„Všetky vojny sa nás týkajú.“ Ako mladí ľudia v Česku a na Slovensku vnímajú vojnu

Audio verzia článku

Hlas zapožičala Michaela Malíková.Je pre nás dôležité, aby mal prístup k našim textom každý, preto je odteraz náš obsah dostupný aj v audio forme – napríklad pre ľudí so zrakovým znevýhodnením.
 Hlas pre audioverziu zapožičala Michaela Malíkova. Text bol konvertovaný pomocou AI nástroja. Túto možnosť vám prinášame vďaka podpore programu Perspectives. Viac o audioverzii

„Už lepšie ako teraz sa mať v živote nebudem,“ píše umelec Martin (25) o diele na titulnom obrázku. „Som mladý, zdravý, študujem na škole, ktorá ma baví, mám dobrý vzťah s rodinou a priateľku, ktorú milujem. Platím nízke nájomné, mám veľa voľného času a prístup k pitnej vode,“ pokračuje. Martinov obraz zachytáva jeho študentskú izbu ako spomienku na obdobie, keď mu v živote veľa nechýbalo. „Uvedomujem si, že všetky veci na obraze môžu pominúť a niektoré z nich definitívne pominú,“ pomenúva pocit neistoty príznačný pre súčasnú mladú generáciu. 

Nachádzame sa v akomsi limbe, keď „starý svet umiera a nový svet sa ešte nestihol narodiť“. Na túto Gramsciho myšlienku nadväzuje slovinská filozofka Alenka Zupančič, ktorá v nej nachádza paralelu so súčasným rozpadom svetového poriadku. Idea medzinárodného práva mala zabezpečiť, aby aj silné štáty podliehali spoločným pravidlám. Napriek nedostatkom bola dôležitou zárukou globálnej stability. Dnes však symbolickú moc práva nahrádza priama moc, vďaka ktorej niektorí aktéri pravidlá určujú namiesto toho, aby sa im podriaďovali.

To mení predstavu o svete, v akom som vyrastala. Dlhé obdobie mieru v Európe vytvorilo pocit, že ozbrojený konflikt je skôr pozostatkom minulosti. Po skončení studenej vojny sme zdedili predstavu globalizovaného sveta založeného na trvalom mieri a medzinárodnej spolupráci. Vyrastali sme v presvedčení, že násilie, kolonializmus a mocenské hierarchie, ktoré formovali svet, patria minulosti. Dnes však vojna opäť vstupuje do európskej reality a otriasa pocitom bezpečia, na ktorý sme si zvykli.  

Odúčanie sa vojny 

„Príbehy, ktoré si o sebe rozprávame, formujú našu pamäť a to, ako rozumieme svetu,“ píše libanonsko-kanadská autorka Céline Semaan v kontexte orálnej pamäti vojny. Narodila sa v roku 1982 počas bombardovania Bejrútu. Mama jej vybrala francúzske meno ako záruku života na Západe, keďže vedela, že vojna sa tak skoro neskončí. Autorka v predslove knihy A Woman is a School opisuje proces „odúčania sa od vojny“ (unlearning war) – oslobodenia mysle od útlaku a nadvlády, ktorým sú ľudia žijúci v podmienkach dlhodobého násilia vystavení. Práve v neistých podmienkach sú predstavy o vlastnej identite a budúcnosti podmienené tým, aké príbehy si o sebe a svojej minulosti rozprávame. 

Podľa Semaan je dôležité nepreberať naratívy utláčateľov, ale uchovávať pravdu v piesňach a rozprávaní tých, ktorých história mala byť vymazaná. Neznamená to popierať násilie, ale hľadať spôsoby, ako jeho logiku nereprodukovať vo vlastnom živote. „Odúčanie sa od vojny znamená nepripútavať sa k ničomu – ani k náboženstvu, ani k identite, ani k domovu alebo majetku, dokonca ani ku komunite. Pretože vojna všetko vymaže. A čo z vás zostane, keď všetko stratíte?“

Nechcem sa tváriť, že o vojne viem viac ako ľudia, ktorí ju prežívajú, alebo tí, ktorí o nej dlhodobo informujú. Jedno viem však určite: moja pozícia nie je neutrálna a môj pocit bezpečia nie je zadarmo. O tom, ako túto pozíciu kriticky vnímať, som sa rozprávala s mojimi rovesníčkami a rovesníkmi, ktorí približujú rôzne formy angažovanosti, solidarity, aktivizmu a kolektívneho odporu.

Kým v prvej časti dvojdielnej série som mapovala postoje mladých ľudí k národnej obrane, armáde a vlastenectvu, druhá časť prekračuje hranice národného štátu. Od otázky, ako sa pripraviť na potenciálnu vojnu, sa presúvam k tomu, čo robiť v reakcii na násilie vo svojich komunitách, vo vzťahoch a v každodennom živote. 

Solidarita s každým, kto trpí 

„Neverím, že je svet rozdelený na Východ a Západ. Verím, že je rozdelený na tých, ktorým je dovolené ničiť, a na tých, ktorí sú nútení znášať následky,“ píše básnik a historik Karim Wafa-Al Hussaini. Jeho slová otvárajú otázku selektívnej solidarity, teda spôsobu vnímania utrpenia, ktoré máme tendenciu vnímať intenzívnejšie, keď sa odohráva geograficky či kultúrne blízko nás.

Odmietnutie deliť utrpenie na blízke a vzdialené je jedným z východísk iniciatívy Emergency Solidarity Network (ESN), ktorú v Prahe založili Kris (27) a Marek (27) spolu s ďalšími ľuďmi. Pred vznikom ESN boli súčasťou iniciatívy United for Gaza, postupne však cítili potrebu rozšíriť svoje aktivity nad rámec jedného konfliktu či regiónu. Za necelé dva roky fungovania ESN zorganizovalo benefičné podujatia na podporu ľudí v Palestíne, Libanone a na Ukrajine, ale aj na podporu rómskej komunity zasiahnutej požiarom vo Veľkom Šariši. „Nejde o to, že by nás nezaujímali tunajší ľudia. Snažíme sa pomáhať každému, kto je v núdzi – bez ohľadu na pôvod. Musíme byť solidárni s každým, kto trpí,“ vysvetľujú mi.

Kris pripomína, že „ľudia sa často mobilizujú až vtedy, keď je utrpenie fyzicky blízko“. Tento pocit si naplno uvedomilx po spustení ruskej invázie vo februári 2022. „Boli sme s kamarátmi na chate mimo mesta a internetu. Keď sme si po pár dňoch prečítali správy, pamätám si, že ma premkol obrovský strach o život. Cítilx som bezprostredné ohrozenie – omnoho väčšie, než keď to vypuklo v Gaze. A to ma štve! Všetky vojny sa nás predsa týkajú,“ poukazuje na rozdielny spôsob prežívania oboch konfliktov. 

Marek súhlasí, že solidarita by nemala závisieť od národnosti obetí alebo od geopolitickej blízkosti konfliktu. „Je dôležité všímať si zneužívanie moci bez ohľadu na to, kde k nemu dochádza. Ak sa o to nebudeme zaujímať len preto, že je to od nás ďaleko, raz sa nám to môže vypomstiť,“ dodáva. Za dôležité tiež považuje, aby odpor voči konkrétnej agresii neznamenal odsúdenie celého národa. „Ruský štát nie je to isté ako všetci Rusi. Musíme vedieť odsúdiť agresora bez toho, aby sme automaticky odsúdili každého človeka len na základe jeho pôvodu.“ Práve po vypuknutí plnoformátovej vojny v Ukrajine sa ukázalo, aké ľahké je zameniť si zodpovednosť štátu za pôvod jednotlivca. Kým české univerzity ponúkali ukrajinskému študentstvu voľné miesta či inú formu podpory, ruské študentky a študenti, ktorí pre vojnu prišli o finančné zázemie alebo sa nemohli vrátiť domov, neraz zostali odkázaní na individuálnu pomoc. 

„Ak bránime len tých, ktorí sú nám podobní, nebránime ľudské práva. Bránime vlastnú identitu,“ pokračuje Marek v úvahe o selektívnej solidarite. Podobnú polemiku otvára kašmírsky spisovateľ Jalees Hyder, podľa ktorého západná solidarita často nevychádza zo súcitu, ale z pocitu viny. Žijeme v spoločnosti, ktorá z konfliktu profituje. Dôkazom môže byť napríklad český zbrojársky priemysel zanechávajúci stopy v mnohých regiónoch sužovaných konfliktmi. Téme sa podrobnejšie venujú magazín Voxpot alebo medzinárodná mimovládna organizácia Amnesty International, ktoré dlhodobo upozorňujú na systémovú previazanosť českej ekonomiky s vojnovou mašinériou.

Podľa Hydera sa s vedomím tejto spoluúčasti vyrovnávame prostredníctvom performatívnej ľútosti, ktorá nám umožňuje cítiť emocionálne prepojenie s konfliktom bez toho, aby sme zaň preberali politickú zodpovednosť. „Namiesto konania volíme performanciu,“ píše. Solidarita sa tak mení na predmet spotreby. Na niečo, čo možno zdieľať, obdivovať či estetizovať, no málokedy sa pretaví do skutočného konania.

Vedome si vyberám ignoranciu 

„Premýšľal som, ako sa môžem do súčasnej situácie zapojiť a prispieť niečím, čo má trvalejšiu hodnotu než krátkodobé gesto,“ približuje Teodor (22) vznik dokumentárneho filmu Ceasefire. Cez portrét palestínsko-jordánskej umelkyne Nawras mapuje nielen hľadanie domova a silu komunity, ale zachytáva aj dynamiku bratislavskej aktivistickej scény a dôležitosť medzikultúrnych priateľstiev. Film mal premiéru v Bratislave na festivale Jeden svet 2025 a vďaka úspechu v rámci siete Queer Cinema for Palestine ho premietli už vo viac ako 60 krajinách sveta. 

Nawras žije na Slovensku, Palestínu nikdy nenavštívila. Jej rodina si v sebe nesie skúsenosť z vysídlenia – takzvanej Nakby (v preklade katastrofa, pohroma, pozn. red.) počas prvej arabsko-izraelskej vojny v roku 1948, v rámci ktorej bolo z domovov vysídlených alebo vyhnaných približne 750-tisíc príslušníkov a príslušníčok pôvodného palestínskeho obyvateľstva. Práve v Jordánsku našli mnohí*é z nich útočisko, no zostali bez možnosti návratu. Izraelský historik Ilan Pappé v knihe Etnické čištění Palestiny vysvetľuje, že toto inštitucionálne popieranie práva na návrat (Right of Return) je kľúčovým pilierom izraelskej štátnej politiky. Pre osoby s palestínskymi koreňmi je cesta do pôvodnej domoviny cez vojenské checkpointy a legislatívne obmedzenia v podstate uzavretá, v dôsledku čoho sa ich exil stáva trvalým a definitívnym stavom.

Pre Nawras tak Palestína zostáva miestom, ktoré pozná najmä cez rodinnú pamäť a príbehy zachytené v dokumente. „Z problému niekoho niekde sa stáva príbeh konkrétneho človeka, s ktorým môžeme súcitiť, hoci jeho skúsenosť nezdieľame,“ približuje Teodor schopnosť umenia vytvárať pocit blízkosti aj ku skúsenostiam, ktoré sú nám vzdialené.

Pre Teodora je téma vojny spojená s fyzickou úzkosťou. „Často sa necítim komfortne, keď situáciu aktívne sledujem. Cítim sa z toho fyzicky zle, mám úzkosť, je mi smutno. Viem, že veľa mojich kamošov a kamošiek z aktivistických kruhov z toho máva depky,“ priznáva. Aj preto si vedome vytvára odstup od neustáleho prísunu aktuálnych informácií, napríklad obmedzil počet sledovaných účtov. „Nepotrebujem šesťkrát vidieť to isté,“ opisuje, ako sa nenechať paralyzovať rozsahom globálnych problémov.

Podobnú hranicu si nastavuje aj Kris. „Mám prísne oddelené účty, ktoré sledujem na našom spolkovom a osobnom profile na Instagrame. Na osobnom profile nesledujem nič politické. Chcem si byť istx, že keď sa ráno pozriem na feed, neuvidím ako prvé mŕtve dieťa.“ Marek dodáva, že zahltenie násilným obsahom môže viesť k otupenosti či desocializácii. „Videl som toho dosť, svoj účel to splnilo,“ zdôrazňuje s tým, že nepotrebuje sledovať ďalšie utrpenie, aby pochopil jeho závažnosť. 

„Moje deti majú nočné mory z vojny, hoci ju nikdy nezažili,“ píše Semaan a potvrdzuje tým predpoklad, že vojna ovplyvňuje aj tých, čo ju nezažili. Preniká do nášho vnútra v dôsledku brutality neustále prítomnej na našich obrazovkách. Podobnú skúsenosť zdieľa psychologička Ahona Guha: „Odkedy Spojené štáty a Izrael zaútočili na Irán, moje terapeutické miestnosti zaplavili klienti hovoriaci o hrozbe svetovej vojny a o tom, že stojíme na nebezpečnom bode zlomu v dejinách.“ Táto trauma narúša našu predstavu o bezpečnosti a predvídateľnosti sveta a konfrontuje nás s jedným z najhlbších ľudských strachov – strachom zo smrti. 

Nechcem sa zblázniť

Otázkou zostáva, aké zdroje v tomto informačnom smogu sledovať. Kris a Marek sa snažia čítať správy z „prvej línie“, napríklad palestínsku novinárku Bisan Owdau či fotoreportéra Motaza Azaizu. Zároveň upozorňujú na nutnosť overovania si faktov. „Nezávislých novinárov a novinárky si treba preverovať, pretože nie sú ničím zastrešení. Často sa zdieľajú videá, ktoré sú staré niekoľko rokov alebo vytrhnuté z kontextu,“ upozorňuje Kris. 

Dôležitým zdrojom informácií sú pre oboch aj kolektívy, ktoré prinášajú perspektívy chýbajúce v mainstreamových médiách. Napríklad skupina aktivistov a ortodoxných Židov Radical Bloc pomáhajúca ľuďom na izraelsko-palestínskych hraniciach alebo skupina Resistance Support Club, ktorá v sérii článkov pre Alarm mapovala komplexnú mozaiku ukrajinského odboja cez osobné príbehy antiautoritárskych bojovníkov, medzinárodného dobrovoľníctva a civilistov v prifrontových oblastiach. 

Neustále sledovanie násilia a následná otupenosť súvisia tiež s tým, čo filozof Byung-Chul Han opisuje v kanonickej knihe Vyhorená spoločnosť (The Burnout Society). Nadbytok podnetov vedie k hyperpozornosti, ktorá pripomína ostražitosť vyplašenej zveri v divočine. Ak v nej zostávame príliš dlho, prichádza vyčerpanie a neschopnosť sústrediť sa na jednotlivé skúsenosti do hĺbky. Obmedziť množstvo správ preto nemusí znamenať únik od reality, ale spôsob, ako si zachovať schopnosť reagovať.

Podobne uvažuje aj študent antropológie Jan (27), podľa ktorého nemá naša informovanosť viesť k emocionálnemu zrúteniu, ale k schopnosti konať a usilovať o zmenu. „Nechcem sa zblázniť, a potom si na náhrobok napísať, že mi na všetkých záležalo,“ dodáva humanitárny aktivista a člen organizácie NaZemi, ktorá sa venuje solidárnej ekonomike a nerastu. Aj preto sleduje správy pragmaticky, selektuje počet zdrojov a nepotrebuje si tú istú informáciu čítať opakovane.

Náš rozhovor prehlušuje hlasný pop. V priestoroch kaviarne sú okrem mňa a Jana ešte dve baristky. Ťažko povedať, či hudbu púšťajú tak nahlas preto, lebo sa im pri nej dobre pracuje, alebo jednoducho preto, že nechcú počúvať náš rozhovor. Jan mi približuje mocenskú rovinu, ktorá podľa neho určuje, kto a za akých podmienok môže o konflikte hovoriť. Je presvedčený, že debata v našom mediálnom priestore sa opakovane zasekáva na dvoch klišé. Tým prvým je akýsi test morálnej legitimity, keď sa od každého, kto obhajuje práva Palestínčanov a Palestínčaniek, očakáva odsúdenie Hamasu a všetkých foriem násilia. Druhým klišé je personifikácia viny v osobe izraelského premiéra Benjamina Netanjahua, vytvárajúca ilúziu, že jeho výmena vyrieši hlbšie systémové problémy. Podľa Jana môže po výmene premiéra Izrael opäť vystupovať ako „ten dobrý“, hoci jeho politika zostane rovnako utláčateľská.

Svet potrebuje vojnu, aby prežil

Jan je presvedčený, že „náš ekonomický systém je stroj na vojnu.“ Vojnu nepovažuje len za politické zlyhanie, ale aj za dôsledok ekonomického systému založeného na neustálom raste. „Ak systém narazí na svoje limity, jediný spôsob, ako pokračovať v raste, je tlačiť na všetko okolo seba,“ zdôrazňuje. Tento systém naprieč dejinami udržiavajú tri prepojené mechanizmy: kolonizácia, vykorisťovanie a vojna. Ozbrojené konflikty poháňajú konkrétne časti ekonomiky cez zbrojárske zákazky a následná povojnová obnova vytvára zisk a zvyšuje HDP. „Na vojnu sa v konečnom dôsledku skladáme všetci,“ dodáva. 

Po 7. októbri 2023 spoluzakladal iniciatívu ProtiDehumanizaci ako edukatívnu platformu, ktorá na Masarykovej univerzite v Brne organizovala verejné prednášky a diskusie o Palestíne ako protiváhu proti dominantnému, často jednostrannému verejnému diskurzu. Impulzom pre vznik kolektívu bola konferencia Tvoje jméno je Izrael, ktorá sa konala priamo na pôde univerzity, a ktorú v tom čase spolu s ďalšími ľuďmi považoval za nekritickú propagandistickú akciu. Ako alternatívu preto zorganizovali trojdňový vzdelávací cyklus, počas ktorého na českej univerzite prvýkrát od začiatku genocídy v Gaze vystúpila Palestínčanka, humanitárna expertka Lamis Khalilová Bartůšková.

Jan túto skúsenosť opisuje ako konfrontáciu s mocenskými štruktúrami univerzity, keď čelili neochote zo strany vedenia a otvoreným rasistickým prejavom zo strany niektorých študentov a študentiek. „Myslel som si, že keď dostanú viac informácií, zmení sa to. Dnes si myslím, že problém je hlbší. Existujú mocenské štruktúry, ktoré určujú, o čom sa vôbec môže hovoriť,“ priznáva svoju frustráciu a prebudenie z dezilúzie. Aktivity kolektívu sa preto postupne presunuli od vzdelávania k organizovaniu protestov a ďalších solidárnych aktivít.

„Ak má byť mier dlhodobý, nestačí vojnu iba odmietať. Treba meniť podmienky, ktoré umožňujú jej vznik a reprodukciu,“ vysvetľuje, prečo sa venuje nerastu. Ekonomický systém považuje za zdroj mnohých problémov, preto podľa neho nestačí riešiť iba následky. Za nevyhnutné považuje meniť podmienky, ktoré ich vytvárajú. Janova interpretácia nadväzuje na staršiu kritiku prepojenia kapitalizmu, expanzie a násilia, o ktorej už na začiatku 20. storočia písala napríklad Rosa Luxemburg. Kolonializmus a imperializmus nevnímala ako vonkajšie odchýlky od kapitalizmu, ale ako procesy späté s jeho fungovaním, keďže na to, aby systém rástol, potrebuje neustále prenikať do nových oblastí a získavať nové trhy, zdroje a pracovnú silu. 

Jedno z riešení vidí v budovaní alternatívnych ekonomických a komunitných štruktúr zdola: v družstvách, odboroch či lokálnych sieťach vzájomnej pomoci. Táto forma ekonomickej demokracie by podľa neho umožnila, aby o vlastných potrebách a zdrojoch rozhodovali ľudia, nie trh a kapitál. 

Ľudia sú naše hory

Jan svoju prípravu na krízu nestavia na zásobách ani evakuačných plánoch, ale na budovaní dôvery. „Viem, komu môžem zavolať. To je moja príprava.“ Dodáva, že v prípade krízy sa človek môže oprieť práve o sieť vzťahov, ktoré si vybudoval ešte predtým, než ich začne potrebovať. 

Aj Kris a Marek premýšľajú o pripravenosti predovšetkým cez vzťahy: „Chceme žiť v komunite niekde za Prahou. Ideálne by sme sa tam chceli dostať skôr, ako niečo vypukne.“ V krízovej situácii by sa podľa vlastných slov dokázali spojiť a zmobilizovať s ľuďmi okolo seba. „Určite by sme sa necítili sami,“ dodávajú. S členmi a členkami spolku si dokonca určili konkrétne miesto, na ktorom by sa stretli v prípade výpadku komunikačnej siete. 

Teodor tvrdí, že v jeho okolí by „nikto nešiel bojovať za krajinu, lebo na to neveria“. Ak by ochrana krajiny znamenala ochranu ľudí, ktorí v nej žijú, existujú podľa neho aj iné spôsoby než držať zbraň v ruke. „Neviem, kde je hranica medzi pripravenosťou a paranojou. Možno by som bol radšej nepripravený a mal sa dobre, než na to myslel každý deň a stresoval sa,“ vysvetľuje. S kamarátstvom neriešia batohy ani zásoby. Skôr hovoria o tom, kam by odišli a ako by chceli žiť, pričom odchod zo Slovenska zvažujú aj pre štúdium. 

„Umrieť vo vojne za svoj národ je homoerotická patriarchálna fantázia, ktorá so mnou nič nerobí. Ale brániť konkrétnych ľudí, to je niečo úplne iné,“ akcentuje Jan. Odmieta predstavu, že zmyslom obrany je obeta za abstraktnú ideu národa. Podobne uvažuje aj Kris: „Nemám vzťah k štátu, ale k pôde. Za to by som bolx ochotnx bojovať.“ Predstava obrany sa u Kris primárne spája s pocitom domova a konkrétneho miesta než s hranicami štátu. Tento postoj nachádza paralelu v antikoloniálnom hesle revolučného lídra Amílcara Cabrala „Ľudia sú naše hory“ (The people are our mountains), ktoré pripomína, že sila odhodlanej a politicky zomknutej komunity môže byť v čase krízy tým najpevnejším štítom. 

Marekova rodina aktívne podporuje činnosť ESN, jeho staršia sestra napríklad pripravuje catering na benefičné podujatia. Jeho mama kedysi pôsobila v Izraeli a Palestíne ako sprievodkyňa. Hoci nie sú nábožensky založení, Marek spomína, že na prvé Vianoce po 7. októbri 2023 vynechali tradičné oslavy – podobne ako kresťania v Betleheme, ktorí na znak solidarity s obyvateľmi Gazy a smútku nad genocídou zrušili všetky oslavy. 

Vzťah k vojne sa v súkromí našich domovov často láme na generačných skúsenostiach a hlboko zakorenených predsudkoch. Aj najbližší ľudia sa tak môžu stať miestom ideologického stretu. Jan to ilustruje na rozhovore s otcom, ktorý je síce kritický vo vzťahu k izraelskej politike, no zároveň vychádza z predstavy, ktorá je pre jeho generáciu príznačná: podporu Izraela vníma ako „splácanie dlhu“, ktorý má Európa voči židovskému národu za holokaust. Keď o tom spolu diskutovali, Jan sa otca opýtal, prečo by za tento dlh mali niesť zodpovednosť práve Palestínčania. Hoci ich postoje zostali odlišné, dokázali si navzájom porozumieť aj bez toho, aby sa zhodli.

Krisina rodina nepodporuje ani Ukrajinu, ani Palestínu. Svojho otca otvorene označuje za xenofóba a rasistu. Mama si Krisine pôsobenie v aktivistických kruhoch vysvetľuje tým, že „má asi príliš veľa voľného času“. Kris sa preto v záujme zachovania vzťahov naučilx oddeľovať politické presvedčenie od vlastnej rodiny: „Ak by som ich ako ľudí hodnotilx na základe politického presvedčenia, tak by som ich asi znenávidelx. Radšej ich budem rešpektovať ako ľudí.“ 

Príliš mŕtvy aby žil, príliš živý aby umrel

Hovoriť o vojne je spektrum. Pripomína to prežívanie straty či smrti blízkeho človeka. Najprv zažívame šok a popieranie, potom prežívame hlboký smútok, vyčerpanie alebo túžbu vrátiť sa k tomu, čo bolo predtým. Neskôr prichádzame k prijatiu a možno aj reflexii. Niektorí sa k téme približujú opatrne, iní sú v nej ponorení už celé mesiace. Každý hľadá vlastný spôsob, ako sa vyrovnať s realitou, ktorá narušila ich predstavu o bezpečnom svete.

Nový svet, o ktorom hovorí Gramsci – hoci sa zdá byť v nedohľadne –, nevznikne ako automatický výsledok dejín, ale ako výsledok nášho súčasného konania. Dokazujú to aj mnohé iniciatívy a kolektívy, ktoré hľadajú spôsob, ako reagovať na násilie a neistotu dnešného sveta. Resistance Support Club prepája kultúrny aktivizmus s konkrétnou pomocou Ukrajine vrátane podpory dronov. Neohnutí na Ukrajinu dodávajú vozidlá pre humanitárnu pomoc a evakuáciu. Repair Together zapája dobrovoľníkov do obnovy vojnou poškodených ukrajinských obcí. Koridor UA zabezpečuje humanitárnu logistiku priamo na Ukrajinu. Iniciatíva Včera bolo neskoro organizuje benefičné, vzdelávacie a protestné aktivity na podporu ľudí v Palestíne a vytvára priestor pre politickú solidaritu aj mimo bezprostredne ohrozených území. Ide len o výber z množstva iniciatív, ktoré v Česku a na Slovensku hľadajú vlastné spôsoby solidarity a angažovanosti.

V neistote si každý hľadá vlastný spôsob, ako zostať citlivý, celistvý a schopný konať. Byung-Chul Han píše o nutnosti nestať sa mŕtvym subjektom, teda niekým, kto je príliš živý na to, aby zomrel, a príliš mŕtvy na to, aby žil (too alive to die, and too dead to live). Všetci respondenti a respondentky tohto textu, či už jeho prvej alebo druhej časti, hľadajú v jadre to isté: spôsob, ako v hystérii prežitia nerezignovať na svet. 

V predchádzajúcej časti sme sa venovali národnej identite, vlastenectvu a rôznym pohľadom mladých ľudí na armádu, obranu krajiny a militarizáciu spoločnosti.

Autorka je umelkyňa a spisovateľka