Západné spoločnosti sa otriasajú v základoch. Sociálne nepokoje žiadajú spravodlivosť, stabilitu, návrat k „normálu“. A robia to čoraz nástojčivejšie a agresívnejšie. Zlosť je taká veľká, že sa dožaduje prístupu do verejnoprávnych médií, obsadenia vládnych budov či dokonca verejných popráv. Kam až môžu tieto nepokoje dospieť? A bolo by rozumné ich vítať?
Marx a Keynes
Zatiaľ čo Karl Marx videl v masových protestoch príležitosť na systémovú zmenu, ekonóm John Maynard Keynes, naopak, hrozbu zničenia civilizácie. Aj keď ide o diametrálne odlišné pohľady na revolúciu, Marxov Manifest komunistickej strany zdieľa s Keynesovou Všeobecnou teóriou zamestnanosti, úrokov a peňazí spoločné premisy. Obaja identifikovali, že moderná kapitalistická spoločnosť trpí vnútornými rozpormi a neudržateľnou mierou nerovností. Obaja predostierajú určitú víziu lepšej spoločnosti a priznávajú moc masám, akurát podľa prvého sú masy jej zvestovateľmi, zatiaľ čo podľa druhého ohrozením. Zhodnú sa však na tom, že neregulovaný liberálny kapitalizmus je neudržateľný.
Ako je známe, Marxova analýza postavila Hegelov filozofický systém z hlavy na nohy – k spoločenskej zmene síce dochádza, no nedeje sa tak vďaka súboju ideí, ale prostredníctvom sociálnych konfliktov. Problémy sa podľa neho neriešia vo filozofickej teórii, ale v revolučnej praxi. Keynes obracia Hegela späť na hlavu – nemyslí si, že zbedačené masy dokážu priniesť zmenu pomerov k lepšiemu a historický význam prikladá elitám, ktoré majú prostredníctvom štátu vrátiť chudobe stratenú dôstojnosť. Domnieval sa totiž, že zmena vykonaná revolučne by mohla racionálny základ spoločnosti zmietnuť úplne.
V tomto protichodnom zmysle vnímal Hegel francúzsku revolúciu, ktorá bola podľa neho slávnym míľnikom ľudstva na ceste za slobodou, avšak zároveň aj stroskotaním, pretože si zvolila skratku cez násilie, a nie cez vládu. Podobných revolučných zlyhaní však bolo viacero. Buď skončili v krvi, alebo ich zmietli zdrvujúce sily reakcie: jakobínsky teror, Napoleonov prevrat, nepodarené revolúcie roku 1848, potlačenie Parížskej komúny, stalinizmus, porážka španielskych republikánov…
Keynes prikladal význam ideám: „Myšlienky ekonómov a politických filozofov sú silnejšie, ako sa bežne domnievame. V skutočnosti svetu vládne len máločo iné. Praktickí ľudia, ktorí si myslia, že sú úplne nezávislí od akéhokoľvek intelektuálneho vplyvu, sú zvyčajne otrokmi dávno vyvrátených myšlienok nejakého ekonóma.“ Každá nespravodlivosť, každé bezprávie stoja na vlastnom presvedčení, že dané rozloženie pomerov je správne, zmysluplné a prínosné. Napokon, aj osobné záujmy musia byť zaobalené do myšlienok, ktorými by sa dali obhájiť pred druhými.
Psychológia trhov
Ak máme k dispozícii riešenia našich súčasných ekonomických problémov, z dlhodobého hľadiska niet dôvodu držať sa nefunkčného status quo. Pretrvávajúce hospodárske krízy ukazujú, že neregulovaný kapitalizmus je po politickej i ekonomickej stránke nestabilný systém. Keynes bol neoblomný v presvedčení, že k veľkej hospodárskej kríze jeho doby nemuselo dôjsť. Tvrdil, že prítomnosť nezamestnanosti ani chudoby nie je v modernej občianskej spoločnosti daná ani nutná.
Ekonóm Geoff Mann tvrdí, že kľúčovou otázkou, ktorú si musí každý keynesián zodpovedať, je: Čo spôsobuje chudobu uprostred hojnosti? Ako to, že neprestajné hromadenie bohatstva na jednej strane sprevádza rozširovanie sa radov zbedačených más na strane druhej? Túto základnú dilemu si všímal ako Hegel, tak i Keynes. Filozofickým zdôvodnením je, že moderná spoločnosť v sebe nesie rozpor – jej členom je jednotlivec, mešťan (bourgeois), ktorý je zároveň občanom (citoyen), no tieto dva významy sa často zamieňajú. Z toho dôvodu nám uniká, že proces individualizácie je v ostrom protiklade s fungovaním komplexnej spoločnosti a ekonomická sloboda postavená na kapitalistických trhoch a súkromnom vlastníctve podkopáva občianske slobody.
V ekonómii je tento rozpor podľa Keynesa prekrytý Sayovým zákonom trhov. Klasickí ekonómovia, ktorí sa ním riadia, sa domnievajú, že každý statok vytvorený pre trh si nájde svojho kupca, a to vrátane výrobnej sily. Z toho vyplýva, že ak niekto nepracuje, je to preto, lebo pracovať nechce. V krízových časoch, keď dochádza k masovému prepúšťaniu, je absurdné predpokladať dobrovoľnú nezamestnanosť. Keynes však aj mimo nich silno pochyboval o tom, že trh dokáže sám od seba zabezpečiť plnú zamestnanosť. Dosiahnuť, aby človek pracoval za akúkoľvek mzdu alebo za akýchkoľvek podmienok, sa dá iba donútením. Práve o to sa pokúšali fašistické režimy, ktoré Keynes považoval za totalitné odnože kapitalizmu.
Dostatočný dopyt sa podľa neho nedá dosiahnuť len vyššou spotrebou, ale závisí predovšetkým od očakávaní podnikateľov. Ak podnikatelia očakávajú, že výnosy zo zamestnávania budú vyššie ako náklady na zamestnávanie, budú pokračovať v najímaní pracujúcich, takže sa bude zvyšovať celkový (agregátny) dopyt. Ten tým pádom neurčujú trhové sily, ani nové technológie, ale psychológia, respektíve očakávania podnikateľov – či už pozitívne, vo forme nádeje, alebo negatívne, v podobe strachu z neistej budúcnosti.
Škodlivý prebytok kapitálu
Problém modernej občianskej (resp. buržoáznej) spoločnosti spočíva v tom, ako nájsť spotrebiteľskú základňu pre produkty, ktoré vytvorila, a zabrániť rozširovaniu chudoby. Keynes sa – podobne ako Robespierre počas revolúcie – obával deštruktívneho potenciálu chudobných más. Masy totiž majú schopnosť zahodiť svoje sociálne práva, pokiaľ nie sú naplnené ich základné ľudské potreby. Nutnosť dokáže ovládnuť slobodu a iracionalita prevážiť nad racionalitou, pokiaľ v spoločnosti nie je vyriešený ekonomický problém. Preto, keď prišlo na otázku triedy, Keynes odpovedal, že stojí na strane vzdelanej buržoázie.
Neriešením spoločenských rozporov sa problém iba prehlbuje. Kapitál sa hromadí, no jeho prebytok bráni jeho majiteľom v zhodnocovaní, pretože sa zužuje priestor pre produktívne investície. Priveľa kapitálu kapitál zabíja. Kapitalisti môžu hromadiť majetky, no ich prvotným záujmom sú výnosy, ktoré sa zmenšujú. Jednotlivci sa snažia využiť situácie a individuálne investovať svoje peniaze predvídaním zmien na trhu, svojou neistotou ich však sami podnecujú a robia menej predvídateľnými. Podľa Keynesa sú investície v prospech celku oxymoron. Špekulácie na trhu nedokážu premôcť silu času, vedú k nestabilite a v konečnom dôsledku ničia individuálnu aj spoločnú budúcnosť.
Hromadenie peňazí nevedie k investíciám. Naopak, investície plodia úspory, no pokiaľ je situácia pre investovanie neprajná, investori sa zdržia ďalšieho investovania. Riešením nie je ani znižovanie platov v snahe pomôcť podnikateľom, prípadne vytvoriť voľnejší, neregulovaný trh. Takéto kroky iba zvyšujú nerozhodnosť, či si požičiavať, investovať a najímať zamestnancov, pretože podkopávajú perspektívu vyššieho dopytu.
Klasickí ekonómovia majú odpor voči politike minimálnej mzdy, štátnym dotáciám či sociálnym dávkam, pretože ich vnímajú ako skreslenie „prirodzených“ konkurenčných cien. Veria, že v dlhodobom horizonte sa trh stabilizuje sám. Keynesova slávna odpoveď na tento predpoklad znela, že v dlhodobom horizonte sme všetci mŕtvi. Investície sa nemôžu naplno rozbehnúť a spoločnosť zotaviť z hospodárskych i sociálnych dôsledkov krízy, ak na to nejestvujú pozitívne vyhliadky. Dôkazom je finančná kríza z roku 2008, ktorej dôsledky zažívame už pätnásť rokov.
Keynesiánstvo budúcnosti
Keynesiánom dvadsiateho prvého storočia je ekonóm Thomas Piketty. Ekonómovia sa podľa neho strácajú v abstraktnom svete rovníc a vyhýbajú sa dôležitejším otázkam. Na historických údajoch dokladá, že kapitál sa v súčasnosti reprodukuje omnoho rýchlejšie ako výroba, takže nahromadené bohatstvo minulosti požiera vyhliadky spoločnosti – to, ako sa bude rozvíjať a vysporadúvať s problémami. Piketty preto navrhuje zaviesť minimálnu daň na globálny kapitál, ktorou by sa nielenže reguloval kapitalizmus, ale zároveň by znamenala aj evidenciu financií, na základe ktorých by sa dali spolu s bankami lepšie kontrolovať.
Čas krízy je časom, keď sa to staré už nemôže vrátiť, a keď staré riešenia prestali fungovať. Podľa neokeynesiána Paula Krugmana nie je podstatné, čo presne Keynes tvrdil a ako to myslel. Podstatné je, čo z keynesiánstva bude fungovať dnes. Strašidlo revolúcie, kríz – tých minulých i tej súčasnej, prenasleduje buržoáznu spoločnosť. Od más nemožno očakávať, že sa jej budú zastávať, ak ich o svojich výhodách nedokáže presvedčiť. Strata dôstojnosti a hnev, ktoré masy cítia v dôsledku chudoby, nezamestnanosti či nerovnosti, sú veľmi reálne. Všetok ďalší vývoj bude závisieť od toho, ktorá strana z dialektiky strachu a nádeje sa presadí.
Autor je filozof
