Antropológ David Graeber a archeológ David Wengrow napísali rozsiahlu knihu o histórii ľudstva The Dawn of Everything, ktorú si teraz môžeme prečítať aj v slovenskom preklade. Kniha Počiatok všetkého je senzáciou. Minimálne podľa jej autorov.
Pri čítaní tejto knihy si uvedomíte, že ľudstvo experimentovalo v sociálnej oblasti aj vo vzťahu k prostrediu už takmer so všetkým. História sa tak stáva prameňom rozličných alternatív, ale aj ukazovateľom ich dôsledkov. Kniha opisuje nielen počiatok všetkého, ale aj skutočnosť, že všetko tu bolo už na počiatku. Vyvracia rasistické, eurocentrické či osvietenské predsudky, ale aj teleológiu rôzneho druhu, a taktiež progresivizmus kladúci na časovej osi tyraniu, nadvládu a patriarchát niekde do dávnych čias, odkiaľ sa postupným pokrokom namáhavo dopracúvame k zárodkom slobody a rovnosti. Autori sa usilujú vyvrátiť aj opačný predpoklad, podľa ktorého sa z rovnostárskych komunít vplyvom neolitickej revolúcie zrodili hierarchie, byrokracie a útlak rôzneho druhu. Opisujú rozmanitosť jednotlivých komunít lovcov a zberačov a ich často protikladné spoločenské usporiadania. Ukazujú, že niektoré spoločenstvá mali vlastné formy kultivácie krajiny, ktoré spoločne s lovom a zberom kombinovali a dokázali sa organizovať v masovom meradle, teda mali mestá a stavali monumenty.
Graeber a Wengrow upozorňujú na archeologické nálezy, ktoré nezodpovedajú gradualistickým predstavám o postupnom lineárnom vývoji spoločností od primitívnych tlúp po komplexné spoločenstvá. Popierajú priamu kauzalitu medzi poľnohospodárstvom a mestom, medzi mestom a hierarchizáciou. Existujú prípady, keď sa komunity vrátili od poľnohospodárstva k lovu a zberu – pre rozličné sociálne výhody, z náboženských či statusových príčin –, prípadne opustili mestský život v mene rozptýleného osídlenia. Žiadna neolitická revolúcia, žiaden radikálny a nevratný prechod na poľnohospodársky spôsob života, ale len dlhé, tritisíc rokov trvajúce obdobie experimentovania s domestikáciou. Pragmatizmus, flexibilita a schopnosť návratu namiesto železného zákona dejinných etáp.
Takisto ako zákon dejín, popierajú autori aj zákon adaptácie na prostredie. Ekologický determinizmus je zavrhnutý v mene slobody. Dôvera v ľudský sklon k hravosti a experimentovaniu so spoločenskými formáciami by mala nahradiť aj dnešnú slepú vieru v dejinnú nevyhnutnosť hierarchického usporiadania. Nemali by sme mať pocit, že žijeme v jedinom možnom svete, že alternatíva je „buď globálny kapitalizmus, alebo barbarstvo“. Najmä, ak už vieme, že môžu existovať decentralizované mestá, komplexné spoločnosti bez triednej nadvlády a rôzne hybridné formy kultivácie prírody, ktoré sú udržateľné. A tiež, že existovali aj iné než liberálno-demokratické formy spútania moci, iné funkčné systémy kontroly a rovnováhy.
Ani Hobbes ani Rousseau
Zdá sa, že osídlenie interpretujeme ako mesto iba v takom prípade, keď má znaky hierarchickej štruktúry, teda pokiaľ vieme identifikovať jeho mocenské, byrokratické a náboženské centrum. Archeologické nálezy posledných dekád však ukazujú, že v neolite a dobe bronzovej tiež existovali decentralizované (Nebelivka) a antiautoritárske (Mohendžodáro) mestá. Bolo to častokrát práve v menších, okrajových komunitách, a nie mestách, kde sa vyvinuli prísna hierarchia, heroizmus či patriarchát. V meste, naopak, existovala určitá forma samosprávy a slobody. Mesto teda nie je nutne príčinou hierarchie, skôr príležitosťou na samosprávu. Kto pozná dejiny stredoveku, toho podobné úvahy neprekvapia, veď aj vtedy vznikali mestá ako relatívne autonómne, suverénne a samosprávne celky. Problémom je to, kto všetko mal možnosť sa na samospráve zúčastniť, takmer nikdy to neboli všetci obyvatelia a obyvateľky. Je teda otázne, či sú tieto formy samosprávy až také inšpiratívne.
Pôvod nerovnosti hľadali filozofi od čias Rousseaua v prechode na poľnohospodárstvo či v zakladaní miest a byrokratických štruktúr. Graeber a Wengrow tvrdia, že takáto interpretácia nemá oporu v archeologických nálezoch. Samotný prechod od jednoduchosti ku komplexnosti je mýtus. Prehistorické spoločnosti neboli neorganizované a egalitárske tlupy niekoľkých desiatok lovcov a zberačov, ale politicky rozmanito štruktúrované celky. Týka sa to aj pôvodných obyvateľov a ich spôsobu života pred európskou expanziou. Presnejšie spôsobov života, pretože autori aj tu odhaľujú diverzitu jednotlivých domorodých spoločenstiev. Zaujímavé sú najmä úvahy o tom, ako kontakt s pôvodným obyvateľstvom Severnej Ameriky ovplyvnil osvietenské politické myslenie a rozšíril horizont predstaviteľných politických foriem. Davidovia naznačujú, že aj dnes by sme potrebovali inšpiráciu tohto druhu, pretože naša politická imaginácia stagnuje medzi dvoma falošnými presvedčeniami, ktoré majú korene ešte u Hobbesa a Rousseaua. Veríme, že ak chceme udržať komplexnú vyspelú spoločnosť, musíme udržať aj nutné zlo, ktoré ju sprevádza v podobe hierarchie, byrokracie, násilia, dohľadu a charizmatických klaunov pri moci. Zároveň veríme, že ak by sme toto zlo chceli odstrániť, museli by sme sa vrátiť k jednoduchému životu v drobných tlupách, teda do stavu mýtickej počiatočnej nevinnosti a rovnosti. Autori ukazujú, že aj iné možnosti sú reálne, pretože sa už historicky praktizovali. Analyzujú temporálne hierarchie, ktoré sa uplatňovali iba sezónne a dočasne, rôzne formy participácie a samosprávy v najstarších mestách, zárodky demokracie miestneho obyvateľstva, hierarchie bez mocenských centier, moc bez tried či rotujúce riadiace politické funkcie. Vtipnou vsuvkou knihy sú opisy rôznych foriem ponižovania autority v severoamerických komunitách, kde s dočasnou mocou išli ruka v ruke aj kompenzačné procedúry verejného zosmiešňovania, ktorým sa osoba zastávajúca funkciu musela vystaviť.
Occupy Teotihuacán
Wengrow a Graeber odmietajú hegelovskú predstavu o tom, že pôvodné obyvateľstvo je oknom do doby kamennej, pretože dejiny sa týchto oblastí sveta netýkajú. Ukazujú, akými premenami jednotlivé komunity prechádzali, ako boli schopné zbaviť sa hierarchie (Teotihuacán), založiť demokraciu (Tlaxcala) alebo opustiť mestský život a poddanstvo (Hopewell). Na druhej strane sa sami podobných analógií dopúšťajú, pretože na to, aby sme si predstavili politický život v prehistorických komunitách, o ktorom nemáme písomné doklady, potrebujeme nejakú referenciu v prítomnosti alebo dobre zaznamenanej minulosti. Ako nevedecké rozprávky identifikujú autori takmer všetky predošlé skúmania, keďže boli podľa nich založené na projektovaní nášho systému hodnôt na spoločnosti, ktoré sú vzdialené v čase a priestore. Nedopúšťajú sa však sami podobnej spätnej projekcie? V knihe sa to hemží domorodými intelektuálmi, prehistorickými vedkyňami, vynálezcami či demokratmi a mezoamerické civilizácie štartujú programy sociálneho bývania. Nie sú takéto vymedzenia kompletne determinované súčasným diskurzom a politickou orientáciou autorov? Skrátka, občas je až príliš jasné, z akých pozícií sa v tejto práci aplikuje veda, čo nie je nutne chyba, len to možno treba otvorene priznať a neprezentovať interpretáciu ako faktografiu. Pisateľ týchto riadkov si ešte dobre pamätá, ako bol ideologický historik Paul Johnson nespochybniteľnou vedeckou autoritou pre celú generáciu pravicových intelektuálov. Nemali by sme robiť to isté zľava a písať si dejiny na objednávku. Treba si uvedomiť, že spoločnosti opisované autormi po sebe nezanechali písomné svedectvá. Priestor na interpretáciu ich politického zriadenia je teda obrovský a obávam sa, že finálne tvrdenia prezentované v tejto knihe budú o päť rokov vyvrátené novou sériou archeologických nálezov a novou radikálnou interpretáciou. To nehovorí nič o vierohodnosti citovaných zdrojov a objavov, možno to len jemne relativizuje jednoduchú dichotómiu „fakty verzus mýty“, okolo ktorej sa trochu únavne buduje celý výklad knihy. Je ľahké vidieť, čím boli determinované osvietenské názory na históriu v 17. a 18. storočí, lenže naše vlastné projekcie sa nám strácajú v ilúzii prirodzenosti a samozrejmosti. (Mimochodom, je fascinujúce, ako osvietensky sa snaží pôsobiť táto kniha, ktorá sa tak ironicky stavia k historickému osvietenstvu.)
Supermarket menom História
Veľmi často sa výklad vracia k rousseauvskému mýtu o počiatočnej rovnosti. Rovnosť, ako nás autori poučia, je vágny, nevedecký a nesmierne subjektívny termín. Je to v podstate nedefinovateľná hodnota a musíme ju odložiť, ak chceme pochopiť niečo z diferencovaného sveta lovcov a zberačov. To je v poriadku, je však otázne, či interpretačný kľúč, s ktorým vyrukujú autori ̶ ich definícia slobody –, je vedeckejší a menej vágny. Sloboda je veľkou témou na pozadí celej knihy, začínajúc výkladom vzťahov koloniálnej Európy a slobodných národov. V závere sa tento pojem definuje ako sloboda pohybu, sloboda neposlúchnuť a sloboda tvoriť vlastný sociálny poriadok. Tieto slobody dnes údajne nemáme, ale v prehistórii či v domorodých komunitách boli celkom dostupné. Toto tvrdenie však autori dokazujú pomerne zvláštnym spôsobom – cez niekoľko prípadových štúdií mapujúcich život a zvyky na rôznych kontinentoch v úplne odlišných obdobiach. História je v knihe pochopená ako nekonečné pole možností. V prípade, že chceme ukázať dôkazy nerovnosti, ľahko nájdeme potrebné obdobie a lokalitu, rovnako ako príklady demokratického riadenia či slobody. Z histórie sa stáva supermarket, kde rýchlo a lacno nájdeme všetko, čo sa práve hodí pre našu argumentáciu, a tak skáčeme medzi tisícročiami a kontinentmi a skladáme mozaiku minulosti. Skeptického čitateľa alebo čitateľku však napadne, či by táto mozaika nevyzerala celkom inak, keby bol Graeber namiesto anarchistu socialistom, či by v tom prípade nenašiel poľahky dôkazy neslobody a nepaušalizoval rovnosť podľa potreby. Problém nie je v tom, že máme nejaké pozície a hodnoty, to vôbec nie. Problém je, keď ich vydávame za fakty a ideológiu prisudzujme všetkým naokolo. Tento postoj je totiž sám osebe tým najcharakteristickejším znakom ideológie. Kniha dobre integruje všetko, čo chce mestský intelektuál strednej triedy identifikujúci sa s anarchizmom vytĺcť z histórie. Mestá ani početnosť populácie nie sú nevyhnutne príčinou nadvlády, rovnosť nie je kľúčom k šťastnému životu, je to sloboda. Všade, kde história, či skôr prehistória, ponúka biele miesta, priskočia autori s interpretáciou vhodnou pre ich politické presvedčenie a zaplnia staroveké mestá predpokladanými participatívnymi zhromaždeniami. Ak sa nespochybniteľné dôkazy útlaku objavia na „nevhodnom mieste“, napríklad v údajne nehierarchickom Teotihuacáne, sú autormi rýchlo identifikované ako heteronómne vplyvy dovlečené do mesta zďaleka.
Po dočítaní knihy uvažujem, či skutočne prevracia moje doterajšie znalosti dejín hore nohami. Museli sme čakať na Graebera a Wengrowa, aby sme sa dozvedeli, že moc sa môže opierať o násilie, poznanie alebo charizmu? Že osvietenskí myslitelia ako Hobbes a Rousseau asi nemali najpresnejšie informácie o živote lovcov a zberačov? Že dejiny nemajú cieľ a nerozvíjajú sa podľa metafyzických zákonov ani jasne oddelených vývojových etáp? Kniha sa snaží pôsobiť šokujúco a prevratne aj tam, kde zaužívané tézy len rozširuje či spresňuje. Neustále manifestuje, že vyvracia určité mýty, ale kto im vlastne veril? Chce byť za každú cenu senzáciou, čo po istom čase pôsobí iritujúco, najmä keď (ľahkým) terčom kritiky sú popularizační autori, ktorí neurčujú vedecký diskurz, ako napríklad Harari či Diamond. Pritom samotný Počiatok všetkého je nesmierne didaktická a popularizačná kniha. Chce byť akýmsi druhým, ľavicovejším Hararim. Aj tie najbanálnejšie tézy sa v nej opakujú vždy aspoň päťkrát. Nemala by sa volať Počiatok všetkého, ale Všetko stále od začiatku. Som presvedčený, že kniha mohla mať polovičný rozsah.
Napriek hlúpemu názvu a marketingovej snahe autorov vyvolávať na každej strane falošný dojem senzácie sa oplatí knihu pozorne prečítať. Keď pre nič iné, tak aspoň z úcty k pamiatke Davida Graebera, neúnavného aktivistu, kritika a intelektuála, ktorý zomrel rok pred vydaním knihy a ktorý vie byť zaujímavý a podnetný aj vtedy, keď s ním nesúhlasíme.
Jakub Huba
Graeber, Wengrow. Počiatok všetkého: Nová história ľudstva. Prel. Pavol Šveda. Tatran, Bratislava 2023.
