„Prváčikov budeme mať piatich.“

V autobuse, ktorým cestujem na samotný východ Podpoľania, zápasí klimatizácia s júnovým vzduchom obťažkaným potom a prachom z čalúnených sedačiek. Nemotorne veľký autobus prekonáva zatáčky, ktoré projektoval samotný terén. Cesta sa v istých momentoch zdá byť pre dve autá priúzka. Hustý lesný porast si akoby z rešpektu voči krajnici drží odstup. Voľnú prírodu striedajú dlhočízne pásy plotov nalepených jeden na druhý. Domy sa tu tiahnu takmer výlučne popri ceste. Druhou alternatívou v topografii Podpoľania je osamotená parcela na laze, ktoré sú pre tento región typické.

Na chodbách tunajších základných škôl sa kedysi ozývali hlasy niekoľkých desiatok žiakov a spoza lavíc ponad bystré hlavy do luftu vystreľovali množstvá aktívnych rúk. Dnes vyzerajú školy v menších obciach a dedinách na Slovensku celkom inak. Klesajúca demografická krivka ovplyvňuje obzvlášť rurálne oblasti, z ktorých obyvateľstva v produktívnom veku, a teda aj ich školopovinného potomstva, skôr ubúda. Napriek tomu sú základné školy, či už malotriedky vzdelávajúce deti na prvom stupni, alebo 9-ročné (ďalej len plnoorganizované) školy v obciach neraz živo pulzujúcimi tepnami komunitného života a lákadlami potenciálneho prisťahovalectva.

Spomienky na istú malú vidiecku školu, ktoré ako súčasť niekdajšieho prisťahovalectva prechovávam, sú rozporuplné. Utešená jednoduchosť uzavretej časopriestorovej bubliny sa stretáva s pocitmi obmedzenosti, nepochopenia a krivdy. Scény dní bezmyšlienkovitej spokojnosti sprevádza nevrlé a objektívne neproduktívne „čo by bolo, keby“. Keby bola konkurencia väčšia? Keby bolo vedenie profesionálnejšie? Keby sme boli mali na výber?

Komunita – pol života

Keď konečne vystupujem z autobusu na zastávke uprostred Látok, vrčanie motora vystrieda ticho. Predsa len je pracovný deň a dedina je vyprázdnená od víkendovej symfónie kosačiek, traktorov a motorových píl. Absolútny pokoj tu narúša len trenie krídel cvrčkov v sprievode zvoncami ovenčených oviec. Budovu školy nachádzam po asi päťminútovom výšľape miernym kopcom. Plnoorganizovaná 9-ročná škola a vtedajšia novostavba, v ktorej sídlila, tu boli pre miestnych školákov otvorené v septembri roku 1937. Detí vtedy bolo mnoho a máloktoré dochádzali do škôl vo väčších obciach v okolí tak, ako je tomu dnes.

V súčasnosti je škola malotriedkou a 18 žiakov navštevujúcich prvý stupeň si tu dve učiteľky delia do dvoch „tried“, pri ktorých sa striedajú. Jana Kamenská v regióne pôsobí už viac ako 30 rokov. Čoskoro sa chystá odísť do dôchodku. Jej kolegyňa, Alena Vechterová, ktorá je riaditeľkou školy posledných 11 rokov, do Látok na týždňovky dochádza takmer 100 kilometrov. Prostredie jej už pri prvej návšteve učarovalo natoľko, že je doposiaľ ochotná cestu každý týždeň podstupovať.

Podľa jej slov to však nebola len rázovitá dedinka učupená medzi kopcami známymi svojimi zjazdovkami, čo ju k tejto pracovnej pozícii pritiahlo. Keď Alena Vechterová vystúpila v Látkach pred viac ako dekádou z auta, ocitla sa v raji – až do momentu, kedy uvidela budovu školy, v ktorej mala nasledujúcich niekoľko mesiacov pracovať. Z „líščej nory“, ako ju nazýva, však vytvorili v spolupráci s obcou, ktorá je zriaďovateľom školy, moderné a najmä bezpečné prostredie pre vzdelávanie.

Škola sa teší mimoriadnej podpore zo strany starostu aj poslancov. Uvedomujú si, že škola nie je len vzdelávacou inštitúciou – v obci má nezastupiteľnú kultúrnu a spoločenskú funkciu. Učiteľky so žiakmi pripravujú množstvo akcií a kultúrnych programov, ktoré sa za účasti nielen rodičov, ale aj ostatných obyvateľov z okolia, z besiedok vždy postupne premenia na plnohodnotnú dedinskú zábavu. Dedina nimi podľa riaditeľky školy žije. Niekedy trvajú neskoro do noci.

Práve kultúrne programy organizované školou pomohli obci prekonať náročné pandemické obdobie. „V kovidovej dobe, keď sa ľudia nemohli stretávať, sa nám podarila úžasná vec, natáčali sme pre regionálnu televíziu,“ spomína s očividným nadšením Jana Kamenská. „Každý mesiac sme robili programy, malo to vždy takú polhodinu, niekedy hodinu. A to sme do televízie vysielali občanom, aby mali čo pozerať. Inak by bol veľký program v kultúrnom dome, tam už potom chodí strašne veľa ľudí. To sme v žiadnom prípade nemohli. Ale natočili sme im to v škole a takto to pozerali.“

Alene Vechterovej sa totiž podarilo uchrániť žiakov od lockdownu. „Otázka znela: deti sa nesmú dávať do kolektívu, lenže naše deti, keby neboli v škole, tak by boli aj tak spolu. Tak vlastne aký bol význam toho, že oni by boli spolu, ale v škole by neboli?“ vysvetľovala riaditeľka situáciu regionálnemu úradu. Žiaci v Látkach si teda od školy „oddýchli“ len dva či tri týždne.

Muštovanie, solárne sušičky a bylinkové workshopy

Komunita je alfou a omegou aj v prípade malotriedky na zaježovských lazoch, kam zavítam o niekoľko dní neskôr. Na pozostatkoch ľudovej školy z minulého storočia tu v roku 2007 občianske združenie Živica v spolupráci s miestnymi rodičmi, nespokojnými s lokálnou ponukou edukačných zariadení, otvorilo súkromnú základnú školu. Živica zaštiťuje niekoľko inštitúcií, ktoré sa orientujú najmä na vzdelávanie, environmentalizmus a spiritualitu. Svojimi projektmi a aktivitami vedie k ekologickej gramotnosti a spoločenskej angažovanosti. V týchto intenciách má za cieľ vzdelávať tých najmladších aj malotriedka v Zaježovej.

Nejde však len o víziu zriaďovateľa. Prívlastok „komunitná“ si škola pripisuje oprávnene. Školská komunita zložená z dvoch učiteliek, 14 žiakov a ich rodičov tu splýva s komunitou proenvironmentálne zameraného obyvateľstva, ktoré sa v Zaježovej sústredí práve na základe týchto zdieľaných hodnôt a osobitého životného štýlu. Rodičia sa aktívne podieľajú na výučbe a suplujú nepedagogický personál. Pravidelne sa stretávajú na sezónnych brigádach, ktoré zabezpečujú chod školy z praktickej a materiálnej stránky.

S učiteľkou Soňou Chlebničanovou si podávame ruky na schodíkoch pred vstupom do školy. Na vopred dohodnutý termín rozhovoru sa v závese žiačok a žiakov vracia z dvora prislúchajúceho ku škole. „Sme uprostred nádhernej prírody na lazoch, to je veľmi veľká výhoda, lebo sa často chodíme učiť von.“ Posunkom ruky ma pozýva do budovy. Nebyť tabule na fasáde, ľahko by sa dala zmýliť s rodinným domom s dôsledne udržiavanou záhradou. Kráčajúc k triede sa na chodbe pristavujem pri plagátoch polepených fotografiami, ktoré zachytávajú deti pri výsadbe stromov či na návštevách múzeí.

Environmentálnu senzitivitu miestne obyvateľstvo v deťoch pestuje už od predškolského veku. V lesnom klube, akejsi neoficiálnej škôlke, sa prostredníctvom zdieľaných aktivít predškoláčky a predškoláci zoznamujú s budúcim spolužiactvom, získavajú prvý kontakt so školským systémom a plynule sa doň začleňujú. Pozitívny vzťah k prírode sa tu buduje rôznorodými aktivitami. „V rámci prírodovedy máme projekt Nature Journaling. Jedna maminka s deťmi chodí von, zakresľujú a maľujú si prírodu a pozorujú zmeny v nej, prepája tak prírodovednú časť s umeleckou. Takto sa to snažíme prepájať aj v rámci bežného školského života a snažíme sa ich viesť k proenvironmentálnemu správaniu,“ vysvetľuje Chlebničanová. Prostredníctvom plnenia cieľov v programe Zelená škola si v areáli školy vysadili sad starých odrôd, zriadili jazierko, kde môžu pozorovať život ekosystému či navštevujú včelárov. „Máme tu otecka, ktorý sa zaoberá jedlými liečivými rastlinami. Ukazuje im, čo sa dá z prírody vyťažiť bez toho, aby sa nejako poškodila.“

Vedľajšie účinky: Individuálny prístup

Máloktorý región na Slovensku žije ľudovými tradíciami a folklórom tak, ako Podpoľanie. Prezentáciou svojej etnografickej pamäti vyniká aj obec Slatinské Lazy, vzdialená od Zaježovej asi 20 minút autom. Zatiaľ čo látčanské deti dedia obecnú pasiu pre futbal, tie lazovské kráčajú v krpcoch v šľapajach svojich rodičov a starých rodičov. Kronika školy – teda jej facebookový profil – dokladá miestnych žiakov ako holopupkárov ako vystrihnutých z Detvianskej nátury Ľuda Zelienku.

Školstvo ako inštitúcia a škola ako organická súčasť obecnej komunity zapustili v Slatinských Lazoch korene už v polovici 19. storočia. Evanjelická ľudová škola sídlila na niekdajších Veľkoslatinských Lazoch v časoch, keď ešte neboli oficiálnou obcou, v budove dnešného domu smútku. Výstavba areálu súčasnej školy začala koncom 40. rokov. Živé ploty, koruny hlohu obsypané horkosladkými bobuľami či bylinkové záhony sprevádzajúce chodníček k altánku však na prvý pohľad pôsobia skôr ako obecný park. Výučbu približne 70 žiakov dokáže medzi múry samozvanej „malej školy s veľkým srdcom“ zahnať len vyčíňanie počasia.

Obklopená žiackymi diplomami dekorovanými stenami sa v riaditeľni nechám unášať rozhovorom, ktorý sa veľmi rýchlo oslobodil od mojich predpripravených otázok. Výpočty aktivít, úspechov aj problémov zaobaľujú hrejivé opisy tunajšej spoločenskej klímy. A aj keď tvrdenie „sme tu jedna veľká rodina“ znie ako hrozbou podfarbené klišé, objektívne sa zakladá na nejakej forme skutočnosti. Žiaci sú medzi sebou neraz poprepájaní rodinnými zväzkami a učiteľstvo v ich tvárach rozpoznáva črty rodičov, z ktorých niektorí kedysi sedeli za tými istými lavicami. Ani pedagogičky samotné nestoja na okraji pevne spätej komunity – tie miestne sa po vysokoškolskom štúdiu do regiónu vrátili, tie dochádzajúce tu z praktických dôvodov odchovali svoje vlastné deti.

V komorných reáliách malých dedinských škôl nie je individuálny prístup k žiakom voľbou, ale nevyhnutným výsledkom ich existenčných podmienok. Tunajšia pedagogička učí lazovských prvostupniarov už desaťročia a skutočnosť, že má svojich niekoľko prváčat ako na dlani, je podľa nej jednou z najväčších výhod školy. Žiaci sa tu údajne necítia byť „súčasťou davu“, ale dôležitou zložkou komunity. Učitelia majú v malej škole možnosť poznať každé dieťa osobne, a to vrátane jeho potrieb, talentov či slabín. Škola je pre žiakov bezpečným prostredím a v prípade problémov je reakcia zo strany pedagogického zboru rýchlejšia a cielenejšia ako na veľkých školách. V riaditeľni lazovskej školy padne v ten týždeň už po tretíkrát tá istá veta: šikana tu prakticky neexistuje.

Čo bolí, neprebolí

Je to prehlásenie, ktoré kdesi pod rebrami vyvoláva až bodavú skepsu. Prejavy šikany v kolektívoch sú síce neblahým, no celkom prirodzeným fenoménom. Tvrdenie o jej neexistencii skutočne môže vychádzať z pocitu blízkosti a bezpečia, zo starostlivosti a pozornosti. Ale môže byť aj výsledkom hanby, častého javu v živote uzavretých komunít. Pýtam sa teda, čím sú tieto deti výnimočné.

„V čom vynikajú? Sú to normálne, obyčajné deti,“ opísala niekoľko dní predtým svojich zverencov riaditeľka Alena Vechterová. „Ale predsa len, povedala by som, že tá úprimnosť tých detí je väčšia,“ dodáva presvedčene kolegyňa Jana Kamenská. Svojím tvrdením ju podporuje aj Soňa Chlebničanová. Angažovanosť a spolupatričnosť, vďaka ktorým sa zaježovská škola úspešne udržuje v prevádzke, majú zvnútornenú aj samotní žiaci. Pozoruje, že žiactvo je v malom kolektíve často empatickejšie a sociálne zručnosti má na vyššej úrovni. Vysvetľuje si to tým, že majú ako učiteľky pri menšom počte detí priestor viac sa im venovať a rozvíjať ich. Tvrdenie o neexistencii šikany dopĺňa triezvo: „Vieme niečo zastaviť hneď v zárodku.“ V Slatinských Lazoch sa tiež dozvedám, že príčinou je otvorený a priateľský vzťah medzi žiactvom a učiteľstvom: „bez tých takých hraníc“.

Nina, dnes už vysokoškoláčka, tiež kedysi navštevovala podobnú malú školu na vidieku. Jej výpoveď nabúra príťažlivý obraz o výhodách malopočetných kolektívov, aký bol vykresľovaný na navštívených školách. „Mala som veľký záujem o rôzne fakty, encyklopédia bola mojím verným spoločníkom. Na hodinách som bola hyperaktívnym zdvíhačom ruky a nevedela som pochopiť, že niekedy musím nechať priestor aj iným. Zvykla som sa teda na výuke veľmi nudiť. Učiteľka, aj keď sme boli zo začiatku štyria, mi nevedela alebo nechcela zadať úlohy naviac.“ Situácia sa stala objektívne nebezpečnou v momente, kedy im v triede pribudol spolužiak „s papierom“. Bez špecializovaného zázemia, bez odborného personálu, bez prípravy žiactva, ktoré si jeho deštruktívne správanie „nemalo všímať“. Práve Nina sa v priebehu posledných rokov na škole stala cieľom psychického a fyzického násilia žiaka, ktorého, rovnako ako ju – a zároveň celkom inak –, zradil systém. „Bola na mňa našívaná rola provokatérky, keďže som sa zakaždým ozvala. (Takže klasický victim blaming). Čo sa týka vysvetlenia riaditeľky, už ako dieťa s jednociferným vekom, som bola nútená pochopiť ekonomické relácie školy, pre ktorú boli títo „papieroví“ žiaci esenciálnym zdrojom finančných prostriedkov. Teda mi bolo podprahovo predostreté, že agresor so znevýhodnením bude – či sa sťažujem, alebo nie – pre školu hodnotnejším žiakom.“

Ninin hranicami neregulovaný mikrosvet zahŕňal okrem objektívne pekných (a snáď aj prevládajúcich) chvíľ aj veľmi „rodinne“ ladený výsmech a posudzovanie vzhľadu zo strany pedagógov, či podľa zodpovedných dospelých úsmevné zaliečanie sa spolužiakov imitovaním sexuálnych praktík.

„Bohužiaľ, spomienky na to obdobie ma do dnešnej doby bolia. Tá miera bezmocnosti, ktorú som tam pociťovala, bola šialená. Doteraz neviem pochopiť, ako pri pár žiakoch v triede s nimi učiteľka nevie pracovať. Či už rozvíjať ich individuálne záujmy, vymýšľať zaujímavé projekty a v neposlednej rade detekovať šikanu a snažiť sa s tým pracovať ako pedagogicky vzdelaný človek a nie ju ešte nebodaj podnecovať,“ konštatuje. Nevie však, ako je to na nemenovanej škole v súčasnosti. „Možno to ale bolo obrazom tej doby, kedy bol normalizovanejší mužský šovinizmus s krehkými a intelektuálnymi dievčatami a neskrotiteľnými chlapcami, u ktorých je okay, keď sú krutí – to som vnímala príliš často.“

Ninina skúsenosť môže byť, no pravdepodobne nie je, ojedinelá. Odvrátenou stranou vnútornej solidarity, chrbtice, vďaka ktorej malá vidiecka škola kráča vztýčene napriek všeobecnému nedostatku, je často aj budovanie múrov a frustrácia z nekonformného.

V komunite, v prírode, no nie vo vákuu

V Látkach si síce s financiami z ministerstva vystačia a nie sú finančne závislí na podpore od obce, no učiteľky tu môžu podľa vlastných slov na odmeny zabudnúť: „Nerozhadzujeme tu priehrštia. Ale my tu máme iné priehrštia,“ dodáva riaditeľka vyzerajúc von oknom na pokojnú obec. Na finančnú situáciu sa nesťažuje ani Soňa Chlebničanová, a to aj napriek tomu, že si museli s kolegyňou kvôli menšiemu počtu žiakov znížiť úväzky. Spoločne sa v škole stretávajú len v stredy a každá učí osamote všetkých žiakov naraz dva dni v týždni. Ako súkromná škola poberajú okrem normatívu z ministerstva školstva aj symbolické školné, ktoré v uplynulom akademickom roku predstavovalo 40 eur mesačne na žiaka. Z tohto príspevku financujú všetky učebné pomôcky a školské výlety.

Odlišne vníma normatívnu podporu z ministerstva vedenie školy v Slatinských Lazoch. Je pre nich nedostačujúca. Areál plnoorganizovanej školy je omnoho väčší a tvoria ho celkom štyri budovy, pričom tie najstaršie boli vybudované v polovici minulého storočia. Zoči-voči energetickej kríze sa však v roku 2022 podarilo školu zastrešiť solárnymi panelmi – v čase, kedy ešte neexistovali projekty, ktoré by náklady na fotovoltickú elektráreň pokryli. Hlásenie sa do projektov a výziev umožňuje školám naplniť rôzne potreby a značne prostredie zveľadiť.

Podľa analytika Centra vzdelávacích analýz Michala Rehúša však treba realitu normatívneho financovania objasniť faktom, že táto suma nie je rovnaká pre všetky základné školy na Slovensku. Do fázovania príspevku vstupuje široký diapazón faktorov – okrem samotného druhu školy či počtu žiakov, sú to aj spolu s mnohými ďalšími napríklad teplotné podmienky či žiaci so špeciálnymi potrebami. V prípade malých škôl je však kľúčový najmä počet žiakov – čím je nižší, tým vyšší obdrží škola príspevok na jednotlivca. Kompenzuje sa tak ich potenciálne finančné znevýhodnenie oproti školám s veľkým počtom žiakov.

V hľadáčiku kurikulárnej reformy

„To, čo je plánom reformy, tu my robíme už 11 rokov,“ reaguje Alena Vechterová. A aj napriek tomu, že školy zaujali ku kurikulárnej reforme odlišné stanoviská, v tejto veci sa zhodujú. Nielen individuálny prístup, ale aj často mediálne skloňované slovné hodnotenia, skupinová práca či úvodné ranné kruhy nie sú pre žiadnu z týchto inštitúcií revolúciou. Ich mimovoľná „progresívnosť“ má potenciál byť ich najväčším esom. To sa ale zatiaľ stále zdá byť skryté v rukáve.

V Zaježovej sú do experimentálneho overovania reformy zapojení už druhý rok. „Keď sme vypĺňali dotazník po druhom roku, uvedomili sme si, že pre nás to nebola až taká zmena, my sme to robili už aj predtým. Pre nás to bolo úplne prirodzené.“ Reforma tu prebehla v podstate len administratívne. Soňa Chlebničanová si však vie predstaviť, že pre väčšie školy je prechod náročnejší. „Tam ide skôr o zmenu mentality u učiteľov, o ich zručnosti… Aj ranné kruhy sme už mali dávno, vždy ráno sa s nimi rozprávame aj o tom, čo prežili a čo nás čaká.“ V dňoch, keď je na všetky deti sama, začínajú a končia vyučovanie všetky ročníky naraz. „Je to náročnejšie na prípravu, aj na organizáciu, ale pre tie decká je to super, lebo sa vlastne učia spolupracovať, pomáhať si. Nastupuje tam rovesnícke učenie, oni si to vysvetlia medzi sebou alebo starší tým mladším.“

Najväčšou a v tomto prípade nie nevítanou zmenou, je rozdelenie základného vzdelania na tri cykly. „Nie je to teraz tak, že po prvom ročníku dieťa musí vedieť toto a ak to nevie, tak proste prepadne. To sa akoby odbúralo a má na to celý ten cyklus – keď niečo nestihne, má čas to dobehnúť. Predsa len tie deti nedozrievajú rovnako a niektorému to trvá o pár mesiacov dlhšie a takto nemusí opakovať celý ročník.“

Pridanie piateho ročníka, tak ako to pred niekoľkými rokmi urobili v Zaježovej, predstavuje pri súčasnej organizácii vyučovania pre látčanské učiteľky problém. V prípade redukcie na prvé tri ročníky by bol však počet detí pre prevádzku školy nedostatočný. Ostýchavo pristupuje k formálnemu zapojeniu sa do kurikulárnej reformy aj vedenie školy v Slatinských Lazoch. Ani jednu inštitúciu preto v zozname škôl zapojených do reformy nenájdeme. Čakajú na školský rok 2026/27, kedy bude účasť povinná pre všetkých.

(I)racionalizácia

Či už svoje kurikulárne esá nedostatočne ostentatívne vykladajú, alebo sú tieto prebíjané inými závažnými nedostatkami, malé školy sú v ostatných mesiacoch v mediálnom priestore spájané s nádherne korporátne sterilným výrazom – racionalizácia. Podľa tretej časti Revízie výdavkov na základné a stredné školy z novembra 2024 majú malé plnoorganizované základné školy problém s odbornosťou vyučovania a ich žiactvo dosahuje slabšie výsledky. Pre učiteľky obklopené hŕstkou detí, ktoré poznajú takmer ako svoje vlastné, je náročné vnímať ich ako štatisticky definovateľný dav. S vyhlásením majú tendenciu skôr rozpačito nesúhlasiť.

Poukazujú pritom na odlišné socioekonomické zázemie detí na vidieku, ktoré má objektívny vplyv na formulovanie ich ambícií a priorít (socioekonomické zázemie žiactva malých škôl by však mala zohľadňovať aj spomínaná Revízia). „On má ambíciu stať sa automechanikom, lebo jeho otec to robí, aj on chce byť dobrý automechanik. A ja ho v tom podporujem,“ opisuje hypotetického žiaka Alena Vechterová. „Keď majú horšie vyučovacie výsledky, tak to neznamená že budú horší ľudia. Deti majú byť pripravené do života, majú byť finančne gramotné, majú si vedieť prečítať, majú si urobiť svoj vlastný názor, nie na základe nejakého hoaxu, ale na základe prístupu k životu.“

Názor riaditeľky podporuje aj Michal Rehúš. Paradox (ne)zohľadnenia socioekonomického zázemia žiactva si vysvetľuje tým, že neznáme percento žiakov, nemuselo spadať do oficiálnej definície socioekonomického znevýhodnenia, ale aj tak mohlo pochádzať z chudobnejších pomerov. Svetlo vrhá aj na niektoré nevysvetlené pojmy, s ktorými tretia časť Revízie operuje. Odbornosť vyučovania je vyhodnocovaná podľa podielu vyučovacích hodín konkrétneho predmetu odučených pedagógmi s danou kvalifikáciou. Tu sú malé plnoorganizované školy skutočne v nevýhode – nie vždy majú príležitosť a prostriedky na dôsledné personálne pokrytie.

Konštatovanie slabších výsledkov žiakov zase vyplýva z výsledkov celoplošného testovania žiakov 9. ročníkov – vypovedá teda o ich znalostiach matematiky a slovenského jazyka a literatúry. Tieto by podľa Rehúša nemali byť kľúčovým ukazovateľom. „Škola plní aj iné funkcie, ktoré sa buď netestujú vôbec, alebo sa ani testovať dobre nedajú. V tom tie malé školy napríklad môžu byť dobré, a to my nedokážeme zachytiť. Takže by som tiež veľmi nefetišizoval výsledky v testovaniach, lebo odrážajú len veľmi úzky segment toho, o čom škola má byť a čo tí žiaci majú dosahovať.“ Horšie výsledky žiactva malopočetných škôl v spomínaných predmetoch však zostávajú realitou. Tú naviac problematizuje fakt, že analytičky a analytici nepoznajú mechanizmy za ňou – matematika a slovenský jazyk a literatúra sú totiž v drvivej väčšine prípadov podchytené kvalifikovaným učiteľstvom. Za týchto okolností možno teda hovoriť skôr o korelácii, než o kauzalite.

Argument slabého akademického výkonu žiactva malých škôl hrá do karát aj plánovanej finančnej racionalizácii v školstve. Prevádzka malých škôl je v porovnaní s väčšími školami neúmerne vysoká a mnoho z nich sa podľa ministerstva školstva nachádza v blízkosti ďalších, kapacitne nezaťažených zariadení. Vo vzduchu sa tak vznáša nevyslovená hrozba spájania či zatvárania niektorých „nepotrebných“ dedinských škôl. „Zrušiť malé školy malým obciam znamená vystaviť obce zániku,“ komentuje Alena Vechterová, ktorá z prvej línie sleduje klesajúci počet detí. Do obce bez škôlky či školy podľa nej mladí ľudia žiť neprídu.

Rozsudok pre malé vidiecke školy

Tretia časť Revízie výdavkov je dôkazom tristnej reality, s ktorou sú riaditeľky malých škôl už zžité – systém malé dedinské školy nepozná a je otázne, či si to kompetentné orgány uvedomujú. Vyzerajúc za hranice a chvatne odpisujúc zo zahraničných edukačných systémov, v snahe reformovať naše školstvo aspoň natoľko, aby sme sa s čistým svedomím mohli prehlásiť za gramotných, si neuvedomujeme, že mnohé zo škôl zo svojej podstaty už takto fungujú (alebo minimálne spĺňajú viaceré aspekty kurikulárnej reformy). Pod vlajkou racionalizácie a šetrenia ohrozujú performatívne oplakávané regióny aj budúcnosť slovenského školstva.

Priaznivé prostredie, orientácia na jednotlivca či iné výhody konkrétnych malých vidieckych škôl môžu podľa analytika v niektorých prípadoch kompenzovať nedostatok odbornosti či nízku akademickú úspešnosť, z ktorých sú tieto školy plošne obviňované. Ani „dom vzdelania“ sa však nevyhne obyčajnej ľudskej malichernosti a zlyhaniu. Malé školy preto neradno uctievať ako rustikálne idylických jazdcov kurikulárnej reformy, no nehodno ich ani automaticky odsudzovať.

Sedenie v riaditeľniach pripomínalo sériu pohovorov. Ktorú si len vybrať? Napokon, malosť a rurálnosť školy nič nesľubuje ani nevyvracia. V konečnom dôsledku si všetky zaslúžia jediné – individuálny prístup.

Autorka je študentka histórie