Hovorí sa, že úlohou hlavy štátu je spájať rozdelenú spoločnosť a neutralizovať spoločenský konflikt. Ale tiež zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov. Čo však, ak je prezident súčasťou problému? Emmanuel Macron vo svojej funkcii prezidenta nedokázal priniesť Francúzsku spoločenskú stabilitu – naopak, jeho politika často prispela k eskalácii sociálnych napätí a nepokojov. Výsledky parlamentných volieb, ktoré inicioval, neviedli k riešeniu, ale k zvýšenej inštitucionálnej neistote. A ani jeho najnovšie kroky z uplynulého týždňa nemožno považovať za prínos k inštitucionálnej stabilite, nieto ešte k upokojeniu spoločenskej situácie. Cez víkend sa už v Paríži stihla odohrať prvá väčšia demonštrácia voličov ľavice proti vymenovaniu Michela Barniera za nového francúzskeho premiéra.
Autor tohto článku po druhom kole predčasných parlamentných volieb napísal, že „Emmanuel Macron si svojím rozhodnutím rozpustiť Národné zhromaždenie vyslúžil kohabitáciu so zjednoteným ľavicovým frontom. To všetko za predpokladu, že hlava štátu bude rešpektovať výsledok volieb…“. Hoci to v povolebné ráno vyzeralo tak, že Francúzsku bude vládnuť ľavica, dopadlo to úplne inak. Macron od prvého momentu hľadal všetky možné dôvody pre nevymenovanie premiéra (resp. premiérky) z ľavicového tábora. Jeho jedinou motiváciou bolo nájsť osobu, ktorá nebude vnímaná ako „jeho človek“ a napriek tomu bude v určitom zmysle reprezentovať kontinuitu s macronizmom. Čiže žiadna kohabitácia, toto je l’alternance podľa Emmanuela Macrona.
Schopnosť ľavicových subjektov prekonať vzájomné animozity a vytvoriť v priebehu dvoch týždňov predvolebnú koalíciu Macrona zaskočila. Po voľbách sa však ľavicový blok stal do určitej miery rukojemníkom Jeana-Luca Mélenchona a jeho strany Nepoddajné Francúzsko. Minimálne Socialistická strana a Zelení sa necítili úplne komfortne pri niekom, kto sa svojím politickým správaním trochu podobá na jedného bývalého slovenského premiéra (zn.: bobkový list). Napriek tejto masívnej mobilizácii, ktorá sa vydarila, je však len veľmi ťažké nesúhlasiť s Macronom, keď tvrdí, že „Francúzsko je teraz viac napravo“. Ľavicový elektorát je dnes vo francúzskej spoločnosti skutočne menšinový a má ďaleko k stabilnej väčšine. Julian-Nicolas Calfuquir píše, že ľavica dosiahla významné skóre medzi určitými skupinami obyvateľstva, ktoré však nie sú reprezentatívne pre Francúzsko ako celok: sústreďuje sa najmä vo veľkých mestách a na predmestiach, medzi študentmi univerzít a mladými absolventmi, štátnymi zamestnancami a prisťahovalcami z robotníckej triedy. Pracujúca trieda je však oveľa heterogénnejšia a zahŕňa rozmanité skupiny, ktoré zaujímajú odlišné postoje k otázkam identity, v závislosti od ich materiálnych životných podmienok. Ak chce Nový ľudový front rozšíriť svoj vplyv do ktorejkoľvek z týchto skupín, bude nevyhnutné postaviť politickú súťaž na vlastných témach a vytvoriť blok, s ktorým sa bude môcť identifikovať väčšina Francúzov – z predmestí i malých miest. Z toho vyplýva, že primárnou výzvou je dostať sa preč od tém, ktoré nastoľujú Jordan Bardella, Marine Le Penová či Éric Zemmour, a namiesto toho rámcovať politiku okolo problémov preferovaných ľavicou. Je bežné, že sociálne krízy zdôrazňujú krízy identity medzi populáciou, ktorá sa cíti ekonomicky alebo kultúrne neistá. Ľavica teda musí nájsť spôsoby, ako týchto ľudí upokojiť. Nejde len o to mať program, ktorý reaguje na sociálne problémy – niečo, čo už ľavica má. Skôr musí dokázať obrátiť pozornosť z večných polemík o islame a imigrácii na tieto problémy.
Napriek tomu by bol Nový ľudový front za odlišnej inštitucionálnej konfigurácie pokladaný za víťaza volieb. V parlamentnej republike by bolo škandalózne nepoveriť zostavením vlády politickú stranu alebo koalíciu strán, ktorá získala najvyšší počet kresiel. Macronovi však nemožno vyčítať nedodržanie ústavy alebo že by v niečom prekročil svoje právomoci. Slová, ktoré použila francúzska ľavica – „prevrat“ –, sú preto príliš silné. Voľby skrátka len nedopadli tak, ako Macron očakával, a preto sa rozhodol zariadiť sa podľa seba.
Písal sa rok 2017, keď sa Macronovi podarilo nevídané. Jeho hnutie En Marche! zažilo bleskový vzostup a totálne rozbilo politickú štruktúru, v rámci ktorej sa niekoľko desaťročí odohrávala redistribúcia politickej moci medzi dva tábory. Macron doslova zoskratoval francúzsky stranícky systém. On a jeho hnutie ohlasovali príchod „nového sveta“. Delenie na ľavicu a pravicu malo byť minulosťou. Čo je to však za nový svet, v ktorých aj po siedmich rokoch stále závisí prežitie Macronovho politického projektu od aktérov „starého“ sveta? Politický veterán Michel Barnier je tretí premiér, ktorého Macron vymenoval z radov tradičnej pravice. Prichádza, aby zabránil vláde tradičnej ľavice. Ani niekto, kto je často prirovnávaný k novému Napoleonovi, de Gaullovi či samotnému Jupiterovi, napokon nezlomil ontologickú prítomnosť samotného pravo-ľavého štiepenia, ktorého smrť už bola toľkokrát zvestovaná rôznymi potulnými prorokmi.
Macron, ktorý sa často prezentuje ako modernizátor, rozhodnutím vymenovať za premiéra Michela Barniera posilňuje kontinuitu politiky pravého stredu. Barnier, bývalý minister, eurokomisár, hlavný vyjednávač brexitu a dlhoročný člen pravicovej strany Les Républicains, symbolizuje tradičnú, konzervatívnu politiku. Aj keď Barnier preukázal schopnosť kormidlovať komplexné politické situácie na medzinárodnej scéne, jeho dlhodobé spojenie s neoliberálnou politikou znamená, že pravdepodobne bude pokračovať v škrtaní verejných výdavkov, oslabovaní sociálnych istôt a obmedzovaní práv pracujúcich. V mnohých ohľadoch možno očakávať, že prinesie skôr kontinuitu macronovských politík než ich popretie. V priebehu svojej kariéry sa viackrát vyjadril k imigrácii, pričom sa zameriava na potrebu prísnejšej kontroly hraníc, obmedzovanie nelegálnej migrácie a reforiem v oblasti azylových politík. Počas svojej kampane pred pokusom o získanie nominácie na prezidentského kandidáta Republikánov v roku 2021 navrhoval tzv. „moratórium na imigráciu“. Barnier na poste premiéra je tak v určitom zmysle korunovaním doterajších vládnych politík v oblasti imigrácie, ktoré aj samotná Le Penová nie tak dávno hodnotila ako svoje „ideologické víťazstvo“. Môžeme k tomu pridať aj ďalšie opatrenia Macronovej éry, ktorými sa posilňovala sekuritizácia islamu a moslimskej menšiny v krajine (loi séparatisme) a vyvíjali sa v súlade s očakávaniami národnokonzervatívnych a extrémnych síl, ako bol zákaz nosenia abáje v školách. Urobiť ústupky v oblasti imigrácie, tradičných hodnôt a represívnych politík, aby si Macron zachoval svoju hospodársku a sociálnu politiku, je v podstate jeho politickou stratégiou minimálne od roku 2022 s cieľom čeliť vzostupu extrémnej pravice.
Barnierovo menovanie však nepredstavuje úplne stabilné inštitucionálne riešenie, o ktoré Macronovi, aspoň deklaratívne, po celý čas išlo. Týmto krokom dáva Macron pomyselné kľúče od miešačky Národnému združeniu, ktoré dnes nie je premiérskou stranou len vďaka tomu, že sa v mnohých volebných obvodoch na jeho porážku vynaložilo enormné úsilie. Michel Barnier môže pri zohľadnení všetkých optimistických scenárov počítať len s podporou okolo 220 až 240 poslancov, čo je veľmi ďaleko od absolútnej väčšiny 289 poslancov. Francúzsko má teda premiéra bez demokratickej legitimity, bez jasnej väčšiny a z politickej strany, ktorá skončila ako štvrtá v poradí. Zo strany, ktorá sa pred voľbami rozštiepila a vylúčila svojho predsedu po tom, ako sa prihlásil k spolupráci s extrémnou pravicou, no vďaka súdnemu rozhodnutiu je stále jej právoplatným predsedom. Navyše bude táto vláda závisieť od toho, ako sa vyspia poslanci okolo Marine Le Penovej. Výsledok dvojmesačného rozjímania Emmanuela Macrona o novom premiérovi neprináša teda ani očakávanú inštitucionálnu stabilitu, ani upokojenie pre veľkú časť spoločnosti, ktorá sa vo voľbách zmobilizovala práve proti pokračovaniu macronovských politík.
Autor je politológ na Ústave politických vied SAV, v. v. i.
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.
V rámci projektu Perspectives si môžete k dianiu v iných európskych krajinách prečítať aj tieto texty či vypočuť podcasty z partnerských médií či našich novín:
Attila Horváth: Paradox zvrchovanosti. Dvojitá hra Maďarska na Slovensku (HU)
Aneta Lakomá: Varšava řeší ruský vliv a tepe u toho opozici (PL)
Attila Horváth: Od krízy ku kontrole (HU)
Jakub Bodziony: Voľby do EÚ: Prečo sa voličstvo Tuska môže cítiť podvedené? (PL)
Marína V. Šternová: Zásadní je umět volit slova (CZ)
Attila Horváth: Paralelné reality na oboch stranách hranice (HU)
Jakub Bodziony: Poľsko a Ukrajina – Nová príležitosť (PL)
Marína V. Šternová: Obejmout fakultu (CZ)
Peter Tkačenko: Dávajme si pozor, čo si želáme (JÁDU)
Tomáš Kriššák: Čo nám hovorí situácia v informačnom priestore? (JÁDU)
Oleksandr Kurylenko: Medzi Moskvou a euroskepticizmom. Ukrajina a Európskej voľby (JÁDU)
Yelizaveta Landenberger: Na fronte v informačnej vojne. Gagauzsko v Moldavskej republike (JÁDU)
Martin Svárovský: Nadcházející volby do Evropského parlamentu a naše bezpečnost (revue Prostor)
