V homofóbnom prostredí mi vytváranie alternatívneho sveta pomáhalo získať vnútorný pokoj

Tomáš Hučko9. júla 2024168
Chi Ta-wei | Foto: David Konečný

Chi Ta-wei je známy ako spisovateľ aj ako odborník na kvír literatúru. Jeho monografia Tongzhi o dejinách kvír literatúry na Taiwane, ktorá vyšla v čínštine a bola preložená do iných jazykov, sa považuje za jedno z najkomplexnejších diel o LGBT literatúre v sinosfére. Spolu s Chen Xue a Qiu Miaojinom je považovaný za jedného z najvýznamnejších predstaviteľov novej generácie kvír autorov z Taiwanu. Jeho najpopulárnejším dielom je krátky kyberpunkový sci-fi román Membrány. V ňom sa venuje kvír túžbe, transrodovej subjektivite a hraniciam medzi človekom a strojom.

Ako sa zmenila kvír literatúra na Taiwane, odkedy ste v deväťdesiatych rokoch napísali svoj dnes už kultový román Membrány?

Keď ľudia hovoria o mojom románe, väčšinou sa sústredia na dve veci, buď na to, že je to sci-fi, alebo že je to kvír literatúra. V deväťdesiatych rokoch ľudia na Taiwane však nebrali sci-fi literatúru vážne, hoci môj román vtedy vyhral jednu z najprestížnejších literárnych cien. A s kvír literatúrou to bolo ešte náročnejšie, keďže sme mali od konca druhej svetovej vojny až do konca osemdesiatych rokov vojenskú diktatúru a boli sme veľmi konzervatívna krajina. Musím to však upresniť – hoci polícia, vláda a celá spoločnosť nebola voči kvír ľuďom naladená priateľsky, nedialo sa žiadne násilie, kvír ľudia neboli väznení. Ak, povedzme, policajt narazil na párik gejov v bazéne, požiadal ich, aby odišli, ale bez násilia. Oveľa horšie zasahovali voči komukoľvek, kto mohol byť čo len potenciálne komunista.

Čiže dala sa publikovať aj kvír literatúra?

Už v osemdesiatych rokoch mohli vychádzať knihy s kvír postavami, pokiaľ nerobili nič politické. V deväťdesiatych rokoch už pre mňa nebolo nebezpečné vydať kvír román. V tej dobe som však mal veľmi málo kvír priateľov, ľudia sa ešte báli spraviť coming out. Odvtedy sa veľa vecí zmenilo. V deväťdesiatych rokoch boli založené viaceré mimovládne LGBTI organizácie, populárne sa však stali asi až pred pätnástimi rokmi. Vtedy som sa vrátil zo Spojených štátov, kde som si dokončil doktorát, a na Taiwane som začal prednášať na univerzite. Gay Pride bol už vtedy na Taiwane veľkou udalosťou, no mnoho mojich študentov a študentiek sa ho stále hanbilo zúčastniť. To sa však zmenilo približne pred desiatimi rokmi, odrazu sa mnoho mojich študentov nezdráhalo spraviť coming out či ísť cross-dressed na Pride. A prišlo ich tam podporiť aj veľa hetero spolužiakov. Bola to úžasná zmena. Navyše, v roku 2017 Ústavný súd rozhodol o prijatí zákona o manželstve párov rovnakého pohlavia. Do platnosti síce vstúpil až v roku 2019, no už pri jeho ohlásení nastali veľké oslavy. Myslím si, že máme veľké šťastie.

V rozhovore pre Paris Review hovoríte: „Byť kvír či crip znamenalo byť veľmi osamelý, najmä na Taiwane 90. rokov. Bola to vtedy oveľa menej otvorená krajina ako dnes.“ Pretavil sa nejako tento pocit osamotenia do vášho diela?

Určite. Protagonistka mojej románovej prvotiny je kvír postava, ktorá je počas celého príbehu veľmi osamelá. Existuje mnoho kvír postáv v taiwanskej literatúre, dokonca už z devätnásteho storočia, a všetky sú veľmi samotárske, odvrhnuté spoločnosťou i vlastnou rodinou. Tento model zobrazovania kvír postáv je však už dnes veľmi zastaraný. Aj v televíznych seriáloch vidíme kvír postavy, ktoré majú kopu priateľov, gej aj hetero. Byt osamelý je skôr niečo divné.

Venujete sa aj akademickému výskumu kvír literatúry. V jednom rozhovore hovoríte, že ste si sprvu mysleli, že zdroje taiwanskej kvír kultúry pochádzajú z Ameriky či Číny, počas výskumu ste však zistili, že jej korene sú veľmi lokálne a špecifické.

Presne tak. Keďže Taiwan je malá krajina, všetci predpokladajú, že musí byť ovplyvnená tými väčšími, musí byť pasívna a nevytvárať si nič vlastné.

To poznám, tiež som z malej krajiny.

Veď nie náhodou sa naši akademici a akademičky obracajú často na menšie krajiny, ako sú Česko či Slovensko, a používajú ako príklad Franza Kafku či Milana Kunderu. To sú spisovatelia, ktorí nekopírovali nejaké svetové vzory, naopak, sami majú veľký vplyv na svetovú literatúru.

Ale aj u nás samozrejme existujú politici či akademici, ktorí tvrdia, že za všetkým vrátane literatúry treba hľadať čínske korene, a je tu aj druhá skupina, ktorá zasa zdôrazňuje vplyv Japonska a Spojených štátov. Keď som začal ako študent zbierať diela taiwanskej kvír literatúry, prirodzene som si myslel, že musia byť ovplyvnené jednou z týchto skupín. Ale čím viac som ich čítal, tým silnejšie som si uvedomoval, že to nie je pravda. V roku 2017 som vydal monografiu Dejiny literatúry tongzhi, kde ukazujem, že na Taiwane sa od konca druhej svetovej vojny až po súčasnosť v každej dekáde vydávali kvír tituly, a to sa nedialo v Číne ani v Japonsku, dokonca ani v Amerike. Mnohí tvrdia, že v čínskej literatúre je dlhá tradícia homoerotickej literatúry, už v časoch poslednej imperiálnej dynastie. Tá však skončila pred viac než sto rokmi. Keď sa pozrieme na dejiny modernej čínskej literatúry, ťažko by sme tam našli kvír autorov, preto hovoriť o tom, že naša kvír literatúra je inšpirovaná čínskou, je jednoducho omyl.

A vplyv japonskej literatúry?

Veľa ľudí v tomto ohľade spomína Yukia Mishimu, slávneho japonského kvír autora, ktorý spáchal samovraždu. Áno, to je pravda, ale to je len jeden autor. Dá sa spomenúť ešte niekto iný? Myslím, že správne je povedať, že viacerí priekopníci taiwanskej literatúry sa inšpirovali americkou kultúrou, ale nekopírovali žiadne konkrétne vzory. Zoberme si ako príklad slávny román Maurice od E. M. Forstera. Napísal ho síce na začiatku dvadsiateho storočia, vyšiel však až posmrtne, v roku 1971. V tej dobe už na Taiwane vzniklo veľa kvír diel, hľadať teda inšpiráciu v ňom nedáva zmysel. Podobné je to aj pri čínskom spisovateľovi Pai Hsien-yungovi, ktorý vydal v roku 1983 prelomový čínsky gej román Krištáloví chlapci. On tiež priznáva, že bol inšpirovaný správami o gejoch v americkej tlači, no nie konkrétnou kvír knihou. Inšpiráciou je teda častejšie americký životný štýl než samotná americká kvír literatúra.

Čo vás motivovalo napísať monografiu o tongzhi literatúre?

Jednak som musel publikovať monografiu, aby som sa stal profesorom (smiech). No písal som ju aj s nádejou, že bude užitočná pre obyčajného čitateľa kdekoľvek na svete. Mám radosť, že sa v súčasnosti prekladá do viacerých jazykov.

Zaujalo ma, že po kvír témach ste sa v akademickej kariére začal venovať tzv. crip štúdiám. Prečo?

Medzi akademikmi a akademičkami kvír štúdií v Spojených štátoch je to častý postup. Keďže som v USA vyštudoval, som týmto akademickým svetom prirodzene ovplyvnený. Mnoho gej či transrodových akademikov sa v mladosti venuje kvír témam, no keď sú starší, začnú sa zaujímať o crip témy. Asi je to prirodzené – keď je človek mladší, viac ho zaujíma sexualita, no keď starne, začne viac myslieť na choroby a smrť.

Takisto treba povedať, že mnoho akademikov sa venovalo LGBTI témam v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch pre krízu AIDS, bol to jeden zo spôsobov, ako sa s ňou vyrovnať. Ľudia s touto chorobou však boli znevýhodňovaní, preto je prirodzené, že na to nadviazali tzv. disability či crip štúdiá.

Títo akademici a akademičky sa od seba navzájom učia. Dobrým príkladom je holokaust – nezomrelo v ňom totiž len veľa židov, ale aj gejov, lesieb a ľudí so znevýhodnením. S kvír ľuďmi a ľuďmi so znevýhodnením sa v minulosti zachádzalo rovnako zle ako so židmi, je v tom nielen historická, ale i filozofická súvislosť.

Myslíte si, že vaše pôsobenie v crip štúdiách vás ovplyvňuje ako prozaika?

Určite. Hoci som si to vtedy neuvedomil, aj môj román Membrány je celý o znevýhodnení. Hlavná postava podstúpi veľa závažných operácií, zmení sa tým aj jej rod. Ukazuje sa, že tie témy sú prepojené: v niektorých krajinách sú napríklad gejovia vnímaní ako pacienti, ktorí by mali prejsť konverziou.

Keď tieto znevýhodnené a gej postavy umiestňujete do sci-fi prostredia, je to preto, že je to pre nich bezpečnejší, alternatívny svet?

Už samotná literatúra je iný, alternatívny svet k reálnej spoločnosti. Aj to bola pre mňa jedna z motivácií tvoriť prózu: keďže som žil v pomerne homofóbnom prostredí, vytváranie alternatívneho sveta mi pomáhalo získať vnútorný pokoj.

Ako vlastne prepínate medzi prácou v akademickom prostredí a umeleckou tvorbou? Dá sa to?

Je to veľmi ťažké. Obe sú to práce na plný úväzok. Ale to je  osud spisovateľov v mnohých krajinách – je ťažké uživiť sa len tvorbou. Sú výnimky, ako napríklad Stephen King, ale aj ten začínal ako stredoškolský učiteľ. Ja však považujem za šťastie, že môžem učiť literatúru, som za to platený a cítim akúsi finančnú istotu.  Vybral som si akademickú kariéru, mnoho mojich kvír priateľov z mladosti sa však rozhodlo byť spisovateľom na plný úväzok. Dnes toho majú publikovaného oveľa viac ako ja, no žijú v neustálej finančnej neistote, musia veľa písať, lebo si tým zarábajú na živobytie. Takže vlastne neviem, či mám závidieť ja im, alebo oni mne.

No na písanie si stále nachádzate čas?

Áno. Najmä počas pandémie som si uvedomil, že ešte pred dôchodkom by som mal namiesto akademických článkov písať viac prózy. Niektorí moji kolegovia sa snažia publikovať čo najviac článkov, aby sa stali slávnymi akademikmi. Ja by som radšej využil svoj čas na napísanie dvoch-troch románov. Nepotrebujem desať ďalších kníh, dve-tri by boli fajn. Teraz sa snažím napísať pokračovanie Membrán, ktorej sa chcem viac venovať utečenectvu v dôsledku klimatickej krízy. A bude to samozrejme opäť sci-fi.

Rozhovor viedol Tomáš Hučko.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: