Päťdesiat rokov rezistencie

Lucia Rončíková21. septembra 20231106
Fotografia zobrazujúca skupinu ľudí s plátnom s nápisom „Tu sa odohráva mučenie“ pred zariadením známym ako Cuartel Borgoño. | Zdroj: Archivo Museo de la Memoria y los Derechos Humanos

Keď si v našom kontexte pripomíname traumatické výročia, ako napríklad inváziu  do Československa či začiatok vojny, heslo, ktoré tieto udalosti zastrešuje, je „nikdy viac“. Pre Čile je v kontexte 50. výročia od Pinochetovho vojenského puču tento slogan problematickým, pretože mocensko-ekonomické základy, na ktorých bola diktatúra postavená, sa ani s príchodom demokracie nevytratili. Heslo, ktorým preživší štátneho teroru, pozostalí a širšia občianska spoločnosť rámcuje tento deň, je „50 rokov rezistencie“. 

„Ty si si nenazbierala vodu?“ s úškrnom sa pýta spolusediaci v autobuse, ktorým sa vezieme nočným Santiagom. „Niekedy odstávka trvá aj dva dni, a to splachovanie nie je sranda. Jaj, chúďa gringa, nepozeráš telku?“ Po dvoch dňoch dažďa oznámili, že celý metropolitný región Santiaga de Chile a osem miliónov jeho obyvateľov*liek bude odstavených od pitnej vody. Zakalené vodné prítoky a intenzita dažďa narušuje filtráciu a jej prísun do domácností. Rieke Mapocho, ktorá pretína metropolu a v bežnom stave sa podobá útlemu blatovému jarku, dnes hrozí vyliatie. Odstávku vody oznamuje šéf súkromnej spoločnosti Aguas Andinas, ktorá je garantom prísunu vody pre väčšinu populácie Čile. Až o niekoľko hodín vystupuje prezident Gabriel Borić s informáciou o zlepšení poveternostných podmienok, pre ktoré sa odstávka odloží a neskôr zruší.

Voda, ako privátny majetok v rukách nadnárodných spoločností, a slovo podnikateľov*iek pred slovom politikov*čiek, lídrov lokálnych združení či obyvateľstva je len malým výsekom zo širokej palety toho, čo v čilskej spoločnosti pretrváva z čias Pinochetovej diktatúry. Tento rok si 11. septembra obyvateľstvo Čile pripomenie 50 rokov od vojenského, politického, kultúrneho a ekonomického puču Augusta Pinocheta. V tento deň v troskách zbombardovaného prezidentského paláca prišiel o život demokraticky zvolený socialistický prezident Salvador Allende. Tým sa začalo systematické prenasledovanie ľavicových ideálov, ktoré bolo v priebehu sedemnástich rokov uvedené do praxe únosmi, mučením a vraždením jednotlivcov*kýň a skupín, ktoré ich čo i len implicitne stelesňovali. Diktatúra je ranou, ktorú nezahojil ani príchod formálnej demokracie, preto je toto výročie preživšími a novou ľavicovou generáciou rámcované ako 50 rokov rezistencie.

Prechádzam rušnou ulicou, ktorá vedie z najväčšieho zeleninového a ovocného trhu Feria Mapocho. Po týždni nie je po daždi ani stopy. Rachot vozíkov, šušťanie tašiek, z ktorých trčia šalátové listy a stúpajúci dym zo stánkov, kde sa vyprážajú čerstvé tekvicové placky (sopaipillas), sa miešajú s kontaminovaným oblakom, ktorý počas takýchto bezveterných dní sadá do ulíc Santiaga. Tento obraz je zhmotnením štatistiky, ktorá Santiagu udelila prvenstvo medzi najznečistenejšími mestami Latinskej Ameriky. Prechádzajúc pozdĺž rieky Mapocho sa o tri ulice ďalej dostávam k čerstvo namaľovanej budove. Sídli tu Policía de Investigaciones – PDI. Pred budovou stojí malý monolit označujúci budovu za sitio de memoria – pamätné miesto.

Fermín prichádza na bicykli. Vrásky lemujú úsmev vykresaný v jeho výraze. V kraťasoch a šušťákovej bunde by nikto netipoval, že má po sedemdesiatke. Skôr než sa pozdravíme, prichádza k nám pani s kočíkom a pýta sa na vchod do budovy. Fermín jej vysvetlí trasu. Vysvetľuje ju s precíznosťou človeka, ktorý sa tu orientuje veľmi dobre. Pred 47. rokmi v podzemí tejto budovy strávil týždne. Tu ho zástupcovia Pinochetovej tajnej polície Central Nacional de Informaciones (CNI) niekoľko týždňov mučili elektrošokmi.

Internacionálna solidarita na trase Havana Praha Lima Santiago

Cuartel Borgoño je jedným z mnohých miest mučenia v Latinskej Amerike, ktoré boli súčasťou stratégie operácie Condor. V atmosfére studenej vojny sa tento vojensko-ekonomický projekt pod záštitou USA snažil systematicky zlikvidovať prúdy ľavicových revolúcií, ktoré sa tu demokraticky formovali, a nahradiť ich neoliberálnym experimentom.  Fermín sa počas puču nachádzal na postrevolučnej Kube, kde sa ako člen ľavicového revolučného hnutia MIR (Moviemiento de Izquierda Revolucionaria) politicky formoval. Kvôli puču sa mnohí čilskí revolucionári rozhodli vrátiť a zhmotniť svoje skúsenosti v boji proti diktatúre, čo bol aj prípad Fermína. Na to, aby sa mohol vrátiť, musel s falošnými dokumentmi najskôr prejsť do Talianska a mesiac ostať v Kladne pri Prahe.
„Čo si si odniesol z pobytu v Československu?“ pýtam sa zvedavo.
„Kožuch.“
Smejeme sa.

„Keď som tam prišiel, bola strašná zima a niekto mi podaroval taký obrovský kožuch. Bol ťažký ako ja. Pri návrate naspäť do Čile som musel prekročiť hranice po vlastných, to je vždy risk. A bol som sám, to bola ďalšia nevýhoda. Na hranici boli takí dvaja mladíci, kriminálnici. Keď ma videli v tom kožuchu, tak si mysleli, že sme na jednej vlne. Dohodli sme sa, že ak ma zajmú, tak dajú vedieť mojim compañeros. Mal som šťastie. Prešiel som. Zajali ma až neskôr, v 76. roku. Bol som rok v koncentračnom tábore a jedenásť rokov vo väzení. Dnes mám 75 rokov a robím nočného strážnika, aby som prežil,“ dodáva a úsmev mu z tváre nezmizne, len trochu zhorkne. Ako vnučka a dcéra ľudí, pre ktorých bol Sovietsky zväz to, čo pre Čiľanov Pinochetova diktatúra, sa pýtam na vzťah čilskej ľavice k tomuto režimu.

„V 70. rokoch existovali vo vzťahu k Sovietskemu zväzu dva prúdy. Hovorilo sa, že keď v Sovietskom zväze prší, komunisti v Čile nosia dáždnik. Pre nás, MIR-istov to nikdy neplatilo. Preto boli naše vzťahy napäté.“ To reflektuje aj kritika Hortensie Bussi, vdovy po Salvadorovi Allendem, ktorá v roku 1975 navštívila Prahu a nebola spokojná s tým, že Československo prijalo len minimálny počet čilských exulantov. Je zrejmé, že solidarita Východného bloku bola skôr propagandou a komunistickí pohlavári prísne strážili, aký druh ľavicových myšlienok preniká na ich územie. MIR-isti a iné revolučné ľavicové skupiny boli dôrazne kritické voči „buržoáznemu komunizmu“ a ako reakciu na ruskú inváziu do Československa spísali správu, v ktorej sa dištancujú od takéhoto typu komunizmu a solidarizujú s československým obyvateľstvom.

Pamätné miesta ako priestory rezistencie

Keď sa v roku 2016 autority snažili Cuartel Borgoño zbúrať, preživší, rodiny nezvestných a širšia občianska spoločnosť zorganizovali sériu protestov a intervencií, ktoré demoláciu zastavili. Napriek tomu, že sa im podarilo dosiahnuť, že miesto bolo inštitucionálne uznané ako pamätné, cieľom bolo získať priestor v prospech komunity a jej samostatnosť od PDI. Takýto cieľ sa však zdá nemožný. Zatiaľ čo na začiatku bolo možné do priestorov vkročiť aspoň pre investigatívne účely, dnes autority vstup negujú kvôli „nestabilným trámom a bezpečnosti.“

Paradox plynúci z takejto pozície moci je evidentný. „Ak to kedysi boli represívne zákony zavedené diktatúrou, dnes je to PDI, kto ich stráži,“ vysvetľuje Fermín. Obnova (recuperación) tohto miesta znamená aj obnovu politických cieľov, ktoré sa kvôli puču nemohli rozvinúť.

Zmysel tohto boja však nespočíva v získaní fyzického priestoru. Ide o to, ako sa „naďalej zasadzovať za zmysel boja tých, ktorí prešli týmto miestom. Za ich túžby, za ich sny. Ako obnoviť politickú etiku z tých čias (…). Pamäť, ktorá sa tu tvorí, je politickým nástrojom. Je to nástroj formovaný v mene záujmov tých, ktorých tu mučili. To je hodnota tohto miesta. To je hodnota našej pamäti.“

Infraštruktúry neoliberalizmu verzus politika dobrého života ako nástroj zmeny

Fermín, tlačiac svoj bicykel vedľa seba, ma odprevádza k stanici metra Puente Cal y Canto. Na brehu rieky stojí Centro Cultural Estación Mapocho. Kedysi bola táto budova vlakovým uzlom na trase medzi Aricou a Puerto Monttom, čo predstavuje viac ako tritisíc kilometrov od Atacamskej púšte po začiatok Patagónie. Bez štátnych dotácií, ktoré Pinochetova diktatúra škrtla v mene deregulácie a privatizácie dopravy, sa tento projekt neudržal. Dnes je viac ako šesťtisíckilometrové Čile úsekovo prepojené súkromnými autobusovými spoločnosťami, ktoré z neho robia oveľa väčšie, separovanejšie miesto. Keď sa o pár dní vydávam na juh v jednom z týchto autobusov, myslím na konverzácie s ľuďmi, ktorých som stretla vďaka slovenským železniciam. Tu, radové, osobitné sedadlá cestujúcich individualizujú a tisícové vzdialenosti medzi čilskými mestami sa zdajú oveľa osamelejšie. „Môj otec sa spolitizoval vo vlaku. Niekedy začiatkom Allendeho vlády, keď sa vracal zo Santiaga do Temuca, sa stretol so skupinou MIR-istov. Všetci boli tak šťastní, tak mladí, s akýmsi leskom v očiach. Hovoril, že keď vystúpili, ľudia ich vítali ako hrdinov,“ hovorí Margareta, moja blízka priateľka a dcéra obetí štátneho násilia, keď sa stretávame na pobreží mesta Valdivia.

To, čo sa pri tomto výročí sprítomňuje, nie je len smrť a teror. Je to aj sloboda, solidarita a komunita. Teda skúsenosti akumulované desiatky rokov pred začiatkom diktatúry. Pamäť tohto obdobia je pre mnohých telesnou a formatívnou skúsenosťou, ktorá stále žije. Badám ju ako súčasť charakteru, osobnosti, materializovanú v láske a pozornosti, s akou títo ľudia konajú. Dnes je to generácia sedemdesiatnikov, ktorých spomínanie je spojené s úsilím transformovať a predať ďalej skúsenosť z tých rokov ako nástroj, ako nádej. Ich kritika neoliberálneho modelu tak nie je len utopickou víziou neexistujúceho sveta, ale má korene v žitej skúsenosti, ktorej vývoj bol bezprecedentne prerušený.

Fermín toto obdobie popísal nasledovne: „To, čo sme ako spoločnosť tvorili my, dedinčania*ky, mladí ľudia, študenti*ky, ženy, starí ľudia a deti, malo dočinenia s vedomím našich práv, istej vízie dobrého života. Bolo zrejmé, že cieľom toho, o čo sa ako spoločnosť, ako ľudské bytosti usilujeme, je šťastie. A to súvisí s kultúrnymi, sociálnymi, politickými a ekonomickými záležitosťami. Išlo o skúsenosť, ktorá bola výsledkom 80-ročného boja, od prvých odborov a ľudových povstaní, ktoré formovali vedomie spoločnosti. My, ľudia 60. a 70. rokov, sme si osvojili skúsenosti z týchto rokov. Výsledkom bola komunitná sociálna politika, ktorá dala začiatok formácii nového spôsobu života. Obyčajný, každodenný život bol na vzostupe. Napríklad v tých časoch mohlo dieťa vstúpiť do vedľajšieho domu, dvere boli vždy otvorené ako znak dôvery, blízkosti, ochoty pomôcť druhým.“

Čilská demokracia: Pakt o beztrestnosti, vylúčenie revolučných hlasov a vykorisťovanie v ľudskoprávnom preoblečení

Spolu s Margaritou sa v rámci antropologickej konferencie stretávame s Franciscou, bývalou politickou väzenkyňou. Po jej výstupe si sadáme na breh zátoky obmývajúcej ostrov, na ktorom sa nachádza univerzitný kampus a rozprávame sa, kým nám nedôjde horúca voda na maté.

„Čo ti hovorím, je aj pre mnohých Čiľanov nové. To, čo sa nám v tejto krajine stalo, je, že koniec diktatúry nebol jej porážkou. Bola to konsenzuálna dohoda medzi troma stranami, ktoré sa sformovali a dohodli prechod k demokracii. Išlo o pravicovú vládu, krídlo pučistov a armádu. Táto skupina naplánovala tranzíciu a vytvorila pakt o beztrestnosti pre Pinocheta. Nikdy nestrávil ani deň vo väzení. Znamenalo to vylúčenie ľavice, vylúčenie nás, ktorí sme naozaj bojovali, priamo a dôsledne, proti diktatúre. Zasadili sme životy za to, aby ten režim padol, no boli sme vylúčení z plánovania prechodu na demokraciu. Takže aj pamäť týchto skupín ostala mimo. A tak je to vždy, oficiálnu históriu píšu víťazi. Nikdy porazení. Boj o pamäť bol ťažký a trvalo roky, kým sa nám naozaj podarilo dosiahnuť, aby si ľudia začali spomínať. Uplynulo 50 rokov a až teraz sa nám darí mnohé veci odovzdávať.

Tí, ktorí po diktatúre prišli k moci, len surovo prebrali neoliberálny hospodársky systém, ktorý bol krvou a ohňom zavedený diktatúrou. To bol cieľ vojenského prevratu navždy pochovať túžbu po sociálnej spravodlivosti. Dnes sú tu tí, čo sa snažia oddeliť jednu vec od druhej, t. j. tvrdia, že porušovanie ľudských práv je odsúdeniahodné, ale vojenský prevrat je ospravedlniteľný. Nie! Je to jedno a to isté. Po celé roky sa snažia indoktrinovať, že Allendeho vláda bola neúspešná. Keby však bola zlyhaním, nebol by potrebný prevrat, ale zrútila by sa sama. Prevrat bol potrebný práve preto, aby sa ukončil proces, ktorý napredoval a ktorý reagoval na nádeje ľudu, organizovaného ľudu. Vtedy boli odbory nesmierne silné, ľudia  organizovaní a na to, aby sa presadil nový ekonomický model, ktorý bol úplne v rozpore s tým, čo bolo predtým, bolo potrebné ho rozbiť. Vieš, aký bol účel mučenia? Nešlo o to, aby získali informácie. Keď ma vypočúvali, vedeli viac ako ja. Cieľom bolo paralyzovať prostredníctvom teroru. Dôležité však je, že aj napriek tomu existoval voči diktatúre odpor. S veľkými rizikami, ale existoval. Preto musí existovať odpor aj voči pozostatkom toho, čo tu ten režim nechal.“

Toto výročie je predmetom sporu, paradoxu, ticha, tabu. Oficiálna pamäť, ktorá tu existuje v širokej škále a ktorá prevzala humanistický diskurz, sa zdá byť izolovaná apolitickým vákuom. Odsúdenia na mučenie ľudí elektrošokmi, znásilňovanie ako vypočúvacia technika, či vyvádzanie obyvateľov chudobných štvrtí (poblaciones) na futbalové ihriská so zaviazanými očami, je pre väčšinu problematickým bodom. Avšak neoliberálny experiment, ktorý z Čile spravil ložisko vykorisťovania zastrešené nehumánnymi mechanizmami represívnej brutality, nie je predmetom kritiky a oficiálna pamäť sa k nemu nechce vracať. Obyvateľstvo naň však naráža nie len pod záštitou organizácií, ale aj v každodennom živote.

Október 2019: Vypuknutie revolučnej pamäti

Kulmináciou tohto trenia bol 18. október 2019, kedy došlo k najmasívnejšiemu povstaniu od čias diktatúry. Pod heslom „Nie je to 30 pesos, je to 30 rokov“ študenti*ky stredných škôl začali preskakovať turnikety metra na protest proti zdražovaniu cestovného a k nim sa pridali stovky tisíc obyvateľstva Čile. Protestný dav reagoval na 30 rokov demokratických vlád, ktoré sa nijako výrazne nezasadili v boji proti ekonomickej nestabilite a neistote. Chudoba, nedostupné školné, nedôstojné mzdy a dôchodky, uzurpovanie stále väčších častí prírody na lukratívne účely nadnárodných spoločností, beztrestnosť bohatých a pretrvávajúca mocenská represia sú kontinuitou Pinochetovho režimu, ktorú chcelo toto povstanie prelomiť. Bol to priestor artikulácie vylúčených hlasov. Formálnou požiadavkou, neskôr využitou politikmi*čkami vo svoj prospech, bola zmena Magny charty neoliberalizmu ústavy implementovanej  diktatúrou. „Bolo to nádherné, boli to najkrajšie dni môjho života,“ hovorí Carlos, môj spolužiak a vnuk jednej z členiek komunistickej strany, ktorá bola počas diktatúry zadržaná a mučená. „Dali sme do toho všetko. Všetci ľudia v dave sa stali jedným celkom, bol to neuveriteľný pocit. Kričali sme Čile sa prebudilo! Bola to úžasná senzácia. Pod týmto systémom sme stratili dokonca aj strach. Mysleli sme, že zmeníme úplne všetko.“ Bolo to taktiež prvýkrát, kedy bol od čias diktatúry vyhlásený zákaz vychádzania a ulice sa zaplnili vojakmi, tankami a špiónmi. „Mali sme pocit, že znovu zažívame traumu, ktorou si prešli naši starkí a rodičia. Môj otec mi nikdy nerozprával detaily o jeho únose, ale keď začala revolúcia a videl vojakov v uliciach, rozhovoril sa. Vieš čo? Mňa doteraz bolí diktatúra, bolí ma, čo spravili mojim rodičom. Cítim hnev. Nepovažujem sa za žiadnu revolucionárku, ale oni sú dôvod, prečo som sa postavila pred guanaco (tank s vodným delom) a bojovala,“ pripája sa Margareta s dlaňou na hrudi, akoby ukazovala na miesto, kde sa ukladá vzdor a rany, ktoré jej generácii zanechala diktatúra. „Bolo to, ako vrátiť sa v čase. Vojaci strieľali do ľudí a aby skryli, čo spravili, zapálili obchod a nahádzali tam telá, aby to vyzeralo, že uhoreli. Ale všetci vedia, že v sebe mali guľky, existuje evidencia, fotky. Strieľali ľuďom do očí, mnohí prišli o zrak a dodnes z toho nebola vyvodená spravodlivosť, nikto za to nemôže. A výsledok je nepatrný. Stratili sme príliš veľa na to, aby sme získali tak málo.“

Zo šesťtisíc sťažností z porušovania ľudských práv – podané ľuďmi znásilnenými v policajných autách, tými, ktorí stratili príbuzných, priateľov či zrak bolo do dnešného dňa formalizovaných len deväť percent. Pamäť, ktorá by zachytila to, čo toto povstanie znamenalo, je dnes predmetom sporu. Štyri roky po ňom sa hovorí o prehre. „Progresívna“ vláda prijíma zákony v prospech represívnych zložiek, ktoré sú označované za „vojnu proti chudobným“ (napríklad zákon s názvom Ley Naín Retamal zabezpečuje beztrestnosť  represívnych zložiek alebo Ley antitomas, ktorý v mene posvätnosti súkromného vlastníctva umožňuje násilné evikcie indigenných komunít, chudobných rodín a squattov za pomoci paramilitárnych skupín). Postoj nového politického spektra voči nadnárodným spoločnostiam s lukratívnymi záujmami o čilské lítium, meď, drevo či územie je dôvodom, prečo ho mnohí označujú za „progresívno-fašistický záťah“. Ústava, ktorá mala zmeniť politickú paradigmu, skončila fiaskom a očakáva sa, že najbližšie voľby vyhrajú republikáni.

Politika bez prezidentov a konštitúcie akumuluje sily

Prebdená noc a cesta dlhá 850 kilometrov naspäť do Santiaga. Prechádzam Alamedou, hlavnou ulicou, ktorá pretína celé mesto červenou líniou metra. Táto trasa je tiež považovaná za „cestu spoločenských tried“, začína v marginálnej zóne San Pablo a pokračuje až k výškovým budovám internacionálnych spoločností s luxusnými kaviarňami a nahladko pokosenými trávnikmi. Steny v chudobných štvrtiach lemujú portréty sociálnych bojovníčok, obetí štátneho násilia a revolučné heslá. Tu už nikto nežiada novú ústavu. Nedôvera k štátu mobilizuje k vzájomnosti a lokálnej organizácii.

Je to pamäť týchto skupín, ktorá sa zasadzuje za zmenu realít a významov. Diktatúra zanechala v obyvateľstve mnoho rán, z ktorých vyrážajú boje a rezistencie. Chudobné mestské štvrte (poblaciones), študentstvo, indigénne komunity, politickí väzni*kyne a ich rodiny, široké spektrum ľavicových skupín a jednotlivcov. Ich boje sa dnes prelínajú a sily organicky spájajú. „Predstav si, že tento stôl je plesnivý. A niekto príde a zbaví sa väčšiny tej plesne, ale tu na rohu ostane kúsok,“ hovorí Milles, obeť policajnej brutality, následkom ktorej prišiel o 90 % zraku pravého oka. „Po čase pleseň začne znovu pohlcovať zvyšok stola. To je moja nádej, že my a naša pamäť sme tou plesňou. Žijeme v systéme, ktorému nevyhovuje, čo a ako si pamätáme, preto jej prikladá negatívny význam. V skutočnosti je to však organizmus, je to život. Ten sa vždy znovu rozlezie a mení povrchy.“

Autorka študuje sociokultúrnu antropológiu a venuje sa etnografickému výskumu v Santiagu de Chile

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike.

Jeden komentár

  • Hardy Rabensteiner

    23. septembra 2023 v 17:18

    Ein – leider-noch immer aktuelles Thema chilenischer Politik und Geschichte einfühlsam und kompetent dargestellt.
    Bravo und Danke.

    Odpovedať

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: