2020 02 PrekariátTematický KapitálVečný návrat prekérnej práce

Karmína11. februára 2020310

 

 

Krátkodobá, neistá alebo nepravidelná, často slabo platená či balansujúca na hrane zákonnosti. Prekérna práca je už vyše dvadsať rokov nielen témou diskusií v radikálnom prostredí, ale aj ohniskom mnohých sociálnych bojov. Rozširovanie neistých podôb práce počas posledných dvoch-troch desaťročí na Západe, a v nemalej miere aj u nás, je štatistickým faktom. Rozmach týchto foriem zamestnávania vyvolal vznik celého akademického odvetvia, ktoré chce tento fenomén vysvetliť.

 

Niektorí teoretici a teoretičky konštatujú nástup „prekariátu“, teda novej spoločenskej triedy. Jej vznik vykresľujú ako novinku vo vývoji kapitalizmu, ktorá súvisí s technickým pokrokom, vzostupom vplyvu finančného sektora a celkovým nárastom nestability vo vyspelých západných spoločnostiach. Podľa ďalších je prekarizácia definitívny triumf kapitálu nad pracovnou silou, ktorá sa v podmienkach permanentnej neistoty už nedokáže organizovať a brániť – a tobôž nie radikálne zmeniť svet.

 

V tomto článku ponúkame trochu iný pohľad na historický a politický význam prekérnej práce. V dejinách kapitalizmu totiž nie je ničím novým. Naopak, výnimku predstavuje relatívne krátke obdobie po druhej svetovej vojne, počas ktorého bolo neštandardné zamestnávanie menej časté (aspoň v rozvinutých krajinách). Preto najprv načrtneme historický vývoj, ktorý nás od poľnohospodárskych nádenníkov priviedol okľukou až ku kuriérom, ktorí ako živnostníci rozvážajú jedlo vo veľkomestách 21. storočia. Preskúmame tiež etapy, ktoré meškajúci proces prekarizácie prekonal na Slovensku po roku 1989. V závere sa budeme zaoberať otázkou, čo prekérna práca a jej rozširovanie znamená pre boje na pracoviskách.

 

Prekérnosť života za mzdu

 

Námezdná práca je vo svojej podstate krehký a nestabilný vzťah. Racionálny zamestnávateľ hľadá na trhu pracovnú silu vtedy, keď ju potrebuje, a keď túto potrebu nedokáže pokryť inak, napríklad tým, že súčasným zamestnancom pridelí viac práce. Dopyt po pracovnej sile – novej i tej, ktorá je už zamestnaná – trvá dovtedy, kým sa firme oplatí zamestnávať ju. To však závisí od nestálych podmienok na trhu, ktoré zamestnávateľ nemá pod kontrolou. Naopak, ak chce uspieť v konkurencii, musí sa im podriadiť. Záujem o pracovnú silu teda kolíše napríklad v závislosti od kúpyschopného dopytu po tovaroch (službách), ktoré firma vyrába, od technického pokroku, ktorý ovplyvňuje spôsob výroby týchto tovarov a samozrejme od ceny, za ktorú sa pracovná sila ponúka.

 

Pre majiteľov pracovnej sily to nie sú dobré správy. Možnosť zamestnať sa pre nich predstavuje spôsob, ako získať živobytie, alebo si udržať aký-taký životný štandard. Nepravidelná práca znamená nepravidelnosť v schopnosti uživiť sa, práca za nízku mzdu znamená nevyhnutnosť uskromniť sa a nespoľahlivá práca znamená obavy o to, čo bude o mesiac. Táto vratká forma existencie sprevádzala námezdne pracujúcich od samého začiatku a bola jedným zo znakov, ktorými sa kapitalizmus odlišoval od starších typov spoločnosti. Feudálni nevoľníci alebo poddaní mali iste veľa starostí, ale obavy o to, či nájdu pána, u ktorého by mohli pracovať, medzi ne nepatrili.

 

V kapitalizme sa vždy vyskytovali prakticky všetky podoby prekérnej práce, ktoré dnes považujeme za novinky. Poľnohospodárskych nádenníkov, ktorí v Británii tvorili prvú formu proletariátu, zamestnávali sezónne, bez výpovedných lehôt a akejkoľvek ochrany. Niektorých nádenníkov už začiatkom 19. storočia nenajímali priamo podnikatelia, ale majstri (gang-masters), ktorí pôsobili ako sprostredkovatelia práce a zo mzdy robotníkov si strhávali províziu. Boli predchodcami dnešných agentúr dočasného zamestnávania.

 

V rámci takzvaného „putting-out systému zase roľnícke rodiny na britskom vidieku podomácky spracúvali surovinu (napríklad bavlnu), ktorú im priviezol podnikateľ. Ten predával hotový produkt (priadzu) a roľníkom zaň platil úkolovú mzdu. Pracujúca rodina fungovala ako samostatný subdodávateľ, v skutočnosti však vykonávali závislú prácu. Pre podnikateľa išlo o spôsob, ako obísť systém cechov, ktorý remeselníkom poskytoval lepšie podmienky. Moderným potomkom tohto modelu sú falošné, resp. vynútené živnosti, pomocou ktorých sa obchádza zákonník práce. V britskom kapitalizme 19. storočia sa ujal aj takzvaný „sweating“ systém. Drobní sprostredkovatelia v ňom za províziu zadávali zákazky od odberateľov menším remeselníckym dielňam. Išlo o akéhosi predchodcu outsourcingu.

 

Pracovné podmienky a formy zamestnávania boli vždy predmetom konfliktu. V ňom majú navrch tie časti triedy pracujúcich, ktoré si vďaka kvalifikácii, strategickej pozícii vo výrobnom procese (a schopnosti narušiť ho) alebo organizovaniu dokážu vydupať lepšie podmienky. Preto ani v skorších obdobiach kapitalizmu neboli podmienky pre všetkých rovnaké. Namiesto toho existovali rôzne vrstvy pracujúcich, ktorých situácia sa často výrazne líšila. Prekérna práca bola častejšia medzi menej kvalifikovanými a mladšími, medzi ženami, etnickými menšinami a migrantmi – podobne ako dnes.

 

Zlaté časy

 

Po druhej svetovej vojne sa však vo vyspelých krajinách ustálil model, ktorému sa neskôr začalo hovoriť „štandardný zamestnanecký vzťah“. Išlo o zamestnanie na plný úväzok a na dobu neurčitú, ktoré bolo spojené s pravidelným pracovným časom, predvídateľným odmeňovaním, prístupom k zdravotnému a sociálnemu zabezpečeniu či možnosťou kariérneho postupu. Až do sedemdesiatych rokov sa zdalo, že tento režim bude postupne prevládať ako univerzálny model.

 

Jeho vzostup vyvolalo niekoľko faktorov. Povojnový ekonomický boom udržiaval vysoký dopyt po pracovnej sile. Nároky firiem na flexibilitu zamestnancov (napríklad možnosť jednoduchšie ich prepúšťať) boli vďaka relatívnej hospodárskej stabilite menšie. Masová a geograficky koncentrovaná výroba nahrávala odborovému organizovaniu, ktoré ešte väčšmi posilňovalo pozíciu pracovnej sily. Na tomto základe – a vďaka výraznému tlaku zdola – vznikol kompromis, pri ktorom firmy zamestnancom poskytovali rastúce reálne mzdy, prístup k benefitom a celkovú stabilitu. Odbory sa za to vzdali boja o kontrolu nad výrobou. Namiesto toho pomáhali zabezpečovať disciplínu a súhlas so zvyšovaním produktivity a intenzity práce. Tento model zapadal aj do štátnych politík, ktoré za jeden zo svojich cieľov považovali plnú zamestnanosť.

 

Treba dodať, že spomínaný „štandard“ sa ani v západných vyspelých krajinách nikdy nestal všeobecne platným. Ženy, častejšie ako muži, pracovali na čiastočný úväzok, sezónna práca bola doménou etnických menšín a migrantov. Napriek tomu však tridsať rokov povojnového vývoja zabezpečilo nemalej časti zamestnancov spoľahlivé živobytie, a to v meradle, ktoré predchádzajúce generácie pracujúcich nepoznali.

 

Tieto zlaté časy sa skončili spolu s dlhým obdobím hospodárskeho rozkvetu. Čoraz intenzívnejšia konkurencia na svetovom trhu; rozklad sociálneho kompromisu, ktorý sa prejavil vlnou štrajkov a nepokojov na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov; krach povojnového menového systému, ako aj deficity štátnych rozpočtov a ropné šoky – to všetko vyústilo do obdobia poznamenaného vážnejšími recesiami, návratom dlhodobej nezamestnanosti a pomalším hospodárskym rastom. Táto etapa trvá dodnes.

 

Nové okolnosti vyvolali potrebu reštrukturalizácie západných ekonomík, ktorá sa od prelomu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov zamerala aj na podkopanie životnej úrovne a organizovanosti pracujúcich v USA a západnej Európe. Išlo o protiútok štátov a kapitálu, ktorého cieľom bolo nastoliť priaznivejšie pomery pre akumuláciu. Súčasťou tohto procesu bol aj prechod k „flexibilným“ vzťahom zamestnávania. Tie umožnili úspory na personálnych nákladoch a ľahšie prispôsobovanie sa podmienkam na trhu. Slúžili aj ako politický nástroj na rozdelenie pracovnej sily na dve vrstvy: na jednej strane stabilnú, lepšie zabezpečenú, sčasti aj odborovo organizovanú a voči firmám pomerne lojálnu časť, a na druhej strane na vrstvu, ktorá je neustále v pohybe a nemá oficiálne možnosti organizovať sa. Prekérna práca však postupne prenikla aj do oblastí, kde v predvojnovom období nebola bežná – či už preto, lebo tieto odvetvia vtedy vôbec neexistovali (podnikové služby, call centrá, digitálne platformy), alebo preto, lebo sa medzičasom zmenil ich charakter (napr. premena univerzít na „kvázi firmy” či transformácia profesií, ktoré už len zo zotrvačnosti nazývame „slobodnými povolaniami“).

 

Celkom iný bol príbeh krajín „globálneho Juhu“, v ktorých dodnes hrá dôležitú úlohu neformálna ekonomika. Prekérna práca tu nikdy v takej miere neustúpila permanentnému zamestnávaniu. Špecifickou cestou však išli aj krajiny bývalého východného bloku, vrátane Slovenska.

 

Od plnej zamestnanosti k rozdelenému trhu práce

 

Stalinistické režimy, ktoré po druhej svetovej vojne zavládli vo východnej Európe, mali svoj vlastný variant programu „plnej zamestnanosti“, ktorý napĺňali pomocou administratívnych opatrení. Niektoré, napríklad prenasledovanie „príživníkov“, umiestenky na konkrétne pracovné miesta po absolvovaní štúdia, alebo napokon aj uzavreté hranice, obmedzovali mobilitu pracovnej sily a vynucovali si jej disciplínu. Ďalšie, najmä mzdová politika a poskytovanie benefitov spojených so zamestnaním (napríklad tzv. stabilizačné byty), mali za cieľ motivovať pracovníkov, aby sa uchádzali o miesta v súlade s potrebami plánu.

 

Podobne ako na Západe, aj tu existoval určitý kompromis medzi zamestnancami a zamestnávateľmi, resp. štátom. Po vlne štrajkov a nepokojov, ktoré sa východným blokom prehnali v päťdesiatych rokoch, urobili štáty viacero ústupkov: výmenou za sociálny zmier poľavili v tlaku na disciplínu, zmäkčili pracovné normy, skrátili pracovný čas a zvýšili mzdy. Súčasťou balíka bola aj istota v zamestnaní. Aj v ekonomike Československa tak prevládali dlhodobé úväzky, vrátane sektora ženskej či nekvalifikovanej práce. Až na výnimky museli výpovede schvaľovať (štátom kontrolované) odborové organizácie. Zamestnancom, ktorých prepustili pre nadbytočnosť, mali zamestnávatelia pomáhať pri hľadaní novej práce. Oficiálne vedľajšie pracovné pomery boli zriedkavé a práca „na dohodu“ bola limitovaná na sto hodín ročne. Väčšina pracujúcich však poznala neistotu v inej sfére: nevedeli, ako dlho budú stáť v rade v predajniach, a či zoženú to, čo chcú kúpiť.

 

Hoci obdobie plánovanej plnej zamestnanosti sa skončilo po roku 1989, prekarizácia prenikala do novej ekonomiky len postupne. Liberalizácia trhu práce otvorila dvere nezamestnanosti, ktorá do dvoch rokov stúpla nad desať percent. Rozdrobenie veľkých podnikov, v dôsledku privatizácie, vnieslo do pracovných podmienok rozmanitosť a vytvorilo prvé prípady outsourcingu. Počiatočné legislatívne zmeny tiež umožnili flexibilný pracovný čas (1989) či vznik živností (1991), no inak zostával pracovný trh pomerne konzervatívny, s malým podielom čiastočných či dočasných úväzkov.

 

Zásadné zmeny, vrátane zavedenia agentúr dočasného zamestnávania, priniesli až reformy Zákonníka práce po roku 2000. Flexibilizácia trhu práce, ktorá sa blížila k dvadsiatim percentám, sa v tom čase prezentovala ako nástroj na boj s nezamestnanosťou. Ako to pri pretekoch ku dnu býva, Slovensko v tomto období nielen dobehlo západné krajiny, ale vo flexibilite ich aj prekonalo. Nová legislatíva sa vo viacerých ohľadoch dostala do rozporu s európskymi smernicami. Napríklad, nie všetkým agentúrnym pracovníkom zaručovala rovnaké podmienky, ako mali ich kolegovia a kolegyne. Umožnila tiež reťazenie pracovných pomerov na dobu určitú a dovoľovala šestnásťhodinový pracovný deň či prácu nadčas až štyristo hodín ročne. Až neskoršie novelizácie zosúladili Zákonník práce s európskymi trendmi.

 

Do roku 2008 vzniklo 620 agentúr, ktoré firmám požičiavali desaťtisíce ľudí. Výhody tejto formy zamestnávania sa ukázali s príchodom krízy: agentúrni pracovníci boli medzi prvými, keď sa začalo prepúšťať. Kríza, ani neskoršie sprísnenie regulácie agentúr, však nijako nespomalili trend prekarizácie – naopak, ten v ďalších rokoch dupol na plyn. Podiel ľudí zamestnaných na dobu určitú (vrátane agentúrnych pracovníkov) sa v rokoch 2009 až 2018 zhruba zdvojnásobil. Zároveň sa zväčšovala skupina tých, ktorí ako dôvod uvádzajú, že si nedokázali nájsť trvalý úväzok. Podobne stúpol podiel čiastočných úväzkov, ako aj živnostníkov bez vlastných zamestnancov. Navyše, na vrchole hospodárskeho oživenia, ktoré trvalo až do minulého roka, získala prekarizácia práce na Slovensku internacionálny rozmer. Do fabrík, skladov a na stavby začali prúdiť tisíce pracujúcich zo Srbska a Ukrajiny. Niektorým, napríklad príslušníkom slovenskej menšiny v Srbsku, sa časom podarilo získať pozície kmeňových zamestnancov. Ďalší zostávajú prekarizovanými agentúrnymi pracovníkmi, ktorých pobyt na Slovensku je viazaný na prácu u konkrétneho zamestnávateľa. Najhoršia a najmenej istá je pozícia tých, ktorí sa pohybujú v sivej zóne nelegálnych a pololegálnych schém a sprostredkovateľov.

 

Boje na rozdelenom trhu

 

Tridsať rokov po krachu stalinistického modelu sme sa, paradoxne – a len do najbližšej krízy – vrátili k inej podobe plnej zamestnanosti. Nezamestnanosť je dnes rekordne nízka a podľa premiéra „prestala byť problémom Slovenskej republiky“. No za optimistickými číslami sa skrýva rozdelený trh práce, a to nie na dve jasne odlíšiteľné časti, ale na spleť segmentov, ktoré sa líšia pracovnými podmienkami, výškou zárobku, kvalifikáciou či pôvodom. A hoci podiel prekarizovaných pracujúcich na celkovej zamestnanosti zďaleka nedosahuje čísla ako napríklad v Poľsku, toto rozdelenie zatiaľ spoľahlivo plní aj svoju politickú úlohu.

 

Ukázalo sa to v dvoch kľúčových situáciách v slovenskom priemysle za posledné roky. Počas štrajku vo Volkswagene (2017) zostali agentúrni pracovníci, ako aj zamestnanci externých firiem, ktoré úzko spolupracujú so závodom a pôsobia priamo v areáli, mimo hru. Z formálneho hľadiska sa ich spor netýkal, napriek tomu, že splnenie niektorých požiadaviek by malo priamy dosah aj na nich. Bez ich zapojenia boli štrajkujúci zamestnanci slabší – a odbory, ktoré predtým akceptovali existujúce rozdelenie a jeho právny rámec, nedokázali urobiť nič pre to, aby ich zapojili. Podobná situácia sa zopakovala v trnavskom Peugeote (2018), keď sa hlasovalo o prerušení práce. Mnohí agentúrni pracovníci myšlienku štrajku podporovali, no nebolo to nič platné: ich hlas sa nepočítal. Dôležitú úlohu v tejto porážke hrali aj národnostné bariéry medzi domácimi a srbskými pracujúcimi.

 

Dosiaľ sme u nás nevideli ani žiadne samostatné vystúpenie prekarizovaných pracujúcich. Pravda, vodiči kamiónov – často živnostníci, ktorí vykonávajú závislú činnosť – nedávno zablokovali dopravu v Bratislave a vynútili si prísľub nižšej cestnej dane. Išlo o účinnú akciu, ktorá šikovne využila strategické možnosti vodičov. Jej stredobodom však boli spoločné požiadavky drobných živnostníkov a firiem, ktoré využívajú ich služby, a nie napríklad pracovné podmienky samotných vodičov. Bez ohľadu na konfrontačnú taktiku preto nemožno očakávať, že zápasy tohto typu prispejú k sebaorganizácii vodičov či k vzniku širšieho hnutia prekarizovaných, ktoré by bolo založené na solidarite s inými sektormi.

 

Znamená to, že v ére prekarizácie sme na pracoviskách odsúdení na porážky? Vôbec nie. Dôkazom sú príklady účinného organizovania kuriérov Deliveroo, vodičov Uberu, upratovačiek i akademičiek na britských univerzitách, ale tiež štrajky agentúrnych pracovníkov automobiliek v Indii. Predovšetkým sa však musíme zbaviť predstavy, že neštandardné formy zamestnávania predstavujú akúsi radikálne novú stratégiu kapitálu. História kapitalizmu ukazuje, že údelom námezdne pracujúcich vždy bola neistota – a ak sa jej niekedy dokázali vyhnúť, nezaobišlo sa to bez ich vlastnej schopnosti vymôcť si lepší život.

 

Karmína je kolektívny blog o triede pracujúcich a jej zápasoch.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *