Turínsky kôň je filmovou meditáciou o koncoch a skaze
Keď Béla Tarr kedysi navštívil Japonsko, jeden učiteľ mu ukázal veľký biely obraz s malými čiernymi bodmi a povedal: „Pre vás sú príbehom tieto čierne body. Pre nás je príbeh veľká biela plocha“. Počas svojej nedávnej masterclass v Košiciach Béla Tarr zdôraznil túto spomienku ako preňho až snáď iniciačnú.
Keď som pozerala film Turínsky kôň, tieto slová sa mi akosi neodbytne vynárali v mysli. Čím iným sú plynutia dlhánskych záberov bez farieb – respektíve v čiernobielych farbách, kde však čierna nie je dosť čierna ani biela dosť biela, takže obraz dostáva mäkkú tajomnú „farebnosť“ závoja hmly –, ako meditačným „prázdnom“? Popri úspornom konaní postáv i reč je zredukovaná takmer až na hranu mlčania. Len rozprávač na začiatku (a v niekoľkých ďalších sekvenciách) vnáša do filmu objasnenie a nasvecuje príčinnosť príbehu otca, dcéry a ich na smrť ustatého koňa. Jeho hlas otvára film namiesto hranej scény, ktorá akoby sa odtrhla, ako meteorit, a tajomne letí v pozadí celého filmu. Rozprávač sugestívne opisuje jeden januárový deň roku 1889 na turínskej ulici, kde pohonič bičuje tvrdohlavého koňa. Cez prizerajúci sa dav príde k povozu Nietzsche. Vzlykajúc objíme šiju koňa, potom spadne v bezvedomí na zem. Doma preleží na diváne dva dni, kým naposledy prehovorí: „Matka, som hlupák“. Ďalších desať rokov žije v prázdnote šialenstva, v opatere matky a sestier. „O osude bičovaného koňa sa nevie nič,“ dokončuje rozprávač. Je animálna duša týraného koňa hlboko ponorenou metaforou prepojenia s dušou Nietzscheho omotanou šialenstvom? Neviem. Isté je, že každý divák alebo diváčka si v tomto unikátnom filme môže nájsť svoje odpovede.
Úsporné úvodné slová sú čímsi ako obrazným predpeklím pre peklo filmu: sledovanie úbohého života otca, dcéry a koňa na vidieckej samote, v kamennom dome. Okolo nehostinná príroda, v ktorej vyniká jediný strom. Práve táto, mierne kopcovitá scenéria s jediným stromom magnetizovala Bélu Tarra natoľko, že, ako povedal i v Košiciach, dal kvôli nej postaviť celú sedliacku usadlosť. Lebo našiel dokonalú zjednotenosť drsnej prírody, strohého príbytku a neúprosnej drsnosti života dvoch ľudí a zmordovaného zvieraťa.
Od prozaickej núdze k metafore chudoby
Dej je zovretý do šiestich dní. Začína besnením víchrice, ktorá má podobu najrôznejších zvukov: od zavýjania vetra cez halucináciu spevu obrovského ľudského zboru či ryku harmoniky až po hluk, aký počujeme v lietadle. (Tarr robí zvuk k svojim filmom postsynchrónne, v štúdiu. Vždy pri tom spolupracuje s Ágnes Hranitzky. Na prednáške v Košiciach spomínal, že práve takýto postup poskytuje neobyčajne veľa prekvapivých možností.) V nečase sedliak nemilosrdne poháňa koňa zapriahnutého do voza-káry. Šľahá ho bičom. Výdychom z toho besnenia živlov je takmer prázdny príbytok, dlhý pohľad na dva zemiaky variace sa v nádobe na sporáku. Potom hltavé jedenie zemiaka, pri ktorom sa ukazuje, že otec vie hýbať iba ľavou rukou. I preto sa denne opakujú rituály ranného obliekania a večerného vyzliekania otca dcérou. Víchrica je druhom väznenia. Dievča nehybne pozerá z malého okna na zúrenie víchra tak ako väzeň z cely. Ranné a večerné jedlo pozostávajúce z jediného zemiaka je ďalším nemenným rituálom. Bez slov. A predsa sú to silné scény, ktoré sa diváctvu vpečaťujú do mozgu ako ikony. Nič iné ako dva zemiaky netreba – okrem pálenky pre otca – na zobrazenie a pochopenie biedy i poslednej záchrany života dvoch vyhostencov. Zemiaky sa tak stávajú nielen symbolom, ale aj metaforou chudoby.
Jediný dialóg filmu nastane, keď sa otec zmieni o tichu: „Nepočuť už ani červotoč. Po päťdesiatich ôsmich rokoch zmĺkla.“ Vonku zúri príroda. (Tarr miluje vietor a dážď. Víchor, ktorý všetko na zemi ženie pred sebou, Tarrovi pomáhajú vytvárať i helikoptéry. A tak sugestívne pôsobiaci dážď ako v jeho filme Satanské tango, ktorý bičuje i divácke zmysly, dokázal ešte stvoriť Kurosawa.) Na druhý deň otec vyjde do veternej smršte a opäť bičom poháňa zapriahnutého koňa vysileného na smrť. Dievča nosí zo studne vodu… On neskôr kála v dome drevo, dcéra perie a v dlhom zábere vyvesuje bielu bielizeň na šnúru. Po pálenku príde zvonku muž, ktorý na nich v neprerušenom monológu chrlí svoju vidinu blízkeho armagedonu. Akísi tajomní víťazi vraj teraz ničia svet, „patrí im obloha aj naše sny“. Na tretí deň kôň odmieta piť a žrať. „Musíš jesť,“ dohovára apatickému zvieraťu dievča a v jeho hlase prvý raz počujeme náznak láskavosti. Monotónnosť ich ťažkého života na samote rozčerí príchod skupinky bohémskych cigánov na voze, ktorí dievča lákajú, aby odišlo s nimi. Smejú sa z nadávok otca, chcú vodu zo studne, pretože „voda patrí nám, zem patrí nám“. V skúpom svetle lampy dievča večer nahlas slabikuje text knihy, vlniaci sa okolo posvätnosti akéhosi tajomného miesta narušeného krivdami.
Repetícia obliekania, zobliekania otca, repetícia varenia a jedenia vždy iba dvoch osolených zemiakov, repetícia víchrice, repetícia vnútornej a vonkajšej samoty, a potom šok: pohľad do studne, ktorá je prázdna! Kôň prestal jesť a piť! Všetkých troch zmáha apatia. Svet sa prestal hýbať. Prečo by sa mal, keď niet snov, túžob, plánov, vody? Ale otec vzdoruje. Začína baliť. Balí i dcéra. Náklad nebude veľký: náradie, trochu šiat, pár prikrývok, vrece zemiakov, pálenka v plechovej nádobe. Mechanické pohyby, bez emócií. Nieto a ani nebude mesiáša s falošnými dobrými správami. Na horizonte osamelý krásny strom, smerujú k nemu dvaja ľudia s károu a koňom…
Rezignácia
Konanie, ku ktorému sa vzopäli, je však nakoniec obrátené na nekonanie: po čase sa dvaja ľudia, kára a kôň vracajú do kamenného domu. Piaty deň. Prázdna fľaša na drevenom stole, dva poháriky… Pohľad zvonka na tvár dievčaťa v okne. V šerej farbe pôsobí ako kostlivec. Neskôr v sporom svetle končiaceho sa dňa dievča zašíva odev… Na stole dva taniere, na každom jeden zemiak. Soľnička. „Prečo sme v tme, otec?“ pýta sa dievča. Otec otvorí piecku, vloží z nej oheň do lampášov, ktoré sú jedinými krásnymi vecami v dome. Oheň nechce horieť, chvíľu žiaria iba žeravé uhlíky. Potom je opäť tma. Víchrica ustala. Šiesty deň. Otec bez bývalej chuti do jedla šúpe svoj zemiak. Jeho dcéra sedí obalená hlbokým smútkom, svojho zemiaka sa ani nedotkne. „Jedz! Musíme jesť!“ hovorí jej otec, ale sám si prestane šúpať zemiak. Ako prvý vzdal existenciu kôň, keď prestal jesť a piť. Budú nasledovať i dcéra s otcom?
Čas vo filmoch Bélu Tarra tiká v inom tempe. Mení sa na bezčasie. Má hypnotické spomalenie, ktoré, paradoxne, nás prudko vytŕha z metaforicky vyjadreného „spánku“. Lebo tento film nenechá publikum ľahostajným: naznačuje mu, že možno definitívne mizne jedna ľudská éra, svet sa akosi vyprázdňuje, ale – na rozdiel od Satanského tanga – tu už niet ani náznaku príchodu (snáď) lepšej existencie.
Turínsky kôň mi pripomenul grafický list Hansa Holbeina z roku 1538 s názvom Smrť a oráč. Smrť bičuje dva kone ťahajúce pluh, za ktorým sa plahočí sedliak. Obraz niekedy sprevádza text: „A v pote tváre, slanom pote, dobýjať budeš svoj kus chleba. A keď už bude po robote, smrť neobíde ani teba!“
Turínsky kôň, réžia: Béla Tarr, Ágnes Hranitzky, Maďarsko, 2011.
Autorka je spisovateľka
