Má neuveriteľne modré oči. Je v nich toľko smútku, ako keď vyhladované šteňa žobre o jedlo. Príjemné črty jeho tváre sú zdeformované bolesťou. Jemné strnisko. Leží na nemocničnom lôžku, zakrytý po krk vlneným plédom, s rukami pod hlavou. Je hodný ľútosti či skôr poľutovaniahodný? Kývnutím hlavy súhlasí s fotografovaním, rozprávať nechce. Klik! Práve v tej chvíli spraví moja manželka Kristína fotku.
Ak by som ju videl bez kontextu, vyvolal by vo mne súcit. Nie však tu a teraz. Je to ruský vojak, ktorý prišiel na Ukrajinu, aby ma zabil. V poriadku, možno nie práve mňa, ale aj tak… Predtým mohol byť v Buči, Izjume či Mariupole a strieľať civilistov do zátylku. Teraz rozhodne nie je nebezpečný: je vojnovým zajatcom. Jedným z mnohých tisícov zajatcov v tejto vojne. Sme v lazarete tábora pre vojnových zajatcov neďaleko západných ukrajinských hraníc. O chvíľu lekárka požiada návštevy, aby opustili izbu. Ženevská konvencia, ktorú som sa nestihol naučiť naspamäť, zabezpečuje vojnovým zajatcom bezplatnú lekársku starostlivosť.
Ženevský dohovor o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami
Článok 15
Mocnosť, v moci ktorej sú vojnoví zajatci, je povinná postarať sa zdarma o ich zaopatrenie a poskytnúť im zdarma lekárske ošetrenie, ktoré vyžaduje ich zdravotný stav.
Ešte pred rokom bol tábor miestom, kde si odpykávali trest ukrajinskí väzni. Po zmene pôvodného účelu sa stal dočasným domovom pre tisícky zajatých Rusov. Rozľahlý areál obdĺžnikového pôdorysu obkolesuje plot so strážnymi vežami, vnútri stojí niekoľko starých budov.
Som tu ako zástupca Koordinačného štábu vo veci zaobchádzania s vojnovými zajatcami. Ide o ukrajinskú medzirezortnú štruktúru, ktorá sa zaoberá výmenou zajatcov a pomocou ich rodinám. Do tábora sme priviezli novinárov (väčšinou zahraničných), aby sme im ukázali, v akých podmienkach Ukrajina drží Rusov. Zástupca vedúceho tábora Roman sprevádza skupinu po areáli ako turistický sprievodca na exkurzii.
„Tam,“ natiahne ruku, „vidíte budovu s kasárňami, kde bývajú zajatci. A priamo pred nami je náš chrám.“
„Akej cirkvi patrí?“ pýtam sa.
„Ukrajinskej gréckokatolíckej,“ odpovedá Roman.
„A chodia tam Rusi? K uniatom?“
„Nie všetci, ale väčšina chodí.“
Článok 34
Vojnovým zajatcom bude ponechaná úplná voľnosť čo do výkonu ich náboženstva, počítajúc do toho účasť pri obradoch ich vyznania, s tou podmienkou, že budú dbať na bežné disciplinárne opatrenia vydané vojenskými úradmi.
Biblia a dejiny Ruska
Pri chráme, ktorý je v skutočnosti len akousi kaplnkou, leží neveľká kopa piesku. Spoza rohu budovy prichádzajú zajatci v modrých kombinézach, nakladajú piesok na fúriky a odvážajú ho niekam hlboko do útrob táborového areálu.
„Tak veľmi sa podobajú na ľudí,“ komentuje jeden z ukrajinských novinárov.
Pokračujeme uličkou ďalej. Na stene vidíme portréty ukrajinských hajtmanov z kozáckych čias.
„To preto,“ usmeje sa Roman, „aby si zajatci mohli trocha naštudovať ukrajinské dejiny. Aby vedeli, že Ukrajinci a Rusi nie sú jeden národ.“
Otvárajú nám bránu a ocitáme sa na športovisku. Sú tu hrazdy, bradlá, volejbalové a futbalové ihriská, okolo lavičky.
Článok 38
Mocnosť, v moci ktorej sú zajatci, má podporovať duševnú, výchovnú, rekreačnú a športovú činnosť vojnových zajatcov, dbajúc pritom zároveň na osobné sklony každého zajatca; urobí potrebné opatrenia, aby zabezpečila ich výkon, a poskytne im vhodné miestnosti a potrebné vybavenie.
Nik nehrá futbal ani volejbal. Je posledný zimný deň a od začiatku ruskej invázie uplynul rok a štyri dni.
Roman nás vedie ďalej, aby nám ukázal kasárne, kde zajatci spia. Sú to priestranné izby s dvomi radmi úhľadne ustlaných lôžok. Všade je čisto, na veľkých oknách žiadne mreže.
Okamžite si spomeniem na svedectvá Ukrajincov, ktorí sa vrátili z ruského zajatia.
Michal: „Nebolo tam absolútne nič – žiaden televízor, žiadne noviny či rádio, už vôbec nie telefón. Niektorí dokonca nevedeli, kedy je deň a kedy noc. Nevedeli sme ani koľko je hodín, lebo hodiny boli prísne zakázané.“
Serhij: „Nebol tam signál, dokonca hodiny boli tabu. Žiješ takmer v tme, len malá žiarovka svieti nonstop: či je jedna hodina v noci alebo cez deň, je to jedno. To, že je ráno, chápeš podľa toho, že priniesli jedlo a vodu. Vo všetkom ostatnom žijeme akoby mimo času.“
Vo výpovediach oslobodených Ukrajincov sa opakoval rovnaký obraz: zajatcov držia prevažne v pivniciach bez práva vyjsť von. Nedá sa to overiť. Rusko na miesta, kde drží ukrajinských zajatcov, nepúšťa ani Červený kríž, ani novinárov. Ukrajinský tábor pre ruských zajatcov je pritom otvorený pre všetkých. Zástupcovia Medzinárodného výboru Červeného kríža a rôzne skupiny novinárov tam prichádzajú takmer každý týždeň.
Postele zajatcov oddeľujú skrinky. Na niektorých sú položené knihy: Biblia a niečo o dejinách Ruska.
„Kde to vzali?“ pýtam sa.
„V knižnici,“ vysvetľuje Roman.
Ideme do knižnice. Vidieť, že zajatci ju navštevujú zriedka. Ukrajinské vydania zapadajú prachom, kopy literárnych časopisov sa prevalili na bok. Snažím sa ich uložiť, jeden z nich prelistujem. S prekvapením narazím na novelu svojho priateľa. Na čítanie niet času. Roman ma upozorňuje, že zajatci majú čas obeda.
Menu ako v továrenskej jedálni
Článok 26
Základná denná dávka potravín má byť dostačujúca čo do množstva, akosti a rozmanitosti, tak aby zajatci boli udržaní pri zdraví a aby sa zabránilo stratám na váhe a poruchám z podvýživy. Treba taktiež brať ohľad na spôsob výživy, na ktorý sú zajatci zvyknutí.
Vyjdeme z knižnice. Vonku už stoja pracovníci tábora a zoraďujú zajatcov do obdĺžnikových formácií. Do budovy jedálne vstupujú po skupinách, kde sa (1279) zástup mužov mení na živú reťaz, ktorá sa tiahne od prvého po tretie poschodie. Asi stovka zajatých ruských vojakov. Na povel sa zastaví a obráti čelom k stene s rukami zopnutými za chrbtom. Novinári prechádzajú okolo mlčiacich chlapov. Schody sú také úzke, že sa ich takmer dotýkame.
Jedáleň je veľká a priestranná, zmestia sa tam všetci. Po jedle zajatci zborovo zvolajú v ukrajinčine: „Ďakujeme za obed!“ Možno to mali na mysli členovia monitorovacej misie OSN, keď sa v jednej zo správ zmienili o týraní zajatcov. Ale nechajme sarkazmus bokom…
Prihlásim sa, že chcem ochutnať z jedla. Naberiem si zvyčajnú porciu: mierne vodnatá hrachová polievka, šalát vinegret, cestoviny s malým kúskom mäsa a veľa chleba. Chlieb je výborný – pečú ho priamo samotní zajatci. Pripravujú aj jedlo. Typická jedáleň, ako v nejakej továrni. Môžete sa najesť dosýta, niekedy dokonca aj chutne.
Ukrajinskí vojaci sa vracajú v priemere o 20 až 30 kilogramov chudší ako pred ruským zajatím. Niekedy stratia aj 40 až 50 kilogramov hmotnosti. Oleksander, vojak ukrajinských ozbrojených síl prepustený zo zajatia, opísal menu v ruskom zajatí nasledovne: „Nemali sme pitnú vodu, dávali nám len technickú. Na jedenie sme dostávali ruský suchý balíček – jeden pre troch. Delili sme si ho sami.“
Inak všetko v poriadku?
Po obede môžu zajatci zatelefonovať domov. Podľa harmonogramu. S niekoľkými operátormi a strážnikom vchádzame do malej miestnosti s telefónom. Jeden chlapec, Moskovčan, prvýkrát od svojho zajatia volá domov. Je mladý, môže mať 22 rokov, s tetovaním v anglickom jazyku na rukách a krku.
Pravdepodobne je to čmobik (skratka slovného spojenia „čiastočne mobilizovaný“, pozn. autora). Tak na Ukrajine a v Rusku nazývajú mobilizovaných počas masového náboru do ruskej armády na jeseň 2022. Z Moskvy sa ozýva zvonenie, potom sa ohlási ženský hlas. Zaznie pokojné a nenútené „haló“. Rus bez známky pohnutia v hlase hovorí: „Ahoj, mama!“. Pýta sa, ako sa majú doma. Mama referuje, že otec má koronavírus, inak je všetko v poriadku. Vzápätí sa zaujíma, ako sa má syn. „Som v zajatí,“ odpovie mladík a rozplače sa.
Neľutujem ho – prišiel do Ukrajiny, aby ma zabil. Teraz aspoň jeho príbuzní vedia, že žije a môžu sa s ním občas porozprávať. Spomínam si na môjho priateľa Bohdana. V čase mieru bol ukrajinským spisovateľom, od začiatku ruskej invázie je vojakom ozbrojených síl Ukrajiny.
Dvadsiateho štvrtého decembra 2022 sme s Kristínou prvýkrát slávili Štedrý večer ako väčšina sveta – podľa gregoriánskeho kalendára. Pozvali sme priateľov, pripravili tradičnú kuťu a ďalších jedenásť jedál. Čo v ten večer pri Bachmute večeral kamarát Bohdan, neviem. Možno mu nejakí dobrovoľníci tiež doniesli kuťu. Viem však, že po večeri ho velenie poslalo aj so spolubojovníkmi do prvej línie. Odtiaľ poslal správu, že sa dostali pod paľbu a sú zranení: Bohdan ľahšie, jeho kolega ťažšie a potrebujú pomoc. To bola posledná správa, ktorú od neho dostali. Podpora k nim preraziť nemohla a dron zistil, že pozíciu obsadili Rusi. Ani Bohdana, ani jeho kolegu nebolo vidno. Odvtedy o jeho osude nikto nič nevie. Možno zahynul. Možno sa dostal do zajatia. Rusko zvyčajne neumožňuje ukrajinským zajatcom, aby sa spojili s príbuznými. Podobných príbehov, ako Bohdanov, sú tisícky.
Vojaci, ktorí nestrieľajú
Zahraničných novinárov zaujímajú „wagnerovci“ – zajatci z takzvanej súkromnej vojenskej spoločnosti Wagner, zvyčajne naverbovaní ruskou stranou na front priamo z väzníc. Pre nich je zajatie fakticky návratom do komfortnej zóny, keďže zajatecký tábor bol pôvodne väzením, trestaneckou kolóniou. A podmienky sú zrejme omnoho lepšia ako tie, na ktoré boli zvyknutí vo svojej vlasti. Medzi ruskými zajatcami pritom ktosi šíri nepravdivé fámy, že o Ukrajincov v Rusku sa starajú oveľa lepšie.
Zajatci sú väčšinou fyzicky silní, s veľkými rukami. Hoci existujú aj výnimky. Muž v okuliaroch má príjemný zamatový hlas, kultivovaný jazykový prejav, poskytuje rozhovory v angličtine. Moskovčan. Doma ho odsúdili na desať rokov za distribúciu drog. Sedem a pol si už odsedel, keď dostal ponuku od majiteľa súkromnej vojenskej spoločnosti Wagner Jevgenija Prigožina, aby šiel bojovať na Ukrajinu výmenou za amnestiu. Zmluva bola na šesť mesiacov. Stráviš ich na fronte a ak to prežiješ, si voľný. Vojnu neodsudzuje, mobilizáciu medzi väzňami podporuje ako „rozumný“ spôsob získavania vojakov. Je presvedčený, že ak už Rusi a Ukrajinci nie sú jeden národ, určite sú si veľmi podobní.
„My,“ má na mysli Rusov, „tu bojujeme ako so zrkadlom.“
Uisťuje nás, že nikoho nezabil a ani raz nevystrelil. Do zajatia sa vraj dostal počas svojho prvého boja. Rovnakú skazku majú pripravenú všetci. Otázkou zostáva, kto teda skutočne bojuje, strieľa, zabíja…
Pravidlá na prvom mieste
Článok 13
S vojnovými zajatcami sa musí vždy zaobchádzať ľudsky.
Manželka Kristína pokračuje s fotením. Zakaždým zajatých Rusov slušne požiada o súhlas. Po rusky. Až potom stlačí spúšť.
Táto snímka je časťou jej fotoprojektu o strachu. Tu, medzi múrmi v tábore, mu zámerne čelí tvárou tvár. Napríklad, keď stojí pred svojím prvým ruským vojakom – silnej postavy v modrej kombinéze. Vidím, ako jej prichádza fyzicky zle, ale ovládne sa a urobí svoju prvú fotku starým polaroidom.
Najťažšie je to v dielni, kde zajatci pracujú — vyrábajú pouličný mobiliár. Mnohí majú v rukách malé nožíky, spájkovačky a iné predmety, ktoré sa dajú v prípade potreby použiť ako zbrane. Na každých desať vojnových zajatcov pripadajú len dvaja na pohľad neozbrojení strážcovia.
„Verte mi,“ upokojuje nás zástupca veliteľa tábora, „netreba sa báť. Všetci čakajú len na to, že ich vymenia. A nechcú si komplikovať život.“
Aj by som mu možno uveril, keby som nevedel o nespočetných ruských zverstvách. V mysli mi okamžite vyvstane video popravy wagnerovca Jevgena Nužina, ktoré sa v novembri 2022 šírilo internetom. Po prepustení z ukrajinského zajatia mu jeho „kolegovia“ zo súkromnej vojenskej spoločnosti rozbili hlavu kladivom – za údajnú zradu. Keď sa totiž Nužin dostal do ukrajinského zajatia, poskytol rozhovor jednému YouTube kanálu, v ktorom tvrdil, že sa vzdal dobrovoľne, lebo chce bojovať na strane Ukrajiny. Po výmene wagnerovca za ukrajinského zajatca sa objavilo video s kladivom…
Nečudo, že pri pohľade na veľké ruky profesionálnych ruských zločincov si spomeniem práve na spomínané video. Mnohí z wagnerovcov sa po takej verejnej poprave pravdepodobne nechcú vrátiť domov a ukrajinský tábor pôsobí takmer ako letovisko.
„Nechceš im niekedy ublížiť?“ pýta sa Kristína nášho sprievodcu Romana.
„Niekedy možno aj áno,“ priznáva, no vzápätí rázne dodá, „ale pravidlá sú pravidlá. Sme civilizovaná krajina.“
Keď anulovať znamená zabiť
Prvé nepísané pravidlo medzi pracovníkmi koordinačného štábu znie: nepýtať sa oslobodených na zajatie. Ukrajinci, ktorí sa odtiaľ vrátili, hovoria málo a neochotne. Prípady mučenia sa vzájomne podobajú a sú časté. Napríklad takzvaný koridor, keď sa dozorcovia postavia po oboch stranách izolovanej skupiny ukrajinských zajatcov a mlátia ich, čím a ako sa im zachce. Oleksander, ktorého prepustili zo zajatia, doplnil do pomyselnej mozaiky oveľa krutejší príklad. „Ukazujú čerstvo odrezané hlavy našich chlapcov, nasadené na armatúry. Jeden Rus hovorí: ,To je Edik a toto Valera. Chceli, aby bolo všetko podľa Ženevských konvencií. Aj ty chceš podľa konvencií? Je tu miesto aj pre tretieho. “
V slovníku tých, ktorí prežili zajatie, je mnoho žargónu. Napríklad slovo anulovať znamená zabitie zajatca.
Odchádzame z tábora, keď už sa stmieva. Ruskí zajatci pozerajú televíziu. Ukrajinské kanále.
Je posledný zimný deň roku 2023 a môj posledný pracovný deň v Koordinačnom štábe vo veciach zaobchádzania s vojnovými zajatcami.
Presne o týždeň, siedmeho marca 2023, sa uskutoční posledná výmena zajatcov. Z ruského zajatia sa vráti 130 Ukrajincov. Do Ruska odíde 90 Rusov.
Nekonečné rady smútku a zúfalstva
V Koordinačnom štábe vo veciach zaobchádzania s vojnovými zajatcami som pracoval niekoľko mesiacov. Najťažšie bolo rozprávať sa s príbuznými ukrajinských zajatcov, ktorí zmizli bez stopy.
Jeden z mojich kolegov, bývalý vojak, komentoval svoj prvý pracovný deň v koordinačnom štábe nasledovne: „Niekedy som po boji zbieral kúsky tiel zabitých kamarátov. Myslel som si, že som už všetko videl a stal som sa cynikom, ktorého nič neprekvapí. Ukázalo sa však, že nie. Prekvapilo a premohlo ma to.“
Koordinačný štáb je niekoľkoúrovňová štruktúra. Skupina ľudí, ktorá sa venuje analýzam, vyjednávaniu a výmene zajatcov, pracuje oddelene od ostatných, na tajných miestach. Existuje aj projekt Chcem žiť, ktorý sa zameriava na Rusov a na to, aby sa dobrovoľne vzdali a šli do zajatia. Jeho pracovníci tiež sedia v utajenej budove. A existujú aj verejné priestory, kde som pracoval aj ja. Je to akési kontaktné miesto poslednej nádeje.
Každé ráno, ešte pred otvorením kancelárie, stojí pred dverami rad – prevažne žien rôzneho veku. Zovreté pery, zmätený pohľad. Matky, manželky, sestry, dcéry. Niekto z čakajúcich plače, iní sú nastavení agresívne. Celé mesiace netušia, čo je s ich blízkymi. Väčšina sa oficiálne považuje za nezvestných. Možno zahynuli, možno sú v ruskom zajatí. Rusko mlčí. Informácie získavame po častiach.
Nič netušiaci príbuzní prichádzajú jednotlivo aj v skupinách, do ktorých sa spájajú na základe rôznych princípov. Niektorí prídu raz, iní sa neustále vracajú. Sú aj takí, ktorí prichádzajú podporiť ostatných, hoci oni sami už s istotou vedia, že ich otec, syn, manžel či priateľ nežije. Objavujú sa aj príbuzní civilistov, ktorých vzali Rusi do zajatia pod vymyslenou zámienkou – ako rukojemníkov.
„Máme problém,“ sťažuje sa jedna konzultantka štábu, „chýbajú nám vreckovky. Ľudia neustále plačú.“
Pani Nasťa, ktorá žije v inom meste, telefonuje každých pár dní. Pred dvomi rokmi ukončil jej syn vojenskú akadémiu s vyznamenaním ako hlavný veliteľ ozbrojených síl. V marci 2022 ho zajali neďaleko Kyjeva. Už vyše roka je vo väzení bez akéhokoľvek kontaktu. Pani Nasťa žiada, aby jej syna čo najskôr vymenili za ruského zajatca. Občas sa vyhráža, že príde do kancelárie a zorganizuje demonštráciu.
„Ste nenávistná organizácia, ktorá naschvál nechce, aby sa môj syn vrátil zo zajatia,“ plače zúfalá matka do telefónu.
„To Rusi, nie my držíme vášho syna v zajatí,“ snaží sa jej vysvetliť konzultant.
V skutočnosti jej však všetci rozumieme. Každá mama robí, čo môže, aby sa jej syn vrátil domov. A každá si myslí, že práve jej syna treba vrátiť domov čo najskôr.
Nasledujúci deň Nasťa telefonuje, aby sa ospravedlnila a poďakovala sa za našu prácu. Avšak už na druhý deň ju zúfalstvo dotlačí k novým vyhrážkam. Tentokrát znovu sľubuje, že príde a spraví demonštráciu, zavolá zahraničné médiá a dá im rozhovor. Konzultant ju ledva presvedčí, aby to nerobila. Publicita v otázke zajatia je veľké zlo. Čím viac sa o zajatcovi píše, tým viac sa „zvyšuje jeho hodnota“.
Pilot sa cení najviac
Jedno z emocionálne najťažších stretnutí počas môjho pôsobenia v štábe bolo s rodinami zajatcov pluku Azov. Na začiatku ruskej invázie v marci 2022 sa niekoľko tisíc azovcov ocitlo v obkľúčení v meste Mariupol. Neskôr sa stiahli na územie závodu Azovstaľ, kde držali obranu až do mája 2022. V ruskom obkľúčení im postupne dochádzali munícia, jedlo aj pitná voda. Nakoniec sa na príkaz velenia vzdali Rusom. Len malá časť azovcov bola zatiaľ prepustená na slobodu, väčšina je stále v zajatí. Navyše sa s nimi v Rusku zaobchádza zvláštnym spôsobom, obzvlášť krutým…
Na stretnutí s predstaviteľom centrály, ktorá rokuje s ruskou stranou o výmenách, boli desiatky príbuzných azovcov. Kričali na seba: hovorili o mučení, žiadali zapojiť do rokovaní o prepustení pápeža a tureckého prezidenta Erdoğana. Zrazu sa jedna z prítomných postavila. Nastalo ticho.
„Som tu len zo solidarity,“ začala. A po krátkej pauze pokračovala: „Môj boj sa skončil. Môj manžel bol medzi ďalšími zajatými azovcami v kolónii v okupovanej Olenivke, keď na ňu zaútočili Rusi. Ako viete, mŕtvych boli desiatky. Celé mesiace som nevedela nič. Rusko neposkytlo žiadne informácie a Ukrajina povedala, že manžel nie je medzi mŕtvymi. Až keď som si sama zaplatila vyšetrenie DNA, ukázalo sa…“ Na chvíľu sa žena odmlčala, aby vzápätí dokončila: „Ukázalo sa, že manžel tu už nie je.“
Miestnosť na chvíľu ovládlo pietne mlčanie. Akonáhle si však žena sadla, všetci sa opäť začali prekrikovať a dožadovať sa návratu svojich blízkych.
„Chápete, že ja nie som ten, kto drží vašich príbuzných a nemôžem ich jednoducho vziať a vrátiť vám ich?“ pýtal sa zúfalý mediátor. „Rusko ich nechce pustiť! Jedinou ponukou z ich strany bola výmena štyroch ruských pilotov za jedného z azovcov,“ doplnil.
„Prečo ste nesúhlasili?“ kontrovali mu hlasy rozčúlených žien.
„Pretože, prepáčte mi, nie je to vyrovnané,“ vysvetľoval mediátor. A pokračoval konkrétnym príkladom: „Pilot sa cení najviac. Sú za tým roky prípravy. Ponúkli sme im na výmenu pilotov za všetky ukrajinské zajaté ženy. Teraz tam o tom premýšľajú.“
Raz sa všetci vrátia
Niekedy k nám prišli ľudia prepustení zo zajatia, aby sa poďakovali. Prvým oslobodeným zajatcom, ktorého som videl, bol tridsiatnik v teplákovej súprave. Aj v inom oblečení by vyzeral ako športovec. Všetkým pevne potriasol rukou, každému sa so širokým úsmevom predstavil: „Dmytro!“
Do centrály priniesol dve kyjevské torty ako poďakovanie za slobodu. Cítil som sa ako podvodník, pretože som pre to nič neurobil. Dmytro bol vojenským zdravotníkom v Mariupole. Aj v civilnom živote je lekár. A tiež futbalový rozhodca.
„Po rehabilitácii ma ešte na seriózne zápasy nenasadili, ale dorasteneckú premier league som už rozhodoval,“ pochválil sa Dmytro.
Mesiac po prepustení už takmer pribral na pôvodnú váhu a kríva len mierne. Mal šťastie.
Každá úspešná výmena zajatcov bola pre nás sviatkom. Na konci takého pracovného dňa sa zišli všetci zamestnanci štábu v konferenčnej sále na poradu. Na veľkom stole boli kúsky pizze. Niekto z vedenia vyslovil stále rovnaký, mierne patetický, no dôležitý prípitok: „Vrátime späť každého jedného!“
V takých chvíľach chcete veriť, že to tak bude. Zo zajatia sa vráti aj môj priateľ Bohdan, aj syn pani Nasti a stovky a stovky ďalších. Aj všetci Rusi z tábora sa vrátia domov. A napokon všetci Rusi konečne odídu.
Poznámka autora: Pred vznikom reportáže sa ma ukrajinský redaktor pýtal, či nebude zahraničný čitateľ vnímať text o podmienkach zadržiavania ukrajinských a ruských zajatcov napísaný Ukrajincom ako vedomú alebo nevedomú manipuláciu. Nemal som na to odpoveď. A dodnes nemám. Môžem len položiť ľavú ruku na srdce a pravú na Bibliu, Korán, Tóru, védy, Avestu i ďalšie posvätné spisy a slávnostne vyhlásiť, že som napísal iba pravdu a nič iné ako pravdu.
Text využíva materiály Telegramu Koordinačného veliteľstva pre zaobchádzanie s vojnovými zajatcami.
Väčšina mien bola z bezpečnostných dôvodov zmenená.
Preložila Valéria Juríčková
Oleh Kryštopa je ukrajinský spisovateľ, novinár a bloger. Napísal päť prozaických kníh a päť reportážnych zbierok. Šéfuje historickému televíznemu projektu Stroj času (Машина часу) na 5 kanáli. Je autor YouTube kanálu Dejiny pre dospelých (Історія для дорослих).
Valéria Juríčková sa narodila v roku 1976 v Stropkove. Po ukončení Obchodnej akadémie v Prešove (1994) pokračovala v štúdiu na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove (slovenský jazyk a literatúra – ukrajinský jazyk a literatúra). Je autorkou mnohých vedeckých a odborných štúdií, vysokoškolských učebných textov, odborných publikácií a najmä umeleckých prekladov. Aktuálne pôsobí ako riaditeľka SZUŠ v Jastrabí nad Topľou a koordinátorka projektov pre regionálne umelecké školstvo.
Text vznikol v rámci projektu Ukrajinskí autori pre Európu. Európa pre ukrajinských autorov, ktorý organizuje Rozstaje.art s podporou Bázisu – Maďarského literárneho a umeleckého spolku na Slovensku.
Projekt je spolufinancovaný vládami Česka, Maďarska, Poľska a Slovenska prostredníctvom vyšehradských grantov z Medzinárodného vyšehradského fondu. Poslaním fondu je presadzovať myšlienky udržateľnej regionálnej spolupráce v strednej Európe.
This text was produced in the framework of the project „Ukrainian authors for Europe. Europe for Ukrainian authors“ organized by Rozstaje.art with support of Bázis – Maďarský literárny a umelecký spolok na Slovensku.
The project is co-financed by the Governments of Czechia, Hungary, Poland and Slovakia through Visegrad Grants from International Visegrad Fund. The mission of the fund is to advance ideas for sustainable regional cooperation in Central Europe.
