Súčasná vážna hudba: Stávanie sa nie-ľudským

V Kritike súdnosti Kant slávne poznamenal, že včelí úľ síce ľudia označujú za umelecké dielo, ale je to len analógia. Včely totiž „svoju prácu nezakladajú na žiadnej rozumovej úvahe“, je to len produkt ich prirodzenosti, inštinktu.

Výzvu tejto téze nepredstavovalo ani tak Messiaenovo komponovanie na základe transkripcií spevu vtákov (napríklad v Catalogue d’oiseaux, 1958), ako skôr žáner field recordings (terénnych nahrávok), ktorý má svoj pôvod v súčasnej vážnej hudbe – v musique concrète Schaeffera či indeterminizme Cagea. Avšak Kantovi sa uniká ťažko. Filozof by zo záhrobia namietol, že rozumový aspekt spočíva už vo voľbe nahrávky, v rozhodnutí, na čo sa upriami pohľad.

Hudbe však na pomoc prichádzajú Deleuze a Guattari, ktorí v Tisíc plošinách spochybnili Kantovu dištinkciu: „Čisto hudobný obsah hudby je prestúpený stávaním-sa-zvieraťom. (…) Hudobný výraz je neoddeliteľný od stávania-sa-zvieraťom, tvoriacim jeho obsah.“ Oddávať sa hudbe vždy znamená stávať (devenir) sa iným, a uhladené škatuľky rozumu a inštinktu sa tak rozpadajú.

…we return to ground… by Karen Power

Tri dlhé skladby na novej nahrávke írskej skladateľky a zvukovej umelkyne Karen Power sa nachádzajú niekde medzi týmito debatami. Sú vyskladané z identifikovateľných (špliechajúca voda, bzučiace muchy, cvrlikajúce cikády) a neidentifikovateľných terénnych nahrávok, ktorým odpovedajú nástroje komorného ansámblu.

Odpoveď je spočiatku imitatívna. Pri prvej skladbe, …we return to ground… (2022) trvá nejakých sedem minút, kým počujeme prvé zvuky nástrojov, no tieto výrazom pripomínajú terénne nahrávky, nad ktorými sa ozývajú. Skladba sa prirodzene preklopí do sonic pollinators (2017), v ktorej sa bzukot múch na dlhej ploche zlúči do ohlušujúceho, katastrofického trombónového trúbenia.

Po dopočúvaní, a ani po opakovaných počúvaniach, však už vôbec nie je jasné, kto vlastne imitoval koho. Zdá sa, že hudobníci imitovali prírodu, no v skutočnosti len preto, aby v nej objavili možnosti vyskladania omamujúcich zvukových skulptúr. Zároveň má však poslucháčstvo dojem, že príroda sama sa tieto skulptúry chystala vystavať, a hudobníkov použila len ako nástroj.

Muchy sa stali trombónmi, violončelisti sa stali cikádami. Analógie sa skrz stávanie sa iným stali obojsmernými, avšak bez toho, aby sa (v poslednej záchrane pre Kanta) oba póly rozumu a prírody úplne zrušili. Power medzi týmito dvoma koncami natiahla lano, ktorého nepokojné vibrácie zachytáva jej nádherný, fascinujúci album.

Karen Power: …we return to ground… (Quiet Music Ensemble). Other Minds, 2024.

Michal Lipták