Európske občianky a občania odovzdali svoje hlasy a v Bruseli sa rozohral boj o najvyššie posty. Kým ich tradiční partneri čelia kríze, európski ľudovci oslavujú víťazstvo a hľadajú väčšinu v Európskom parlamente. Nech ju už nájdu kdekoľvek, Európu čaká neistá budúcnosť.
Výsledky volieb do Európskeho parlamentu priniesli historický úspech radikálnej a extrémnej pravice. Víťazom je aj stredopravá Európska ľudová strana (EĽS) a von der Leyenová sa tak bude uchádzať o opätovný mandát líderky Európskej komisie. Vzhľadom na dramatický prepad liberálov z Renew Europe a vlažný výsledok sociálnych demokratov (S&D) jej nemusia naďalej stačiť na pohodlné vládnutie spojenci z predchádzajúcej koalície. Už pred voľbami súčasná predsedníčka Komisie nesmelo naznačovala, že by bola otvorená spolupráci napravo od EĽS. Keď sa jej počas predvolebnej debaty líder Zelených, Bas Eickhout, priamo opýtal na jej postoj k podpore od Európskych konzervatívcov a reformistov (ECR), odvetila, že „to bude záležať od zloženia parlamentu“. To je už teraz viac-menej jasné a pred von der Leyenovou ležia tri alternatívy, ktoré by jej mohli zaistiť pokračovanie na čele Únie.
Krehké status quo
Najschodnejšou by sa mohla javiť stávka na overenú spoluprácu stredových strán a pokračovanie koalície z predchádzajúceho obdobia. Táto alternatíva je osobne pre von der Leyenovú z určitého hľadiska prívetivejšia, než bola pred volebným víkendom. Predstavitelia dvoch najväčších členských štátov, francúzsky prezident Macron a nemecký kancelár Schultz, pred voľbami neprekypovali entuziazmom z jej zotrvania na terajšom poste. Podobne ako v roku 2019 sa Macron pohrával s myšlienkou obísť systém spitzenkandidátov a na čelo komisie dosadiť bývalého predsedu Európskej centrálnej banky, Maria Draghiho. V prípade Schultza primárne išlo o nespokojnosť s jej ambivalentným postojom voči ECR a istú rolu zohrával fakt, že šéfka Komisie pochádza z konkurenčnej CDU. Vzhľadom na domáci úspech krajne pravicových hnutí, Macronov gambit s predčasnými voľbami a klesajúcu popularitu Schultzovej vlády ani jeden nebude mať potenciál ohroziť von der Leyenovej kandidatúru.
S oslabenou pozíciou tradičných partnerov však vyvstáva otáznik nad stabilitou prípadnej koalície ľudovcov, liberálov a sociálnych demokratov. Na schválenie podoby Európskej komisie je potrebná väčšina pozostávajúca z 361 kresiel v Európskom parlamente. V tejto formácii by dané frakcie dokázali poskytnúť 406 mandátov. Keďže ide o tajnú voľbu, nie je samozrejmosťou zaručiť si „politickú poslušnosť“ všetkých poslankýň a poslancov. Pred piatimi rokmi bolo potvrdenie Komisie úspešné len vďaka deviatim hlasom, a to napriek tomu, že koalícia ich mala v rezerve šesťdesiatšesť. Von der Leyenovej cesta k úspechu je teda neistá, najmä ak v nej potenciálne stoja aj jej vlastní.
Aj v prípade, že by si nová Komisia zaistila mandát, hrozba rozpadu krehkej väčšiny by sa niesla celým volebným obdobím. Zabezpečenie stability by si vyžadovalo nevídanú dávku politického remesla. To je náročné už v štandardných podmienkach národných parlamentov, nie to na európskej úrovni, kde frakcie pozostávajú z desiatok strán a poslancov motivovaných aj národnými záujmami. Potreba disponovať každým hlasom by vytvárala tlak na hľadanie univerzálneho kompromisu, ktorý nevyhnutne obmedzí ambicióznosť budúcej legislatívy. Vzhľadom na silnejšiu pozíciu EĽS vis-à-vis Renew Europe a S&D by európska politika nadobudla pravicovejší nádych, napríklad v otázke Európskej zelenej dohody (Green deal).
Zelený boj o politickú relevanciu
Za účelom posilnenia parlamentnej väčšiny by bolo možné prizvať ku koaličnému stolu aj Zelených, ktorí sa po voľbách stali druhou najmenšou skupinou v Európskom parlamente. Tí po výbornom výsledku spred piatich rokov tak budú bojovať o svoju politickú budúcnosť. Participácia na moci by zdanlivo mohla byť cestou, ako si zaistiť istý stupeň relevancie a mať aspoň obmedzený vplyv na tvorbu legislatívy. Účasťou v koalícii zároveň čelia riziku, že budúce voľby už môžu byť pre nich devastačné.
Zelení momentálne deklarujú ochotu podporiť von der Leyenovú len v prípade, že bude garantovať nedotknuteľnosť Európskej zelenej dohody a prípravy novej legislatívy v oblasti poľnohospodárstva. Vzhľadom na ich malý výtlak je nepravdepodobné, že tieto garancie dostanú bez výraznej podpory sociálnych demokratov a časti liberálov. Kompromisy v environmentálnych témach by tak mohli rozdeliť zelené hnutie na dve skupiny – tých, ktorí sa budú chcieť držať svojich ideálov, a tých, ktorým bude bližší politický pragmatizmus. Je otázne, ako by druhý postup prijali ich voličky a voliči.
Pre Meloni ešte nenastal čas
Poslednou alternatívou pre von der Leyenovú by bolo hľadať žetóny na opačnej strane pléna v radoch ECR, frakcii vedenej talianskou premiérkou Giorgiou Meloni. No napriek istej ideologickej blízkosti a parlamentnej matematike ani jedna z frakcií momentálne nie je pripravená niesť politické náklady, ktoré by z ich vzájomnej spolupráce vyplývali.
Deň po voľbách, ignorujúc predchádzajúce vyhlásenia, súčasná šéfka Komisie deklarovala, že „politický stred zostáva silný“, čím naznačila, že sa bude uchádzať o koalíciu s overenými partnermi. Tí by určite neradi vstupovali do akéhokoľvek vzťahu s krajnou pravicou a získanie poslankýň a poslancov z ECR by viedol k strate podpory na opačnej strane, pravdepodobne aj v radoch samotných ľudovcov. Formálnu dohodu s konzervatívcami už odmietol aj generálny tajomník EĽS, no nevylúčil čiastkovú spoluprácu na konkrétnej legislatíve s tým, že privíta ich podporu v hlasovaniach. Tiež vyzdvihol taliansku premiérku ako „obľúbenú, rešpektovanú a konštruktívnu líderku“.
Plnohodnotná účasť v koalícii by bola problematická aj z pohľadu konzervatívcov a reformistov. Kým napríklad český premiér Fiala by sa nebránil zbližovaniu s európskym mainstreamom, v ECR sa nachádzajú aj strany, pre ktoré by to nateraz bolo popretím ich hodnotového nastavenia. Je ťažké si predstaviť, ako by poľské Právo a Spravodlivosť, zakladajúci člen ECR, spolupracovalo so zoskupením, ktorého jedným z lídrov je ich politický oponent Donald Tusk.
Delikátnosť celej situácie je potrebné vnímať aj v kontexte preskupovania frakcií na pravej strane spektra. Mnoho strán krajnej pravice, ktoré uspeli vo voľbách, momentálne nepatria do žiadnej frakcie. Popri ECR sa o vstup doposiaľ nezaradených strán do ich frakcie bude uchádzať aj Marine Le Pen a jej extrémistická Identita a Demokracia (ID). Prípadný rozkol v ECR by mohol vyústiť do straty pozície najsilnejšieho reprezentanta národných a tradičných hodnôt.
Éra cordon sanitaire sa blíži ku koncu
Európska politika bola dlhodobo charakterizovaná princípom cordon sanitaire, keď stredové strany jasne odmietali akúkoľvek spoluprácu so stranami politického okraja. Výsledkom boli dekády koalícií medzi ľudovcami a sociálnymi demokratmi s prípadnou participáciou liberálov. Posledné voľby potvrdili, že ich ponuka európskej integrácie už naďalej nie je dostatočne atraktívna pre značnú časť európskych voličiek a voličov.
V oslabenom zložení je tak od európskeho mainstreamu naivné očakávať ambicióznu legislatívu alebo ochotu zavádzať zmeny vo fungovaní Únie. I keď autor nerád siaha po vešteckej guli, javí sa, že nás čakajú roky stagnácie. Veľká (hoci stále užšia) koalícia – či už za účasti Zelených, alebo bez nich –, založená na najmenšom spoločnom menovateli za účelom udržania nominálnej väčšiny, nebude schopná vysporiadať sa s domácimi a geopolitickými výzvami, pred ktorými Únia stojí.
Táto neschopnosť nevyhnutne vyústi do ďalšieho rastu krajnej pravice. Aj keď sa EĽS zdrží otvorenej spolupráce v tomto volebnom období, verejná nespokojnosť bude vytvárať tlak na stále radikálnejšie riešenia. Podvolenie sa týmto tlakom neskončí jej oslabením. Naopak, poslúži na ešte väčšiu akceptáciu krajne pravicových politík. Na tú doplatia najmä marginalizované skupiny naprieč Európou.
Bez ohľadu na to, kde von der Leyenová nájde svoju väčšinu, budúcnosť Únie momentálne smeruje doprava.
Autor je študentom európskych štúdií na Katolíckej univerzite v Leuvene.
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.
V rámci projektu Perspectives si k téme eurovolieb a Európskej únie môžete prečítať aj tieto texty či vypočuť podcasty z partnerských médií:
Peter Tkačenko: Dávajme si pozor, čo si želáme (JÁDU)
Tomáš Kriššák: Čo nám hovorí situácia v informačnom priestore? (JÁDU)
Oleksandr Kurylenko: Medzi Moskvou a euroskepticizmom. Ukrajina a Európskej voľby (JÁDU)
Yelizaveta Landenberger: Na fronte v informačnej vojne. Gagauzsko v Moldavskej republike (JÁDU)
Martin Svárovský: Nadcházející volby do Evropského parlamentu a naše bezpečnost (revue Prostor)
