Obraňovať musíme všetkých, nie len tých, čo sa nám hodia

Tomáš Hučko9. júla 2024178
Čang Ťüan-fen | Foto: David Konečný

Čang Ťüan-fen je významným hlasom taiwanskej non-fiction literatúry. Vyštudovala žurnalistiku, neskôr si spravila doktorát z kriminológie. Za svoju poslednú historicko-reportážnu knihu Chuligán Wang Xin-Fu získala v roku 2022 prestížnu cenu TLA Golden Book Award.

Dlhodobo ste členkou hnutia za zákaz trestu smrti. Kedy ste sa začali o túto tému zaujímať?

Začalo to v roku 2003. Písala som knihu o jednom justičnom omyle. Keď som si k nemu robila prieskum, zaujímali ma len traja obvinení mladí muži, chcela som vedieť, ako im tento prípad narušil či zničil životy. Všetci traja boli odsúdení na smrť. Keď kniha vyšla, niekto z čitateľov sa ma spýtal, aký je môj vzťah k trestu smrti. Vtedy som sa nad ním hlbšie zamyslela a začala som sa mu viac venovať. Prechádzala som podobnými argumentmi ako mnoho ľudí, ktorí trest smrti podporujú: najprv si človek povie, že tak by to predsa malo byť, čo je na tom zle? Neskôr zisťuje, že bolo popravených aj viacero nevinných ľudí. Dostávala som sa do tohto problému hlbšie a hlbšie, až som sa ocitla medzi odporcami trestu smrti. Ale bola to dlhá cesta.

Čo robí hnutie na to, aby dosiahlo svoje ciele?

Organizujeme množstvo panelových diskusií, snažíme sa vytvárať dobré vzťahy a kontakty s vládou, aby sme mali vplyv na tvorbu politík. V súčasnosti robíme dva veľké projekty: jednak chceme navštíviť všetkých ľudí, ktorí dnes čakajú na trest smrti. Chceme s nimi spraviť rozhovory, aby sme vedeli, v akých podmienkach vo väzení žijú, aby sme mali jasnejšiu predstavu, aké je to byť v ich situácii. Mnohí z nich tam čakajú už viac ako desať rokov.

Koľko ľudí čaká v taiwanských väzeniach na smrť?

Tridsaťsedem. To je teda prvý projekt, ten druhý je podať na ústavný súd návrh, ktorý poukazuje na to, že tento trest je protiústavný. Onedlho by sme mali mať v tejto veci aj vypočutie.

Aký je postoj dvoch najväčších politických strán (DPP a KMT) k tejto otázke?

Kuomintang podporuje trest smrti odjakživa. DPP rozumie problémom s týmto trestom, no obáva sa, čo by si o tom pomyslela verejnosť.

A aký je teda názor verejnosti?

Väčšina je za trest smrti. Ale ak sa dobre pýtate, ľudia odpovedajú inak. Ak sa totiž spýtate, či sú za trest smrti, povedia áno. Keď sa však spýtate, či by uprednostnili, aby vinníci dostali doživotný trest, vo väzení by pracovali a výnos z ich práce by šiel rodinám obetí, až sedemdesiat percent by si zvolilo túto druhú možnosť. To sa snažíme verejnosti predstaviť: máme alternatívy, pričom tie sú oproti trestu smrti v mnohých ohľadoch oveľa lepšie.

Vaša posledná kniha Chuligán Wang Xin-Fu tiež súvisí s touto témou. Môžete nám ju predstaviť?

Je to tiež príbeh človeka odsúdeného na smrť. Od začiatku som vedela, že to je prípad, ktorý nemá veľkú šancu na oslobodenie. Po prvé: obvinený bol gangstrom, a to ľudia nemajú radi, sú radšej, keď ide o niekoho úplne nevinného. Po druhé: skutok sa stal v roku 1990, on následne ušiel do Číny a Kambodže a vrátil sa až v roku 2006. Keď ho chytili a postavili pred súd, takmer všetky dôkazy sa už dávno stratili, skutočný vrah už bol popravený. Práve z týchto dôvodov som sa začala prípadu venovať, verím totiž, že by sme sa mali držať prezumpcie neviny, aj v prípade gangstrov, nemôžeme si predsa vyberať len tých, čo sa nám hodia.

Začali ste teda jeho prípad skúmať.

Áno, no keď som sa začala jeho prípadom zaoberať, narazila som na niečo oveľa zaujímavejšie – zistila som, ako sa vôbec zaplietol s mafiou. Dnes má 72 rokov, čiže vyrastal v šesťdesiatych rokoch, v dobe, keď bol Taiwan stále pod stanným právom a zákony a nariadenia boli veľmi prísne. Ako teenager nosil farebné košele a mal dlhé vlasy, čo režim považoval za neprípustné, a len kvôli tomu ho polícia zatkla a poslala na jeden z taiwanských ostrovov, kde bol uväznený. Na týchto ostrovoch boli vtedy veľmi drsné vojenské väzenia, kde museli väzni ťažko pracovať, nedodržiavali sa tam ľudské práva. A on mal vtedy len osemnásť rokov. Z väzenia sa mu podarilo utiecť, no nemal kam ísť, a tak sa prosto vrátil domov. Keď mi to hovoril, smiala som sa. „To muselo byť predsa prvé miesto, kde vás bude polícia hľadať,“ povedal som mu. Zahanbene mi odpovedal, „Ale ja som nemal kam inam ísť.“ Ten rozhovor sa do mňa hlboko zapísal, lebo dokazoval, aký nevinný v skutočnosti bol. Samozrejme ho chytili a poslali späť do väzenia.

Ako sa jeho život vyvíjal ďalej?

Pustili ho po siedmych či ôsmych rokov. So zápisom v trestnom registri sa nemohol začleniť do normálnej spoločnosti, mal kontakty len na iných kriminálnikov. Tento príbeh sa mi zdal taký zaujímavý, že je o ňom nakoniec polovica knihy, až tá druhá je o jeho prípade.

Koľkokrát ste sa s ním stretli?

Päť či šesťkrát. Robiť tie rozhovory nebolo ľahké, vždy pri tom musel byť väzenský strážca a musela som vždy vopred napísať zákonodarcovi, aby mi vybavil povolenie na stretnutie. Keď sme začali s rozhovormi, mal okolo sedemdesiatky. Videla som, že má inštinkt bývalého kriminálnika, že je veľmi opatrný. Než vyšla kniha, natočili sme o ňom aj film, chceli sme, aby aj diváci poznali jeho prípad a spravili si naňho sami názor. Film sme mu premietli, a keď skončil, držali sme sa za ruky a ja som videla, že v jednom oku – druhé mal vtedy zranené a zakryté – sa mu hromadí čoraz viac sĺz. Potom sa otočil a rozplakal. V tej chvíli som mala pocit, že všetko, čo sme spravili, malo zmysel. Neviem, či sa nám ho podarí oslobodiť, ale v tej chvíli sa cítil pochopený a slobodný.

Odhadujem, že úspech knihy pomôže aj vášmu hnutiu.

Áno, určite. Pri každom odovzdávaní literárnych cien spomínam jeho príbeh a cítim silnú odozvu.

Okrem boja za zrušenie trestu smrti sa venujete aj právam kvír ľudí. Prejavuje sa tento váš záujem aj vo vašej literárnej tvorbe?

Moje prvé dve knihy boli o lesbickom hnutí na Taiwane. Prvá je skôr teoretická, druhá obsahuje veľa rozhovorov s predstaviteľkami hnutia, hovorí o lesbickej kultúre. Keď som začala písať o súdnom systéme, veľa priateľov bolo prekvapených, aký veľký tematický skok robím. Mňa však prekvapilo ich prekvapenie (smiech). Pre mňa to nie je žiadny rozdiel, jednoducho sú to všetko ľudia, ľudské príbehy. Keď vidím nejakú systémovú nespravodlivosť, mám vždy pocit, že ide v konečnom dôsledku len o nejaké nedorozumenie a ja sa snažím problém pomenovať, aby sa dal vyriešiť. Ak problém pochopíme, vieme rôzne formy diskriminácie odstrániť.

Ako sa zmenil vzťah väčšinovej spoločnosti ku kvír ľuďom, odkedy ste napísali spomínané dve knihy?

Veľmi. Ako asi viete, sme prvá ázijská krajina, ktorá uzákonila manželstvo pre páry rovnakého pohlavia. No v dobe, keď som tie knihy písala (1998 a 2001), boli lesby v spoločnosti prakticky neviditeľné. Existoval vtedy jeden či dva gej bary, polícia v nich neustále vykonávala razie. Po niekoľkých raziách museli bary zavrieť, lebo tam nikto nechcel chodiť. Diskriminácia bola značná, ľudia sa báli spraviť coming out. Ale za posledných dvadsať rokov dosiahlo kvír hnutie veľké úspechy, povedala by som, že je to najúspešnejšie sociálne hnutie na Taiwane.

Rozhovor viedol Tomáš Hučko.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: