Revolúciou k uplatneniu demokracie, nie jej odstráneniu

Martin Makara18. novembra 2022215

Róza Luxemburgová je v slovenskom ľavicovom kontexte postavou, ktorá funguje väčšmi ako ikona než ako živo a detailne diskutovaná teoretička i praktička politiky. Monografia Dominiky Dinušovej, ktorá sa zaoberá životom a dielom tejto ani poľskej, ani nemeckej, ale v prvom rade socialistickej revolucionárky, jej odkaz vítane konkretizuje a vzhľadom na svoj neveľký rozsah aj nevyhnutne pobáda k ďalšiemu štúdiu.

Zakladajúca a vedúca postava spartakovcov, nemeckých komunistov, tu je predstavená v desiatich kapitolách mapujúcich kľúčové aspekty jej činnosti a myslenia: boj proti revizionizmu a oportunizmu v nemeckej sociálnej demokracii, otázky socialistickej revolúcie, kľúčové dielo Akumulácia kapitálu, problematiku militarizmu a imperializmu, emancipáciu žien a vzťah k Leninovi. Poslednú kapitolu Dinušová venuje zhodnoteniu Luxemburgovej pre súčasnosť a hoci v nej neobsiahla všetko, čím „Červená Róza“ ostáva relevantná – či prinajmenšom provokatívna – aj dnes, za pozornosť rozhodne stojí autorkina reflexia súčasnej situácie ľavice, či už ide o patologické, apriórne spochybňovanie akejkoľvek iniciatívy z vlastných radov, alebo postupný ústup z požiadaviek hnutia, ktoré si v 19. storočí najprv kládlo za cieľ zrušiť súkromné vlastníctvo, v 20. storočí sa uspokojilo aj s redistribúciou bohatstva a v 21. bojuje už prevažne len na poli uznania. Naopak, polemizovať by bolo možné i potrebné s príkrym odsúdením filozofie frankfurtskej školy, ktorá z marxizmu údajne robí „akademickú záležitosť maloburžoáznych salónov“.

Navzdory tomu, že v češtine a slovenčine je dostupných niekoľko titulov buď o Luxemburgovej, alebo priamo z jej diela, takmer všetky vyšli v 50. – 70. rokoch a dnes sú prakticky nedostupné. Znovuuvedenie Luxemburgovej do pozornosti domáceho čitateľstva je preto mimoriadne záslužné aj navzdory tomu, že si nekladie za cieľ svoj námet vyčerpať. Luxemburgovej podnety môžu byť užitočné nielen pre všetkých, ktorí sa zaoberajú feminizmom (kapitola venovaná tejto problematike konfrontuje dialektické a metafyzické, resp. politicky korelujúce liberálne poňatie feminizmu), ale aj pre tých, ktorí si uvedomujú potrebu analýzy zvlášť aktuálneho militarizmu a teoretického porozumenia súčasnej krízy „buržoáznej demokracie“. Ako totiž sama upozorňuje, táto demokracia je len politickou formou diktatúry buržoázie, podobne ako je socialistická demokracia politickou formou diktatúry proletariátu. „Áno, diktatúra! Ale táto diktatúra je v tom, ako sa demokracia uplatňuje, a nie v tom, ako sa odstraňuje,“ píše Luxemburgová (nielen) na margo ruskej revolúcie.

Aj keď Luxemburgová rozpoznala násilie ako integrálnu súčasť akumulácie kapitálu, a teda cieleného aj samovoľného stretu s ním, deklarovala, že „proletárska revolúcia nepotrebuje pre svoje ciele nijaký teror, nenávidí a hnusí sa jej vražda človeka. Nepotrebuje tento prostriedok, keďže nebojuje proti jednotlivcom, ale proti inštitúciám.“ Spolu s kritikou centralizmu a totálnej kontroly Leninovej boľševickej strany ide o niektoré z dôvodov, prečo je dnes prijímaná aj v tých ľavicových kruhoch, z ktorých sú iní súdobí (a najmä praktickí) revolucionári vypovedaní buď ako zločinci, alebo ako autoritári. Najlepšou poctou ikone – ale aj jej najúčinnejším zborením, ak chcete – je nielen sa s ňou skutočne oboznámiť, ale predovšetkým ju dôkladne spoznať, aby Cesty revolúcie neostali na polceste.

Dominika Dinušová: Róza Luxemburgová. Cesty revolúcie. Bratislava: VEDA – Ústav politických vied SAV, 2022.

Martin Makara

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: