Povodeň ako ukazovateľ environmentálnej nespravodlivosti
Extrémne prejavy prírody sú často predstavované ako niečo náhodné a nepredvídateľné. Niečo apolitické. Napriek tomu si môžeme všimnúť, že na celom svete ich dopady najviac zasahujú komunity na spodnej priečke spoločenskej pyramídy. Na príklade hurikánu Katrina alebo povodní v rómskej osade pri Jarovniciach sa tento aspekt dá dobre pozorovať.
Keď sa mestom New Orleans koncom leta 2005 prehnal jeden z najničivejších hurikánov v histórii Spojených štátov, starosta Ray Nagin prehlásil, že „hurikán Katrina nediskriminoval“. Bola to odpoveď na ostrú kritiku afroamerickej komunity namierenú proti vláde. Všimli si totiž, že ich táto katastrofa zasiahla v neproporčne vyššej miere a tvrdšie ako ich bielych susedov. Pre podobnú nerovnomernosť rizika generovaného okolím sa v Spojených štátoch zaužíval termín environmentálna nespravodlivosť. Napokon aj na následnom vývoji mesta spojeného s džentrifikáciou je vidieť výrazné zmeny v demografickej štruktúre v neprospech afroamerickej komunity. Katrina sa tak stala vlajkovou loďou skúmania environmentálnej nespravodlivosti.
Hurikán nediskriminuje…
New Orleans leží pri pobreží juhovýchodnej časti štátu Louisiana, pričom je zasadený medzi riekou Mississippi a jazerom Pontchartrain. Práve v koridore okolo rieky sa nachádza aj najstaršia štvrť mesta z obdobia francúzskej kolonizácie regiónu v 18. storočí. Je to preto, že jedine táto časť sa nachádza nad úrovňou mora a vo zvyšku súčasného mesta mala krajina močaristý charakter. To sa zmenilo až s narastajúcou populáciou a z toho vyplývajúcou nutnosťou rozširovať hranice osídlenia. Dosiahlo sa to vytvorením systému hrádzí a odvodňovacích mechanizmov. Novozískané územia, ktoré v roku 2005 tvorili až 80 percent celkovej zastavanej plochy New Orleansu, pritom aj naďalej ostali pod úrovňou mora. Tá sa následne stala aj približnou hranicou demarkujúcou rozsah povodní spôsobených Katrinou.
Na samotnej záplavovej zóne je zároveň badateľná nerovnomernosť distribúcie ohrozenia. Kým v celej metropolitnej oblasti New Orleansu, ktorá zahŕňa aj predmestia, bol podiel afroamerického obyvateľstva 44 percent, až 65 percent ich domov bolo zasiahnutých povodňami. Hurikán totiž najťažšie dopadol na samotné mesto, ktoré skoro celé leží na odvodnenej zemi. Práve to je majoritne osídlené afroamerickou populáciou, keďže hlavná časť belošskej strednej triedy sa v predchádzajúcich desaťročiach vo veľkom sťahovala do predmestí. Tie vznikajú pozdĺž toku Mississippi a sú položené vyššie ako odvodnené štvrte mesta.
Môžeme tu vidieť koreláciu medzi triedou či rasou a topografiou spojenou s ohrozením. Zaujímavý je však aj pôvod tohto vzťahu. V tých najohrozenejších miestach si totiž historicky hneď po vybudovaní hrádzí stavali vily boháči utekajúci pred špinou a smradom rozvíjajúceho sa priemyselného mesta. Zároveň tam ešte začiatkom 20. storočia v dôsledku rasistickej segregačnej legislatívy bolo povolené kupovať domy iba belochom. Zmenilo sa to až v druhej polovici minulého storočia pod vplyvom spomínanej suburbanizácie, ktorá bola motivovaná, podobne ako v iných mestách, únikom z mestského prostredia. Keďže dovtedy odvodňovací systém fungoval, nemali dôvod cítiť ohrozenie. Z týchto dôvodov nemôžeme spomenutú koreláciu chápať ako vedomé konanie „stakeholderov“.
V odbornej terminológii zaoberajúcej sa prírodnými hrozbami je celkové riziko výsledkom dvoch faktorov. Prvý sa označuje ako ohrozenie a hovorí o náchylnosti lokality na prírodnú hrozbu. Ak sa určitá skupina obyvateľstva nachádza v oblasti náchylnejšej na povodne, napríklad pod úrovňou hladiny mora, zatiaľ čo druhá skupina je usadená v bezpečnejšom priestore, hovoríme o environmentálnej nespravodlivosti z hľadiska povodňového ohrozenia. Druhý faktor sa potom označuje ako zraniteľnosť a popisuje schopnosť ľudí vyrovnať sa s prírodnou hrozbou. Ovplyvňujú ju napríklad sociálna situácia, vek alebo rodová identita a okrem možností zvládnuť priamo danú extrémnu situáciu berie do úvahy predispozície na vyrovnanie sa s jej následkami. Na príklade New Orleansu je dobre zdokumentovaná aj environmentálna nespravodlivosť z hľadiska zraniteľnosti.
Keďže bola pri povodni zasiahnutá väčšina mesta, pod vodou sa ocitli aj niektoré štvrte obývané hlavne bielou strednou a vyššou triedou, ako Lakeview a St. Bernard. V porovnaní s chudobnejšími oblasťami tam napríklad viac domácností vlastnilo osobné automobily a malo lepšie možnosti na evakuáciu ešte pred tým, ako katastrofa vypukla. Porovnanie vývoja po hurikáne taktiež vykazuje známky environmentálnej nespravodlivosti. Štvrť St. Bernard bola od chudobnej a prevažne afroamerickej štvrti Lower Ninth Ward vzdialená iba dva bloky, ale v roku 2008 už mala obnovený prívod elektriny a pitnej vody. V Lower Ninth Warde neboli stanovené ani termíny ich inštalácie.
V mierke mesta je v dôsledku Katriny badateľná zmena v demografickej štruktúre. Kým v období pred hurikánom tvorili ľudia afroamerického pôvodu 67 percent populácie, v roku 2010 to bolo len 60 percent. Súvisí to aj s masívnou mierou džentrifikácie, ktorá zasiahla New Orleans po roku 2005. Tá premieňa najmä povodňami zasiahnuté chudobné štvrte, ktoré sa pre predošlé obyvateľstvo stávajú nedostupnými. Podľa správy National Community Reinvestment Coalition z roku 2020 je New Orleans piate najintenzívnejšie džentrifikované mesto v Spojených štátoch.
Slovenské New Orleans
Príklady podobnej environmentálnej nespravodlivosti nemusíme hľadať až v Spojených štátoch. V stredoeurópskom priestore zažívajú obdobnú situáciu napríklad marginalizované rómske komunity. Viaže sa na nich aj najtragickejšia povodeň v novodobej histórii Slovenska. V lete roku 1998 sa vyliala rieka Malá Svinka a zasiahla rómsku komunitu pri šarišskej obci Jarovnice, následkom čoho zomrelo 50 ľudí a stovky ich prišlo o domovy. Ako náhradné ubytovanie im dočasne boli poskytnuté vojenské stany. Aj keď sa spomínalo vybudovanie trvalej náhrady v bezpečnejšej lokalite, nakoniec sa od toho upustilo, pretože úrady vraj nevedeli nájsť vhodné pozemky. Výsledkom bolo, že napriek prvotnému odporu k návratu do zasiahnutej oblasti nemali títo ľudia na výber a už pár rokov po udalosti tam opäť bývali stovky Rómiek a Rómov. Povodne menšieho rozsahu sa tam odvtedy zopakovali ešte niekoľkokrát.
Z hľadiska povodňového ohrozenia tu môžeme vidieť ukážkový prípad environmentálnej nespravodlivosti. Zatiaľ čo samotná obec Jarovnice sa nachádza na riečnej terase nad riekou a je pred povodňami chránená, rómska komunita je situovaná pod terasou na nive Malej Svinky. Je to prirodzená záplavová oblasť toku, takže ohrozenie je tam podstatne vyššie.
Veľmi podobné scenáre môžeme nájsť vo viacerých komunitách, často bez akejkoľvek formy protipovodňovej ochrany. Konkrétne faktory vedúce k tejto zvýšenej miere ohrozenia zatiaľ neboli preskúmané, môžeme uviesť len pracovné hypotézy. Keďže marginalizované rómske komunity v mnohých prípadoch nie sú pripojené k pitnej vode, nevyhnutne potrebujú jej alternatívny zdroj. Obydlia sa preto skoro vždy nachádzajú v blízkosti vody, čo však automaticky nemusí znamenať aj vyššie ohrozenie. Na príklade Jarovníc môžeme vidieť, že napriek snahe ľudí postihnutých povodňou a aj (aspoň formálnej) vôli úradov, sa nepodarilo zaistiť bezpečnejší priestor pre život. Plynie z toho poznanie, že marginalizované rómske komunity nemôžu byť situované len tak hocikde, ale musia sa nachádzať v priestore, kde sú aspoň do určitej miery tolerované spoločnosťou. To môžu byť úplne priestorovo segregované lokality v duchu diskriminačnej legislatívy z obdobia fašistického Slovenského štátu, ktorá nedovoľovala rómskemu obyvateľstvu bývať v dohľadnej vzdialenosti od hradských ciest. V iných prípadoch sa môžu nachádzať na miestach, ktoré nemajú využitie a sú nehodnotné. Do tejto kategórie spadajú aj riečne nivy, ktoré zvyknú byť pre vysoké povodňové ohrozenie neobývané a nebývajú ani obhospodarované.
Pokiaľ ide o environmentálnu nespravodlivosť z pohľadu povodňovej zraniteľnosti, nie je veľmi čo dokazovať. Skoro všetky faktory, ktoré ju ovplyvňujú, sú v neprospech rómskeho obyvateľstva. Azda najdôležitejším aspektom je samotná chudoba. Jej následkom je napríklad mnoho neudržiavaných alebo svojpomocne postavených domov, ktoré v prípade povodní namiesto ochrannej funkcie slúžia skôr ako pasce. Dôstojnejšie bývanie by malo vplyv okrem iného aj na zvýšenie odolnosti pred povodňami. Ďalšou dôležitou stránkou je sociálna a priestorová segregácia. Odrezávajú totiž komunity fyzicky aj informačne. Spolu s chabou infraštruktúrou znižujú možnosti mobility pred hroziacim prírodným extrémom, ale tiež obmedzujú prípadnú pomoc zvonku.
…kapitalizmus áno
Vo všeobecnosti môžeme sledovať vyššie povodňové riziko u marginalizovaných rómskych komunít v porovnaní s ostatnou populáciou. Keďže prejavom klimatickej zmeny je aj zvyšovanie intenzity a frekvencie povodní, dá sa v dohľadnej budúcnosti predpokladať zhoršenie situácie. Výrok starostu New Orleansu tak môže byť pravdivý, no neúplný. Akákoľvek prírodná hrozba je jednoznačne aj vecou triedy. Príroda diskriminovať nemusí, avšak spoločnosť založená na nerovnosti a útlaku to spraví aj za ňu. Človek sa pravdepodobne nikdy nevyhne jej extrémnym prejavom, ale môže vybudovať odolnejšie komunity, ktoré budú schopné lepšie sa s nimi vyrovnať.
Autor je študent geografie
Text vznikol s podporou Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike.
