Ak chcú Rusi mier, nech oslobodia mučené ženy

„Do „Izolácie“ vás privedú s vrecom na hlave a v putách. A ten krik! V istom okamihu som prestala cítiť bolesť a rozumieť tomu, čo sa deje. Ani som nevedela, čo odo mňa chcú a z čoho ma obviňujú. Hovorili mi, že som extrémistka a potom špiónka. Za špiónstvo vám hrozí trest smrti,“ hovorí Ľudmila Husejnova, ukrajinská vojenská väzenkyňa a obhajkyňa ľudských práv.

Kam momentálne letíte?

Do New Yorku na 69. zasadnutie Komisie OSN pre postavenie žien. Pozvali ma tam z ukrajinskej nadácie Ženy Ameriky.

Pochádzate z Novoazovska. Odkiaľ sa u vás vzala taká sila a proukrajinskosť? O Novoazovsku toho veľa neviem. Bola som v tej časti Ukrajiny v detstve, pri mori. No viem, že to, že sú tam všetci prorusky naladení, je mýtus.

Ide o mýtus, ktorý vytvorilo Rusko. Moja mamka je z Vinnice, otec z azerbajdžanského Baku, takže vo mne sa stretávajú tieto dve kultúry. Každé leto sme trávili vo Vinnickej oblasti, v dedine Jalanec, u babky. Je to kolíska skutočnej ukrajinskej kultúry, uchováva sa tam jazyk, tradície i spôsob života; vyšívané uteráčiky, ikony a koráliky.

Keď sme u nich boli na návšteve, celá rodina sa s nami rozprávala po ukrajinsky a my s nimi zas po rusky. Takisto doma. Nikto v tom nikdy nevidel žiadny konflikt. Nikto sa nás v dedine nepýtal, prečo hovoríme po rusky. A keď zas moja babka alebo príbuzní prichádzali do Doneckej oblasti, nikto sa nepýtal, prečo nehovoria po ukrajinsky. Všetci si rozumeli.

Pred vojnou, pred rokom 2014, som pracovala ako odborníčka na bezpečnosť a hygienu práce v Novoazovsku. Bola som veľmi aktívna. Bola som členkou mestského zastupiteľstva a neskôr aj jeho podpredsedníčkou. Diskutovali sme o plánoch rozvoja mesta, sídliska, organizovali sme podujatia. S mužom sme sa prisťahovali do Novoazovska na začiatku nultých rokov, pretože tam bývala moja matka.

Mesto sa nám veľmi páčilo, bolo tam pokojne. Mariupol je odtiaľ desať minút autom. Je tam more i rieka. Snívali sme o vlastnom dome a kúpili sme si starý domček so záhradou v centre mesta. Začali sme stavať nový dom. V roku 2013 ma napadlo, že by bolo fajn, keby sme v Novoazovsku organizovali detský festival ukrajinskej kultúry. A tak sme aj urobili. Bol to festival pre všetky deti z Doneckej oblasti. Mohli sa zúčastniť na rôznych dielňach, spievali, tancovali a stvárňovali divadelné scény v ukrajinčine na základe diel ukrajinských dramatikov či spisovateliek.

Nikto neveril, že sa to vydarí a vyšlo to super. Stále mám odtiaľ pár fotiek. Predstavovala som si, že by sme festival mohli organizovať každý rok. Lenže v roku 2014 sa začala vojna. Napriek tomu som na tento nápad nerezignovala.

Ako tento nápad vznikol?

Všimla som si, že tamojšia hudobná škola bola dosť aktívna. Tak som sa dala do reči s deťmi svojich priateľov a známych a spýtala som sa ich, či by nechceli vystúpiť na festivale. Videla som, s akým záujmom a radosťou prijímala susedova dcéra odo mňa darčeky, ktoré som jej nosila z Ľvova – vyšívanú košeľu alebo venček.

Potom v nich tancovala. Chcela som, aby deti precítili ukrajinskú kultúru a podieľali sa na nej. Uvedomovali si, aké je to super, ako je…

Im to vlastné?

Hej, videla som im to na tvárach – bolo to čosi, čo bolo ich. A popkultúra provinčného mestečka bola pritom ruská. Ukázalo sa ale, že to v tomto smere nebolo až také zlé. Uvedomila som si, že ak deťom vštepíme ukrajinskú kultúru, privítajú ju a budú ju s veľkou radosťou šíriť.

Spomínali ste, že ruská propaganda od roku 2013 opakuje, že tieto územia Doneckej oblasti sú súčasťou Ruska.

Áno a nechápem prečo sa proti tomu naša vláda vtedy neohradzovala. Ešte pred Majdanom tam ruské rádiá prehlušovali tie ukrajinské. Bolo tam ruské rádio, ktoré bolo akože kozácke. Na prvý pohľad sa nezdalo, že by šírilo propagandu. Ale musím uznať, že propagandisti v Ruskej federácii sú veľmi profesionálni. Vedeli presne, na ktoré struny ľudí udrieť. Nenápadne, medzi riadkami, zapĺňali priestor ruskou kultúrou, popkultúrou, rôznymi vplyvmi.

Diali sa v Novoazovsku počas Majdanu nejaké akcie?

Ľudia boli väčšinou apolitickí. Jednotlivé prejavy odporu sa rýchlo pacifikovali. V roku 2013 začali prichádzať „prestrojení kozáčikovia“, ako som ich nazvala. Boli to predstavitelia ruskej komunistickej strany a organizovali zhromaždenia vedľa kultúrneho domu. Vytiahli reproduktory, mikrofóny a kričali: „Preč s nacistami, banderovcami!“. Strašili nás Pravým sektorom (národnooslobodzovacie hnutie Pravý sektor [ukrajinsky Національно-визвольний рух „Правий сектор“], krajne pravicové ukrajinské opozičné zoskupenie, pôvodne iba neformálne nacionalistické hnutie, ktoré sa v marci 2014 pretvorilo na politickú strany, pozn. red.), rozprávali kadejaké blbosti. Málokto im venoval pozornosť.

Povedala som im: „Ak si tu môžete hovoriť vy, aj ja mám právo na alternatívny názor.“ Spýtala som sa riaditeľa domu kultúry: „Poskytli ste ľuďom z inej krajiny mikrofóny a aparatúru. Máte s nimi dohodu o zapožičaní aparatúry?“ Okamžite sa začali zberať a zhromaždenie prerušili.

Boli to Rusi?

Boli to ľudia, ktorí prišli z Ruska. V roku 2014, keď začali ostreľovať Novoazovsk, do mesta prichádzali takéto skupiny, ktoré z budov strhávali ukrajinské vlajky a vyvesovali vlajky takzvanej DĽR – Doneckej ľudovej republiky.

A potom som v meste videla Alexandra Borodaja, ako sa neskôr ukázalo, ruského poslanca, ktorý bol osobne zodpovedný za to, čo sa v Novoazovsku dialo. Osobne menoval nové mestské orgány a zvyšok administratívy.

Onedlho zomrel náš dobrý priateľ, človek, ktorého som si vážila a ktorý mi navždy zostane v pamäti – Vasilij Kovalenko. Bol poslancom okresného zastupiteľstva, podnikateľom a prevádzkoval malé rekreačné stredisko v prímorskej obci Bezimenne. Bol to veľmi statočný a čestný človek.

V ten deň Rusi zhromaždili poslancov v budove okresného úradu a prinútili ich hlasovať za podporu Ruska. Vasilij to odmietol. Odišiel do podkrovia, zamkol sa tam a nedovolil im strhnúť ukrajinskú vlajku. Vyrazili dvere. Keď ho vytiahli, vzali ho, dolámali mu ruky, nohy a vyhodili ho von. Mysleli si, že ho zlomili. Lenže on, keď sa prebral, vyvesil ukrajinskú vlajku na svoje rekreačné stredisko v Bezimennom. To ho už ale odvliekli a zabili. Telo dodnes nevrátili rodine. Rekreačné stredisko Rusi obsadili a premenili na vojenskú základňu. Ľudia videli, ako sa po meste premávajú na jeho aute.

Rovnako zabili aj riaditeľa obvodného daňového úradu Vadyma Lobova. Chytili ho a žiadali, aby im dal nejaké kódy, prístupové kľúče k daňovej databáze. A on povedal, že „ak príde tím z Kyjeva a tí, čo ma vymenovali, tak vám ich dám“. Mučili ho, zabili a ani jeho telo nevrátili rodine.

Kedy v Novoazovsku prestali pôsobiť ukrajinské orgány?

Len čo sa tam zjavil Borodaj. V tom čase nikto z nás veľmi nechápal, čo sa deje. Na uliciach sme už videli ruskú vojenskú techniku. Cesta z Novoazovska do Mariupola bola zatarasená. Už nebolo možné odísť cez Šyrokino a Bezimenne, cez ktoré sa dalo dostať do Mariupola za 20 minút. Všade boli kontrolné stanovištia. V roku 2014 tam už stáli ruskí vojaci bez označenia, ale bolo vidno, že nie sú odtiaľto a počuli sme ich rozprávať. Raz sme sa s manželom pokúsili ísť najkratšou lokálkou a oni povedali, že je uzavretá, že treba ísť po „federálnej ceste“. Lenže my takto naše cesty nevoláme, tak sa hovorí v Rusku. A potom začali stavať kontrolné stanovištia, púšťali ľudí von alebo im bezdôvodne blokovali cestu z mesta.

Ocitli sme sa pod okupáciou.

V rokoch 2014 až 2019 ste pomáhali deťom v internátnej škole v Prymorsku. Internátna škola je ústav, kam umiestňujú deti z rodín v zlej situácii alebo tie, ktoré nemajú rodinu.

O tejto internátnej škole som sa dozvedela od jedného zo zamestnancov okresného úradu, ktorý mal na starosti detské zariadenia. Oslovil ma s tým, či neskúsim niečo vymyslieť, keďže kedysi som pracovala s deťmi a ústav prišiel kvôli okupácii o financovanie. Nikto vtedy ničomu nerozumel, vládol chaos. A tie deti jednoducho vracali do rodín, starým mamám, ujom, tetám či matkám, ktoré ich nevládali uživiť. Keď som tam prišla, videla som, že sú to deti v naozaj biednom stave, veľmi vychudnuté, zle oblečené.

V rôznych obdobiach ich tam bolo zo 30 či 35, celý čas sme sa o ne starali. Stretávala som sa s nimi v dedinskej škole, kým mi vedenie nezakázalo tam chodiť. Deti však vedeli, kedy prídem a zostávali po vyučovaní. Nosila som im šaty, zapisovala som si, čo potrebujú, čo chcú.

Ako vyzeral Novoazovsk počas ruskej okupácie v porovnaní s obdobím pred ňou?

