Čchen Süe je dnes už považovaná za ikonu taiwanskej kvír literatúry. Jej zbierka poviedok Kniha démona, ktorá vyšla v roku 1995, sa stala sa klasikou tzv. tongzhi literatúry, ktorá opisuje život taiwanských LGBTQ+ komunít. Mnohé jej diela sa zaoberajú témami rodiny a rodičovstva, ako aj domova a exilu.
Vráťme sa na začiatok do 90. rokov, keď ste vydali prvú zbierku poviedok Kniha démonov (1995), ktorá sa považuje za prelomové dielo taiwanskej kvír literatúry. Aké ste mali pocity pri publikácii knihy, ktorej témy neboli v tej dobe ešte v širšej spoločnosti prijímané?
Začala som písať počas štúdia na univerzite, vtedy bolo veľmi málo kvír literatúry, no ja som o ňu mala odjakživa záujem. Už vtedy som sa zúčastnila viacerých demokratických hnutí, keďže na konci deväťdesiatych rokov sme odrazu objavili nové slobody – ekonomickú, politickú aj literárnu. Pustila som sa teda do písania a povedala som si, že ak to vyjde, dobre, ak nie, nič sa nestane. Kamaráti ma v tom podporovali, tak som sa zúčastnila literárnej súťaže. Cenu som v nej síce nezískala, pretože moja téma bola príliš politická, to nemohli prijať, ale jeden zo zakladateľov tej súťaže mi potom zavolal a povedal mi, že musím pokračovať, lebo píšem veľmi dobre. Kniha nakoniec vyšla, no na obal sme museli napísať, že knihu si smú kúpiť len čitatelia nad osemnásť rokov.
Aké boli prvé reakcie čitateľov a čitateliek?
Reakcie boli veľmi protikladné. Pozitívne boli najmä z akademického prostredia, doma aj v zahraničí. A potom prišli, samozrejme, aj negatívne reakcie, od ľudí, ktorí hovorili, že je to špinavá literatúra, ktorá by sa nemala čítať.
Vyšla kniha s podobným varovaním aj v reedíciách?
To bolo iba na začiatku. Vydavateľstvo sa vtedy aj bálo, či nedostane nejakú pokutu, to sa, našťastie, nestalo. Keďže kniha bola úspešná a rýchlo sa vypredala, v ďalších edíciách už vyšla bez upozornenia.
V čom je rozdiel byť kvír autorom dnes oproti 90. rokom? Ako sa zmenila spoločenská klíma a prijímanie tejto literatúry?
V 90. rokoch bolo kvír hnutie výrazne spojené s umením, čítali sa knihy, tvorilo sa divadlo a pozerali filmy, čiže tá téma bola akoby chránená cez kultúrny filter. To bolo bezpečnejšie. To sa skončilo okolo roku 2000 s nástupom internetu, ľudia mohli komunikovať aj mimo kultúrnych podujatí, vzniklo veľa neziskových organizácií, coming out už nebol takou kľúčovou témou. Potom prišla doba, keď sa začalo hovoriť aj o manželstvách párov rovnakého pohlavia. Odkedy sa uzákonili, nie je pre ľudí kvír identita žiadny veľký problém.
Spomínate coming out. Vy ste ho mali vyslovene verejný, keď ste sa nechali vyfotografovať na obálku časopisu, ako si dávate bozk s partnerkou. Obávali ste vtedy reakcií verejnosti?
Ja som strach nikdy nemala, navyše, svoj coming out som spravila už predtým na Facebooku. U mojej partnerky to však bolo iné, ona vtedy ešte coming out nespravila, jej rodina o jej orientácii nevedela. Preto moju tvár na fotografii priamo vidieť, ale partnerkinu nie. Upútalo to vtedy pozornosť taiwanskej verejnosti, ktorá pochopila, že gejovia a lesby sú rovnakí ľudia ako všetci ostatní a neboja sa o svojej láske hovoriť verejne.
Chi Ta-wei hovorí o tom, že keď pátral po koreňoch taiwanskej kvír literatúry, myslel si, že bude vychádzať z amerických, západných vzorov, no zistil, že má vlastné, domáce zdroje. Súhlasíte?
Takisto som sledovala americké kvír filmy, no myslím si, že taiwanská kvír literatúra má svoj špecifický vývoj. Rozvoj kvír práv bol na Taiwane veľmi rýchly a úzko súvisí s literatúrou – kvír autori a autorky dostali viaceré ceny, dostávali túto tému do verejného povedomia.
Keď som čítal o taiwanskej kvír literatúre, často som narážal na termín tongzhi, ktorou sa kvír komunita označuje. Môžete ho vysvetliť?
Je to termín, ktorý sa používa aj v Hong Kongu a pevninskej Číne. Tong znamená rovnaký, zhi znamená smer. V čínštine to však pôvodne znamená súdruh, súdružka. Mám toto slovo veľmi rada, je veľmi inkluzívne. Nie je to ako LGBTI, kde sa rozlišuje medzi identitami. Sme rovnakí a sme všetci spolu.
Jedna z vašich poviedok, Venuša, je rozprávaná z pohľadu transrodového človeka. Prečo ste si zvolili túto tému a tento spôsob spracovania?
Raz som bola na demonštrácii za kvír práva, kde som si všimla jeden transrodový pár. Zaujalo ma to, pretože dovtedy som taký pár nevidela. Chcela som pochopiť, ako taký vzťah ľudí, ktorí prechádzajú tranzíciou, funguje. Poviedka vznikla z takejto zvedavosti.
Často robíte semináre a iné podobné stretnutia s verejnosťou, ktoré sú veľmi obľúbene – a to aj v Číne. Čím si vysvetľujete popularitu a záujem v Číne?
V Číne sa všetko zmenilo po roku 2018, keď boli všetky organizácie či prejavy kvír ľudí zakázané. S partnerkou sme boli v roku 2017 v Šanghaji a vtedy na moju prednášku skutočne stáli šialené rady. Myslím si, že to bolo aj preto, že ľudia v Číne majú často dojem, že kvír ľudia musia byť nešťastní, brať antidepresíva, a tak chceli vidieť šťastný lesbický pár, doslova sa ho dotknúť.
Dnes by to v Číne možné nebolo?
Ani náhodou!
Rozhovor viedol Tomáš Hučko.
