Od socialistických priehrad ku kapitalistickým cisternám

Mario Hudák18. novembra 2022913
foto: Mário Hudák

Pre vodu ľudia na východe zomierali už pred štyridsiatimi rokmi. A bude horšie. 

Prečo studne na východe vysychajú? Čakajú nás ďalšie extrémne suchá? Vyschnuté potoky, rieky a priehrady? Prečo sa stále umývame a splachujeme pitnou vodou? Reportáž z východu krajiny o pitnej vode, jej zdrojoch a kolobehu. O hodnote, minulosti a budúcnosti vody.

„Stredná Európa pomaly ale isto vysychá,“ lakonicky zhrnul pred rokom výsledky svojho výskumu nemecký profesor Ulf Büntgen z University of Cambridge. Na základe analýz izotopov uhlíka a kyslíka v letokruhoch dubov skúmal zmeny klímy v Európe za posledných sedem rokov. Jeho medzinárodný tím dospel k záveru, že letné mesiace v rokoch 2015 až 2021 boli v strednej Európe najsuchšie za posledných dvetisíc rokov. „Od čias Rímskej ríše,“ povedal Büntgen.

„Tieto anomálie spôsobujú čoraz väčšie ekologické a ekonomické škody. Početnosť a intenzita extrémnych javov, poľnohospodárskeho sucha a vysokých teplôt sa bude v strednej Európe ďalej zvyšovať,“ dodal profesor.

Baňure

V horúci augustový deň premáva medzi Zborovom a Chmeľovou na severovýchode Slovenska zúfalo málo autobusov. Keď mi ten obedňajší v Zborove ujde, idem domov, ako obyčajne, tri kilometre pešo. Slnko páli, horúci asfalt ma po chvíli omrzí. Odbočím doľava dole k potoku, do tieňa agátov, rakýt a topoľov. Po vode, po kameňoch, po koryte Kamenca kráčam iba v plátenných teniskách.

Potok Kamenec v Ondavskej vrchovine | August 2022 | Zdroj: Mario Hudák

Apríl a máj boli suché, leto vyzerá rovnako. V napoly vyschnutom potoku stále tečie dvadsaťročná voda z lesov Ondavskej vrchoviny. Viac vody je iba v hlbších malých meandroch, zákrutách a tôňach. Na východe im hovoríme „baňure“. Nohavice si vyhrniem až po bedrá, vychutnávam si každú hlbšiu, sviežu vodu. V polovici cesty je jeden „baňur“ obzvlášť široký a hlboký. Niekoľko minút stojím v strede koryta, čakám, kým sa zmútená voda upokojí a piesok klesne na dno. Vo vreckách cítim hladinu. Nad hlavou preletí volavka, zakričí, takmer nehýbe krídlami. Balansuje, klesá nižšie, až sa skoro dotýka hladiny. Po sto metroch pristane priamo v potoku na veľkom flyšovom pieskovci.

Voda podo mnou je úplne číra. Okolo lýtok plávajú malé rybky, chcú ochutnať, na chodidlo mi vylezie rak. Chvíľu sa otáča, fúzami preklepáva kovové krúžky od šnúrok. Keď sa pohnem, rýchlo utečie a zacúva späť pod korene pri brehu. Po hodine brodenia vodným životom vyleziem v dedine po veľkých balvanoch znova na asfaltku. Mokré stopy za mnou rýchlo vysychajú. O čosi rýchlejšie ako spomienky.

Tu bude Domaša

Okrem Kamenca, ktorý sa v Bardejove vlieva do rieky Topľa, pramení v Ondavskej vrchovine, tesne pod severovýchodnou poľsko-slovenskou hranicou aj rieka Ondava. Tridsať kilometrov pod priehradou sa rieky spájajú. Keď sa na Ondave v roku 1962 začala stavať Veľká Domaša, inžinieri Československej socialistickej republiky odsúdili na zánik šesť pôvodných obcí. Dobrú nad Ondavou, Kelču, Petejovce, Trepec, Veľkú Domašu a Valkov. Pod vodou zmizlo viac ako päťsto domov, vysťahovať sa muselo viac ako sedemsto domácností.

Morská panna v prístave Dobrá na Domaši | Júl 2020 | Zdroj: Mario Hudák

„Najsmutnejšie obdobie počas výstavby nastalo v jeseni 1964. Bolo treba exhumovať mŕtvych, ktorí zomreli za posledných päťdesiat rokov. Na Dobranskom cintoríne už niekoľko rokov predtým platil zákaz pochovávania,“ píše vo svojej knihe Dobrá nad Ondavou, jej život a zánik pediater, riaditeľ nemocnice vo Svidníku a neskôr aj Bardejovských kúpeľov, Aladár Šalata. Dobrá nad Ondavou, ktorú volali aj Veľká Dobrá, mala koncom tridsiatych rokov minulého storočia viac ako tisíc obyvateľov. V typickej mnohonárodnostnej dedine žili vedľa seba Slováci, Rusíni, Židia aj Rómovia. Všetky domy  v dedine v rokoch 1964 a 1965 zbúrali a obyvateľov úplne vysťahovali.

„Bol som na cintoríne, keď exhumovali mojich najbližších príbuzných. Otca, sestru, babičku. Bolo vlhké počasie, v mnohých hroboch bolo plno vody. Neviem, či ľudia boli z tej biedy takí otupení alebo otrlí, ale nič nenasvedčovalo tomu, že by boli zdesení,“ spomína Aladár Šalata. „Všade to smrdelo chlórovým vápnom a pálenkou, čo dostávali na guráž vyberači mŕtvol. Nad jedným hrobom neďaleko kaplnky stála žena. Dívala sa, ako z neho chlap stojaci vo vode vyberá kosti jej nebohého manžela a ukladá ich do novej rakvy.“

„Chlap vytiahol z vody kosti, uložil ich do novej rakvy a povedal: ‚Hotovo!‘ Žena na to: ‚Ta dze hotovo. Šak tu nema ani polovicu svojich kosci. Šak ma tak malo ľeber.‘ Chlap rukami v dlhých gumených rukaviciach znova zahrabal v kalnej vode, vylovil ešte pár kostí a prehlásil: ‚To je šicko, pani, vecej tu nit.‘ Videl som, že ich chýba najmenej tretina, ale čo sa dalo robiť,“ opisuje zánik obce.

Domašu dokončili v decembri 1967. Štvrtá najväčšia vodná nádrž na Slovensku, po Liptovskej Mare, Oravskej priehrade a Zemplínskej šírave, zasahuje do dvoch okresov – Vranova nad Topľou a Stropkova. Jej hladina zaberá 1422 hektárov, má dĺžku 14 kilometrov a maximálnu šírku 4 kilometre. Maximálna hĺbka Domaše je 25 metrov. Priehrada reguluje prítoky do Východoslovenskej nížiny, je zásobárňou úžitkovej vody a využíva sa na rekreáciu.

Smutná sezóna

„Trochu málo vody, nie?“
„Málo? Viac ako málo. Ale pred troma rokmi bolo ešte menej. Sucho a ešte stále vypúšťajú. Na hlavu.“
„Chytili ste niečo?“
„Dnes nie, včera tri bolene. Dnes nelovili.“
„Idete domov?“
„Hej, do Sniny. Auto mám na plyn, tak furt behám, hore-dole. Dôchodok, pohoda.“

Kým príde k autu, kde stojím, zapáli si cigaretu a prehodíme pár viet, nejaký čas ho už pozorujem. Pozerám aj na vodné bicykle uviaznuté v bahne, na výletnú loď Bohemia kotviacu neďaleko v prístave, zarezanú už takmer do plytčiny. Celkom smutný pohľad. Rybár pomaly kráča po bahnistom dne zátoky Dobrá. Hladina je koncom septembra o niekoľko desiatok metrov nižšie. Uprostred vyschnutého dna sa leskne malý potôčik. Chvíľu sa doň pozerá, potom ho prekročí a zamieri hore po lúke na malé parkovisko smerom ku mne.

Rybár vo vyschnutom koryte zátoky na Domaši | Október 2022 | Zdroj: Mario Hudák

V ten deň obídem Domašu z jednej aj z druhej strany celú. V kempingu Monika – Poľany je tiež po sezóne. Prejdem okolo prívesov a chatiek až na koniec, do malej zátoky, kde sme s rodinou pred mesiacom pár dní kempovali. Teraz je hladina ešte o niekoľko metrov nižšie. Na veľkých balvanoch sú pevne prichytené kolónie stoviek vyschnutých korýtok riečnych. Otvorené vápenaté schránky opustené vodou a ostré ako britva, akoby v poslednom smrteľnom nádychu zastali v čase. Na brehu je ešte niekoľko rybárov, dve pontónové móla už niekoľko mesiacov na hladinu nedočiahnu. Pár prázdnych člnov kotví ďalej na vode, ďalšie zostali uviaznuté na brehu.

„Berú?“ pýtam sa chlapíka s troma zahodenými prútmi vyššie na brehu.

„Začiatkom augusta som tu chytil pätnásťkilového amura, teraz už pár dní nič. Kvôli tomu bahnu sa nedá zísť dole k vode,“ hovorí.

„Katastrofa, roky sme chytali až tam z toho lesíka. Toto všetko bolo pod hladinou,“ ukazuje hore na stromy asi tridsať metrov nad nami.

Klesnutá hladina Domaše v rekreačnom stredisku Poľany | September 2022 | Zdroj: Mario Hudák

Poradovník na vodu

V Kvakovciach je 450 obyvateľov a 100 domov. Obec je špecifická svojou polohou pri Domaši. Do jej katastra patrí takmer desať kilometrov pobrežia vodnej nádrže vrátane obľúbeného rekreačného strediska Domaša Dobrá. Starostovi Radovanovi Kapraľovi sa podarilo zmobilizovať okolité obce, lokálne úrady aj vládu a od roku 2020 viedol v spolupráci s vodohospodármi zo Slovenského vodohospodárskeho podniku (SVP) kompletné čistenie Domaše od troch stoviek dlhoročných čiernych stavieb, prevažne z čias bývalého režimu. Poslednú stavbu odstránili v apríli tohto roku. Kvakovčania, obyvatelia obce pri jednej z najväčších vodných nádrží na Slovensku, už štyri roky bojujú s nedostatkom pitnej vody.

„Nemáme žiadny vodný zdroj. Ten, ktorý bol navrhnutý – povrchové hrádzky na miestnom toku, ktoré mali zachytávať vodu z okolitých polí, nikdy nefungoval. Vodárne do projektu ísť nechcú, tvrdia, že je to nezmysel. V našej obci sa, úplne iracionálne, začalo od konca. Z envirofondu sa najprv postavil takzvaný suchovod, bez zdroja vody. Firma dostala zákazku a stavala,“ vysvetľuje Kapraľ. Úplne nezmyselná vec sa podľa starostu stala aj v susednej obci Slovenská Kajňa. Rovnako kvôli zákazke z envirofondu. Štát poskytol peniaze na vybudovanie vodovodu. Časť domov na konci obce sa naň ale nemôže napojiť, pretože vodárne (VVS – Východoslovenská vodárenská spoločnosť) im pri malom počte záujemcov o napojenie na obecný vodovod nevedia garantovať štandardnú kvalitu pitnej vody.

Cisterny s pitnou vodou môžu vyzerať všelijako | Domaša Dobrá, Október 2022 | Zdroj: Mario Hudák

„Vodárne momentálne prehodnocujú možnosti iných vodných zdrojov pre Kvakovce. Do úvahy pripadá napojenie na vodovod v Slovenskej Kajni, s tým, že by sa sústavy prepojili. Prípadne by sa cez kopec dalo napojiť na potrubie, ktoré do susednej obce Merník privádza pitnú vodu z vodárenskej nádrže Starina,“ pokračuje starosta. Podzemná voda sa v obecných studniach začala pred niekoľkými rokmi vplyvom sucha strácať. Už štvrtý rok deň čo deň vozia ľuďom pitnú vodu v nádržiach a prečerpávajú im ju do studní. Tento rok sa situácia vďaka extrémnemu suchu ešte zhoršila. Mnoho ľudí nemá v studniach ani kvapku. „Na pitnú vodu sme museli zaviesť poradovník. V lete sme vozili vodu na zmeny, až do polnoci. Obec to robí iba za náklady, ľudia si musia všetko platiť sami. Tisíc litrov vody vychádza na 3,50 eura,“ dodáva.  

Ľem še modľic

„Sme presvedčení, že s vodou z Domaše sa hospodári zle. Nemôže to predsa vyzerať tak, že všade naokolo je v nádržiach a priehradách vody dostatok, iba v Domaši extrémne málo,“ otvára starosta ďalšiu problematickú vodnú tému, ktorá negatívne vplýva na rekreantov a obci znemožňuje rozvoj cestovného ruchu. „Manipulačný prevádzkový poriadok priehrady je nastavený zle. Podľa nás nezodpovedá súčasným klimatickým zmenám. Domaša je závislá od dažďov a snehu. Nie je predsa možné, aby celý rok nepršalo a z Domaše sa vypúšťalo stále rovnaké množstvo vody,“ sťažuje sa Radovan Kapraľ.

Slovenský vodohospodársky podnik, do ktorého gescie patria vodné diela, nádrže a priehrady, v spolupráci s okolitými obcami a starostami navrhol v roku 2020 pre Domašu nový manipulačný poriadok. Ten by umožnil vypúšťať z nádrže menšie množstvo vody. Okamžite sa stal predmetom sporu a Okresný úrad v Prešove konanie o jeho návrhu po krátkom čase zastavil. Jediný, kto s návrhom nesúhlasil, bola súkromná spoločnosť TP2 s.r.o., ktorá prevádzkuje odkalisko v Poši, v blízkosti chemického závodu v Strážskom, známeho z kauzy úniku PCB látok a likvidácie sudov s jedovatým odpadom.

Toxická odpadová voda vytekajúca z odkaliska Poša pri Strážskom do Kyjovského potoka a ďalej do Ondavy | September 2020 | Zdroj: Mario Hudák

„Otázka je, prečo tejto spoločnosti vadí, že z Domaše by sa mohlo vypúšťať menej vody ako doteraz. Je veľmi čudné, že štátny úradník rozhodol v prospech súkromnej firmy a nie v prospech SVP a niekoľkých obcí, ktoré návrh zmeny manipulačného poriadku plne podporovali,“ hovorí starosta Kvakoviec. „Aj starostovia z okolia odkaliska a Strážskeho v obciach Poša, Nižný Hrušov a Nižný Hrabovec dlhodobo poukazujú na skutočnosť, že z odkaliska presakujú nebezpečné odpadové látky do Kyjovského potoka a odtiaľ ďalej do Ondavy. A toto svinstvo sa musí riediť vodou z Domaše. Aby nedošlo k ekologickej katastrofe veľkého rozsahu, napríklad k masovému úhynu rýb,“ domnieva sa Kapraľ.                

Dnešná nízka hladina je podľa neho iba dôsledkom dodržiavania starého manipulačného poriadku v kombinácii s tohtoročným katastrofálnym suchom. „Jednak sa obrovské množstvo vody vypúšťa zbytočne, jednak sa v čase, keď sa dalo šetriť, vôbec nešetrilo. Niektoré oblasti a zátoky Domaše sú poklesom hladiny úplne zdevastované. Všade sú náletové dreviny a bahno. Ako môžeme koncepčne budovať cestovný ruch, ak sa dejú takéto veci? Čo nám potom zostáva? Poviem vám, čo: ‚Ľem še modľic,‘“ dodáva starosta.

Podľa starostov obcí v okolí Domaše sa s vodou v priehrade nehospodári správne | Október 2022 | Zdroj: Mario Hudák

Oj Starina, rodná dedina

Najväčšia vodárenská nádrž na pitnú vodu v strednej Európe, Starina, leží v najvýchodnejšom cípe Slovenska. Dnes predstavuje potenciálnu nádej nielen pre Kvakovce pri Domaši, ale aj pre ďalšie obce na severovýchode, kde sa v ostatných rokoch čoraz naliehavejšie začínajú prejavovať problémy s pitnou vodou. Starinu začali stavať v roku 1981. Najprv ju plánovali v okolí obce Papín pri Humennom. Papínčania sa pre to osobne vybrali až za samotným prezidentom Československej socialistickej republiky, Gustávom Husákom. Po ostrom lobingu nahnevaných Rusínov sa komunistická vláda nakoniec rozhodla, že priehradu postaví nad obcou Stakčín pri Snine, na území Národného parku Poloniny.

Starina mala pôvodne pitnou vodou zásobovať okresy Humenné, Vranov nad Topľou, Michalovce a Trebišov. Už viac ako 30 rokov zásobuje 300-tisíc ľudí na východe Slovenska v 200 obciach a mestách. Okrem Sniny, Humenného a Vranova nad Topľou aj Prešov a Košice. Do Košíc vedie zo Stakčína 135-kilometrové vodovodné potrubie s priemerom jeden meter. V polovici jeho trasy, pri Hanušovciach nad Topľou, sa z dôvodu kopcovitého terénu musí voda zo Stariny 24 hodín denne prečerpávať do výšky 190 metrov. Socialistickí inžinieri plánovali privádzač pitnej vody zo Stariny aj pre Stropkov, Svidník a Bardejov. Nová trasa sa dokonca začala stavať, potrubie potiahli až do Giraltoviec, kde dodnes čaká na dokončenie.

Vodárenská nádrž Starina | 1. September 2022 | Zdroj: Mario Hudák.jpeg

V roku 1985 padlo za obeť vodnému dielu sedem obcí: Dara, Ostružnica, Ruské, Smolník, Starina, Veľká Poľana a Zvala. Pod vodnou hladinou ako jediná celá dedina skončila práve Starina, podľa ktorej nádrž pomenovali. Celkovo sa muselo vysťahovať takmer      3 500 obyvateľov. Za bývalého režimu sa československí komunisti s ľuďmi veľmi nebavili. Presťahovali ich na nové sídliská do Sniny a Humenného. Ak odmietli, išli nasilu, vyvlastňovacím rozkazom. „Keď starí ľudia prišli zo Stariny do bytoviek, zomierali. Nevedeli si už zvyknúť. Zrazu sa nedalo ísť von na pole, na lúku, do lesa. Tak veľmi im to chýbalo. V priebehu niekoľkých rokov po presťahovaní tu naozaj zomrelo veľmi veľa ľudí vo veku od 70 do 80 rokov. Vysoký tlak, srdce. Bolo to čosi hrozné,“ spomínajú v dokumentárnom filme RTVS Vyhnala ich voda pamätníci so Sídliska 2 v Snine. Niektorí si dodnes zo studní, ktoré sa v niektorých vysťahovaných dedinách zachovali, nosia do panelákov čistú pramenitú vodu. Aby ostatní ľudia v kraji získali kvalitnú vodu zo Stariny, museli sa obyvatelia siedmich dedín zmieriť s osobnou drámou, keď videli vyletieť do vzduchu vlastné domy.

„Keď som mala šesť rokov, úradníci rozhodli, že Starinu a ďalších šesť obcí zbúrajú a na ich mieste postavia priehradu. Zánik dediny bol rýchly. Počas jedného víkendu zabil mäsiar všetky zvieratá v dedine. Ľudia boli presťahovaní do panelákov,“ hovorí fotografka Lucia Nimcová. U starých rodičov v Starine prežila najkrajšie chvíle svojho detstva. „Pri domoch tleli hromady vecí, ktoré vysťahovalci spálili, do malých bytov na sídliskách by sa im nevošli. Ako prvé išli do ohňa fotografie. Aby nepripomínali bolesť nad stratou milovaného miesta. Do roka bola dedina mŕtva,“ dodáva.

Povedzte, že bude voda

Do pitnej vody zo Stariny, ako alternatívnej náhrady za vysychajúce studne, už niekoľko rokov vkladajú nádeje aj obce z mikroregiónu Stredná Topľa. V Kurime, vzdialenej pätnásť kilometrov juhozápadne od Bardejova, žije viac ako tisíc obyvateľov. Okrem nálezov obrovských mamutích stoličiek z obdobia starších štvrtohôr, je bývalá kúria známa aj unikátnym pohrebným cechom, ktorý sa v obci stará o nebožtíkov a pohreby už 330 rokov.

„Problémy s pitnou vodou v obecných studniach pri rieke začali koncom roka 2019. V troch vrtoch, z ktorých je zásobovaná Kurima aj susedné Dubinné, sa voda začala strácať. Až tak, že sme museli začať voziť do vodojemu cisterny z vodární. V najkritickejších letných obdobiach sme dokonca od šiestej večera do šiestej ráno ľuďom vodu vypínali,“ hovorí starosta Kurimy Ján Bartoš. Problém nevyriešili ani dva ďalšie vrty v blízkosti rieky, pätnásť- a tridsaťmetrový. Ich výdatnosť nepostačovala. V tom čase tiež zistili, že miestny urbár a súkromná agrofarma Agroslužby Kurima s.r.o. v koryte Tople v blízkosti studní masívne ťažia štrk.

Starosta podal podnet na prešetrenie legálnosti ťažby a vodohospodári zistili, že ťažbou sa koryto rieky v Kurime prehĺbilo o dva metre. Len o pár kilometrov vyššie pri rieke, v susednej obci Dubinné, súkromná spoločnosť Lomy s.r.o. v tom čase rovnako rozbehla masívnu ťažbu štrkopieskov. „V októbri 2020 sa v Kurime zišli zástupcovia povodia, vodární, urbárskej spoločnosti, štátnej ochrany prírody, rybárskeho zväzu, starostovia a úradníci. Dohodli sme sa, že košický závod Slovenského vodohospodárskeho podniku (SVP) vybuduje na rieke sedem prahov z lomového kameňa, aby sa hladina rieky spomalila a zodvihla. Po dvoch rokoch sa urobili dva, teraz čakáme, či to pomôže,“ opisuje situáciu Bartoš.

Lom na ťažbu štrkopieskov pod obcou Dubinné | 2. September 2022 | Zdroj: Mario Hudák

Problémy s nelegálnou ťažbou sa v Kurime vyriešili až osobnou intervenciou starostu. V koryte rieky musel zastaviť techniku agrofarmy, ktorá štrk dodávala do betonárok v okrese a zakázať im vstup do povodia rieky v katastri. Kurima žiadala aj pozastavenie a hydrogeologický prieskum vplyvu ťažby na podzemnú vodu v lome v Dubinnom, no neúspešne. Konateľ spoločnosti Lomy s.r.o., Ľubomír Duplák z Prešova, prieskum odmietol. „Ťažba prebieha v zmysle schválenej projektovej dokumentácie tak, že nie je odkrytá hladina podzemných vôd. Nevidím teda dôvod na uskutočnenie hydrogeologického prieskumu, pretože ani jeho vyhodnotenie nebude vedieť odpovedať na vašu otázku a žiadosť,“ uviedol šéf súkromného lomu vo svojom stanovisku.  

„Zníženie výdatnosti vrtov a hydrogeologických pomerov môže mať dve príčiny. Jednou z nich môže byť ťažba štrku v prikorytovom priestore, ale aj priamo v koryte rieky. Vzhľadom na to, že na tomto území je hydrogeologický kolektor štvrtohorných štrkov plytko uložený a má pomerne malú hrúbku, je veľmi zraniteľný,“ reaguje na problém ťažby Východoslovenská vodárenská spoločnosť. Podobný názor má aj Slovenský vodohospodársky podnik. „Odťažením vodonosnej vrstvy štrkopieskov sa výrazne znížila akumulácia podzemnej vody v danej oblasti a keďže sa v danom území nachádza aj podzemný zdroj pitnej vody pre obyvateľov obce Kurima, prejavilo sa to negatívne aj na jeho výdatnosti. Z uvedeného dôvodu SVP vybudoval v tomto roku na rieke Topľa v predmetnom území prahy, ktorými zabezpečil vzdutie vody, čím sa zvýšila akumulácia vody v danom území, čo by sa mohlo prejaviť aj na výdatnosti podzemných vodných zdrojov,“ píše v stanovisku k problému hovorca vodohospodárov Marián Bocák.

„Od roku 2020 sme denne do vodojemu v obci vozili päť až šesť cisterien s pitnou vodou. Nakoniec sme sa napojili na potrubie v ďalšej susednej obci Poliakovce. Trochu to síce pomohlo, ale keďže tento rok bol extrémne suchý, v lete sa problémy s nedostatkom vody objavili znova,“ vysvetľuje starosta. V mikroregióne Stredná Topľa, združujúcom viac ako dve desiatky obcí, sa začala riešiť aj možnosť napojenia na potrubie, ktoré privádza pitnú vodu z vodárenskej nádrže Starina do Giraltoviec, dvadsať kilometrov vzdialených od Kurimy.

Rieka Topľa nad obcou Kurima | 1. September 2022 | Zdroj: Mario Hudák

„Keď sa pozerám do minulosti a porovnám to s dneškom, vidím neskutočné plytvanie pitnou vodou. Pred štyridsiatimi rokmi boli v našej dedine tri autá, nikto nemal vydláždený dvor, nikto nemal bazén. Latrína bola na záhrade, nebolo potrebné splachovať, kúpací deň pre celú rodinu bola sobota, voda sa najprv musela zohriať v hrncoch,“ spomína Ján Bartoš. 

„Koľko splachujeme, umývame, čistíme, sprchujeme a polievame pitnou vodou dnes? Ako často si vo vydláždených dvoroch umývame autá? Koľkokrát do dňa sa sprchujeme? Myslíme si, že príroda, voda a jej kolobeh na to nebudú reagovať? Alebo že nám poskytnú pre náš komfort desaťnásobne viac vody? Argentínske príslovie hovorí, že Boh odpustí všetko, človek niečo a príroda nič. Myslím si, že už máme dosť dôvodov na to, aby sme sa konečne spamätali.“              

Spútať živly

Výstavba veľkých priehrad bola po druhej svetovej vojne úzko spojená s technokratickou víziou pokroku a budovaním takzvaného spoločného dobra. Socialistická modernizácia, spriemyselňovanie a zabezpečenie obrovských zásob úžitkovej a pitnej vody mali aj svoju temnú stránku. Vysídlenie komunít, stratu kultúrneho dedičstva a devastáciu životného prostredia. Panenské ekosystémy, starobylé dedičstvo a pôvodné komunity boli redukované na takzvané vedľajšie škody.

„Tisícky ľudí z celého východného Slovenska zaplnili 30. mája 1959 michalovský futbalový štadión, aby boli svedkami slávnostného otvorenia stavby, ktorá má premeniť náš okres na kvitnúcu záhradu. Súčasne má spútať živly každoročne ohrozujúce majetok i samotných občanov,“ cituje z dobovej tlače v knihe Dejiny Klokočova historik Imrich Michnovič správu o oficiálnom otvorení výstavby vodného diela pod pôvodným názvom Vihorlatská Sĺňava. Z troch dedín, Kaluže, Klokočova a Kusína, sa kvôli stavbe Zemplínskej Šíravy vysťahovali stovky ľudí, zbúraných bolo 133 domov. Pod priehradou je zatopená najúrodnejšia pôda, kde sa pestovala cukrová repa, zelenina a obilniny. Šírava, v lokalite historicky označovanej ako Podvihorlatské blatá, zaliala aj vzácne mokriny a rašeliniská.

Zemplínska Šírava sa začala stavať v roku 1961, do užívania ju odovzdali v lete 1966. Priehrada mala chrániť pred záplavami, zavlažovať poľnohospodársku pôdu Východoslovenskej nížiny a poskytovať rezervoár pre zabezpečenie dostatočného množstva vody v Laborci na chladenie tepelnej elektrárne vo Vojanoch. S tým, že sa stane mimoriadne obľúbeným miestom pre rekreáciu, kam budú chodiť státisíce domácich aj zahraničných turistov, nikto nepočítal. Už v lete 1968 navštívilo priehradu pol milióna ľudí, v druhej polovici 70. rokov návštevnosť prekročila jeden milión. Šírava sa začala vo veľkom zarybňovať a objavili sa nej výletné lode.

Ta i už

Zdroje podzemných vôd sú na Slovensku rozložené veľmi nerovnomerne, východniari by povedali, že až nespravodlivo. Väčšina ich je na západe a v strede krajiny. Navyše sú v Prešovskom a Košickom kraji oveľa menej výdatné a ich stav sa podľa Slovenského hydrometeorologického ústavu (SHMÚ) neustále zhoršuje. Zatiaľ čo v rámci celého Slovenska predstavujú podzemné vody viac ako 80 % z celkového zásobovania obyvateľstva pitnou vodou, podiel využitia podzemných vôd na východe krajiny je iba 50 %. Najvýznamnejšími zdrojmi povrchovej vody pre Východoslovenskú vodárenskú spoločnosť sú vodárenské nádrže Starina (okres Snina) a Bukovec (okres Košice), z podzemných zdrojov je to prameň Drienovec (okres Košice).

Päťdesiat kilometrov západne od Zemplínskej Šíravy a 25 kilometrov severovýchodne od Košíc, pod Slánskymi vrchmi v Košickej kotline paradoxne tryská podzemná voda zo zeme už takmer 150 rokov. Pri erupcii gejzíru v Herľanoch sú v septembrový pracovný deň dopoludnia iba traja návštevníci. Manželský pár v strednom veku si na mobily fotí dohasínajúcu fontánu gejzíru. Oproti., pod prístreškom vydláždenej fontány, sedí starší dôchodca. Keď tryskajúca voda z výšky štyroch metrov náhle zoslabne na pár centimetrov a vzápätí sa ticho stratí v zemi, obráti senior dlane k nebu a v bezmocnom geste konca krátkeho predstavenia si rukami silno pľasne po stehnách. „Ta i už,“ povie, vstane a odíde do blízkeho lesoparku. Ukáže sa, že sme všetci prišli neskoro a videli iba niekoľkominútový záver gejzírového predstavenia. Erupcia bola plánovaná medzi jedenástou a trinástou, gejzír sa ale matematickými výpočtami riadiť odmietol a vytryskol už o pol desiatej.

Gejzír v Herľanoch | Zdroj: FB Herľany

„Dobrá úroda?“ pýtam sa o niekoľko minút neskôr šesťdesiatnika, ktorý v malom dvorčeku blízko bývalých kúpeľov lúska orechy. „Také je to všetko tento rok čudné, orechy malé. Máj bol suchý, jablká tiež nejaké menšie,“ odpovedá Herľanec. „My sme na tom ešte dobre, máme vlastný zdroj vody v lese aj vodojem. Ale tu vedľa, do Ďurkova a okolitých dedín, tento rok už vozili pitnú vodu v cisternách. A bude horšie.“ Kedysi tu vraj boli štyri minerálne pramene, dnes zostali iba dva. „Boli tu aj krásne vaňové kúpele. Chodilo sem celé Rakúsko-Uhorsko. Hostí tu vozili na koňoch, prašnou cestou, ešte si ju pamätám. Gejzírová voda bola prečerpávaná do podzemných nádrží a ohrievala sa. Chvalabohu, obec sa v posledných rokoch znova turisticky rozbehla. V lete sem chodí kopa ľudí,“ hovorí.

Herliansky gejzír je unikátny prírodný výtvor. Je to vlastne 351-metrový otvorený vrt. Založili ho v roku 1870 kvôli rozšíreniu blízkych malých kúpeľov Rankovce. Vŕtal ho známy inžinier, prieskumník minerálnych a úžitkových artézskych vôd, bratislavský rodák Viliam Zsigmondy (1821 – 1888). Gejzír je jedinečný práve tým, že je studený. Jeho voda je charakterizovaná ako studená, slaná, zemitá alkalická kyselka. V čase, keď voda vo vrte stagnuje, má teplotu 12 až 13 °C, ku koncu erupcie dosahuje teplota 22 až 24 °C.

Hospodáriť s dažďom

„Pokles a zmena rozloženia zrážok na Slovensku o 5 % v porovnaní s predchádzajúcim obdobím boli evidentné už v roku 1970. Dnes je pokles na úrovni 15 % a tento trend pokračuje ďalej. Je zarážajúce, že sme odvtedy nepochopili, že dážď sa tvorí z vyparovanej vody. Dookola hovoríme len o tom, že výpar je strata a že voda je obnoviteľný zdroj. Áno, je obnoviteľný, ale len v prípade, ak nepoškodzujeme ekosystémy a nenarúšame tým veľmi dôležité malé vodné cykly,“ vysvetľuje hydrológ, environmentalista a regionálny politik Michal Kravčík z Košíc. Okrem odlesňovania vidí v súvislosti s nedostatkom vody v krajine, a špeciálne na východe, najväčší problém v masívnej a nezvládnutej urbanizácii.

Následkom odlesňovania v pohorí Čergov steká voda po zvážniciach dreva vyhĺbených ťažobnými mechanizmami | Máj 2021

„Slovensko má iba 5 % zastavaných území, ale ich podiel na vysušovaní krajiny je až 26 %. Odlesňovanie sa na ňom momentálne podieľa 17 %. Ide hlavne o odvádzanie, odkanalizovanie a zlý manažment dažďovej vody. Ak vybetónujete jeden meter štvorcový, za rok vám z neho bez úžitku odtečie 500 litrov vody. Za 50 rokov je to         25-tisíc litrov. Zo Slovenska takýmto spôsobom ročne odtečie 250 miliónov litrov vody. Za 40 rokov je to 15 miliárd. To je náš príspevok k stúpaniu hladiny oceánov a naopak jej nedostatočnej výšky v malých vodných cykloch. Voda sa potom nevyparuje, neprodukuje vegetáciu, ohrozuje to úrodu a úrodnosť pôdy. Narúša sa termoregulácia, zvyšuje teplota a dochádza k prehrievaniu prostredia. Znova pár čísel. Ak v krajine znížite výpar vody o jeden milimeter, do atmosféry sa uvoľní viac tepelnej energie, ako spotrebuje celé Slovensko za jeden rok. Za posledné tri desaťročia sme tento výpar dokázali znížiť o 5 milimetrov,“ tvrdí odborník.

Čo sa týka podzemných vôd, primárnym problémom znižovania ich hladiny s následkom vysychania studní je podľa Michala Kravčíka tiež odtok dažďovej vody zo zastavaných území.

„Z jedného domu odtečie štandardným odkanalizovaním za 50 rokov až 100-tisíc litrov vody. Tej vody, ktorá predtým vsiakla do pôdy a udržiavala hladinu podzemných vôd aj zásobu vody v studniach. Ak je v obci 500 domov, ročne vám odtečie 50 miliónov litrov vody. Hlavne pre to hladina podzemnej vody klesá. Riešením je naučiť sa hospodáriť s dažďovou vodou,“ dodáva hydrológ.

Pramene vysychajú

Podľa šéfa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK Juraja Lukáča zohrávajú najdôležitejšiu úlohu v hospodárení s vodou lesy. „Ľudia netušia, ako sa v lese a v pôde plnia zásoby podzemnej vody. Keď prší, stromy najprv rozbijú kvapky na drobné malé čiastočky, ktoré po ich koreňoch ako po obrovskom, rozvetvenom systéme drenážneho potrubia zostupujú dole do pôdy. Stromy teda nie sú dôležité pre akumuláciu vody, ale pre jej prevod a distribúciu do zeme. Napríklad do pieskovcov vo flyši, ktoré tvoria celé severovýchodné Slovensko od Levočských až po Bukovské vrchy. Flyšové pohoria sú totiž na nedostatok vody úplne najnáchylnejšie.“

„Celý vtip je v tom, že zásobáreň podzemných vôd vo flyšovom pohorí sa plní minimálne tisíc rokov. Predstavte si suchú pieskovcovú horu, ako postupne nasáva vodu. Je vedecky dokázané, že aby voda nasiakla a vystúpila až po jej vrchol, musí tisíc rokov pršať. Ak vyrúbete stromy, ako sa to u nás prvýkrát stalo pred dvesto rokmi, voda nevsiakne do pôdy, ale odtečie po povrchu do potoka. A podzemná voda v pohorí klesne o dvesto rokov. Pramene, ktoré sú na kopcoch najvyššie, vyschnú.

Všetka voda do 150 milimetrov, ktorá naprší vo funkčnom lese so stromami, kompletne vsiakne do zeme.

Tam, kde les nie je, odtečie po povrchu rovno do potoka. Najmladšia voda, ktorá tečie v potoku z dobrého lesa, napríklad aj vtedy, keď celý rok neprší, ako sa to stalo teraz, je voda, ktorá napršala pred dvadsiatimi rokmi. Dvadsaťročná voda,“ vysvetľuje.

Lenže my na Slovensku posledných štyridsať rokov sústavne rúbeme a lesy nestíhajú dorastať. Existujú mapy, ako nám v pohoriach vysychajú pramene. Za tento čas vyschli a klesli o 200 výškových metrov. Podzemná voda je dole na úpätí prepojená štrkovým podložím s riekami a studňami. Preto, keď klesne tlak podzemnej vody v hore, klesne aj hladina podzemnej vody v studniach. Faktom je, že už desiatky rokov čerpáme viac vody, ako stihne les naakumulovať. A to je ten najväčší problém,“ dodáva Juraj Lukáč.

Autor pôsobí ako nezávislý reportér

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: