Terénny pracovník v Gaze: „Srdce nám puká, keď vidíme, ako naše deti trpia hladom.“

Viac ako 21 mesiacov sme svedkami nepredstaviteľného zabíjania a ničenia v okupovanom pásme Gazy. Brutálny izraelský útok proti palestínskemu obyvateľstvu si vyžiadal desaťtisíce mŕtvych. Izrael vyhladil celé rodiny, zrovnal so zemou obytné štvrte, zničil kritickú infraštruktúru a násilne vysídlil takmer všetkých obyvateľov a obyvateľky. Spôsobil tak humanitárnu katastrofu bezprecedentného rozsahu.

Amnesty International spolupracuje s dôveryhodnými, mimoriadne profesionálnymi terénnymi pracovníkmi v Gaze. Napriek všetkým prekážkam, s nasadením pokračujú v dokumentovaní porušovania ľudských práv, navštevujú miesta útokov, aby mohli zbierať dôkazy a delia sa o svoje svedectvá. Popri tom všetkom sa snažia chrániť svoje rodiny a udržať si to, čo im uprostred izraelskej genocídy ešte v živote zostalo.

Keď oznámili prímerie v Gaze, zaplavila nás radosť, že sa konečne budeme môcť vrátiť do nášho domu na severe. Vrátili sme sa 8. februára. Viac než radosť sme však cítili strach – báli sme sa, že náš dom môže byť úplne zničený. Našťastie zostal stáť, hoci pred domom ležali granáty, ktoré zasiahli fasádu, a na múroch boli stopy po požiari.

Ale vo vnútri nebol žiaden nábytok, žiadne oblečenie, ktoré sme tam nechali, keď nás v októbri 2023 vysídlili, nezostali ani kuchynské potreby. Dom bol vyplienený. Napriek tomu sme v ňom zostali. Vyčistili sme ho, opravili, kúpili základný nábytok, prispôsobili sa situácii. Žili sme v ňom tri mesiace. Zabezpečiť si pitnú vodu bolo veľmi ťažké, ale aspoň sme počas prímeria nečakali na smrť. Prímerie však bolo porušené a vojna sa vrátila, aby si vzala to, čo zostalo z našich duší. V tom čase už boli uzavreté priechody, ceny prudko stúpli a tovar začal miznúť, artikel za artiklom.

Za domom som zasadil zeleninu. Mätu, tekvicu, čili papričky, baklažán a bazalku, aby sme ich mali po ruke. Ale čoskoro sme sa znovu ocitli vo väčšej núdzi – hladovali sme. Nemali sme múku, žiadne jedlo. Zo dňa na deň sa náš život zmenil na peklo.

Izraelská armáda zaútočila na našu štvrť

Pätnásteho mája izraelská armáda vtrhla do našej štvrte a začala bezohľadne ostreľovať celú oblasť. Pod paľbou tankov a ostreľovačov sme utiekli z domu, nič sme si so sebou nezobrali. Vybehli sme na ulicu a bezcieľne putovali do neznáma. Uvedomili sme si, že opäť prežívame to najhoršie utrpenie – vysídlenie.

Útočisko sme našli v dome mojej dcéry v meste Gaza. Je to malý dom – dve izby, malá obývačka a kuchyňa. Ona s manželom a dvomi deťmi si vzali jednu izbu a my sme sa ubytovali v druhej.

Po troch mesiacoch s uzavretými priechodmi sa cena múky, ak sme nejakú vôbec našli, vyšplhala do nepredstaviteľných výšok. Za výber hotovosti z bankomatu platíme až 45 % províziu. Pre veľkú rodinu, ako je tá naša, sú výdavky extrémne vysoké a na trhoch chýbajú mnohé druhy potravín. Túžili sme po mnohých potravinách a mesiace sme neochutnali mäso, kura ani sladkosti. Čelíme obrovskému hladomoru.

Srdce nám puká, keď sledujeme svoje deti, ako trpia hladom. Nemáme nič, čím by sme ich nakŕmili. Život v Gaze sa stal neznesiteľným. Žijeme v ponížení a zúfalstve.

Izrael nás vystavuje hladomoru

Áno, do pásma prúdi malé množstvo pomoci, tá však zďaleka nestačí na pokrytie skutočných potrieb, ktoré sú obrovské. A aj to málo, čo sa dnu dostane, dosiahne len veľmi málo ľudí.

Nehanbím sa to povedať verejne: ja, moja rodina a moje deti hladujeme.

Hovorím to tak, ako to je. Už nevydržíme ďalej trpieť hladom.

Nie sme slabí – ale vojna nám zlámala kosti a blokáda nám vyprázdnila žalúdky.

My nežobreme. Sme ľudia, ktorí majú právo na ľudské práva. Sme ľud tejto krajiny.

Obliehajú nás. Vyhladúvajú nás.

Povedal som, čo cítim – čo cíti každá domácnosť v pásme Gazy. Naše deti trpia hladom a my bojujeme o prežitie. Bojujeme o jediný hlt jedla. Bojujeme o život.

Som človek. Som otec, brat, sused.

Poznám bolesť ľudí, pretože ju sám prežívam v každom okamihu.

Potom, ako nás počas posledného vpádu vyhnali z našich domovov na severe, izraelské jednotky na krátko prenikli do našej štvrte a zničili všetky domy. Aj ten náš. Zničili ho barbarským spôsobom. Zničili s ním naše spomienky, každú chvíľu, ktorú sme tam strávili v priebehu deviatich rokov.

Teraz už nezostalo nič

Mali sme krásny, útulný dom, plný pokoja. Pred ním bol malý pozemok, kde sme pestovali zeleninu, olivy a tymián. Mali sme priestor na chov hydiny a miesto, kam sme si mohli sadnúť a oddýchnuť si po náročnom dni. Teraz už nezostalo nič. Žiadny dom, žiadna pôda, kde by sme mohli pestovať.

Neumierame len v dôsledku bombardovania. Umierame aj od hladu.

Hlad zničil domovy a prinútil starých ľudí plakať ako deti. Chlieb sa stal len snom.

Predtým sme kritizovali zhadzovanie humanitárnej pomoci z lietadiel. Bola nebezpečná a neefektívna. V niektorých prípadoch zhadzované konzervy spôsobili smrteľné úrazy. Ukázalo sa však, že aj to bolo milosrdnejšie než súčasný spôsob distribúcie, ktorý každý deň pripraví o život desiatky ľudí.

Poníženie. Potupa. Zabíjanie. Násilníctvo. Krv. Smútok. Žiaľ.

Sme chodiace mŕtvoly, zabalené do rubášov.

Nie sme v poriadku.

Meno autora z bezpečnostných dôvodov nezverejňujeme.