Učiteľstvo ako poslanie?
Zlé pracovné podmienky, vyhorenie a privilégium odchodu zo školstva

„Aj napriek stigme, ktorá túto profesiu sprevádza, som sa rozhodla, že budem učiteľkou. Na svoju prvú triedu som sa veľmi tešila, ale ani päť rokov štúdia ma nepripravilo na realitu. Dostala som najnáročnejších žiakov na škole, v triede som mala o päť detí viac, ako je stanovené zákonom. A k tomu všetkému šikana vedenia. Rok po nástupe zo školstva som z neho odišla a neviem, či sa ešte vrátim,“ hovorí anonymná učiteľka.
Téma učiteľstva je pre mňa veľmi osobná. Moja mama je učiteľka a zástupkyňa na základnej škole, narodila som sa na Deň učiteľov a celé detstvo som počúvala, že raz určite budem učiť. Od mala som každodenne sledovala, ako sa mama do noci pripravuje na hodiny a bojuje s byrokraciou a únavou. Nakoniec som sa pre učiteľskú profesiu nerozhodla. Frustruje ma, že namiesto riešenia systémových problémov školstva sme v roku 2024 konfrontovaní s politikmi, ktorí polemizujú o tom, či je alebo nie je Zem plochá. Kríza v slovenskom školstve však nevznikla počas posledných mesiacov a nie je ani dôsledkom kovidovej pandémie. Nasledujúca časť textu sa venuje niektorým dôvodom nefunkčnosti slovenského vzdelávacieho systému.
Kritický stav slovenského školstva
Podľa analýz Inštitútu vzdelávacej politiky Ministerstva školstva SR z roku 2023 bude na Slovensku najbližšie roky chýbať tisícpäťsto až dvetisícsto učiteľov a učiteliek. Tento akútny nedostatok je veľkou výzvou a zatiaľ zostáva bez odozvy. Neschopnosť štátu pritiahnuť do tejto profesie mladých ľudí a ponúknuť im adekvátne finančné ohodnotenie, priviedlo Slovensko do krízového stavu. Najhoršia situácia je v Bratislave a okolí. Podľa informácie, ktorú zverejnila tlačová agentúry SITA 21. augusta 2023, v Bratislavskom kraji k tomuto dátumu chýbalo šesťstoosemdesiat pedagogických zamestnancov. Údaj čerpali z množstva neobsadených pracovných ponúk na pracovnom portáli Edujobs, ktorý spadá do portfólia Profesia.sk. Kvôli poddimenzovanosti často vyučujú učitelia v dôchodkovom veku, ľudia bez pedagogického vzdelania a – v tom najhoršom prípade – vyhorení učitelia.
Okrem nízkeho finančného ohodnotenia je problémom aj nedostatok špeciálnych pedagógov a pedagogičiek, psychologičiek či zdravotníkov, nehovoriac o veľkej stresovej záťaži a častej šikane. Faktorom je aj to, že učiteľstvo na Slovensku už dávno nie je vnímané, ako perspektívna profesia: „učitelia maju krásne mzdy ,čo ešte viac chú?,nič by som im nedala,a odbory zrušila (sic)“, napísala anonymná používateľka pod článok o nízkych učiteľských platoch na webe Aktuality.sk. Finančné ohodnotenie začínajúcich učiteliek a učiteľov je však alarmujúco nízke. Po zvýšení platov v roku 2023 začínajúca učiteľka s druhým stupňom vysokoškolského vzdelania zarobí v hrubom 1161,5 eur, čistá mzda vychádza približne na 904,16 eur. Ide o historicky najvyššiu sumu. Pre porovnanie – v roku 2022 boli platy novonastupujúcich učiteľov a učiteliek na úrovni 750,54 eur v čistom. Aj keď by sa tento rozdiel mohol zdať veľký, ide iba o vyrovnanie postcovidovej inflácie, nehovoriac o tom, že podľa prieskumu portálu Platy.sk z roku 2023 učiteľstvo zarobí mesačne o 576 eur menej, ako je priemerná mzda zamestnancov s vysokoškolským vzdelaním druhého stupňa. „Niektorí moji kolegovia majú dve práce, aby vôbec vyžili. Je to relatívne bežné, nie každý si môže dovoliť byť učiteľom,“ hovorí mladý pedagóg Pavol, ktorý učí na základnej škole v Bratislave.
„Niekto príde domov, hodí kabelku na zem a zase si ju zoberie až ráno. Ja si nosím prácu domov, a to v niekoľkých taškách. A kopec práce si nesiem neustále v hlave. Problémy žiakov sú vždy prioritou,“ hovorí často moja mama. Dva mesiace prázdnin a veľa voľna je jeden z ďalších mýtov, ktorý sa o tejto profesii šíri. Učitelia a učiteľky totiž časť leta strávia byrokraciou a prípravou na ďalší školský rok, zvyšok leta si čerpajú dovolenku, prípadne náhradné voľno, ktoré počas roka získavajú zastupovaním. Voľno v lete zároveň znamená, že dovolenku nemôžu čerpať počas školského roka.
Ďalšiu záťaž v učiteľskej profesii predstavuje „ľudský ekosystém“, v ktorom musí učiteľstvo fungovať. „Myslím si, že je to veľmi komplexné. Učiteľ sa nestretáva iba s deťmi alebo študentmi v triede. V prípade, že má v triede dvadsať detí, sa pokojne môže stať, že od rodičov dostáva dvadsať rozdielnych názorov na to, ako by malo byť ich dieťa vzdelávané. Nehovoriac o vzťahoch s vedením, ktoré má tiež rôzne predstavy, a tie nie sú vždy kompatibilné s realitou. Je to obrovský tlak,“ spomína bývalá učiteľka v materskej škôlke Monika. Aj ona patrí k mladým učiteľom, ktorí sa rozhodli zmeniť profesiu: „Myslím si, že som nebola vyhorená, i keď je pravda, že som v školstve nebola až tak dlho. Samotná práca ma bavila, no bolo to vyčerpávajúce, mala som pocit, že nikto nerešpektuje môj voľný čas. Rozhodujúcim dôvodom odchodu však bolo to, že som dostala zaujímavú pracovnú ponuku v inom sektore.“
Vzdať sa učenia?
Stresu a syndrómu vyhorenia (burnout) v učiteľskej profesii sa na Slovensku stále nevenuje dostatočná pozornosť. Je zaujímavé, že práve aktívni učitelia a učiteľky, zapálení pre svoje povolanie, sú po niekoľkých rokoch v tejto profesii na pokraji svojich fyzických a psychických možností. „Vyhorenie je niečo, na čo vás na vysokej škole nepripravia. Podľa mňa ide najmä o množstvo práce, ktoré je veľmi ťažké zvládnuť. Veľa učiteľov berie svoju prácu ako poslanie, no systém nastavuje mnoho prekážok, jednou z nich je napríklad prehnaná byrokracia. Náročnosť tejto profesie ľahko odradí, aj keď človek učí naozaj od srdca,“ spomína Monika.
Učiteľ Michal pôsobiaci v Bratislave je kritický najmä k spoločenskému vnímaniu učiteľstva: „Táto práca je všeobecne vnímaná, ako poslanie a na prvé počutie to znie super. No môže to byť aj problém, keďže postoj väčšinovej spoločnosti je zjednodušene takýto: táto práca je tvoje poslanie a nemáš pýtať viac, ináč si chamtivý. A ako to zmeniť? Napríklad vytvorením platformy, ktorá sa týmto problémom bude zaoberať na odbornej úrovni a adekvátnym ohodnotením učiteľov, bez toho, aby sa prihliadalo na spoločenskú objednávku, ktorá je zaťažená škodlivými predsudkami.“ Spomína, že práve nedostatočné finančné ohodnotenie bolo jedným z dôvodov, prečo sám vyhorel. Podľa mladého učiteľa Pavla je medzi faktormi vyhorenia aj fakt, že pedagógovia a pedagogičky musia často učiť aj predmety, na ktoré nemajú vzdelanie: „Musíme mať úväzky naplnené určitým množstvom hodín. Nie vždy to vyjde. A ďalším dôvodom je nedostatok kvalifikovaných učiteľov a učiteliek, a to najmä v oblasti informatiky, matematiky, fyziky a jazykov.“ Moja mama zase často spomína tlak na dobré výsledky v rôznych testovaniach.
Príčinou vyhorenia učiteľky a mentorky Márie bola konfrontácia s učením počas pandemickej izolácie: „Po materskej som si myslela, že prídem nadšená, oddýchnutá. No kým sme počas online výučby prišli na to, ako žiakov zaujať, ako od nich dostať „odpoveď z Marsu“… Bolo to strašne vyčerpávajúce. A keď sa žiaci fyzicky vrátili do škôl, boli zrazu úplne iní, neprítomní. Niektorí sú takí doteraz, stratili sme ich.“ Mária sa nakoniec rozhodla v školstve ostať, no začala sa venovať aj mentoringu v Regionálnom centre podpory učiteľov (RCPU): „Bola som na križovatke toho, či odídem zo školstva a pôjdem pracovať do inej sféry. Uvedomila som si však, že mám vzdelanie v školstve a chcem tu zostať. Následne som sa dozvedela o práci mentorky. Podala som si prihlášku, išla som na kurz a tam preskočila iskra. Práve mentoring mi pomohol prekonať vyhorenie.“ Mária má popri mentorskej práci polovičný úväzok, ako učiteľka angličtiny: „Postupom času som si uvedomila, že mentoring je niečo, čo ma napĺňa. Takto môžem byť súčasťou podpory pre učiteľov a učiteľky, ktorí sa boria s rôznymi problémami v školstve. Ale neviem si predstaviť, že by som sa úplne vzdala učenia.“
Podľa Henninga a Keller, autorstva knihy o vyhorení, má tzv. burnout efekt rôzne fázy – entuziazmus, stagnácia, frustrácia, apatia, syndróm vyhorenia. A vzniká, keď je človek vystavený nadmernému a dlhotrvajúcemu stresu. Neustále zvýšený stresový hormón kortizol môže mať aj fyzické následky. Dôsledkom vyhorenia je totiž aj redukcia šedej hmoty – stenčovanie prefrontálnej mozgovej kôry. Táto zmena znižuje schopnosť správne reagovať a vyhodnocovať situácie či správne uchovávať spomienky. Okrem redukcie šedej hmoty majú vyhorení ľudia značne zväčšenú amygdalu, časť mozgu, ktorá funguje ako alarm, keď je v našom prostredí niečo škodlivé či znepokojivé. Zväčšená amygdala je nadmerne reaktívna a rôzne ochranné mechanizmy, ale aj logika či perspektíva, sa neustálym „spúšťaním alarmu“ poškodzujú.
Nie len pedagógom a pedagogičkám je dôležité zdôrazňovať, že vyhorenie je aj systémový problém, keďže je často dôsledkom zlého nastavenia pracovných podmienok. Je potrebné spomenúť aj to, že syndróm vyhorenia môže nastať aj pri optimálnych pracovných podmienkach. V určitých profesiách je totiž podstatné uvedomiť si, že všetko naraz nezvládneme a všetkým nie sme schopní pomôcť. Rovnako to platí aj v ďalších pomáhajúcich profesiách a oblastiach, ako napríklad zdravotníctvo, sociálna práca či polícia, ale aj vo vedúcich pozíciách na rôznych stupňoch riadenia. Podľa národného portálu zdravia najväčší stres a level vyhorenia vykazujú predovšetkým profesie, ktorých podstatou je práca s ľuďmi. Burnout nie je chybou ich „nedostatočne silnej vôle“ či prejavom „slabého charakteru“. Je to legitímna medicínska diagnóza a je možné a potrebné ju liečiť.
Demoralizované učiteľstvo v slovenskom kontexte
O vyhorení som sa rozprávala aj s estónskou odborníčkou na vzdelávanie Mariou Erss. Aj v Estónsku ide o akútny problém, a to najmä u mladších učiteľov a učiteliek: „Často vyhoria skôr, než sa rozvinie ich profesionalizmus. Prvé roky v škole sú veľmi náročné a pedagógovia nemajú čas na seba. Ale môžeme im to uľahčiť tým, že im poskytneme mentorov. Na školách sa však často deje to, že dajú mladým učiteľom alebo učiteľkám triedu, ktorú nikto nechce učiť. Ide o najjednoduchší spôsob, ako ich nechať vyhorieť a vyprevadiť preč zo školstva, sama som to zažila na vlastnej koži.“
Odchádzajú najmä energickí a väčšinou mladí ľudia, ktorí majú ľahší prístup k iným pracovným možnostiam. V americkej filozofii vzdelávania som narazila na príznačný pojem „demoralizovaný učiteľ*ka“, ktorý predstavila Doris A. Santoro: „Demoralizovaným učiteľom hlboko záleží na študentoch a na ich profesii, no uvedomujú si, že politika a pomery v oblasti školstva im znemožňujú vykonávať svoju prácu dobre a podmienky, ktoré sú im poskytnuté, nie sú dostatočne spravodlivé,“ cituje filozofku David Stieber v texte America’s Teachers Aren’t Burned Out. We Are Demoralized (Americké učiteľstvo nie je vyhorené. Sme demoralizovaní*é). Zo školstva tak odchádzajú kvôli tomu, že nechcú vykonávať svoju prácu nekvalitne alebo nedostatočne.
Demoralizovaným, alebo inak povedané, demotivovaným pedagógom, je aj môj bývalý triedny učiteľ z gymnázia Štefan. Počas vyučovania bol plný entuziazmu, vždy si pripravoval vlastné učebné materiály, dejepis a náuku o spoločnosti učil projektovo. U študentov a študentiek podporoval najmä kritické myslenie – v tomto aspekte mal na mňa zásadný vplyv a nebál sa na hodinách otvárať náročné témy. Vždy som vnímala, že ho práca učiteľa napĺňa, preto ma prekvapilo, keď po skončení môjho štúdia odišiel na školskú inšpekciu a následne zo školstva úplne odišiel. Keď som sa ho neskôr pýtala prečo, povedal mi, že dôvodom nebolo vyhorenie, ale absencia psychickej podpory zo strany vedenia. Materiálne podmienky mal síce na pracovisku vynikajúce, no to niekedy nestačí. Štefan hovorí, že síce do budúcna návrat do školstva nevylučuje, no vie si predstaviť už iba prácu na vedúcej pozícii, keďže s odstupom vníma mnohé problematické aspekty tejto práce a chcel by dať učiteľom a učiteľkám podmienky, ktoré si zaslúžia. Niektorí ale zo školstva odísť nemôžu – buď nemajú inú možnosť, napríklad si nemôžu dovoliť ani krátku finančnú nestabilitu, alebo si prechádzajú vyhorením, ktoré je paralyzujúce a má vplyv na všetky aspekty života. A preto zostanú – apatickí či cynické –, ale zostanú. Opustiť toto odvetvie v slovenskom kontexte stále predstavuje skôr privilégium.
Nejde však iba o duševné zdravie samotných pedagógov a pedagogičiek, ale aj o vplyv, ktorý majú na samotných študentov a študentky. Podľa Daniela J. Madigan a Lisy E. Kin, autorstva štúdie, ktorá skúma vplyv vyhorených učiteľov na ich študentov a študentky, žiactvo vyhorených učiteľov dosahuje horšie výsledky a prejavuje menšie nadšenie zo vzdelávania. Preto je veľmi dôležité citlivo vnímať triedy, v ktorých sa začne kumulovať únava, frustrácia či úzkosť. Úlohou vedenia a zriaďovateľov škôl je poskytnúť daným pedagógom a pedagogičkám, ale aj žiakom a žiačkam, podporu a vytvárať dôstojné podmienky. A v neposlednom rade podržať učiteľov a učiteľky, ktoré sa potrebujú zotaviť, prípadne školstvo úplne opustiť.
Pokračovanie textu venované kurikulárnej reforme a novým inovatívnym spôsobom učenia, bude publikované v nasledujúcom čísle.
Autorka je absolventkou dokumentárnej réžie VŠMU, venuje sa najmä filmu a literatúre. Je vedúcou občianskeho združenia Medziriadky.
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.