V rokoch 2012 a 2016 som sa ako učiteľka na jednom z bratislavských gymnázií zúčastnila protestov a štrajkov v školstve. Štrajk v roku 2012 sa stal jedným z najznámejších vyjadrení nespokojnosti pracujúcich v novodobých dejinách Slovenska. Zároveň bol predzvesťou štrajku v roku 2016, ktorý sa dá bezpochyby označiť za bezprecedentný prejav nezávislosti od klasických odborov.
V pondelok 26. novembra 2012 vyhlásil Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy (OZ PŠaV) časovo neobmedzený štrajk. Na našej škole sme sa dohodli, že počas neho nezostaneme doma, ale každý deň aspoň na chvíľu prídeme do školy a porozprávame sa. Štrajk je ťažká vec. A ešte ťažšie je, keď človek sedí doma sám. Prichádzajú pochybnosti. Prídem o toľko peňazí. Stojí mi to za to? Vyrieši sa tým niečo?
V stredu sme sa teda znova stretli v škole. Sedeli sme v zborovni, len tak sme sa rozprávali, a vtom niekto spoza počítača zahlásil, že štrajk sa skončil. Odbory ho vraj prerušujú, lebo vstúpili do rokovaní. Dodnes si pamätám tváre kolegov a kolegýň, keď sme sa to dozvedeli. Najskôr prevládal pocit zrady, smútok a beznádej. Niektoré kolegyne mali slzy v očiach. Čo je to za hlúpy dôvod? Odbory predsa ešte nič nevybojovali. Chceli sme štrajkovať ďalej, veď práve tým sa vyvíja tlak. Ukončiť štrajk po troch dňoch? Po toľkých zbabraných predošlých pokusoch zasa len symbolicky vystrčiť rožky?
Buďme vzorom
Na našej škole sme boli v špecifickej situácii. Pred niekoľkými rokmi sme z dôvodu nespokojnosti s OZ PŠaV zo zväzu vystúpili a založili si vlastný. Nezávislý. Nedalo by sa to nejako využiť? Medzi kolegami a kolegyňami sa začalo niečo diať. Najskôr to bolo slabé, tiché, opatrné. My predsa nechceme prestať štrajkovať. A ako učitelia a učiteľky sme si hneď položili jednu z tých otázok, ktoré sa často v rôznych súvislostiach pýtame aj „našich detí“: Čo by sa s tým dalo robiť?
Veď máme nezávislý zväz, tak štrajkujme ďalej, navrhla som. Vykašlime sa na „veľké“ odbory, ozvali sa ďalšie hlasy, aj tak sa s nikým neradili, či môžu štrajk prerušiť. Prejavme trocha neposlušnosti.
Ale čo zákony? Jasné, že sme sa báli. Nikto nechcel dostať výpoveď z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny. No áno, disciplína, ale po toľkých rokoch nedocenenej práce sme jej mali plné zuby. Áno, my učitelia a učiteľky, čo máme byť vzorom. Zavládla všeobecná zlosť.
A tak štrajkujeme ďalej a kašleme na dôsledky. Zrejme na to máme právo, a ak aj nie, všetkých nás neprepustia. Lebo sme v tom spolu. Celý pedagogický zbor. Ukážeme im, ako sa to robí.
No ale ako sa to robí? Málokto z nás má vôbec nejaké skúsenosti s organizovaním sa na pracovisku, nieto ešte so štrajkom. Rýchly prieskum prezrádza, že takéto veci sa na Slovensku nerobia. Divoký štrajk? Naposledy už dávno a za celkom iných podmienok. Tak si to urobíme po svojom.
Jedna kolegyňa píše tlačovú správu. Nikdy v živote nič podobné nepísala, no a čo, všetko je raz prvýkrát. Kolega stojí za ňou a pomáha. Ďalší z nás vyťahujú mobily a vyhrabávajú všetky možné kontakty na učiteľov a učiteľky z iných škôl, s ktorými sa pri svojej práci stretli. (Tie kreditové vzdelávania, ktorých sa roky zúčastňujeme, aby sme si vraj doplnili a rozšírili vedomosti a zručnosti, sú konečne na niečo dobré.) Všetkých obvolávame s informáciou, že my nekončíme. Štrajkujeme ďalej a žiadame ostatných, aby sa k nám pridali. A oni sa pridávajú.
Vtom v niečej hlave skrsne megalomanský plán. Ak sa o nás majú dozvedieť všade, musíme zorganizovať demonštráciu. Čo na tom, že s tým nemáme žiadne skúsenosti? Veď aj deckám opakujeme, že „všetko sa dá naučiť“. Kolegyňa volá na magistrát a pýta sa, čo máme urobiť, aby sme mohli v piatok (čiže o dva dni) demonštrovať na Námestí slobody v Bratislave. Ďalší riešia megafón, transparenty, reflexné vesty…
Demonštrácia sa v piatok nakoniec uskutočnila. Prišlo na ňu zhruba dvetisíc až tritisíc ľudí, čo bol pre nás obrovský šok. Ešte viac nás prekvapilo, keď sme v dave známych aj neznámych kolegov a kolegýň z rôznych bratislavských škôl zazreli tváre „našich detí“. Nikto ich nevolal, prišli z vlastnej vôle vo svojom voľnom čase, lebo nás chceli podporiť. Niektoré kolegyne mali opäť slzy v očiach. Ale z iného dôvodu. Neposlušnosť sa vyplatila.
Autorka je členkou zväzu Priama akcia
O štrajkoch v školstve
Časovo neobmedzený štrajk zorganizoval OZ PŠaV s troma požiadavkami: 1) posilniť štátny rozpočet SR na roky 2013 – 2015 v kapitole školstva a systémovo zvyšovať výšku finančných zdrojov na školstvo tak, aby podiel z HDP bol do konca daného volebného obdobia porovnateľný so štátmi EÚ, 2) zvýšiť mzdové ohodnotenie pedagogických, nepedagogických a odborných zamestnancov a zamestnankýň školstva, aby bol zabezpečený rast ich reálnych platov, 3) upraviť systém odmeňovania zamestnancov a zamestnankýň v školstve tak, aby platy pedagogických a odborných zamestnancov a zamestnankýň boli na úrovni 1,2 až dvojnásobku priemerného platu v národnom hospodárstve.
Štrajk sa začal v pondelok 26. novembra a v stredu 28. novembra bol odbormi prerušený s odôvodnením, že vláda je ochotná rokovať. Na Gymnáziu na ulici Ladislava Sáru, kde pôsobil nezávislý odborový zväz, sa však učitelia a učiteľky rozhodli v štrajku pokračovať. V priebehu dvoch dní zmobilizovali ďalších kolegov a kolegyne z bratislavských škôl, v piatok zorganizovali demonštráciu a následne sa na stretnutí dohodli na tzv. štafetovom štrajku, do ktorého sa postupne zapojilo vyše 30 škôl z celého Slovenska. Štrajk trval do 21. decembra 2012.
V roku 2015 vznikla Iniciatíva bratislavských učiteľov (neskôr aj Iniciatíva slovenských učiteľov), ktorá priamo nadviazala na nesplnené požiadavky štrajku z roku 2012. Využila skúsenosti z predošlého organizovania sa a nadobudnuté kontakty a výsledkom bol najdlhší štrajk v slovenských dejinách, ktorý bol navyše nezávislý od odborov. Trval tri týždne na základných a stredných školách a ďalšie tri týždne pokračoval vo forme solidárneho štrajku na vysokých školách. Napriek tomu, že nedosiahol splnenie požiadaviek, svojou kreativitou a dôrazom na sebaorganizáciu je významným míľnikom v dejinách boja pracujúcich na Slovensku.
O Priamej akcii
Priama akcia je solidárny zväz pracujúcich, ktorý sa sústreďuje na riešenie problémov na pracovisku a v komunite a na organizovanie solidárnych akcií za práva a požiadavky pracujúcich na Slovensku aj v zahraničí. Od roku 2000 je sekciou Medzinárodnej asociácie pracujúcich (MAP).
Solidarita s bojmi na pracoviskách je dôležitou súčasťou aktivít zväzu. V prípade štrajku v školstve sme sa zúčastňovali na podujatiach organizovaných štrajkujúcimi a vyjadrovali im morálnu podporu formou letákov a článkov. O udalostiach sme informovali aj anarchosyndikalistické zväzy v zahraničí, ktoré taktiež poslali podporné stanoviská a uskutočnili solidárne akcie pred budovami zastupiteľských orgánov SR v zahraničí.
V súčasnosti je jednou z hlavných aktivít zväzu kampaň „Problémy v práci?“, v rámci ktorej podporujeme pracujúcich a spoločne riešime problémy na pracoviskách (najčastejšie ide o nevyplatené mzdy). Skúsenosti z doterajších sporov sme zaznamenali v publikácii Ako sme si poradili s problémami v práci. Spory zväzu Priama akcia v rokoch 2015 – 2019, ktorá vychádza 29. februára 2020.
