Tridsiatničky v kríze – opäť?

Najnovšia kniha Ivany Gibovej Eklektik bastard (Drewo a srd, 2020) si od kritiky vyslúžila unisono pochvalu. Je však skutočne taká dobrá, ako by sme podľa recenzií mohli čakať?

Kríza po tridsiatke je nevďačná téma – v rámci popkultúrnej produkcie jej v popularite konkuruje azda iba hľadanie identity pred a po dvadsiatke. S absolútnou istotou môžeme predpovedať, že sa každý rok na pultoch kníhkupectiev a v ponukách streamovacích služieb objaví myriada noviel, románov a seriálov, ktoré nechávajú svoje protagonistky a protagonistov veriť, že ich mladosť je v hajzli: ambície a kariéra nejdú ruka v ruke, vzťahy krachujú (a zdá sa, že nové už neprídu) a ešte to aj vyzerá, že ostatným rovesníkom ide život nepochopiteľne od ruky. Prostý demografický fakt, že každý rok dosiahne vek tridsať rokov znovu ďalšia kohorta, zaručuje, že sa táto téma z umeleckej tvorby len tak nevytratí.

S krízou po tridsiatke sa rozhodla v novej zbierke poviedok Eklektik bastard popasovať aj prozaička Ivana Gibová, známa ako autorka kníh Usadenina (2011), Borderline (2014) či barbora, boch & katarzia (2016). Ak by sme mali vyjsť len z recenzií a inštitucionalizovaných foriem uznania, pole slovenskej literatúry Gibovej vyslovilo jednoznačné uznanie. Podľa Michala Talla je Eklektik bastard „zatiaľ najlepšia kniha Ivany Gibovej a jedna z najvtipnejších kníh súčasnej slovenskej literatúry“. Štefan Chrappa vyhlásil, že Gibová „prefackala klasikov“ a podľa Pavla Maloviča „je [Gibová] v realite písmen a čiar hravá ako mača s poriadne ostrými pazúrikmi. A tie škrabance, čo po takejto hre zostávajú, slastne krvácajú slzami suchého humoru.“ Azda čosi ako pochvalu sa pokúsil komunikovať i Tomáš Straka, podľa ktorého je Gibová „šialený Uroboros, ktorý požiera vlastný chvost v mansonovskej sebazničujúcej túžbe po rozkoši“ – hoci napokon, zdá sa, je dôležitejšia autorka ako dielo, pretože „sa nebojí žiť svoj život ako roková hviezda & nehanbí sa za to“ a podstatné nie je ani tak to, ako píše, ale „že JE!“ (len na okraj, fixácia na Gibovú ako osobnosť namiesto na jej knihy je z akéhosi dôvodu charakteristická pre viacerých recenzentov). Napokon, Eklektik bastard, ako aj knihu barbora, boch & katarzia, ocenila – aspoň symbolicky – aj porota Anasoft Litera, ktorá ju zaradila do finálového výberu najlepších prozaických titulov minulého roka.

Čaká však čitateľky a čitateľov, ktorých privábia chválospevy, adekvátny literárny zážitok? Odpoveď nie je jednoduchá – aspoň určite nie taká jednoduchá, ako by sa zdalo z vyššie uvedených recenzií. Eklektik bastard nie je vyslovene nevydarený text, no ide o kvalitatívne nevyrovnanú zbierku, v ktorej – medzi Gibovej vlastnými pôsobivými ilustráciami – skôr len z času na čas vidieť potenciál toho, čím mohla byť. Autorka zostáva priveľmi ponorená v klišé, pubescentných gestách a snahe za každú cenu pobaviť.

Mladosť v hajzli?

Začnime tým dobrým. Eklektik bastard je kolekciou siedmich poviedok, ktoré dopĺňa päť komixových stripov (a niekoľko samostatných ilustrácií, ktoré produktívne komunikujú s textom). Poviedky prepája, ako bolo naznačené, základná téma vyrovnávania sa s peripetiami nového životného obdobia po tridsiatke (resp. medzi tridsiatkou a štyridsiatkou). Azda najvýraznejšie rezonuje problematika samoty – Gibovej protagonisti a protagonistky sa pretĺkajú svetom, v ktorom, i napriek všetkej družnosti romantických vzťahov a priateľstiev, do ktorých sa vytrvalo púšťajú, zostanú vždy napokon nevyhnutne sami. Gibová však nie je pesimistka: sme síce sami, ale dá sa to zvládnuť. Tento rozmer knihy síce nie je v zásade ničím novým, no predsa je tým umelecky najpresvedčivejším aspektom knihy.

Okrem základnej témy prepája Gibovej poviedky aj sieť protagonistiek, ktoré sa navzájom podobajú do tej miery, že napríklad Pavel Malovič v recenzii uvádza, že Gibová „portrétuje ženu tridsiatničku“ v jednotnom čísle, hoci tu nájdeme napríklad i mužského protagonistu Štulajtera, ktorý dostáva slovo v poviedke Das Vegas. No zameniteľnosť je azda súčasťou zámeru. Čo postavy spája, je i to, že poznajú istú „strúhnutú“ Ivanu, ktorej vzhľad a zvyky priebežne kriticky komentujú. Stotožniť ju však automaticky s Gibovou, ako to robí Tomáš Straka, by bolo podceňovaním autorky – už v úvodnej poviedke Metabolizmus sa objavuje zároveň spomínaná Ivana i „spisovateľka Gibová“, ktorej knihu si protagonistka na záverečnej strane zakúpi. Je to jedna z hier, ktoré s nami Gibová hrá, a tieto hry, spolu s narážkami a alúziami (okrem iného) na postavy a miesta (nielen) bratislavskej scenérie, patria k tomu najlepšiemu, čo Eklektik bastard ponúka.

V rovine jednotlivých tém a motívov, ktoré Gibová využíva, je situácia o niečo horšia – alebo, lepšie povedané, presne taká, akú by asi väčšina čitateliek a čitateľov (nepochybne informovaných audiovizuálnymi aj knižnými dielami typu Denník Bridget Jonesovej od Helen Fielding) čakala. Nájdeme tu kompletný diapazón klasických tém: ideál krásy, rozvod, psychoterapiu, hypotéku, nezmyselnú prácu v korporácii, existenciálnu krízu. Nebol by to až taký problém, ak by nám Gibová tieto témy suverénne neservírovala ako klišé o vráskach a kilách navyše (Metabolizmus) či popkultúrny gýč o nekonvenčnej (počúva Bauhaus a rada si vypije) tridsiatničke, ktorá si z voľnej nohy odskočí medzi zombie a skrachovancov do korporátu (teda lajfstajlového časopisu).

Navyše, Eklektik bastard nie je vždy solídne napísaný. Pravdepodobne najnižší bod zbierky, na ktorý upozorňuje vo svojej recenzii aj Michal Tallo, prichádza v poviedke Svätá púť, v ktorej sa autorka v nerovnom zápase s denníkovou formou pokúša na ploche tridsiatich strán (ide o jednu z najdlhších poviedok) udržať našu pozornosť počas protagonistkinej strastiplnej cesty do Santiaga de Compostela. Nečakané ťažkosti typu stretnutie s posteľným hmyzom, následky požívania alkoholu, náhodná súlož či nedostatočná estetická kvalita španielskeho vidieka, ústiace do očakávaného záveru, keď si protagonistka uvedomí, že musela odísť tak ďaleko, aby pochopila, že i doma to ujde, zaostávajú napríklad aj za populárnejšou cestopisnou literatúrou typu Kde všade som (ne)zomrel Petra Popluhára. Tallo tu navrhuje vykrátiť; ja myslím, že riešenie by malo byť radikálnejšie.

Ak hovorím, že Gibová nám servíruje post-tridsiatnické klišé suverénne, mám na mysli viac než len jej schopnosť písať prirodzeným hovoreným jazykom (vrátane východoslovenského idiómu), ktorá síce nie je vždy perfektne presvedčivá (kontra Straka, podľa ktorého sú rozhovory postáv prevzaté priamo zo života), ale vo všeobecnosti na slušnej úrovni. Myslím skôr to, že Gibová nadväzuje na tradíciu nonkonformného písania (à la Bukowski, Miller, u nás azda Pišťanek atď.), ktoré demonštratívne predstavuje realitu neprikrášlenú, takú, aká je – takpovediac autentické zázemie vyumelkovaného života. Problém je, že u Gibovej sa táto drsnosť zväčša podobá skôr pubescentnému siláctvu, ktorého transgresívnosť spočíva takmer výlučne iba v akcente na nekonformný bohémsky život („Ak existuje peklo, nedá sa tam fajčiť a smrdí tam pot.“), a občasných vulgarizmoch (ktovie prečo často cenzurovaných). Alternatívne tu máme realizovaný (Metabolizmus) alebo implikovaný (Pank is det) nezáväzný a neviazaný sexuálny život. To všetko je podané zdanlivo surovým jazykom („Ona, čo potrtkala pol sveta…“, atď.), ktorý pôsobí, že o drsnosti svojich protagonistiek sa pokúša autorka úpenlivo presvedčiť najmä samu seba.

Hoci viacerí recenzenti vyzdvihujú Gibovej vtip (podľa Talla sa „s veľkou pravdepodobnosťou nahlas rozosmejete na každej stránke“), osobne (rád priznám subjektívny rozmer komiky) humornosť knihy vnímam ako výsledok brokovnicového efektu: autorka na nás smeruje toľko hlášok, že je v podstate štatisticky vylúčené, aby niektoré nezasiahli. Pričasto sa však dostavuje efekt nahraného smiechu, pri ktorom je zjavné, že Gibová od nás chce, aby sme sa zasmiali, akurát nie je veľmi prečo. To sa týka napríklad vulgarizmov či kvázi-tvrdých (často sebaironických) hlášok, ktoré autorka používa ako záchranné koleso, na ktoré sa spoľahne, keď sa nazdá, že text už hodnú chvíľu nebol vtipný.

Perličky na dne

Vyššie spomenuté nemá za cieľ navodiť dojem, že by bol Eklektik bastard nestráviteľným kusom literatúry. Skôr poskytnúť diskurzívny korektív a poukázať na problémy Gibovej písania, ktoré literárna kritika – fascinovaná jej autorskou osobnosťou azda viac ako tvorbou – prehliada. Jednoducho povedané, Eklektik bastard nie je zďaleka taký dobrý, ako by sme čakali. Do preplnených políc krízy mladšieho stredného veku prináša len málo autenticky nového, navyše literárnym štýlom, ktorý exponovanou snahou deklarovať, že sa na nič nehrá, vytvára dojem, že sa hrá na všetko. Gibovej snaha donekonečna baviť hláškami a šokovať prebíja to najlepšie v knihe. Pritom, napríklad v poviedke Fakin najs, keď sa autorka odváži pustiť aspoň pro forma do experimentu či práce s metaforou, sa ukazuje, že vie prísť s neobvyklou perspektívou. Inak povedané, Gibová sa pričasto uspokojí s priemerom – a to najlepšie tak stále zostáva iba v rovine prísľubu.

Ivana Gibová: Eklektik bastard. Drewo a srd, 2020.

Autor je sociológ a literárny kritik