Keď sa zostavovatelia výberu z textov poľského historika umenia Piotra Piotrowského (1952 – 2015) rozhodli nazvať ho Umění a emancipace, urobili dobre. Zaiste ním totiž vzbudili pozornosť aj tej časti čitateľstva, ktorá buď autora nepozná, alebo sa na dejiny vizuálneho umenia nijak zvlášť nezameriava. Ide pritom o titul nielen pútavý, ale aj priliehavý, pretože podstatou Piotrowského uvažovania o umení je popri jeho sústavnom usúvzťažňovaní so širším spoločensko-historickým kontextom tiež ambícia, ktorú si pri tom autor vytyčuje. „Naším úkolem tedy není představit onen ‚druhý hlas dějin umění‘ – potřebujeme pro psaní dějin umění nastolit nové paradigma.“ Novou paradigmou má byť geohistória, teda horizontálne dejiny umenia.
Zámerom tohto prístupu je poukázať na mnohosť spôsobov, akými je možné rozprávať o dejinách umenia a zostavovať jeho kánon. „Smyslem takového počínání není zrušit západní dějiny umění, ale začít tento typ narativu nazývat jeho pravým jménem, tedy ‚západním‘ narativem.“ Jeho relativizácia je v záujme nielen „druhých“ (napr. z globálneho Juhu), ale aj nás „blízkych druhých“ z európskeho Východu. Prečo? Keďže „destabilizace autority svědčí okrajům ‚mainstreamu‘,“ okrem múzeí a galérií sa aj ďalšie kultúrne inštitúcie a kolektívy „mohou mnohem snáze stát avantgardou, průkopníky změn, jelikož k přebíraní alternativních subverzivních strategií je motivuje jejich vlastní slabá pozice“.
Piotrowski vo svojich statiach vychádza z komparatistického prístupu, prostredníctvom ktorého poukazuje na neudržateľnosť univerzálnych dejín umenia nerešpektujúcich, že zdanlivo totožné kultúrne fenomény môžu nadobúdať v rôznych spoločenských rámcoch odlišné významy a hodnoty. Vďaka precíznej interpretácii konkrétnych diel na pozadí svojej umenovednej erudície Piotrowski napríklad demonštruje, že za oficiálnou ideologickou rovnorodosťou umenia povojnového východného bloku sa ukrýva rôznorodosť konkrétnych umeleckých praxí, ktoré boli väčšmi než jednotnou socialisticko-realistickou doktrínou formované individuálnymi ideologickými štátnymi aparátmi a mierou ich represie či tolerancie voči režimovo nonkonformnej umeleckej tvorbe. „Hlavním závěrem, který může geograf umění vyvodit z diagnostiky dějin této části evropského kontinentu, je tak možná uvědomění si mytizace svobody a zároveň nekritické funkce alternativní kulturní praxe ve středovýchodní Evropě.“
Vo výbere dostali priestor aj Piotrowského texty súvisiace s konceptom kritického múzea, ktorý sa pokúsil zrealizovať v období, keď viedol Národné múzeum vo Varšave (2009 – 2010). Originálne a detailne v nich uvažuje nad vzťahom inštitúcie k jej fyzickému sídlu a miestu, neopomína však ani princípy a predmet záujmu kritického múzea súčasného umenia, ktorým na rozdiel od záberu tradičného múzea „není samotné umění, nýbrž svět, který reprezentuje“. V súlade s agonistickým chápaním politiky podľa Chantal Mouffe Piotrowski vidí múzeum ako fórum pre „polemiku, kontroverzi a diskusi“, čím sa demokratické múzeum odlišuje ako od konzervatívneho múzea-svätyne, tak aj od populistického múzea-lunaparku. Ako je zreteľné z napísaného, zostavovateľom tohto výberu slúži ku cti, že publikácia nemá byť len akousi poctou či zoznamovacím úvodom k autorovmu dielu, ale kompaktne a priamo sprístupňuje jeho najdôležitejšie myšlienky, či už ide o problémy z histórie alebo súčasnosti umenia v jeho širokom význame.
Pavlína Morganová – Martin Škabraha (eds.): Umění a emancipace. Výbor z textů Piotra Piotrowského. Akademie výtvarných umění v Praze, 2022.
Martin Makara
