Komiks pre rodičov, ktorí sa snažia vysvetliť deťom homofóbiu

Manga pomáha mnohým kvír ľuďom objavovať vlastnú identitu. LGBTI+ témy a vzťahy sa objavujú podprahovo v najpopulárnejších sériách (napríklad Bleach alebo Neon Genesis Evangelion) a úplne explicitne v žánri yaoi, ktoré nájdeme v poličkách s mangou aj v mnohých našich kníhkupectvách. Jednou z ikon tohto žánru je japonský autor Gengoró Tagame. V detstve mu rodičia kvôli predsudkom síce zakazovali mangu čítať, no napriek tomu si k nej nachádzal cestu v čakárňach kaderníctiev. Keď začal v 80. rokoch sám tvoriť, išiel úplne proti normám a publikoval najmä pornografické série so sadomasochistickými motívmi, ktoré vychádzali na pokračovanie v gej magazínoch. V niečom jeho príbehy, plné hypermaskulínnych tiel, pripomínajú ďalšieho ikonického kvír autora známeho ako Tom of Finland.

Hoci sa Tagameho tvorba šírila celosvetovo, no často iba potajomky, väčšieho uznania sa mu dostalo až v poslednom desaťročí vďaka sérii určenej širšiemu publiku s názvom Manžel môjho brata – ktorá teraz vychádza aj v českom preklade. Hoci je menej dráždivá (v prvom zošite nenájdeme žiadnu erotickú scénu), zaujímavo tematizuje homofóbiu. Jaiči vychováva na predmestí Tokia dcéru Kano a zároveň sa vyrovnáva so smrťou svojho dvojčaťa Rjódžiho. Ich vzťah bol skôr chladný – brat z Japonska utiekol kvôli predsudkom a v Kanade sa zosobášil so svojím partnerom Mikeom. Teraz vdovec Mike prichádza navštíviť manželovu rodinu. Jaiči je pri stretnutí s dobrosrdečným Kanaďanom konfrontovaný s množstvom stereotypov, ktoré mu vštepila spoločnosť. Najprv ho odpudzuje samotné objatie s gejom, neskôr sa obáva, že priateľstvo s Mikeom by mohlo „pokaziť“ jeho dospievajúcu dcéru. Ako jej vysvetliť, že v iných krajinách sa môžu dvaja muži zosobášiť?

V niečom pôsobí Tagameho komiks takmer vyučujúco. Prostredníctvom postavy Kano autor jednoduchým, až detinským jazykom vysvetľuje základné koncepty tolerancie. Dej prebieha pomerne predvídateľne: Jaiči si postupne Mikea obľúbi a zároveň lepšie začína rozumieť svojmu zosnulému bratovi. Kritici by mohli namietať, že Tagame neprináša výraznejšie dejové zvraty, jeho mužské postavy majú až príliš dokonalé telá a absentuje väčšia inkluzivita. Manžel môjho brata je však veľmi príjemným a autentickým čítaním. V niečom môže pripomínať Motýliky, hoci tie sú určené inej vekovej skupine.

Táto manga môže najviac obohatiť nekvír rodičov či nekvír dospelých mužov, ktorí sú síce čiastočne otvorení a prijímajúci voči menšinám, no často si neuvedomujú mnohé, aj drobné, mikroagresie, ktorým LGBTI+ ľudia denne čelia. Zároveň dielo dobre vykresľuje aj odlišný odtieň homofóbie, ktorý v Japonsku vyplýva z iných kultúrnych koreňov. Možno aj pre svoju prístupnosť získal Manžel môjho brata v roku 2018 Eisnerovu cenu za najlepší medzinárodný komiks v preklade.

Tagame, Gengoró: Manžel mého bratra, 2025, 352 strán.

Marek Hudec