Ľudia začali byť veľmi opatrní, nedôverovali si. Pred okupáciou aj počas nej som hovorila po rusky, ale keď som vošla do obchodu, hovorila som po ukrajinsky „ďakuju“ či „dobryj ranok“. To isté som robila, keď som prišla do práce, pracovala som v poľnohospodárskej akciovej spoločnosti. Niektorí ľudia to vítali, niektorí sa usmievali, žartovali, a niektorých to rozčuľovalo. Ľudia, ktorí ma podporovali, ktorí podporovali Ukrajinu, sa otáčali a veľmi potichu, ako heslo, odpovedali „dobryj ranok“. Na jednej strane to bolo smiešne, ale na druhej strane si človek uvedomoval, že nemá právo hovoriť po ukrajinsky.

Jedna žena ma udala. Bola to manželka bývalého policajného šéfa Olega Morguna, ktorý potom viedol okupačnú políciu a neskôr mestský úrad Novoazovska. Teraz je primátorom Mariupola. Tá žena pracovala tam, kde ja, občas som ju stretávala na chodbe pred mojou kanceláriou. Pozdravom po ukrajinsky som ju nechcela ponížiť, ale ona to tak zobrala a napísala na mesto, na políciu svojmu mužovi, že to robím a že ju šikanujem. Predvolal si ma riaditeľ a požiadal ma, aby som s tým prestala, lebo budú problémy.

Šesť rokov ste žili pod okupáciou, ale z času na čas ste cestovali na územie, ktoré kontrolovala Ukrajina, nie je tak?

Áno, pravidelne a veľmi často. Najprv som chodila po balíky, ktoré moji priatelia zbierali pre deti. A s manželom sme sa chodievali nadýchať slobodného vzduchu.

Rozprávala som sa s priateľmi, ktorí tiež žili pod okupáciou a chodievali do Mariupola. Aj oni hovorili, že keď sa blížili k ukrajinskému kontrolnému stanovišťu, keď uvideli ukrajinskú vlajku, hrnuli sa im do očí slzy a uvedomovali si, že tu je sloboda. Niekedy sme sa chodili len tak prejsť po Mariupole (dostal sa pod okupáciu po začiatku invázie ruských vojsk, 1. marca 2022, pozn. red.) alebo sme išli do kina. V meste sme vždy prenocovali, pretože nebolo možné vrátiť sa počas jedného dňa, aj keď to bolo veľmi blízko. Na kontrolných stanovištiach sa totiž hromadil obrovský rad a stávalo sa, že sme strávili celú noc v šedej zóne pod paľbou, ale iná cesta nebola.

Samozrejme, v oblastiach kontrolovaných Ukrajinou som stretávala dobrovoľníkov a dobrovoľníčky a ľudí, ktorí plnili špeciálne úlohy. Našej armáde som odovzdávala, čo som len mohla. To bolo pre mňa veľmi dôležité.

Rozhodli ste sa nepoberať ruský dôchodok.

Kategoricky som to odmietla. A aj v tom videli provokáciu. Určite to vzali na vedomie. Pamätám si na Veľkú noc. Kamarátky v Novoazovsku piekli veľkonočné koláče. Koláče som brala do Mariupola. Rozdávala som ich dobrovoľníkom, aby vedeli, že sú z Novoazovska. Niekedy som koláče nechávala na našom kontrolnom stanovišti. Bolo to pre mňa dôležité, hovorila som: „Chlapci, toto je z Novoazovska. Toto je od ľudí, ktorí čakajú na oslobodenie. To nie sú vaši nepriatelia, ale ľudia, ktorí vás podporujú.“

Iryna Kozka, dobrovoľníčka z Mariupola, piekla v tom čase veľkonočné koláče, ktoré som zase nosila deťom do Prymorska. Budovanie tohto mosta bolo pre mňa veľmi dôležité.

Boli deti, ktorým ste pomáhali, vystavované ruskej propagande?

Tie deti sa, bohužiaľ, ocitli v ťažkej situácii. Niektoré z nich boli síce vývinovo trochu oneskorené, ale boli bystré. Po čase začali chápať, že nie všetko, o čom sa s nimi rozprávame, môžu povedať v škole či rodičom. Ľudia mi odovzdávali detské veci v taškách, ktoré som sa snažila doma vytriediť. Raz som to však nejako nestihla a priniesla som tie tašky rovno do školy, kde sme ich rozoberali spolu s deťmi.

Jeden chlapec skríkol: „Aha, čiapka a tričko Ukropa!“ (ruskojazyčný novotvar, hanlivé pomenovanie Ukrajincov; Rusi a separatisti tak volajú Ukrajincov a deti to počujú a opakujú, pozn. red.). Pozerám a on drží tričko so štátnym znakom Ukrajiny a čiapku s nápisom „Sláva Ukrajine“. Rozľahlo sa ticho. A to už vtedy pri vchode do školy stávali vojenskí policajti a nie všetci učitelia a učiteľky podporovali Ukrajinu. Ktosi to dal do tašky bez toho, aby si uvedomil, že v tých časoch to mohlo znamenať popravu na mieste. Na okupovaných územiach nikdy neplatil a neplatí žiaden zákon. V triede všetci zamreli. Vtom podišiel bližšie jeden chlapec, zložil tričko a povedal, že sme nič nevideli ani nepočuli. Deti rozumejú, že sa nachádzajú v čase a na mieste, kde byť Ukrajincom je nebezpečné.

Ľudia, ktorí im posielali veci, im občas písali aj pohľadnice po ukrajinsky. Bolo to pre mňa niečo mimoriadne, lebo som to nečakala. Tých pohľadníc nebolo veľa a deti po nich veľmi túžili. Nie ani tak po sladkostiach či mandarínkach, ale práve po tých pohľadniciach.

Boli to prvé pohľadnice v ich živote so slovami podpory a lásky – deti sa vďaka nim cítili milované, akoby ich ktosi objímal. Nič také u seba doma nemali. To, že pohľadnice boli v ukrajinčine, tiež umocňovalo pocit, že ich niekto má rád, váži si ich a že niekde tam je nejaká babka či dedko, ktorí vedia, že existujú. Vďaka tomu propaganda v štýle „tam je nepriateľ, tam vás banderovci zabíjajú“ nefungovala.

Keď ste boli v okupovanom Novoazovsku, dostávali sa k vám nejaké hrôzostrašné príbehy? Zhoršovalo sa to časom?

Kým ma nezajali, ani v nočných morách som si nevedela predstaviť, že to bude až také zlé… Myslela som si, že sa to skončí tým, že mi prikážu, aby som si zbalila veci a vypadla z územia a zakážu mi návrat. Tak som si predstavovala tú najhoršiu možnosť.

Počuli ste v tom čase o „Izolácii“? (Väznica sa objavila po tom, čo teroristi z „Doneckej ľudovej republiky“ 9. júna 2014 obsadili umelecké centrum Izolácia a premenili ho na zariadenie „Ministerstva štátnej bezpečnosti Doneckej ľudovej republiky“. Odvtedy sa v ňom cvičia militanti, skladuje sa tam vojenská technika a zbrane a väznia a mučia sa tam nezákonne zadržané osoby, pozn. red.)

Dozvedela som sa o nej v roku 2019. Bola som zhrozená, ale nevedela som si predstaviť, aké zlé to v skutočnosti je. Môj mozog si to však nevykladal ako hrozbu pre seba. Veď prečo by som tam ja mala skončiť? Nikde som predsa nenastražovala bomby, neprevážala som žiadne zbrane. Čo na tom, že som niekomu povedala, čo som videla či počula. To predsa nie je terorizmus.

Keď ma už zobrali do „Izolácie“, keď som v ten prvý večer prišla „na príjem“…

Začala sa tá strašná procedúra, keď ma s vrecom na hlave a v putách odviedli do väzenia. Bolo to strašné, tá hrôza, ten krik. V istom momente som prestala pociťovať bolesť a chápať, čo sa deje. O mesiac neskôr som mohla vidieť svojho právnika. Povedala som mu, že tam neprežijem, že to nevydržím. A on ma uistil, že požiadali o výmenu väzňov, že musím vydržať, že ma čoskoro vymenia, ale musím so všetkým súhlasiť, všetko podpísať a potom to veľmi rýchlo skončí. Bude súd, odsúdia ma a okamžite vymenia.

Ani som nechápala, čo odo mňa chcú a z čoho ma obviňujú. Hovorili mi, že som extrémistka, potom, že špiónka. Jediné, čo som povedala právnikovi, bolo, že v „Izolácii“ to do výmeny neprežijem. Tak som požiadala, aby ma previezli niekam inam. Oznámil mi, že v doneckom väzení toľko nemučia, ale že sú tam veľmi zlé podmienky.

Pomyslela som si: čo môže byť horšie? Bola som taká naivná, nevedela som si predstaviť, že by som sa mohla ocitnúť v cele, kde sa nonstop fajčí, nie je tam žiadne vetranie, žiadna lekárska starostlivosť, vôbec nič, žiadne práva, žiadna hygiena… žiadna toaleta. Myslela som si, že väznice vyzerajú ako v európskych alebo amerických filmoch – jedáleň čistá, žiadny smrad, všetci dobre oblečení, v cele sa nefajčí, chodí sa na vychádzky či sa dokonca hrajú hry.

Lenže v skutočnosti som sa ocitla na mieste, kde si musíš umývať zuby nad smradľavou dierou v betóne, ktorú pred tebou použilo 20 žien a nie vždy si dávali pozor. Tú dieru sme nemohli držať otvorenú príliš dlho, museli sme ju zapchávať plastovou fľašou s vodou, lebo z nej mohol vyskočiť potkan. A smrad je taký strašný, že sa to nedá vydržať.

Zvykáš si dýchať plytko, lebo ťa nepúšťajú von, spíš v jednej posteli vedľa cudzej osoby, ktorá môže mať syfilis, tuberkulózu či AIDS. Po tele ti behajú a v tvojom oblečení žijú ploštice. Je to jednoducho desivé a nepredstaviteľné.

Keď som odtiaľ vyšla a chcela som vyrozprávať príbehy dievčat, ktoré tam boli so mnou, o podmienkach som ani nehovorila, pretože som si myslela, že to všetci vedia. A potom mi došlo, že ľudia si neuvedomujú, aký je to vlastne horor.

Ak porovnáte „Izoláciu“ s doneckou vyšetrovacou väzbou, boli podmienky v Donecku aspoň o niečo lepšie ako v „Izolácii“?

V „Izolácii“ bol v cele záchod, tiekla tam voda, nefajčilo sa tam a nebola taká preplnená. Ale zas v „Izolácii“ vás 24 hodín denne sledovali kamery, od šiestej ráno do desiatej večer ste museli stáť, nesmeli ste si sadnúť. Vždy, keď niekto zaklopal, museli ste si dať na hlavu vrece a otočiť sa. V „Izolácii“ nevieš, kedy ťa zbijú a budú mučiť. Nemôže za tebou ani právnik. Nedostávaš žiadne zásielky. Môžu ťa tam jednoducho zabiť a pochovať a nikto sa o tom nedozvie.

Posielali vám tam nejaké potraviny?

Počas tých 50-tich dní, čo som tam bola, mali veľký problém so zaopatrením potravín. Počula som, ako chlapcov zo susednej cely ráno odvádzali na pole. Už mrzlo, zem bola zamrznutá. Holými rukami museli vyhrabávať mrkvu zo zeme. Párkrát nám hodili vrece mrkvy obalenej blatom a zeminou, nech ju očistíme. Dali nám hrdzavé, tupé strúhadlo, ale s ostrými hranami. Mrkvu sme museli nastrúhať a vložiť do vriec. Ruky sme mali celé krvavé. Z toho sa robila takzvaná polievka, voda s touto mrkvou, niekedy tam neboli ani zemiaky. Niekoľko dní nám nedávali vôbec nič, lebo ani tú mrkvu nemali.

V cele v „Izolácii“ bola jedna mladá žena, ktorá pracovala v jedálni. Ráno ju odviedli, večer ju priviedli späť a ona tam s nimi sedela a jedla. Niekedy si po ňu prišli aj v noci. Jedného dňa prišla uprostred dňa, čo bolo zvláštne, a priniesla nejaké kúsky vyprážaného kurčaťa.

Bolo tam so mnou ešte jedno dievča a spolu sme sa jej pýtali, odkiaľ to jedlo má. Povedala, že chytili jedného muža, keď vychádzal zo supermarketu, a mal dve surové kurčatá. Vraj to bol nejaký špión. Priviezli ho sem. V jedálni, v kuchyni, bola pivnica a v nej mučiareň, tá najbrutálnejšia, v ktorej mohli človeka aj zabiť. Ona hovorí: „No, odviedli ho do pivnice a povedali mi, aby som tie kurčatá rýchlo upražila a dovolili mi vziať si pár kúskov.“ A dodala, nie nahnevane, len znechutene: „A teraz znova musím do večera umývať krv.“

To znamená, že kým ona pražila to kurča, muža mučili. Doniesla nám jedlo, ktoré mal on priniesť domov. S druhou ženou sme si vymenili pohľady a uvedomili si, že napriek okolnostiam to kurča nemôžeme odmietnuť, pretože by to na nás povedala. Keď odišla, veľmi opatrne sme to kura rozložili až na malé vlákenká a spláchli ho do záchoda.

Vo vyšetrovacej väzbe v Donecku bolo nejaké jedlo?

Hej, dávali nám hrozné žbrndy. Nosili nám varené ryby, mrazené, malé. Ani ich nečistili, len ich hádzali do vody a varili so špinou. Väzenkyne tie ryby z vody vyberali a umývali. Chlieb sa piekol vo väznici a veľmi často bola striedka surová, lepkavá. Ženy si ju vyberali a miešali s tou rybou. Bolo zakázané používať železné misky, ale niekde si ich aj tak dokázali schovať. Keď sa chystali jesť, do týchto misiek si nalievali žltý prepálený čierny olej, zohrievali ho špirálou a keď tuk začínal kypieť, hodili doň chlieb s rybou, usmažili ho a potom zjedli. Strašne to smrdelo. Vtedy som stratila chuť do jedla, dodnes ju nemám. Neznášam, keď niekto v dome varí a aj keď si muž varí pre seba, zapne si digestor a zavrie dvere, pretože stále neznášam pach oleja.

Čítala som, že ste boli vo väzení so zločinkami. Používajú Rusi takéto metódy účelovo, aby zastrašovali a ničili ľudí?

Volajú to „spracovávanie“. Celý čas ma zadržiavali s kriminálničkami. Od svojho právnika som sa dozvedela, že ma nepresunuli do inej cely na príkaz vyšetrovateľa. Boli tam cely, kde bolo o niečo menej ľudí a iné zloženie osadenstva a aj keď to boli trestané ženy, boli to skôr rôzne podvodníčky či štátne zamestnankyne, ktoré sa zaplietli do nejakého podvodu. V cele 18-10, v ktorej som bola ja, boli len ženy s hrôzostrašnými príbehmi.

Boli to vrahyne?

Lera si na narodeniny upiekla svojho bývalého milenca a so svojím novým milým ho zjedla. Ďalšia mladá dievčina so svojím frajerom zabila rodičov. Nemala peniaze na drogy, svojho štvorročného brata zavrela do práčky a tak ho, pravdaže, zabila. Iná zas zabila svoje štvormesačné deti. Bola tam aj žena, ktorá zabila svoju dcéru a zaťa. Celý čas som bola zavretá s takýmito ľuďmi. Zdalo sa, že už vás nič nemôže šokovať, ale potom priviedli nejakú novú a vypočula som si čosi ešte horšie.

Delili sa ženy v cele o svoje príbehy?

Bolo to kriminálne väzenie, všetci o všetkom vedeli a nehanbili sa za to. Stále sa chválili nejakými baranmi a ja som sa spočiatku v duchu pýtala, o akých baranoch to stále hovoria. Vyzeralo to, akoby pracovali na nejakom statku a starali sa o stáda baranov. Ukázalo sa, že baranom volali človeka, ktorého zabili.

Bola tam ostreľovačka Diana, ktorá pracovala pre ruskú armádu. Potom začala predávať zbrane, pašovala ich do Rostova, do Moskvy a chytili ju. Tá mala na konte vyše 20 baranov – našich, ktorých zabila, našich vojakov. Prvých šesť mesiacov sa mi zdalo, že vydržať to, je psychicky nemožné. Ale potom v tom priestore skutočne žijete…

Musíte sa, napríklad, pýtať, kto je ďalší v rade na dieru, pretože 20 žien musí ísť na záchod aspoň niekoľkokrát denne, takže sa tam stále len čakalo. Treba sa s tým zmieriť.

Bola tam napríklad aj Karina, ktorá sa dlho nezdržala, lebo jej o pár mesiacov neskôr diagnostikovali tuberkulózu. Spala však vedľa mňa na jednej prični. Jediná dobrá vec bola, že som si mohla aspoň zakrývať tvár uterákom, aby sme na seba nedýchali.

Karinu zavreli za založenie gangu, ktorý unášal malých podnikateľov a vymáhal výkupné od ich príbuzných. Lenže jedného chlapca umučili na smrť a keď sa ho jeho otec vydal hľadať a začal im núkať peniaze, uvedomili si, že ich na polícii udá.

A tá Karina mi plačky povedala, že ju donútili streliť toho človeka najprv do kolien a potom do rúk. To znamená, že otca hľadajúceho svojho syna nielenže zabili, ale ešte ho predtým aj týrali a za to zodpovedala ona. Sama má doma malého synčeka. Spýtala som sa, či si vie predstaviť, že sa niečo také stane jej synovi, že ho bude hľadať a niekto ju bude takto týrať… „Donútili ma,“ odpovedala. Ale ja si myslím, že keď niekto nechce, tak to neurobí.

Ako sa väzenkyne postavili k vášmu príbehu?

Odrazu sa ma spýtali, za aký paragraf ma zavreli – lebo to je vlastne taký rituál prijatia do cely, musíš povedať, za čo sedíš – a začali si ma podávať za to, že som „Ukropka“ (Ukrajinka, pozn. red.).

Ale všetky boli predsa Ukrajinky, nie?

Nie všetky, bolo tam aj niekoľko Rusiek, ktoré prišli z Ruska. Začali ma prijímať až na radu právnika, ktorý mojej sestre povedal, aby mi do balíčkov vkladala aj cigarety. Ja som nefajčila, ale nie všetky dostávali balíčky a v cele fungoval „spoločný fond“, ktorý sa vďaka mne dopĺňal. Až potom sa so mnou začali baviť.

Povedala som im, prečo som taká proukrajinská, že som proti okupácii. Nekričali sme na seba, len sme sa rozprávali, hoci sa ma snažili vyviesť z miery, provokovali ma. Pochopila som, že ak sa nechám vyprovokovať a začnem kričať, dostanem sa na rovnakú úroveň ako ony. A ony nechápali, prečo som iná, že nenadávam, nekričím, ale som sebavedomá a neprispôsobujem sa im. Nakoniec to prijali, stala som sa pre nich len „zarytou Ukropkou“, s ktorou nemá zmysel diskutovať. Bolo to trochu smiešne, ale poskytovalo mi to istú pozíciu.

Takže tie cigarety vám rozšírili možnosti? Jedli ste vďaka nim o niečo lepšie?

Jedlo sme mali všetky rovnaké. Mohli sme dostávať balíčky, ale príbuzní do nich mohli dať len veľmi obmedzené množstvo potravín. Ak poslali viac než bolo povolené, museli za to priplatiť. Nesmeli sa posielať ani mliečne výrobky, kefír, varené klobásy či párky.

Raz som vážne ochorela. Ležala som a nevedela som vstať. Ženy v cele niekoľkokrát volali lekára, ale nikto neprišiel. Zrejme som upadla do bezvedomia, lebo ženy urobili menšiu vzburu a nakoniec sa im podarilo zavolať sanitára. Ten však povedal, že mi nemôže pomôcť, že mi nič nie je. Dal mi len nejakú injekciu, ani neviem čoho. Veľmi som túžila po niečom studenom, lebo bolo leto a strašne horúco a snívala som o chladenom kefíre. Bola som presvedčená, že ak ten kefír dostanem, budem žiť.

Neviem, ako to sestra odtušila. Poslala mi maličký balíček z termoobalu, s dvomi zmrazenými fľaštičkami vody a dvomi chladnými kefírmi. Zaplatila zaň 500 rubľov, čiže vyše 200 hrivien (kefír v tom čase stál 15 hrivien, čiže šesťkrát menej, pozn. red.).

Váš muž tiež vycestoval?

Áno. Vycestoval takmer okamžite – keď ma zatkli, nebol v Novoazovsku. Na pár dní sa vrátil, ale potom ho varovali, že cez Mariupol sa mu vycestovať nepodarí, lebo tým smerom je všetko zatarasené a doslova o pár hodín ho mali zatknúť. Rozhodol sa ísť cez Luhansk, cez Rusko, bolo to veľmi náročné, ale podarilo sa mu to.

Vedeli ste o iných politicky stíhaných ľuďoch?

Áno. Keď ťa berú do eskorty, niekedy ťa zadržiavajú na samotke a inokedy v cele s piatimi či šiestimi ženami z iných ciel, kriminálničkami. Vtedy sa pýtaš: „S kým ste na cele? Máte aj Ukropky?“ A tak sa dozvedáš o tom, že je tam napríklad Maryna či Julia.

Poznali ste ich aj predtým?

Nie, spoznala som ich až tam. Pýtaš sa ich, z ktorej cely sú, napríklad 18-03, a potom sa im snažíš poslať nejaký odkaz či pár lyžičiek kávy, trochu sladkostí, na podporu ducha. Dosť často sme si posielali lístočky. Nepísali sme si tam nič konkrétne, len slová podpory, alebo sme sa pýtali, prečo sa do vyšetrovačky dostali, ako sa im darí, aké majú problémy.

Z iných rozhovorov s vami viem, že teraz za niektoré ženy bojujete.

Bojujem za mnohé ženy, ale pozornosť venujem tým, ktoré sú vo väzení od roku 2019. Poznám ich osobne, z rozprávania ich rodín alebo som o nich počula vo väzení. Ide o Nataliu Vlasovu, ktorá je tam už šesť rokov a nedávno ju odsúdili na 18 rokov väzenia v Rostove. Aj ona bola v „Izolácii“. Viem, ako ju mučili, prežila si skutočnú hrôzu. Je to mladé, jemné žieňa, mala doma štvorročnú dcérku Juliu. Tá má teraz deväť rokov.

Svitlanu Golovan z Novoazovska zatkli niekoľko mesiacov predo mnou. Ani som o tom nevedela, lebo ju odviedli veľmi potichu. Svitlana mala vtedy dve dcéry. Mladšia mala štyri, staršia sedem rokov. Svitlana stále sedí. Odsúdili ju na desať a pol roka a previezli ju do kolónie v Snižnom v Doneckej oblasti, kde sa otrocky drie.

A Svitlanu Dovgal. Má cukrovku. Nedostáva žiadnu zdravotnú starostlivosť. Nejaké lieky jej posiela jej staručká matka. Tie ženy sú v hroznom stave. Je to neľudské. Dúfam, že ich prepustia.

Čo všetko sa dá robiť?

Hovoriť nahlas. Poskytovať informácie. Dožadovať sa. Hovoriť o tom, že vieme, že Rusko nezákonne zadržiava civilistky. Vieme, v akých podmienkach sú zadržiavané. Vieme, že im upierajú lekársku starostlivosť, že im neumožňujú korešpondenciu, komunikáciu s rodinami ani návštevy príbuzných. Že ich mučia. A to sa deje práve teraz. Tieto poznatky treba odovzdávať ľuďom, ktorí komunikujú s Ruskom a rozprávajú o vyjednávaní. A vyjednávať sa bude. Chápeme, že každá vojna sa končí takto. Lenže títo ľudia musia na slobodu teraz. Nie je dôvod, aby ich tam držali. Ak chcete mier, ukážte to.

Boli ste v Norimbergu, v slávnej sále číslo 600, kde sa konali nacistické procesy. Ako ste sa tam cítili?

Spolková agentúra pre politické vzdelávanie v Berlíne ma pozvala na kongres s názvom Living Humanity War Crimes, Universal Rights, and the Future of Justice, ktorý sa konal 18. a 19. februára v Norimbergu, v historickej súdnej sieni, kde súdili nacistov. Udalosti, ktoré sa odohrávali v tejto sieni, mali v mojich predstavách taký veľký historický význam, že ma prekvapilo, aká malá bola. Vzali nás aj na prehliadku pivničných priestorov, kde zločincov držali predtým, ako ich predviedli do súdnej siene. Dodnes sa tam nachádza väzenie.

Šokovalo ma to. Nedošlo mi hneď, že ide o väzenskú pivnicu, pretože sa tam nevznášal ten hrozný väzenský puch, ktorý poznám z Donecka. Bolo tam čisto. V malej čakárni bol záchod, umývadlo s tečúcou vodou. Boli tam miesta na sedenie. Jednoducho civilizované miesto. Všetky väznice na svete by mali mať civilizované podmienky. Pretože, ak ľudí držia v takých príšerných podmienkach ako v Donecku, je to len a len preto, aby z nich spravili dobytok.

V sále som predviedla také malé predstavenie. Mala som fotokópiu rozhodnutia Najvyššieho súdu takzvanej Doneckej ľudovej republiky, ktoré podpísala sudkyňa Lebedeva. Písala v ňom, že vzhľadom na moratórium na trest smrti pre ženy, ktoré platí v takzvanej DĽR, ma nemôžu popraviť, ako to určil súd. Špionáž je však trestný čin, za ktorý hrozí trest smrti, takže môj prípad teraz jednoducho nebudú prejednávať. Možno ho presunú na súd do Vorošilova a tam už niekto niečo vymyslí. Ten rozsudok, že ma teraz nemôžu popraviť, mi dali prečítať v cele a zobrali mi ho.

Nevedela som, či moratórium nezrušia napríklad do rána. A či ma preto nepopravia. V norimberskej sále číslo 600 som vytiahla fotokópiu rozsudku, roztrhala som ju a povedala som meno sudkyne, ktorá ho podpísala a originál dokumentu som ukázala na videu. Povedala som, že Lebedeva by mala byť tu, v tejto súdnej sieni. A mala by tu byť aj osoba, ktorá ju vymenovala. A vymenovalo ju vedenie Ruskej federácie.

Mala by byť súdená za prečiny proti civilnému obyvateľstvu Ukrajiny. A ak sa aj nedožijem jej procesu, urobila som si aspoň sama pre seba symbolický súd. Nech jej príbuzní, rodičia, pravnuci a vnuci vedia, čo urobila.

Budeme schopní potrestať všetkých týchto Rusov?

My ich potrestať nemôžeme, o to sa musí postarať súd. Musí sa to uskutočniť zákonným spôsobom. Ak súd rozhodne, že ich treba omilostiť alebo amnestovať, chcem vidieť právny základ pre takýto rozsudok.

Vaše svedectvo sa nachádza v správe poľskej vojnovej korešpondentky a dobrovoľníčky Moniky Andruševskej Či sa ti to páči alebo nie, trp, moja kráska – nepotrestané zločiny. Sexuálne násilie ruských okupačných vojsk na ukrajinských ženách. Prečo ste sa rozhodli o tom hovoriť hneď na začiatku? Nebolo to ťažké?

Nebolo to pre mňa ťažké, pretože som to nerobila pre seba. Väčšinou nehovorím o sebe. Hovorím o tých, ktoré tam stále sú… Myslela som si, že vydám svedectvo a zajtra sa niečo zmení, že dievčatá oslobodia. Ale ja som vonku už vyše dvoch rokov a prípadov ako môj vidím veľmi málo, za tie dva roky možno desať. A vo väzniciach sú ich tisíce.

V súčasnosti je v ruskom zajatí viac ako 16-tisíc ukrajinských civilistov a civilistiek.

A to je zlé. Poprosím vás, aby ste túto informáciu šírili, pretože to je to jediné, čo môžeme urobiť. Je to jediný spôsob, ako môžeme pomôcť tomu, aby bola dosiahnutá spravodlivosť. Pomôcť zachrániť tieto ženy.

Ako vedúca organizácie Poďme, sestry! (Нумо Сестри) ste boli 4. marca vo Varšave nominovaná na cenu Portréty sesterstva (sestry.eu). Ocenenie získalo šesť výnimočných Ukrajiniek a šesť Poliek, ktoré bojujú za spravodlivosť a demokratické a humanistické hodnoty. Vediete školenia o tom, ako komunikovať s obeťami sexuálneho násilia spojeného s konfliktom (Conflict-Related Sexual Violence – CRSV). Čo odkážete ľuďom, ktorí chcú pomáhať obetiam?

V prvom rade sú to osoby, ktoré prežili. Je pre mňa veľmi dôležité sprostredkovať, že tieto osoby sú navzdory všetkému, čím si prešli, nezlomené. A my by sme ich nemali príliš ľutovať. Mali by sme sa k nim správať s rešpektom. Nikdy im nehovorme: „Chápem, čím si si prešla“. Ja sama som nerozumela tomu, čím som si musela prejsť a nemôžem v úplnosti pochopiť, čím si teraz prechádzajú ženy, ktoré svoje deti nevideli šesť a pol roka. Navždy prišli o možnosť vidieť vyrastať svoje deti. Jednoducho navždy. To im už nikto nikdy nevráti.

Mala som možnosť hovoriť s jednou zo žien, ktorá je teraz v zajatí. A nemala som právo povedať jej, že všetko sa vráti do normálu. Nie. Povedala som, že vytvoríme všetko od začiatku. Nesľubujem, že všetko bude v poriadku. Nie. Na to sa nezabudne. Nie len zajtra, nikdy. A už nikdy to nebude také, ako predtým. Musíme však urobiť niečo nové, vzhľadom na hrôzostrašnú skúsenosť danej ženy a zmeny, ktoré sa v nej udiali. So všetkou úctou k nej a s pochopením, že musí mať na výber, či chce hovoriť alebo nie, či chce vydávať svedectvo alebo nie. Či chce byť sama alebo s niekým. Či chce vstať a ísť na prechádzku alebo pokračovať v rozhovore.

Ľudmila Husejnova

Šéfka mimovládnej organizácie Poďme, sestry! (Нумо, сестри!). Obhajkyňa ľudských práv, bývalá vojenská väzenkyňa (v zajatí strávila tri roky a 13 dní), laureátka Národnej ceny ľudských práv, ktorú dostala v roku 2021 v neprítomnosti počas pobytu v zajatí, novinárka venujúca sa spoločenským témam, členka krajského Novinárskeho spolku. Od začiatku vojny v roku 2014 organizovala pomoc pre deti v ťažkej situácii, ktoré zostali na dočasne okupovaných územiach. Za to a za svoje proukrajinské postoje ju v roku 2019 zatkli a 17. októbra 2022 ju počas „výmeny žien“ prepustili. Po oslobodení sa pripojila k mimovládnej organizácii SEMA a je tiež členkou SEMA Global Network. Prioritne pomáha ženám, ktoré zažili sexuálne násilie spojené s konfliktom (Conflict-Related Sexual Violence – CRSV) a mučenie v zajatí a bojuje za oslobodenie rukojemníčok a rukojemníkov v ruských väzeniach.

Natalija Parščyk

Členka redakcie online magazínu Kultura Liberalna, absolventka Ľvovskej národnej umeleckej akadémie.

Text publikujeme s láskavým súhlasom online magazínu Kultura liberalna.

Preložila Kristína Karabová