V Srbsku vyhrala disciplína kolektívneho boja

V Srbsku vyhralo študentské hnutie nad stranou Aleksandra Vučića, ktorá štrnásť rokov viedla krajinu k autokracii a ožobračovala vlastné obyvateľstvo. Bolo by však omylom považovať úspech Študentskej kandidátky za víťazstvo demokracie vo volebných miestnostiach. Skutočná lekcia spočíva v poznaní, že študentské hnutie dosiahlo cieľ vďaka neuveriteľnej disciplíne a kolektívnemu budovaniu odspodu na základe znalostí desiatok predošlých regionálnych hnutí.

Sociálne hnutia často prichádzajú a  odchádzajú bez toho, aby ich požiadavky boli naplnené. Stav súčasných sociálnych hnutí výstižne pomenúva historik Anton Jäger, ktorý konceptom hyperpolitiky zachytáva dnešný fenomén vysokej politizácie bez inštitucionalizácie. Jednoducho protesty existujú, ale dlhodobé fungujúce štruktúry boja za spravodlivú spoločnosť nie. 

Aj preto je srbské študentské hnutie a jeho úspech v súčasnej Európe výnimočné. Nejde o prvé a zrejme ani posledné hnutie, ktoré sa v priebehu jednotlivých vĺn mobilizácie rozhodlo zvoliť taktiku vstupu do politiky. Podemos alebo Syriza tiež vzišli z protestov, dokonca v samotnom Srbsku už existuje strana Zeleno-levi front, ktorá vznikla z mobilizácie proti privatizácii verejného priestoru. Avšak vytvoriť v priebehu dvoch rokov masové hnutie, ktoré vo voľbách získa vládnu väčšinu a porazí stranu vládnucu štrnásť rokov, je neuveriteľný výkon, ktorý je výsledkom budovania vnútorných štruktúr a disciplíny. 

Korupcia ako symbol štrukturálneho násilia 

Pripomeňme si, že blokády a protesty sa v Srbsku začali koncom roka 2024 po páde prístrešku na železničnej stanici v Novom Sade, ktorý si vyžiadal celkovo šestnásť ľudských životov. Prvotné požiadavky študentov a študentiek boli spojené so snahou riadne vyšetriť a odsúdiť osoby zodpovedné za udalosť spájanú s nesprávnou rekonštrukciou objektu. Predstava mierumilovných protestov, ktorá sa na sociálnych sieťach často objavuje v porovnaní so súčasnými študentskými protestmi vo Francúzsku, je však zavádzajúca. Aj protesty v Srbsku sa polícia snažila násilne potlačiť, len utrpenie protestujúcich nedostalo v našich médiách toľko priestoru. 

Študenti a študentky okamžite spojili tragédiu s rozsiahlym problémom korupcie v krajine. Bolo by však nesprávne označovať protesty výhradne za antikorupčné. Študentské hnutie nepracovalo s témou korupcie len ako s abstraktným rámcom, často využívaným práve na disciplináciu krajín vo východnej Európe. Korupciu prepojili so širšou témou štrukturálneho násilia v spoločnosti. Symbol zakrvavených rúk objavujúci sa v prvých mesiacoch mobilizácie slúžil ako pripomienka toho, že politické rozhodnutia zabíjajú. Snahu o riešenie širších spoločenských problémov nesie aj výsledný volebný program, ktorý neobsahuje len požiadavky na prešetrenie korupčných káuz či sprehľadnenie štátnych tendrov, ale sľubuje aj zlepšenie dostupnosti bývania a sprístupnenie zdravotnej starostlivosti pre každého v krajine. 

Kolektívna eufória z masového hnutia  

V Srbsku som na jar v roku 2025 strávila určitý čas a mala som možnosť stretnúť sa s niekoľkými študentmi a študentkami, ktorí v tom čase okupovali univerzitné budovy. Pamätám si, ako mi dve študentky v Novom Sade s nadšením rozprávali o chvíli, keď si uvedomili, že vôbec nezáleží na tom, kto vlastní kľúče od budovy univerzity, pretože ich je jednoducho viac, takže môžu zablokovať dvere a odmietnuť výučbu. Zrazu sa zmenilo ich vnímanie toho, aká zmena je dosiahnuteľná.

Nadšenie z masového hnutia bolo citeľné u každého, s kým som hovorila. Akoby títo mladí ľudia cez vlastnú skúsenosť odhalili skutočný rozsah moci ukrytej v číslach. Rovnaké nadšenie z kolektívneho boja potom študenti a študentky priniesli aj do stoviek dedín po celom Srbsku. Putovali tam pešo a s miestnymi ľuďmi hovorili ako so seberovnými, aby im ukázali, že všetci bojujú za spoločný cieľ – lepší život v krajine. Hnutie tak od úplného začiatku svojej existencie bolo zámerne decentralizované a snažilo sa vytvoriť širokú koalíciu naprieč krajinou s rôznymi občianskymi iniciatívami a odborovými organizáciami. 

Priama demokracia 

Zaujímavým experimentom v kolektívnom organizovaní bolo tiež využitie nástroja priamej demokracie v podobe takzvaných plén. Hneď v prvých týždňoch začali študenti a študentky prijímať akékoľvek rozhodnutia – či už operatívneho alebo strategického charakteru – na základe kolektívneho hlasovania v plénach. Napokon zostavenie samotnej volebnej listiny bolo tiež výsledkom desiatok hlasovaní v plénach fakúlt. 

Plénum ako nástroj vnútorného rozhodovania sociálnych hnutí pritom nevzniklo vo vákuu a v regióne má dlhú históriu. Využívalo ho ešte chorvátske študentské hnutie, ktoré v rokoch 2008 až 2009 bojovalo za bezplatné školstvo okupáciou univerzít. Ďalším príkladom je občianske hnutie bojujúce za lepšie ekonomické podmienky v Bosne a Hercegovine v roku 2014. Vďaka historickej skúsenosti si študenti a študentky vybrali priamu demokraciu. Tento nástroj im umožnil v reálnom čase celému Srbsku ukázať, o akú demokratickú zmenu sa pokúšajú.

Východná Európa ako miesto dynamického kolektívneho boja 

Východná Európa – moje preferované označenie regiónu spájaného s mnohými prívlastkami začínajúcimi sa predponou „post“ – je v súvislosti s demokraciou často podceňovaná. Neraz sa môžeme dočítať, že miestne obyvateľstvo sa demokracii ešte len učí, no, našťastie, má umných učiteľov a učiteľky z radov európskej byrokracie, ktorí im môžu pomôcť prostredníctvom rôznych programov na podporu rozvoja občianskej spoločnosti a podobne. (Škoda len, že Európska únia dlhodobo ignorovala Vučićove autokratické kroky s cieľom udržať stabilitu v regióne.) Okrem toho mnoho krajín východnej Európy dlhodobo trpí spoločenským rozkolom medzi elitami v hlavných mestách a zvyškom obyvateľstva, ktoré je často hanlivo označované za málo uvedomelé. Postsocialistická, posttotalitná, postvšakovaká tranzícia sa tak stáva nekonečným procesom, z ktorého akoby nebolo východiska, pretože tieto krajiny stále nie sú dostatočne pripravené na to, aby si samy bez problémov mohli demokraticky vládnuť. 

Pri pohľade na srbské študentské hnutie je jasné, že akékoľvek tézy o nevyspelých demokraciách východu sú absolútne bezpredmetné. Pri pohľade na Srbsko sa v skutočnosti pozeráme na to, že štruktúra štátu je poprepájaná s klientelistickými sieťami rôznych pochybných podnikateľov a nadnárodným kapitálom. Ten má v posledných rokoch v krajine záujem ťažiť lítium s požehnaním Únie či stavať luxusné byty na území, kde desiatky rokov existovali domáce kolónie. Je to násilná štruktúra, ktorá ľudí drží v područí nízkych platov a vysokých životných nákladov v kombinácii so zhoršujúcimi sa a nedostupnými sociálnymi službami.

Proti tejto štruktúre sa v ostatných rokoch v regióne opakovane spojili tisícky ľudí: od hnutia pracovníkov a pracovníčok v továrňach v Tuzle v Bosne a Hercegovine cez hrdinské mobilizácie v boji proti ničeniu vodných tokov až po masové protesty proti ťažbe lítia v Srbsku. Áno, dnes je dôvod oslavovať študentské hnutie. Zároveň je však nesmierne dôležité pripomínať si desiatky hnutí, ktoré mu predchádzali. A ešte dôležitejšie je hovoriť o disciplíne kolektívneho boja, ktorú študenti a študentky za posledné dva roky preukázali. Nie, autokracia nebola porazená vo volebných miestnostiach, ale v plénach srbských fakúlt a v kultúrnych domoch srbských dedín pri ukážkach skutočnej solidarity. 

Autorka je doktorandka v oblasti medzinárodných vzťahov a venuje sa rozširovaniu EÚ vo východnej Európe. 

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.