. V podobnom štátnom zariadení by muselo byť minimálne desaťkrát viac personálu. Sú tu všetci. Robiaci, chodiaci, sediaci aj ležiaci. Pri zvieratách, pri rastlinách, usmievaví, zamračení, kričiaci, nevrlí, neprítomní, bezbranní, hluční aj tichí. Spokojní, zranení aj rozbití. So životom aj bez neho. Kňaz sa prihovára všetkým, ktorých stretávame.

Centrum pre bezdomovcov Oáza pri Košiciach. V bývalých mestských skleníkoch stále | Foto: Mario Hudák

„Strata práce, domova, exekúcie, choroba. Najhoršia je strata rodiny. Ľudia si vôbec neuvedomujú, aký poklad majú, keď môžu držať svoju ženu v náručí, dieťa v objatí alebo mať v nedeľu stôl s teplým jedlom. Ak to niekto stratí, najmä vo vyššom veku sa z toho už ťažko dostáva. Stratí silu, chuť aj zmysel života. Stratí dušu. Takíto ľudia sem prichádzajú,“ vysvetľuje.

Pod nohami sa nám motajú psy. Gombitova sučka Sára ich umravňuje. Prechádzame okolo obrovských bývalých mestských skleníkov. „Kedysi sa tu pestovali ruže,“ hovorí farár. „Prežili ešte od socializmu, stále rastú a kvitnú. Pozrite.“ Na chvíľu sa ocitneme v rozprávke. V strede rozľahlých skleníkov, uprostred stoviek rozkvitnutých šípových ruží. Míňame vysoký drevený kríž s Kristom a starý traktor. Okolo kravína prechádzame k menšej budove s neveľkou, tichou, tmavou a smutnou miestnosťou. Je v nej desať postelí, cez okno vidieť kravy. Tu sedia alebo ležia ťažké prípady, väčšinou starší muži. „Tu môžete vidieť úroveň hrubého domáceho produktu nášho štátu. Pretože spoločnosť je presne taká, aká je jej najspodnejšia vrstva,“ hovorí Gombita. Zavalitý chlap na posteli pod oknom hlasno chrápe. Malý stôl, skriňa, vešiak. Pavilón HDP, zrkadlo spoločnosti.


Pavol: „Pred šestnástimi rokmi som vyšiel z basy za bitku a krádeže áut. Odvtedy som na ulici. V zime bývam na chate za mestom, v lete v garáži blízko centra. Príležitostne pracujem ako stavebný robotník. Darmo, že je človek chudák, aj na ulici sa musí o seba starať. Ja som sa nikdy neopustil. Keď sa viete postarať, dá sa prežiť celkom dobre. Niečo mi donesú ľudia a nejaké peniaze si na tú wifonku od ľudí na ulici vždy zoženiem.“


„Dve železné pece na drevo ohrievajú vodu z našich studní. A funguje to. Vidíte? Takto tu dokážu ľudia žiť. A vonku v rodinách sa idú pozabíjať,“ hovorí kňaz, keď vstúpime do obrovskej miestnosti s päťdesiatimi posteľami. Na železných rámoch sú zelené matrace potiahnuté gumou. Na nich deky, periny, vankúše, tašky. Cez čelá postelí poprehadzované šaty. Vedľa nich stoja staré nemocničné skrinky s jedlom, pitím, riadmi a hrnčekmi. Nad oknami sú natiahnuté šnúry s mokrým prádlom. Dve malé toalety, jedna sprcha. Okná sú otvorené. Pod vysokým stropom visí na drôtoch niekoľko zasvietených neóniek. Muži na invalidných vozíkoch si robia poriadok v zásuvkách a skrinkách. Ženy ticho sedia na posteliach, skladajú suché oblečenie. Starý muž s igelitkou v ruke odchádza do sprchy. Na druhom konci niekto vypína rýchlovarnú kanvicu a zalieva kávu. Ostatní sú vonku alebo pracujú. Plný stav tu bude znova až večer.

V tejto miestnosti sa dokázalo spoločne najesť 117 ľudí. Umývali sa v jednej sprche, chodili na dve toalety. Oáza, hangár. | Foto: Mario Hudák

„Bojím sa, že čím lepšie sa má spoločnosť, tým je človeku horšie,“ hovorí Gombita. „Komunizmus nebol ešte nič oproti tomuto materializmu, v ktorom žijeme dnes. Tak veľmi vie človeka zomlieť. A to sa vôbec nebavíme o viere. Ľudia sú dnes veľmi nepokojní a nespokojní. Deti majú všetko. Mnohí potom strácajú zmysel života. Mladí sa všetkého rýchlo nasýtia. Internetu, sexu, otec im kúpi veľké auto.“ Pýtam sa, čo sa s tým dá robiť. „Nič. Buď sa tá spoločnosť zosype, alebo nebudeme vedieť žiť,“ odpovedá. „Neviem, čo nám pomôže, ale viem, že bieda a chudoba ľudí zbližujú. Skromný život vždy chutil lepšie. Načo nám je blahobyt, z ktorého sa nevieme tešiť?“

Čeho še bojiš, Sašo?

Podľa odborníka na regionálny rozvoj Antona Marcinčina sa chudoba čoraz viac koncentruje a konzervuje v súvislom páse obcí východného a južného Slovenska. Medzi makroregióny chudoby dlhodobo patrí deväť susediacich okresov: Kežmarok, Sabinov, Levoča, Spišská Nová Ves, Gelnica, Košice-okolie, Stropkov, Vranov nad Topľou a Trebišov. K dlhodobo, mnohorozmerne a závažne teda chronicky chudobným okresom, navyše aj geograficky, hospodársky a politicky odľahlým, patria aj Sobrance, Rožňava, Rimavská Sobota a Revúca. Okrem bezdomovectva sa o chudobe už ikonicky hovorí najmä v súvislosti s veľkým počtom rómskych osád v týchto regiónoch.

Rómska osada v Trebišove | Foto: Mario Hudák

Alexander Mušinka je kultúrny antropológ. Prvýkrát som ho videl na komornej diskusii v malej kaviarni. Opisoval, čo všetko zažil počas piatich rokov života v rómskej osade. Neskôr som ho navštívil na univerzite. Rozprávali sme sa o tom, prečo Rómovia*ky nežijú ako bieli, prečo im nerozumieme a ako ich vyviesť z biedy. „Keď som žil medzi Rómami, fascinovalo ma, ako vedia fungovať úplne bez obavy o budúcnosť. Neznamená to, že na ňu nemyslia, iba sa jej neboja. Ten pobyt mi dal obrovskú istotu, prestal som mať strach z budúcnosti. Pýtali sa ma: Čeho še bojiš, Sašo?“


Róbert: „Robil som v Írsku kuchára, ale chytili ma, keď som šoféroval bez vodičáku a vyhostili. Štyri roky som býval v charite. Keď som sa oženil a narodilo sa nám prvé dieťa, veci sa skomplikovali. Museli sme z ubytovne odísť. Už takmer dva roky sme na ulici. Bývame s bábätkom v kríkoch v stane. Do charity sa so ženou chodíme aspoň sprchovať. Pred dvoma týždňami sa nám narodila dcéra. Museli sme ju dať do ústavu, neboli sme schopní sa o ňu postarať.“


„Väčšina ľudí sa chce mať lepšie, to je jednoducho súčasť našej kultúry. V rámci svojej komunity chceme mať vyššie postavenie. V normálne rozvrstvenej spoločnosti existuje vždy málopočetná vyššia vrstva, veľká stredná vrstva a malá vrstva chudoby. Problém s rómskou komunitou je, že má úplne iný charakter,“ vysvetľuje antropológ. „Je tam úzka vyššia vrstva, takmer žiadna stredná trieda a potom mnohopočetná chudoba. Práve toto je zásadný problém, ktorý je potrebné zmeniť.“

Dve veľké koncepcie prístupu k Rómom v minulosti – rozptyl a integrácia na Slovensku jednoducho zlyhali. Riešením je podľa antropológa investovať tam, kde sú. Do dnešných rómskych osád a komunít. Tým by sa proces vzniku strednej vrstvy vnútri rómskej komunity naštartoval. „Chudobné rodiny s vyšším počtom detí zvyšujú šancu na úspech, na takzvanú sociálnu mobilitu. Na prechod niektorého z ich detí do vyššej, lepšej a úspešnejšej sociálnej vrstvy. Šancu na lepší život. V každej spoločnosti a každej komunite platí, že práve najchudobnejšie rodiny vždy mali a majú najviac detí. Ak sa zlepší postavenie, napríklad finančná situácia rómskej rodiny, počet narodených detí zákonite klesne. Ak má rodina viac peňazí, zlepší sa jej sociálne postavenie. To, čo stojí viac peňazí, je práve vyšší sociálny status rodiny. Nie jej biologický alebo fyziologický základ. Jedlo pre dve alebo pre päť detí nestojí dvakrát viac,“ tvrdí antropológ. „Čo vás ale stojí viac, je druh oblečenia pre strednú triedu, spôsob stravovania strednej triedy alebo investícia do vzdelania detí v strednej triede. Ľudia vždy najviac investujú do statusových prvkov.“

Rimavská Sobota. Dve veľké koncepcie prístupu k Rómom v minulosti – rozptyl a integrácia zlyhali. | Foto: Mario Hudák

Vladimír: „Mal som perfektnú prácu aj rodičov, precestoval som takmer celý svet. Rodičia mi zomreli a prišiel som o byt. Ako rozmaznaný jedináčik som sa dostal do rúk zlým ľuďom a nakoniec som na to doplatil. Najprv som býval kdekade po internátoch, no postupne mi došli peniaze a ocitol som sa na ulici. Prechádzal som sa po koľajniciach, mal som všelijaké myšlienky. Nakoniec som vytočil 155-ku a skončil na psychiatrii. Ale nesťažujem sa. Mám na čo spomínať, väčšiu časť svojho života som sa nemal zle. Myslím, že ľudia sú na tom aj horšie ako ja.“


„Na Slovensku sa mení aj majoritná stredná vrstva. Zažívame prechod z kolektívnej na individuálnu kultúru a sme stále v procese tejto zmeny. Staré mechanizmy fungovať prestali, nové sa ešte nestabilizovali. To, samozrejme, prináša neistotu. Napríklad aj fenomén, že rodičia posielajú svoje deti študovať a žiť do zahraničia. Tam, kde sú pravidlá strednej triedy čitateľnejšie, jasnejšie a bezpečnejšie ako u nás,“ vysvetľuje. „Hlavne na východe krajiny môžu mať dnes príslušníci strednej triedy pocit, že sa prepadávajú pod štandard. Nemyslím si ale, že so strednou triedou sa deje niečo radikálne. Podľa mňa sa naopak prepadávame „k“ štandardu. Pretože to, čo tu bolo za socializmu, bol umelý nadštandard. Dôsledkom toho je aj skutočnosť, že ešte stále nevieme žiť s inakosťou, ani s rôznymi komunitami. Napríklad s Rómami. Ľudia sa ma stále dookola pýtajú, prečo Rómovia nežijú tak ako bieli. V skutočnosti sa však pýtajú, prečo najnižšia vrstva Rómov nežije rovnako ako stredná vrstva bielych. Pretože bohatá rodina, napríklad rómskych hudobníkov Šarköziovcov, sa nám do tejto definície Rómov vôbec nehodí. Rovnako ako sa väčšina z nás, bielych, nestotožňuje s bezdomovcom na ulici alebo Jaroslavom Haščákom. Odpoveď na túto otázku je pritom jednoduchá. Pretože under class nie je middle class. Ako príslušníci strednej vrstvy máme pocit, že naše stredostavovské pravidlá sú univerzálne. Ľudské, dobré, jediné správne a biologicky dané. Pritom tie pravidlá nie sú o nič horšie ani lepšie ako pravidlá najnižšej alebo najvyššej vrstvy. Sú iba naše. Vôbec nie sú univerzálne, všeobecne platné a už vôbec nie biologické,“ vysvetľuje Mušinka.

Ľudia sa stále pýtajú prečo Rómovia nežijú tak ako bieli. V skutočnosti sa však pýtajú, prečo najnižšia vrstva Rómov, nežije rovnako ako stredná vrstva bielych. | Foto: Mario Hudák

„Presne rovnako vníma naše pravidlá vyššia spoločnosť, takzvaná high society. Z ich pohľadu sme obyčajní chudáci. Dávame peniaze do banky, kde strácajú svoju hodnotu, neinvestujeme na burze a v byte máme iba jeden záchod, nie dva alebo tri. Pozerajú sa na nás úplne rovnakým spôsobom, ako sa my pozeráme na under class. Ak by ste išli na večeru s britskou kráľovnou, garantujem vám, že by ste boli veľmi zmätený. A nebolo by to vôbec o tom, či by ste vyrobili nejaký trapas. Ale či by ste porušili pravidlá kráľovskej etikety do desiatich alebo do dvadsiatich sekúnd. Do minúty by všetci vedeli, kam patríte. My zo strednej vrstvy vôbec netušíme, ako to tam funguje, pretože je to úplne iný svet,“ dodáva.

Sýti, čistí, oddýchnutí 

„Osemnásť miliónov ľudí zomiera každý rok kvôli problémom spojených s chudobou. Päťdesiattisíc denne. Viac než desať miliónov z nich predstavujú deti mladšie ako päť rokov. Počet ľudí, ktorí zomrú kvôli chudobe, je vyšší ako priemerný ročný počet mŕtvych v priebehu druhej svetovej vojny. Ešte šokujúcejšie je, že prerozdelením iba jedného percenta ročného globálneho príjmu by sa zabránilo akejkoľvek forme chudoby na planéte,“ píše vo svojom príspevku Chudoba v ére antropocénu politológ a filozof Peter Daubner.

„Mnohí si myslia, že na Slovensku chudoba vôbec neexistuje alebo sa ju snažia nejakým spôsobom zľahčovať,“ uvádza v publikácii K problematike chudoby a sociálnej neistoty na Slovensku v 21. storočí sociálno-ekonomický analytik z občianskeho združenia Pracujúca chudoba Ján Košč. „Náš sociálny štát je dosť konzervatívny, slabý a podvýživený. Nerieši základné problémy chudoby a sociálneho vylúčenia. Lieči iba symptómy, ale nie príčiny,“ vysvetľuje.

Bezdomovec v parku pri železničnej stanici v Košiciach. | Foto: Mario Hudák

Okrem finančnej definície chudoby, ktorú používa napríklad Svetová banka (kde hranicu chudoby definuje ako dva americké doláre pre človeka na deň), existuje podľa analytika aj takzvaná absolútna chudoba. Definujú ju absencia bývania, stravy a oblečenia. Ak chýba čo i len jedna z týchto vecí, nachádza sa človek v absolútnej chudobe. Košč je presvedčený, že chudobné regióny na Slovensku je možné naštartovať jedine zmenou systému správy spoločnosti z centralistickej na decentralizovanú.


Johana: „Z detského domova som chcela čo najskôr vypadnúť. Užívať si život. No keď som odišla, cítila som sa ako odpad. Ako keby ma vyhodili do kontajnera. Na ubytovni som dlho nevydržala. Spoznala som staršieho muža. Strašne som chcela pracovať. Zarobiť si, mať niečo svoje. Ponúkol mi prácu v Taliansku, sľúbil dobrý plat. Veľmi som sa tešila. Za hranicami zastavil na benzínke. Povedal, že nemá peniaze a ponúkol ma trom chlapom. Bola som v šoku. Keď sme prišli do Talianska, vysadil ma na ulici a povedal: Toto je tvoja práca. Niekoľko rokov som fungovala po rôznych domoch, bytoch, hoteloch, autách. Od rána do noci, na drogách, aby som vydržala. Ľudia hovoria, že to prebolí. Nie, neprebolí. Musíte sa s tým naučiť žiť. Len dúfam, že pôjdem do neba.“


Podľa sociológov je problémom aj opakovanie zaužívaného spoločenského naratívu, že za chudobu si môže každý sám. „Nízky príjem je konkrétnemu človeku dávaný za vinu na každom kroku. Pokiaľ sa niekto na svoj príjem alebo finančnú situáciu sťažuje, najčastejšia odpoveď, s ktorou sa človek stretne v diskusiách alebo na sociálnych sieťach, je: „mal si sa lepšie učiť“, prípadne, „mal si sa viac snažiť“,“ vysvetľuje programová riaditeľka Inštitútu ľudských práv Alena Krempaská. „Dôsledkom zobrazovania chudobných ako „lúzrov“ je, že ľudia si silné pocity hanby za svoju finančnú situáciu osvojujú. Buď sa všemocne snažia mať pocit, že predsa na tom nie sú až tak zle, alebo sa jednoducho za seba hanbia,“ dodáva.

Nórsky sociálny antropológ a spisovateľ Thomas Hylland Eriksen si vo svojej knihe Syndróm veľkého vlka kladie podobnú otázku. Sme naozaj pánmi svojich životov alebo iba obeťami spoločenského systému, v ktorom žijeme? Dodáva, že ide o jeden z najväčších problémov sociálnej filozofie, pričom na túto otázku dnes neexistuje žiadna definitívne platná odpoveď. Pravdepodobne do určitej miery platí oboje. Ako nezávislosť, tak aj tlak systému.

V Košiciach žije momentálne takmer tisíc bezdomovcov, v Prešove ich je viac ako tristo. | Foto: Mario Hudák

S chudobou ide ruka v ruke bezdomovectvo. Podľa údajov Štatistického úradu Slovenskej republiky je dnes na Slovensku bez domova viac ako dvadsaťtisíc ľudí. Osem percent obyvateľov*liek Slovenska je ohrozených vylúčením z bývania. Iba v Bratislave je v uliciach viac ako dvetisíc bezdomovcov*kýň. Podľa informácií z magistrátov žije momentálne v Košiciach takmer tisíc bezdomovcov*kýň, v Prešove ich je viac ako tristo. Ich celkový odhadovaný počet v uliciach Slovenska na základe štatistík organizácií pracujúcich s ľuďmi bez domova sa blíži k číslu päťtisíc.

Autor je reportér

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: