2018 04 Iné teláWomanizer do každej domácnosti!

Kristína Országhová8. apríla 2018789

Tabita Rezaire je mystička, ktorá dokáže extrahovať krásu z bolesti. Prijala za svoju zodpovednosť učiť to ľudí, ktorí to ešte nedokážu. Odolnosť a schopnosť liečiť môžu našu vlastnú existenciu pretvoriť na formu rezistencie. Bez akéhokoľvek romantizovania identity blackness alebo predkoloniálnej Afriky vzdávajú jej diela úctu čiernym ľuďom a kultúram naprieč časom a priestorom.

Oceán je archív

Väčšinu našej telesnej infraštruktúry tvorí voda. Prišli sme z vôd maternice. Voda je energia. Voda je život. My sme voda. Výskumy sa pohrávajú s myšlienkou, že voda je schopná zapamätať si a kopírovať informácie, rozširujúc ich v svojich prúdoch. Voda je rozhranie komunikácie. Aké dáta nesie Golfský prúd? Voda je domovom komplexných komunikačných sietí, mŕtvych tiel, vymazaných histórií, potopených miest a optických káblov. Oceán je možno najbližšie k domovu, ako sa kedy dostaneme.

Sledovanie vizuálneho diela Tabity Rezaire s názvom Deep Down Tidal je rozmýšľaním o tomto všetkom. Optické káble na dne oceánov presúvajú videá, gifká, fotky našich starých mám, naše objednávky cez Amazon a dráždivé obrázky zaoceánskym priateľom a priateľkám. Hyperconnected world! Rozmýšľame nad informačnými a komunikačnými technológiami ako nad éterickými, nehmotnými bôžikmi, ktorí emanujú z oblakov. Moderné informačné a komunikačné technológie (ICT) sa stali všadeprítomnou súčasťou západného sveta, ktorý zmenil svoju značku na globálnu a ich prostredníctvom upevňuje svoju hegemóniu. Nie je prekvapivé, že tieto technológie majú svoju veľmi konkrétnu, hmatateľnú matériu. Deep Down Tidal, osemnásťminútové video podmorského sveta, nám však ukazuje, že infraštruktúry optických káblov, ktoré prenášajú naše dáta, pripomínajú a v mnohých prípadoch kopírujú staré  koloniálne obchodné cesty. I keď priama analógia medzi podmorskými káblami a historickými obchodnými cestami by bola príliš lenivým záverom, bolo by tiež chybou toto prirovnanie úplne zavrhnúť. Vtedy aj dnes cesty naprieč oceánmi vyžadovali investície a obchodných partnerov a partnerky na oboch stranách. Optické káble medzi Južnou Amerikou a Afrikou sú zriedkavé. V minulosti to boli námorníci a námorníčky, ktorí podstupovali riziko. Dnes sú to technologické spoločnosti. Podmorské dno sa tak znova stáva rozhraním bolestivého, ale oslavovaného pokroku, ktorý maskuje násilné činy modernity. Oceánske dno je hrobom čierneho poznania a jeho technológií. Oceán je archív a každý archív môže byť smrťou alebo znovuzrodením.

Matka domu

Tabita Rezaire je francúzska umelkyňa guyansko-dánskeho pôvodu, ktorá momentálne žije a pracuje v Johannesburgu, kde minulý rok otvorila svoju prvú sólovú výstavu s názvom Exotic Trade. Je tiež zakladateľkou technologickej zdravotnej agentúry NTU, spoluzakladateľkou neeurocentrickej umeleckej platformy Malaxa a matkou domu SENEB – komunity ľudí, ktorí sa venujú africkým a diasporálnym liečivým technológiám. V roku 2017 bola rezidentkou v pražskej MeetFactory.

Jej práca je snahou konfrontovať dominantné naratívy, ktoré hlásajú, že čokoľvek hodnotné pochádza zo Západu. Odkrýva a vytvára paralelné príbehy, ktoré nám dokazujú opak. Všetko, čo považujeme za samozrejmé, bolo schválne navrhnuté tak, aby nás vzdialilo od našej sily a našich schopností. Jej tvorba je príspevkom k nezápadnej necentrickej histórii poznania. Premiestňuje seba v rámci naratívov minulosti, napríklad nazeraním na počítačovú technológiu vo vzťahu k vešteckým systémom, na internet vo vzťahu ku koloniálnym cestám, na mentálne zdravie ako na spirituálnu záležitosť alebo na vnímanie ženskej energie ako cesty k duchovnému a nie niečoho, čoho sa treba báť. V 90. rokoch mnohí a mnohé verili, že internet bude radikálne demokratickým nástrojom, ktorý vyváži spoločenské nerovnosti a bude slobodným priestorom bez rozdielov a s erupciou státisícov identít. Kým táto možnosť stále existuje, dnes vidíme, ako sa internet stal len rozšíreným priestorom útlaku, ktorý reprodukuje nerovnosť, rasizmus, mizogýniu, homofóbiu a ekonomickú a rasovú exklúziu. Podľa Rezaire nám bol odovzdaný elektronický kolonializmus, nie oslobodzujúci nástroj. Mohli by sme tvrdiť, že koloniálne subjekty už neexistujú, ale stali sme sa kyberotrokmi a kyberotrokyňami v architektúre internetu, ktorá stavia na bolesti. Naše kolektívne vedomie je traumatizované. Stále sa vysporiadavame s dedičstvom hierarchií systémov poznania, ktoré boli integrované do nášho spoločenského poriadku.  

Všetko je interakcia

Rezaire sa venuje „digitálnemu liečivému aktivizmu“. Zdravie pre ňu nie je moralistickým životným štýlom v zmysle „byť fit“, ale je to stav, v ktorom sa cítime v spojení so sebou a so svojím okolím. Postkoloniálni intelektuáli a intelektuálky ako Frantz Fanon dávno písali o rôznych psychických poruchách ľudí inej farby pleti, ktoré vyplývajú z kolonializmu a stále živého dedičstva rasizmu, ktorý ich vystavuje každodenným formám mikroagresie a násilia. Koncept zdravia je úzko spätý s politikou a farmaceuticko-medicínsko-právnym komplexom, ktorý stojí na našej zraniteľnosti a vyžadovaní neustálej produktivity. Pre kapitalistický systém je naša hodnota priamo úmerná našej produktivite. Rezaire sa pýta, ako si môžeme udržať naše zdravie a vyhnúť sa vykorisťovaniu stroja, ktorý nás udržiava nezdravých pre svoj profit. Ako dokážeme ísť ďalej, keď sa zem pod nami prepadá? Liečenie chápe ako dekoloniálny proces, ktorý hojí historickú pamäť a pomáha jej zotaviť sa z manufaktúrovanej amnézie. Umenie môže slúžiť ako ozdravná technológia. Nielen jeho finálny produkt, ale všetko, čo mu predchádza a čo po ňom nasleduje. Môže nám pomôcť pochopiť mechanizmy útlaku a násilia, ktoré sú na nás uvalené, ale tiež odstrániť nánosy násilníckej histórie. „Digital healing activism“ je zmenou prístupu. Vedie k rezistencii proti vládnucemu stroju a od hnevu k odolnosti a zotaveniu. Rezaire nám ukazuje, že liečenie nám môže pomôcť vytvoriť alebo nájsť spôsoby, ako sa vymaniť zo štruktúr dominancie a postaviť si vlastné superdiaľnice, ktoré budú presúvať naše dáta medzi ľuďmi navzájom a ich prostredím. Jednou z posledných prác v rámci projektu SENEB je Hoetep Blessings. Toto dielo je obetným darom Elizabeth Mputu, Fannie Sosy a Rezaire, trojice, ktorá oslavuje spirituálne poznanie čiernych ženských technológií. Je oslavou duchovnej moci vagíny, litániou prežitia a potešenia, prostriedkom ozbrojenia našej utlmenej ženskosti. Rezaire tvrdí, že v systéme, ktorý dehumanizuje, vraždí a vykorisťuje ženskosť a čiernosť a tvrdo pracuje na tom, aby nám znemožnil spojenectvá, sa ženská liečivá energia musí spojiť s politikou radikálneho oslobodenia. Väčšina z nás žije vo svete pretkanom systémami útlaku a násilia, ktoré vyplývajú z nášho rodu, rasy, etnika, náboženstva alebo kultúry. Charakterizuje ho sociálna nerovnosť a nespravodlivosť. Odcudzuje nás od samých seba a oddeľuje nás navzájom. Väčšina sa preto cíti nahovno – fyzicky aj psychicky.

Neverím, že sa rasizmu, mizogýnie, spoločenskej nerovnosti či diskriminácie niekedy úplne zbavíme. Ak by taká doba aj nastala, ja sa jej pravdepodobne nedožijem. To nám však nebráni o taký svet bojovať a po takom svete túžiť. Nemyslím si, že revolúcie budúcnosti budú mať podobu falického heroizmu Veľkej francúzskej revolúcie, aby oslavovali pripravenosť istých tiel obetovať im život, zatiaľ čo nebrali do úvahy a opomínali ľudí, ktorí si takúto obetu dovoliť nemôžu, keďže sú od nich závislé životy ďalších. Takéto revolúcie zabúdajú na tých a tie, ktoré sa starajú a udržiavajú, kým sa iní a iné na námestiach dožadujú pádu vládnucej triedy a nevšímajú si ľudí, ktorí ráno po revolúcii čistia ulice. Každá forma (seba)organizácie, ktorá dokáže čo i len dočasne vytvoriť alebo ukázať spôsoby, ako sa vyhnúť štruktúram dominancie a vytvoriť formy spoločenstva odlišné od vykorisťovania, ako napr. „digital healing activism“ Tabity Rezaire, je rezistenciou a časťou revolúcie. Ak je všetko interakcia, ako tvrdí Sanford Kwinter, pýtam sa: Ako sa teda rozhodneme vzájomne na seba a naše prostredie pôsobiť?

Autorka je umelkyňa

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2018 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia