Vráťte mi hodinky!

Matej Sotník3. októbra 2017959

Hranica medzi dokumentárnym civilizmom a metaforickým realizmom je hranicou, ktorá môže rozhodovať o kvalite filmu, najmä však určuje, ako filmové dielo narába s faktickou realitou.

Filmov, v ktorých sa stretá veristický štýl s alegorickým zobrazením súčasnej spoločnosti, nie je málo – stačí si spomenúť na takzvanú rumunskú novú vlnu –, v slovenskej distribúcii však z tejto artovej kinematografie, vo svojej podstate angažovanej, vidíme iba úzky profil. K výnimkám patrí tvorba bulharskej autorskej (a manželskej) dvojice Kristiny Grozevy a Petara Valčanova. Napísali a nakrútili zatiaľ dva celovečerné filmy – po debutovej snímke Lekcia (2014) nasledoval film Glory (2016). Druhý menovaný získal ocenenia na vyše dvoch desiatkach medzinárodných filmových festivalov vrátane významnej prehliadky v Locarne, zvíťazil aj na tohtoročnom  Art Film Feste a ešte stále sa u nás premieta.

Oba filmy, no Glory predovšetkým, podrobujú súčasnú bulharskú spoločnosť hlbokej analýze generujúcej množstvo tém a samozrejme platnej aj za hranicami Bulharska. „Vedia pracovať s realitou ako málokto, vedia ukázať, čo realita je a čo sa v nej deje,“ píše o autorskej dvojici v časopise .týždeň filmový teoretik Martin Ciel. „Ich analýza sveta je brilantná a realistická, dokazujú to aj ich predchádzajúce filmy. Práve preto, že ich filmové obrazy nereferujú len priamo o skutočnosti, nie sú len jej realistickým záznamom. Oni referujú o nás, o divákoch a o čase svojho vzniku. Sú pamäťou všetkého toho, čo ich vytvorilo, sú pamäťou reality, v ktorej vznikli. Aj pamäťou predstáv o realite.“[1] Kinematografia sa môže k realite vzťahovať dvojakým spôsobom. Niektorí tvorcovia volia osobitú autorskú štylizáciu, aby nakoniec o realite referovali (paradoxne) pravdivejšie. Iní sa uberajú cestou, ktorá pripomína skôr dokumentárnu observáciu, spomenúť môžeme napríklad prvý hraný film Bélu Tarra Rodinný kozub (1979) o bytovej kríze vo vtedajšom Maďarsku. A tu by sme vedeli vymenovať ešte mnoho ďalších príkladov. Glory by bol jedným z nich. V jeho prípade totiž takisto platí, že aktuálne a akútne dielo so silnou spoločenskou výpoveďou má nenápadnú formu, čerpá z estetiky non-fiction, jeho produkcia nepodlieha obrovskému rozpočtu a početnému štábu.

Tému našli v obyčajnom novinovom titulku

Štýl tejto dvojice nie je nepodobný modu operandi majstrov v odbore, bratov Dardennovcov či Kena Loacha. Aj Glory je v podstate sociálna dráma, formálne sa opiera o princípy neorealizmu. Záujem o ekonomicky extrémne podvyživené vrstvy, osud jednotlivca symbolicky zastupujúci širšiu spoločenskú triedu a novinový článok ako zdroj inšpirácie, toto všetko presne sedí aj na film Glory, portrét malého bulharského človeka Canka Petrova, chudobného zamestnanca železníc, ktorý nájde na trati milióny a rozhodne sa vrátiť ich polícii. Podnetom pre Grozevu a Valčanova bola v tomto prípade celá séria novinových titulkov. S menšou pojmologickou aktualizáciou teda v prípade Glory vlastne hovoríme o neo-neorealizme.

Lekcia nasvedčovala, že bulharských tvorcov zaujíma okrem iného aj hierarchizácia spoločnosti. Hrdinka Lekcie, učiteľka Nadežda, degradovaná systémom končí ako ťažký sociálny prípad; spočiatku sa ešte v boji o svoju česť snaží držať morálnych princípov, mašinéria spustená inštitúciou banky ju však donúti tieto princípy porušiť. V Glory je naproti tomu rafinovanou štruktúrou nie banka, ale priamo štátny aparát, ktorý hlavného hrdinu doslova šikanuje.

Koktavý Canko poskytne svojím nálezom ministerstvu dopravy výbornú príležitosť odviesť pozornosť od kauzy, ktorá mu momentálne robí zlé meno. Na promptne zorganizovanej tlačovej konferencii dravá PR manažérka Julia (rovnako ako v Lekcii, aj tu sa v hlavnej úlohe objavuje Margita Gosheva) symbolicky daruje Cankovi digitálne hodinky, jeho vlastné mu pritom sníme. Hodinky značky Slava (tak znie aj pôvodný bulharský názov filmu), ktoré Canko dostal od svojho otca, zmiznú. Canko nechce od Julie nič viac, než aby mu vrátila cenný dar, ku ktorému má citovú väzbu, dočká sa však len totálneho psychologického (a vlastne aj fyzického) teroru. Archetypom určitej mentality nie je len Canko a sociálna skupina, ktorú reprezentuje, ale aj Julia, na pohľad ambiciózna, bezcitná karieristka z vyššej spoločnosti. Také jednoduché to s ňou však nie je – autori jej predsa len dopriali istú ambivalenciu. Vo všeobecnosti Gosheva a Valčanov svoje charaktery problematizujú, zbavujú ich nánosov jednoznačnosti, čo je, samozrejme, vždy tá ťažšia z ciest. Julia ako antagonistka síce brojí proti Cankovi v prospech ministerstva, dejová línia odkrývajúca jej súkromie, nenápadne naznačené pochybnosti, ale aj zmierlivý záver ju však poľudšťujú.

Hlavný (morálny) konflikt nastrelený hneď v úvode, teda odovzdať či neodovzdať peniaze polícii, je vzápätí doplnený ďalším, ktorý odštartuje spomínané „nálezné“ v podobe hodiniek. Túžba dostať späť hodinky prinúti Canka prijať od vypočítavého novinára pozvanie do televízie. Žurnalistovi ide iba o exkluzívny materiál, kým Canko takto opäť stojí pred ťažkým rozhodovaním. Keď napokon v živom vysielaní nechcene odhalí tolerovanú korupciu medzi svojimi kolegami, celkom legitímne obviní okrem ich aj samotné ministerstvo. Pomsta, ktorej sa mu dostane, je škandalózna.

Predĺženou rukou politickej moci v Bulharsku je moc policajná. Tieto dve zložky spolu úzko kooperujú, avšak v podstate mimo zákon. „Podľa Eurostatu je Bulharsko najskorumpovanejšia krajina v Európskej únii, je to verejné tajomstvo, že štát a mafia sú jedno,“ povedal v rozhovore pre Art Film Fest[2] Valčanov. Príbeh „človeka-milión“ Canka Petrova bezpochyby funguje rovnako dobre aj v iných postsocialistických štátoch. Ide v ňom o skutočného človeka so skutočným problémom, ktorý napriek svojim dobrým úmyslom pod tlakom mrazivých okolností začína robiť kompromisy so svojím svedomím a takmer skončí tragicky – a to je kontext, ktorý nám nie je vzdialený. A pritom je to fikcia!

Autor je filmový publicita 

[1] Martin Ciel, Antická dráma z novinového titulku. Dostupné na: https://www.tyzden.sk/kultura/40894/anticka-drama-z-novinoveho-titulku/ (06.09.2017).

[2] Matej Sotník, Rozhovor s režisérom filmu Glory. Dostupné na: https://www.artfilmfest.sk/blog/aktuality/2017/06/rozhovor-reziserom-film-glory/ (06.09.2017).

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: