Život s nepriateľom

Predstava o tom, čo znamená byť úspešným človekom, sa neustále mení. Za posledné storočie sa definícia úspechu výrazne rozvinula a ovplyvnila naše súčasné chápanie tohto pojmu aj následkom prelínania odborného jazyka psychológie s firemným jazykom efektivity. V tomto texte sa zameriavam na dva faktory, ktoré úzko súvisia so súčasnou predstavou „úspešného človeka“ – prácu a (duševné) zdravie. Skúsme sa pozrieť na to, ako nás práca a zdravie definujú a ako sú spolu úzko prepojené a ďalej manipulované skrz kultúru výkonu a jazykom produktivity.

Štruktúra práce sa zmenila. Fordovský model továrne, kam sme chodili každý deň pracovného týždňa na určitý čas, sa pomaly vytráca a nahrádzajú ho sofistikovanejšie modely práce. Ako píše Shoshana Zuboff (2019), posun od disciplinárnej spoločnosti k spoločnosti dohľadu dokázal zmeniť naše vnímanie práce a začleniť ju aj do nášho „voľného“ času, čím sa v konečnom dôsledku zotreli hranice medzi prácou a voľným časom. Predstava dvadsaťštyrihodinového dňa rozdeleného na tri osemhodinové časti – prácu, spánok a voľný čas už nie je reálna. Namiesto toho sa všeobecne očakáva a akceptuje, že práca nie je len záležitosťou jednej konkrétnej budovy – továrne, korporácie, …, ale formuje celý náš život. Práca je s nami všade. Očakáva sa od nás, že budeme pracovať z domu, vo voľnom čase alebo zadarmo „pre zviditeľnenie“, ideálne s nadšením. Tieto zmeny vo vnímaní práce sú ďalej posilňované neoliberálnymi sloganmi, ktoré boli prevzaté z motivačnej a „self-help“ literatúry a ktoré sa začali vo veľkej miere používať aj v marketingových stratégiách. „Ak milujete svoju prácu, nikdy v živote nebudete pracovať.“ Sarah Jaffe vo svojej najnovšej knihe Work Won’t Love You Back (Práca ti lásku neopätuje) rozvádza myšlienku „práce snov“.

V dnešnej dobe premýšľame o práci v rámcoch spokojnosti. Zaznamenávame výrazný posun od priemyselnej pracovnej etiky k tomu, čo Sarah Jaffe (2021) pomenovala etikou práce z lásky. Ako od zamestnancov a zamestnankýň sa od nás očakáva, že nás bude uspokojovať práca samotná. Medzi požadované vlastnosti sa zaradila flexibilita, kreativita a starostlivosť. Ideálni zamestnanci milujú svoju prácu, ale skáču z jedného zamestnania do druhého ako sérioví monogamisti; ich pracovný čas je rozťahaný a hranica medzi domovom a pracoviskom sa stiera. Priateľstvá, city a lásky – teda všetko to, čo priemyselné pracovisko chcelo minimalizovať – sú zrazu v práci žiadané. Bezpečnosť, heslo úzko späté s priemyselnou etikou, bola nahradená spokojnosťou.

Emócie a ich miesto na pracovisku

S rýchlymi zmenami v štruktúre samotnej práce sa v kapitalizme zaviedli aj nové nástroje, ktoré posilňujú dominantné postavenie práce v našich životoch. Sociologička Eva Illouz skúma zmeny, ktoré nastali na pracovisku od devätnásteho storočia až po súčasnosť. Formy emocionálnej kontroly, ktoré boli na pracovisku vždy prítomné, boli nahradené inými druhmi emocionálnej kontroly. V tom, čo Illouz nazýva „emocionálnym kapitalizmom“, sa emocionálne a ekonomické diskurzy vzájomne formujú, takže afekt sa stáva podstatným aspektom ekonomického správania a emocionálneho života.

Emocionálny kapitalizmus je kultúrny proces, ktorý formuluje nové scenáre ekonomických vzťahov. Tie sa prelínajú s interakčne-emocionálnymi scenármi (to napríklad ilustrujú prevládajúce kultúrne rámce „spolupráce“ a „tímovej práce“). Hlavným východiskom týchto scenárov je prepojenie odborného jazyka psychológie a firemného jazyka efektivity. Tie zmenili spôsob nahliadania na horizontálne a vertikálne hierarchie, moc a dokonca v určitej miere aj rodovo podmienené vzťahy na pracovisku. Najviac sa tento vplyv psychologických a ekonomických diskurzov prejavil v kľúčovom kultúrnom motíve tzv. emocionálnej kontroly (Eva Illouz, 2008).

Požiadavky na zamestnankyne a zamestnancov sa výrazne zmenili, v neposlednom rade aj v dôsledku zavedenia profesionálnych psychologických nástrojov do prijímacieho procesu. Psychológovia iniciovali diskurz, ktorý venoval veľkú pozornosť jednotlivcom a ich emóciám. Na rozdiel od modelu „emocionálnej kontroly“ z konca devätnásteho storočia sa vďaka odborne navrhnutým osobnostným testom začali v dvadsiatom storočí propagovať myšlienky lojality a schopnosti počúvať ostatných ako základné charakteristiky produktívnej zamestnankyne či zamestnanca.

Asi nikoho neprekvapí, že keď nám práca v podstate diktuje celý život, vyjde nám jedna jednoduchá rovnica, ktorá je silne prítomná v našej každodennosti: nedostatočný výkon v práci sa rovná duševnej chorobe. Od útleho veku nás učili, že psychické problémy sú biologickým problémom, ktorý je spôsobený chemickou nerovnováhou v mozgu. Opierať sa však len o biologickú definíciu už nestačí, otázkou zostáva, prečo ako spoločnosť naďalej ignorujeme politické a triedne aspekty choroby.

Byť zdravý je práca na plný úväzok

Z mnohých štúdií vyplýva, že u ľudí z nižších sociálnych vrstiev a zraniteľných skupín je väčšia pravdepodobnosť, že budú mať problémy s duševným zdravím. Je oveľa jednoduchšie „vyliečiť“ jednotlivca ako napraviť ekonomický systém. Zachovanie atomizácie spoločnosti zabraňuje ďalším možnostiam odporu a ponúka viac ekonomických príležitostí na vykorisťovanie. Pojem „internalizovaný kapitalizmus“ sa v súčasnosti používa na vyjadrenie myšlienky, že naša sebaúcta je priamo prepojená s našou produktivitou.

Vyhorení pracujúci v neoliberálnom priestore boli pre veľké farmaceutické korporácie skvelou demografickou skupinou, na ktorú mohli zamerať svoj marketing. Melody Petersen (2009), novinárka z The New York Times, opisuje rôzne marketingové mechanizmy, ktoré farmaceutické spoločnosti využívajú na efektívne zacielenie na svoje publikum. Či už ide o spoluprácu s lekármi a lekárkami, ktorým ponúkajú obrovské sumy peňazí za zvýšenie povedomia o „probléme“, ktorý spoločnosti samy vytvorili, alebo o využívanie tradičných marketingových stratégií zameraných  na účinnú propagáciu a predaj svojich liekov. Len čo pracujúci začali vyjadrovať svoje obavy a poukazovať na problémy s fungovaním kapitalistickej pracovnej etiky, na trh sa zázračne dostala nová trieda antidepresív SSRI. Tie sa potom začali vo veľkom predpisovať a zaradili sa k najvýznamnejším obchodným odvetviam s obrovskými tržbami.

Západonemecký Kolektív socialistických pacientov (SPK) označoval chorobu a s ňou úzko spojený systém zdravotníctva za rozpor spôsobený kapitalizmom. Vo svojom oficiálnom vyhlásení Aus der Krankheit eine Waffe machen! (Spravte z choroby zbraň, 1972) píšu: „Úlohou zdravotníctva je na jednej strane zachovať možnosť využívať komodifikovanú prácu a pozdvihnúť ju na vyššiu úroveň, na druhej strane sa zdravotnícky systém musí postarať o farmaceutický a medicínsko-technický priemysel.“

Z „chorých pracujúcich“ sa tak stáva predmet dvojitého vykorisťovania; nefunkčnú pracovnú silu treba opraviť, aby mohla pokračovať vo výrobnom procese, ale zároveň predstavuje aj veľmi vyhľadávaný a atraktívny trh pre medicínsko-technický a farmaceutický priemysel.

SPK svoje vyhlásenie zverejnili pred päťdesiatimi rokmi, ale jeho obsah sa dá ľahko zaradiť aj do dnešného kontextu. Mnohé firmy dnes ponúkajú určité zamestnanecké výhody, okrem štandardnej päťtýždňovej dovolenky začali lákať nových zamestnancov a zamestnankyne plne platenými „sick days“ či lekciami jogy a svoje pracovisko propagujú ako skvelý, bezpečný priestor s neobmedzenou kávou a dňami, keď si môžete do kancelárie priniesť svojho domáceho miláčika. Inými slovami, firmy sa snažia, aby sme boli „duševne zdraví“ aspoň do takej miery, aby sme boli schopní naplno vykonávať zverenú prácu.

Autor je umelec, absolvent Akadémie výtvarných umení v Prahe a člen spolku Barvolam, ktorý sa zameriava na podporu neurodiverzných umelcov a umelkýň. Tento text vychádza z teoretickej časti jeho diplomovej práce z roku 2021.