Rok 1924, keď sa James Arthur Baldwin narodil, je zaujímavým príkladom existencie viacerých paralelných svetov v americkej (ale i európskej) spoločnosti, kultúre a politike. Na jednej strane čitatelia veľmi dobre poznajú „divoké roky“ smotánky a prohibície v New Yorku a jeho bohatých predmestiach, ktoré vo svojich klasických dielach opísal Francis Scott Fitzgerald. Na odvrátenejšej strane sociálneho spektra však stojí detstvo Jamesa Baldwina v harlemskom gete, chudobnej štvrti rovnakého New Yorku, po ktorom sa vozil Fitzgerald.
Keď v roku 1924 manželia Scott a Zelda Fitzgeraldovci odišli z USA na francúzsku Riviéru, kde Fitzgerald dokončil svoj slávny román Veľký Gatsby, svet už poznal zásadné diela literárneho modernizmu od Jamesa Joycea či Virginie Woolfovej. V tom istom čase však v New Yorku prekvitalo umelecké hnutie tzv. harlemskej renesancie, ktoré Amerike prinieslo množstvo jedinečných osobností, mysliteľov a umelcov: Afroameričanov, ktorí do metropol priemyselného severu prichádzali za príležitosťami a slobodou.
Hľadanie identity ako literárny štýl
Na rozdiel od väčšinovej spoločnosti, ktorá sa v dvadsiatych rokoch zabávala s cieľom zabudnúť na dôsledky prvej svetovej vojny, mnohé afroamerické rodiny sa len ťažko vyrovnávali s biedou a spoločenskou segregáciou. Napriek chudobe sa však komunita, v ktorej sa Baldwin narodil, stala energickou, aktívnou a živou súčasťou kultúry New Yorku. Jazzové kluby, divadlá, umelecké spolky – ako aj stále viac vzdelaných Afroameričanov – stáli na počiatku obrody, doslova akejsi renesancie výraznej subkultúry, ktorá veľmi rýchlo prenikla aj do väčšinovej spoločnosti.
Súčasťou tejto obrody bolo aj úsilie Afroameričanov nájsť svoju identitu v multikultúrnej, no často málo tolerantnej spoločnosti medzivojnovej Ameriky. Tak ako v Európe rástol vplyv diktátorov Mussolliniho a Hitlera, rasová nerovnosť v USA zostávala vážnym spoločenským problémom, ktorý v konečnom dôsledku inšpiroval aj Baldwinovu tvorbu. Langston Hughes, známy predstaviteľ harlemskej renesancie, v slávnej básni Theme For English B (Úloha na hodinu angličtiny) predstavuje mladého afroamerického študenta, ktorý sa vymedzuje voči väčšinovej belošskej spoločnosti v snahe nájsť vlastnú identitu založenú na humanizme, tolerancii, spoločných črtách všetkých ľudí, no pri tom všetkom zdôrazňuje špecifickosť kultúrneho a historického pozadia afroamerickej skúsenosti.
Baldwin vyrastal s ôsmimi súrodencami a otčimom, s ktorým mal veľmi zlý a nevyrovnaný vzťah. Otčim bol kazateľom a jeho drsná povaha sa stala predlohou pre charakter otca v Baldwinovom prvom a zrejme najznámejšom románe Go Tell It on the Mountain (Choď a zvestuj to na hore – román vyšiel v slovenskom preklade v roku 1990). Mladý James, ešte skôr ako stihol zmaturovať, sa v štrnástich rokoch stal tiež kazateľom a táto skúsenosť sa pretavila aj do jeho silne rétorického beletristického štýlu. Po istom čase sa však od náboženstva odklonil, pretože mu nedávalo žiadny nástroj na riešenie situácie chudobných afroamerických rodín a iných sociálnych problémov, ktoré ho stále viac zaujímali. V mladom veku spolupracoval s viacerými výraznými osobnosťami harlemskej renesancie, napríklad s Richardom Wrightom, autorom zásadného diela afroamerickej literatúry Native Son (Rodný syn), ktorý Baldwinovi pomohol získať štipendium a publikovať v uznávaných časopisoch ako The Nation či Commentary.
Vo veku dvadsaťštyri rokov sa Baldwin rozhodol opustiť svoje rodné mesto a na takmer celé desaťročie sa usadil v Paríži. Jeho rozhodnutie bolo motivované najmä rasizmom, s ktorým sa v USA stretával. Hľadal však aj akési umelecké útočisko, kreatívne prostredie, v ktorom by mohol písať a uvedomovať si sám seba ako človeka bez sociálne vykonštruovanej predstavy väčšinovej americkej spoločnosti o rase a sexualite. Paríž bol napokon obľúbeným miestom amerických umelcov už od medzivojnových čias a aj po druhej svetovej vojne sa stal domovom pre mnohých amerických expatriotov. Baldwin nakoniec vo Francúzsku úspešne dokončil svoje najznámejšie romány Choď a zvestuj to na hore a Giovanniho izba. Rozbehol aj svoju kariéru esejistu. K jeho najznámejším esejistickým dielam patrí už spomínaná kolekcia Notes of a Native Son (Poznámky rodného syna) alebo Nobody Knows My Name (Nikto nepozná moje meno).
Baldwinov špecifický štýl rezonoval rovnako výrazne u čitateľov jeho próz i esejí. Langston Hughes v čase, keď vyšli Baldwinove prvé esejistické texty, napísal výnimočne pochvalnú recenziu na dielo Notes Of a Native Son. V nej o svojom mladšom kolegovi hovorí ako o jedinečnom autorovi, ktorý vie písať provokatívne, no stimulujúco a ktorý dokáže čitateľa zaujať, uchvátiť, pobaviť a podráždiť zároveň. Hughes tvrdí, že Baldwin „používa slová tak, ako more používa vlny, aby prúdili a udierali, narážali na pobrežie a potom sa vzďaľovali, aby stúpali a s úklonom zas odchádzali“ (New York Times Book Review, 26. 2. 1956). Baldwinov jazyk tak pretavuje afroamerickú skúsenosť do slov, ktoré plynú vlastným rytmom tak, akoby hľadali samé seba, ako napokon i Afroameričania hľadali svoju špecifickú identitu.
Svoje neskoršie diela už Baldwin napísal po návrate do Spojených štátov, kde sa koncom päťdesiatych rokov aktívne zapojil do boja za občianske práva. Tematicky pokračoval v skúmaní prelínania osobnej skúsenosti a politických otázok, napríklad v románe Another Country (Iná krajina), či v diele If Beale Street Could Talk (Keby tak Beale Street prehovorila – v slovenskom preklade publikované v roku 1978), v ktorom emocionálne a tak trochu aj idealisticky podfarbuje kontrast medzi afroamerickými protagonistami a nemorálne konajúcimi bielymi postavami. Baldwin je aj autorom viacerých kratších próz a dvoch divadelných hier, avšak najvýraznejšie sa presadil práve svojimi prvými dvoma románmi.
Kázanie na hore a intimita izby
Podobne ako básnik Walt Whitman, ktorý už v devätnástom storočí nastavil zrkadlo repetitívnej a mechanickej poetickej štruktúre svojím originálnym a ničím nespútaným voľným veršom, aj mnohí básnici a prozaici harlemskej renesancie, a neskôr aj predstavitelia beatnickej generácie, využívali voľný prúd svojho jazyka na vyjadrenie emócií, duševného rozpoloženia a úsilia o nový prístup v písaní. Aj u Baldwina cítiť vplyv jazzu a kazateľskej rétoriky, ktorú osobne zažil a vnímal jej komunikačnú a výpovednú silu. Jeho prvý román Go Tell It on the Mountain, mnohými považovaný za Baldwinove vrcholné dielo, sa vyznačuje práve takouto formou – okrem explicitne biblického rámca je však do deja románu zasadená aj centrálna téma väčšiny Baldwinových diel: sebauvedomenie Afroameričanov a ich spoločenská a kultúrna identita. V čase vydania románu v roku 1953 väčšinová spoločnosť riešila nielen antikomunistické tendencie stelesnené ideologicky motivovaným mccarthizmom, ale aj rastúci blahobyt nukleárnych rodín privilegovaných bielych Američanov v rozrastajúcich sa predmestiach. Rasová polarizácia sa plazivo zintenzívňovala a tento pocit je prítomný aj v Baldwinovej prvotine.
V rozhovore pre časopis The Black Scholar James Baldwin vyslovil názor, ktorý azda najlepšie vystihuje jeho prístup k literárnej tvorbe. Hovorí, že byť spisovateľom znamená neustále si klásť otázky, provokovať, čeriť pokojnú hladinu, pretože písanie je vždy „politické, či sa vám to páči alebo nie […] Písaním sa totiž usilujeme zmeniť nielen zmýšľanie iných ľudí, ale aj naše vlastné zmýšľanie” (12/1973-1/1974, s. 39). Pre Baldwina je tak proces písania verejným aktom, niečím, čo jedinečným spôsobom dokáže doplniť aktivizmus a politikum pri sociálne dôležitých témach. To platí rovnako pre prózu, drámu i esejistiku a umožňuje autorovi i čitateľom resp. divákom vidieť aj skryté, odvrátené a nepríjemné stránky reality, vidieť to, čo Baldwin nazýval „skutočným svetom“.
Popri rasových otázkach je u Baldwina rovnako autobiograficky relevantná aj téma homosexuality. Svoju homosexualitu netajil ani verejne a ani vo svojich dielach sa nikdy neusiloval o akési kódovanie homosexuálnej tematiky. Práve nepriame zobrazenie queer skúsenosti niektorí kritici vyčítajú napríklad Whitmanovi či aj Hughesovi. V čase, keď Baldwinovi v roku 1956 vyšiel román Giovanniho izba, Allen Ginsberg vydal dovtedy azda najprovokatívnejšiu báseň Vytie, ktorú dodnes považujeme za manifest beatnikov. Rozsiahla báseň obsahovala veľmi odvážne a explicitné pasáže (aj s jednoznačnými homosexuálnymi scénami a obrazmi), ktoré tak pobúrili čitateľov, že vydavateľstvo Lawrenca Ferlinghettiho City Lights muselo o rok neskôr čeliť žalobe za obscénnosť. Kým Ginsberg a beatnici chceli slobodne, otvorene a úplne neobmedzene narúšať konzervatívny establišment americkej spoločnosti, pre Baldwina sa (homo)sexualita stala ďalším dôležitým prvkom sebauvedomenia a chápania vlastnej humanity.
Román Giovanniho izba predstavuje príbeh mladého Američana, ktorý prechádza vzťahom so ženou i s mužom. Baldwinov prístup k tomuto príbehu je založený na absolútnej otvorenosti a úprimnosti, pritom si však zachováva dostatočný odstup a intímne vzťahy sú zobrazené dôstojne a citlivo, s cieľom podčiarknuť úsilie mladého homosexuála akceptovať svoju identitu. Napriek intenzite zobrazovaných vzťahov sa však Baldwin nenecháva strhnúť snahou o senzáciechtivý naratív, naopak, dobového čitateľa prekvapuje rovnocenným a veľmi úprimným prístupom k zobrazeniu heterosexuálneho i homosexuálneho vzťahu.
Diera v zemi vyplnená literatúrou
Afroamerická dramatička Suzan-Lori Parksová v roku 1994 vydala divadelnú hru The America Play (Hra o Amerike), v ktorej metaforicky prirovnáva históriu Afroameričanov k akejsi diere v zemi. K prázdnu, ktoré treba naplniť – a tou náplňou by nemala byť skúsenosť s otroctvom, vzdor voči otrokárom, ani odpor voči nadradene sa správajúcej väčšine. Naopak, malo by byť cieľom všetkých Afroameričanov vyplniť to prázdno niečím, na čom by mohli ďalej budovať svoju identitu. Baldwinove dielo do rasovej problematiky prinieslo osobný a emocionálny apel, ktorý by mohol prispieť k vyplneniu Parksovej „diery v zemi“. Jeho odkaz je pritom stále aktuálny aj preto, lebo ho vnímame cez príbehy ľudí vo svete, ktorý rozdeľuje a odcudzuje, podobne ako dnes intenzívne zosieťované sociálne médiá polarizujú celé komunity a štáty.
James Baldwin zomrel vo Francúzsku v roku 1987, len o niekoľko rokov skôr, než stredná a východná časť Európy dospela k slobode. Ľuďom ju tu odopierali z iných, no v zásade veľmi podobných dôvodov ako zažili (a zažívajú) Afroameričania. Baldwin sa nebál písať o rasových otázkach a o problémoch gejov v západnej spoločnosti. Jeho esejistické a beletristické analýzy rasových vzťahov v Amerike sú často zdôrazňované viac ako jeho otvorené zobrazenie homosexuality v čase, keď táto bola v mnohých štátoch USA nezákonná. Svoje konkrétne skúsenosti s rasovou a sexuálnou diskrimináciou zobrazuje ako komplexné osobné, duševné a emocionálne, no zároveň politické a celospoločenské otázky. Baldwinove hľadanie afroamerickej a sexuálnej identity je citeľné v celom prozaickom i esejistickom diele a aj dnešným čitateľom ponúka možnosť porozumieť jeho základnej premise, že diskrimináciu nie je možné eliminovať, kým budú v každodennom diskurze existovať konštrukty o rase či sexualite.
V roku 2016 mal premiéru dokumentárny film I Am Not Your Negro (Nie som žiadny tvoj černoch), ktorý vznikol s cieľom oživiť myšlienky Jamesa Baldwina, najmä tie, týkajúce sa rasovej nerovnosti z nedokončeného rukopisu s názvom Remember This House (Nezabudnite na tento dom). Na rukopise Baldwin pracoval od konca sedemdesiatych rokov a obsahoval len niekoľko desiatok strán. Tvorcovia filmu sa pokúsili o projekciu dokončeného rukopisu dokumentárnou formou, ktorá kombinovala sprievodný hlas Samuela L. Jacksona s archívnymi zábermi. Film sa dočkal viacerých ocenení a rozšíril stále relevantné názory, pozorovania a idey Jamesa Baldwina aj medzi príslušníkov najmladších generácií, ktorí dodnes pociťujú dôsledky otroctva, segregácie a ekonomickej nerovnosti. Ide o mozaiku prepájajúcu históriu Afroameričanov a ich spoločenskú situáciu na pozadí rasovej neznášanlivosti – naratív pritom vychádza z Baldwinových textov o protagonistoch boja za rovnoprávnosť a občianske práva (o.i. Martin Luther King či Malcom X).
Z pohľadu dnešného stavu americkej spoločnosti, ktorá prešla naivnou ilúziou v post-rasovú spoločnosť v čase, keď úrad prezidenta zastával Barack Obama, ale i brutálnym vytriezvením v post-faktickej dezilúzii z Donalda Trumpa, asi najsilnejším odkazom je scéna vo filme, keď James Baldwin v televíznej šou Dicka Cavetta v roku 1968 povie, že nie je až tak dôležité, čo dokáže konkrétny Afroameričan a čo nepríjemné sa mu prihodí, ale to, kam budú Spojené štáty americké smerovať ako krajina. Ak sa pozrieme na nedávne udalosti (zabitie Georgea Floyda policajtom v Minneapolise, systematický rasizmus v štátnych inštitúciách, hnutie Black Lives Matter, a pod.), toto Baldwinove tvrdenie má dnes, o vyše päťdesiat rokov neskôr, takmer prorocké rozmery.
Ústrednou myšlienkou Baldwinovho svetonázoru bolo, aby ľudia mohli vidieť skutočný svet – neskreslený náboženstvom, ideológiou či politikou mocných. Vidieť svet ľudí a ich vnútra nám umožňuje aj umenie – hudba, divadlo, literatúra. V rozhovore pre New York Times Book Review z 23. 9. 1979 dal Baldwin jasne najavo svoj postoj k dôležitosti literatúry, resp. písania ako takého pri presadzovaní zmien v spoločnosti: „Človek píše, aby zmenil svet. Pritom veľmi dobre vie, že ho zrejme nemôže zmeniť. Takisto však vie, že literatúra je pre náš svet nevyhnutná. Istým spôsobom však naše túžby a starosť čo i len o jedného človeka začínajú svet meniť. Svet sa totiž mení podľa toho, ako ho ľudia vnímajú, a ak posuniete niekoho pohľad na realitu hoci len o milimeter, tak môžete zmeniť aj celý svet.“
Autor je odborný asistent na Katedre anglistiky a amerikanistiky FiF UK
