Megalomanská vízia Sovietov mala z Uzbekistanu spraviť najväčšieho globálneho vývozcu bavlny. Kvôli neudržateľnému technologickému a sociálnemu inžinierstvu však mala monokultúra devastačné dôsledky na život lokálnych komunít a spôsobila jednu z najväčších ekologických katastrof moderných dejín.
Trh, ktorý bol ešte prednedávnom plný rýb rôznych druhov a veľkostí, dnes zíva prázdnotou. Pri Aralskom jazere, v ktorom sa kedysi vyskytovalo vyše tridsať druhov rýb a veľa z nich dosahovalo váhu až stopäťdesiat kilogramov, sa dnes v bývalom najväčšom prístavnom meste Muynak na trhu našla len jedna predavačka, ktorá z igelitky vysypala hŕstku malých kaprov: „Toto je všetko, čo mám. Zostalo len pár rybárov, vody niet a úlovky sú biedne.“ V roku 1962 sa z prosperujúceho ostrova následkom nerozvážneho odklonu riek a masovej výstavby kanálov stal polostrov. Pobrežie Aralu každým rokom radikálne ustupovalo, až kým sa Muynak nestal súčasťou novovzniknutej púšte Aralkum. Po vode dnes ostali už len stopy v podobe drevených člnov a sietí roztrúsených v dvoroch miestnych rybárov.
Aralské jazero ako štvrté najväčšie jazero na svete výrazne určovalo životné podmienky priľahlých komunít. Oblasti severozápadného Uzbekistanu a južného Kazachstanu boli silne závislé od vodného biotopu Aralu, ktorý formoval živobytie, sociálne štruktúry a lokálnu kultúru. Vďaka enormnému množstvu rýb, stabilnej klíme a úrodnej pôde sa komunity okolo jazera vyznačovali prosperitou a sebestačnosťou.
Muynak predstavoval hlavný a zároveň jediný prístav Uzbekistanu, ktorý za čias svojho najväčšieho rozmachu slúžil ako významný dodávateľ rýb do celého Sovietskeho zväzu. Je súčasťou autonómnej republiky Karakalpakstan, ktorá v rámci Uzbekistanu udržiava štatút samostatnosti už od čias Sovietov. Rybolov v Muynaku zamestnával až tridsaťtisíc ľudí, okrem miestnych obyvateľov aj prisťahovalcov z Ruska a južného Kazachstanu, čo z mesta vytvorilo multietnické prostredie. Prístav bol taktiež populárnym turistickým centrom, kde Sovieti začali s výstavbou rekreačných stredísk. Jedna z hlavných rybárskych tepien celého Sovietskeho zväzu sa však počas krátkeho obdobia zmenila na environmentálnu, ako aj spoločenskú katastrofu.
Biele zlato
Predtým, ako sa Sovieti dostali k moci v strednej Ázii, bol Uzbekistan hospodársky sebestačnou krajinou. Po stáročia sa v ňom pestovali rôzne druhy plodín, medzi ktoré patrila aj bavlna – v minulosti však bola produkovaná len v malej miere inak poľnohospodársky sebestačnými komunitami. Po začlenení Uzbekistanu do ZSSR sa objavila myšlienka umelého pretvorenia krajiny so zámerom pestovania monokultúry bavlny, ktorá by zásobovala celý Sovietsky zväz. Brežnevova vízia premeny všetkej obrábateľnej pôdy na bavlníkovú plantáž sa stala realitou už na začiatku sedemdesiatych rokov. Topografia krajiny bola okamžite prispôsobená ekonomickému modelu založenému na produkcii „bieleho zlata“. Až tri štvrtiny sovietskej bavlny pochádzali práve z Uzbekistanu, ktorý bol ideálny vďaka svojmu podnebiu a veľkému počtu rurálneho obyvateľstva. To bolo systematicky prispôsobené na život a prácu v kolektívnych družstvách, takzvaných kolchozoch.
Bavlna premenila Strednú Áziu, a obzvlášť Uzbekistan, zo sebestačných komunít na centralizované podniky závislé od vývozu do Ruska. Hospodárstvo Sovietov bolo zámerne postavené na vzájomnej závislosti jednotlivých krajín. Produkčné reťazce boli fragmentované v rozličných republikách, hlavne vo východnej časti ZSSR, ktorá neprešla industrializáciou, čím sa razila cesta politike závislosti. Sovieti takto iba upevňovali svoju moc a vplyv v zaostalých regiónoch. Miestna ekonomika a štrukturálny rozvoj Uzbekistanu preto naďalej stagnovali, keďže na spracovanie suroviny nemali lokálne komunity vhodné prostriedky. Viac než deväťdesiat percent uzbeckej bavlny bolo vykupovanej za minimálne sumy a posielanej v surovom stave podľa plánu päťročníc do Ruska.
Všetky vidiecke školy boli od septembra až do novembra zatvorené a učitelia spolu so žiakmi boli nútení odísť na plantáže. „Všetky deti od piateho ročníka chodili povinne každý deň na plantáž… kvôli ich výške boli na zber ideálne,“ hovorí bývalý učiteľ matematiky. Ľudia zastupujúci rôzne dôležité profesie, ako napríklad lekári, boli často kvôli nedostatku pracovnej sily dovezení z okolitých lokalít a ubytovaní v stajniach alebo skladoch v neľudských podmienkach bez prístupu k vode. Obyvateľom, ktorí zbierali úrodu, bol vyplácaný len zlomok z ceny, akú mala bavlna na zahraničnom trhu.
Nové formy orientálneho despotizmu
Sovietsky spôsob centralizovanej produkcie a vývozu ostal prítomný aj po rozpade Sovietskeho zväzu a osamostatnení sa. Počas nasledujúcich dvadsiatich piatich rokov vlády diktátora Islama Karimova bol Uzbekistan naďalej závislý od exportu surovej bavlny a dovozu väčšiny surovín zo zahraničia. Bavlna naďalej nebola spracovávaná doma, ale v partnerských krajinách, čím miestnych roľníkov nový režim udržoval v štrukturálnej chudobe a závislosti od štátneho výkupu. Rovnako bolo pri zbere bavlny zavrhované aj využitie modernej poľnohospodárskej techniky. Modernizácia by stála štát viac ako využívaná nútená práca a ručne zbieraná bavlna mala na globálnom trhu väčšiu cenu. Navyše malo uchovanie populácie v stave chudoby a poslušnosti pre Karimova strategickú výhodu ako prostriedok udržania sa pri moci bez väčších pokusov o ľudový protest.
Pestovanie a zber bavlny sa aj naďalej nieslo pod rúškom rozsiahlej policajnej kontroly a násilia. Dospelí, rovnako ako aj deti, nemali na výber a pod hrozbou trestu museli ísť na polia. Za odmietnutie participácie alebo za nedodržanie povinných kvót hrozilo zberačom väzenie, fyzické tresty a devastačné finančné pokuty. Ešte dvadsaťpäť rokov po osamostatnení bol Uzbekistan stále v oblasti otrockej práce v časoch Sovietskeho zväzu. „Za socializmu sme si po dni na plantáži mohli kúpiť akurát tak krabičku zápaliek. Počas vlády Karimova to však nebolo oveľa lepšie,“ hovorí obyvateľ odľahlého mesta Turtkul, kde bola bavlna jedným z primárnych zdrojov obživy. Ukazuje nám pritom pole za svojím domom, ešte prednedávnom ho lemovali malé biele fliačky.
Na začiatku piješ vodu, na konci jed
Systematický odklon riek Amudarje a Syrdarje na závlahu plodín sa odohrával už v časoch cárskeho Ruska. Sovietsky sen o zmene Uzbekistanu na najväčšieho vývozcu bavlny však odstrihol Aralské jazero od jeho hlavných prítokov, čím spôsobil najväčšiu ekologickú tragédiu dvadsiateho storočia. V priebehu štyridsiatich rokov prišlo jazero až o deväťdesiat percent svojej pôvodnej rozlohy. Umelá výstavba kanálov a presmerovanie vodného toku riek do zvyšných regiónov Uzbekistanu z dôvodu zavlažovania bavlníkových plantáží bolo vykonávané neefektívne a neudržateľne, keďže sa väčšina vody vyparila alebo presiakla do pôdy skôr ako bola využitá. Nadmerné množstvo vody v pôde spôsobilo, že sa rozsiahle ložiská soli rozpustili a vo veľkom prenikli na povrch. Soľ tak pokryla úrodnú pôdu bielymi kryštálikmi, čím ju zdegradovala a skomplikovala jej poľnohospodárske využitie. Na kompenzáciu museli Sovieti používať extenzívne množstvo postrekov a hnojív, ktoré rozprašovali pomocou lietadiel, pričom zasahovali aj ľudí, ktorí čiastočky vdychovali. Do vzduchu tak preniklo množstvo nebezpečných pesticídov, toxických látok a solí. Tie boli ďalej vetrom zdvíhané a prenášané z okolitej pôdy spolu s prachom a pieskom. Počas piesočných búrok putovali po celej oblasti, v dôsledku čoho výrazne stúpol výskyt infekčných a respiračných chorôb. V roku 1995 mal Karakalpakstan najvyššiu mieru úmrtnosti matiek a novonarodených detí pri pôrode v celom bývalom Sovietskom zväze. Podľa organizácie WHO dnes viac ako osemdesiat percent miestnych žien trpí anémiou. Výskyt rakoviny sa od čias vyschnutia Aralského jazera zvýšil až štyridsaťnásobne.
V dôsledku prudkého zvýšenia hladín soli sa okrem znehodnotenia úrodnej pôdy narušili aj zásoby podzemnej pitnej vody, ktorej dostupnosť je obrovským problémom v celom regióne. Soľ v pôde znamenala vyhubenie nielen života v jazere, ale aj okolitej fauny a flóry. Konzumácia soľou nasiaknutých rastlín spôsobila rozsiahly úhyn dobytka a taktiež divokej zveri, ktorú Karakalpaci lovili na kožušiny. Okrem rybárstva tak zanikol aj lov divej zveri a poľnohospodárska činnosť. Obyvatelia Karakalpakstanu dnes čelia tichej katastrofe. Po dlhé stáročia sa živili hlavne rybolovom, prípadne pastierstvom alebo poľnohospodárskou produkciou. Etnicky majú skôr bližšie ku Kazachom ako k Uzbekom, od ktorých sa líšia nielen kultúrne, ale aj lingvisticky. Ich nomádsky spôsob života odjakživa determinoval tok riek Amudarja a Syrdarja. Následkom represívnych kultúrnych politík v regióne však dnes žijú takmer všetci usadlým spôsobom života. Karakalpakstan je v súčasnosti jedným z najchudobnejších a najzaostalejších regiónov Uzbekistanu s mierou vysokej nezamestnanosti a rozšírenými chronickými chorobami.
Postupné miznutie vodnej hladiny ešte niekoľko rokov udržiavalo nádeje miestnych obyvateľov v nápravu biotopu. Aral sa však pomaly fragmentoval na mnoho menších a plytších jazier, medzi ktorými boli spočiatku tvorené kanály na presun lodí. Po dobu vyše desiatich rokov sa ešte niektoré rybárske flotily udržali pri živote, no v jednom bode jazero ustúpilo natoľko, že nebolo možné ryby naďalej dovážať do prístavu. „Voda začala od Muynaku ustupovať už v roku 1960. Prvé roky sme za Aralom ešte dochádzali, no pobrežie bolo po desiatich rokoch už príliš ďaleko,“ hovorí starý rybár lámanou ruštinou. „Voda bola navyše taká slaná, že zmizol všetok život. Nemalo to zmysel.“
Väčšina lodí zhrdzavela a rybárske osady sa zrazu ocitli uprostred novovzniknutej púšte.
Miestne konzervárne sa stali poslednou istotou udržania práce. Neprítomnosť rýb bola Sovietmi kompenzovaná dovozom zo vzdialených prístavov, aby bola stimulovaná lokálna ekonomika. Spracovávanie dovezených rýb však nebolo dlhodobo udržateľné. Po rozpade ZSSR a chaotických podmienkach tranzície na trhovú ekonomiku prišli ľudia aj o poslednú možnosť zamestnania. Strata práce mala nielen silné ekonomické, ale aj mentálne následky, keďže lokálna kultúra bola silno viazaná na rybolov. Miestny Karakalpak situáciu zhrnul takto: „Moji starí rodičia, potom rodičia a následne aj ja sme sa všetci živili rybolovom. Bol to náš spôsob života. Po tom, čo jazero vymizlo, som vyskúšal robiť všetko. Od taxikára až po otvorenie si potravín v našom dome. Nič však nenahradí to, ako sme sa mali. Chytať ryby je to jediné, čo sme vedeli.“
Mesto Muynak je celé dni absolútne prázdne – pred slnkom sa len ťažko vo vyprahnutej púšti hľadá úkryt. V čase nášho príchodu teploty dosahujú vyše štyridsaťpäť stupňov, v auguste sa však od čias vysychania Aralu šplhajú až tesne nad päťdesiatky. Ľudia vychádzajú iba večer, aby vyprali bielizeň, zahnali dobytok, poprípade dohliadali na deti, ktoré lezú po starých hrdzavých preliezkach.
Narušenie biotopu a premena Aralského jazera (ktoré slúžilo ako regulátor extrémnych teplôt) na púšť spôsobila teplotné výkyvy, ktoré robia podnebie nevyhovujúcim nielen pre život, ale aj pre pestovanie plodín. Jediný možný zdroj obživy je chov dobytka, poprípade práca v neformálnej ekonomike. Bývalé rybárske komunity v Muynaku sú vylúčené zo širších štruktúr, ktoré by im vedeli zabezpečiť sociálne istoty a zamestnanie, čím sú odsúdené na život v medzigeneračnej chudobe. „Niektorí ľudia pracujú v škole alebo miestnej poliklinike, no zvyšok musí chodiť za prácou do Ruska, kde sa tlačia pätnásti v jednej izbe. Získať víza do Európy alebo Ameriky, je takmer nemožné,“ hovorí miestna učiteľka z hudobnej školy.
Zmena podmienok práce
Ekonomika, ktorá bola postavená na spracovaní jedného produktu, dnes neponúka veľa nových pracovných alternatív. Kazaši a Rusi odišli z regiónu hneď po vyschnutí jazera. Jediný, kto v Muynaku ostal, sú Karakalpaci. Tým po zatvorení fabrík neostali žiadne stabilné možnosti zamestnania. Komunita závislá od rybolovu ako hlavného zdroja obživy tak bola v rozmedzí jednej generácie konfrontovaná s drastickými zmenami podmienok, ktorým sa nebolo možné adekvátne a rýchlo prispôsobiť. Obyvatelia Muynaku ako nepriame obete sovietskeho projektu prišli o všetko, čím sa kultúrne vyznačovali v minulosti. Neprítomnosť vzdelania a externej pomoci len prehĺbila pascu novovzniknutej chudoby.
Na samotnom dne vyschnutého Aralského jazera boli objavené obrovské zásoby plynu, ktoré sa stali terčom investičného záujmu hlavne zo strany Ruska a Číny. Tieto nálezy, ktoré predstavovali potencionálnu pomoc pre zdevastovanú ekonomiku, však nijak nezlepšili situáciu lokálnych komunít. Z pohľadu miestnych nedošlo k žiadnemu výraznému zlepšeniu infraštruktúry a ani k vytvoreniu nových pracovných príležitostí. Spoločnosti si totiž najímajú pracovníkov z Číny, poprípade z Taškentu a východu Uzbekistanu, ktorí sa striedajú na mesačných šichtách. V hoteli Muynak, v ktorom sme sa ubytovali, žili okrem nás len šiesti uzbeckí robotníci, ktorí každý deň dochádzali za zásobami plynu až deväťdesiat kilometrov do prostriedku vyschnutého Aralu.
V meste Muynak dnes chýba väčší obchod s oblečením alebo potravinami, čo v konečnom dôsledku len dopomáha maloobchodníkom a neformálnej ekonomike založenej na personalizovaných sieťach. Na každej ulici vznikol skromný obchod, cez ktorého otvorené dvere možno nakuknúť do otvorenej obývačky alebo kuchyne. Keď sú rodičia zaneprázdnení, tak zákazníkov obsluhujú ich malé deti. Kvôli nedostatku pracovných príležitostí mnoho mužov z regiónu, ale aj celého Uzbekistanu cestuje na sezónne práce do Ruska a zahraničia, kde sú často vystavovaní systematickej prekarizácii a nehumánnym pracovným podmienkam.
Snahy o odvrátenie úplného vymiznutia jazera a zmiernenie následkov ekologickej katastrofy, sa začali už v deväťdesiatych rokoch. Politické rokovania s medzinárodnými organizáciami za obnovenie pôvodnej fauny a flóry Aralu mali víziu prinavrátenia lokálnej biodiverzity. V Kazachstane sa tieto iniciatívy za financovania Svetovou bankou stali realitou. Postavenie hrádze, ktoré zabránilo odlivu vody zo severnej časti Aralu do jeho južnej časti v Uzbekistane, viedlo k obnove vodných plôch a prinavráteniu lokálnej populácie k rybolovu. Na druhej strane jazera však ostalo naďalej Karimovou prioritou pestovanie bavlny a odmietnutie revitalizácie toku odklonených riek slúžiacich na závlahu plantáží. Verejným vysvetlením bolo, že v sektore zameranom na bavlnu je zamestnané množstvo ľudí, ktorí sú od svojej práce závislí.
Po smrti Karimova v roku 2015 bol zvolený umiernenejší Shavkat Mirziyoyev, ktorý bol po medzinárodnom bojkote uzbeckej bavlny nútený prijať rázne štrukturálne zmeny. Tie nastali v oblasti transformácie ekonomických, vlastníckych a pracovných podmienok na plantážach. Zrušila sa nútená práca a minimálna mzda bola navýšená až šesťnásobne. Nastala taktiež modernizácia v oblasti poľnohospodárskej technológie a pribudlo malé množstvo podnikov, ktoré spracovávajú bavlnu priamo v krajine. Na všetky zmeny a postupnú obnovu Uzbekistanu ešte z čias ZSSR dohliadajú rôzne zahraničné a mimovládne organizácie.
Reštrukturalizácia vlastníckeho systému v procese produkcie bavlny dostala nádych transparentnosti a spravodlivosti, na vrchu však stále ostáva štát a vládna moc. Politické ťahy Mirziyoyeva sú doteraz nejasné, na jednej strane uspokojuje demokratické požiadavky západu, na druhej strane stále drží v rukách moc svojej vládnej strany. Napriek mnohým zmenám a liberalizácii Mirziyoyevovej vlády sme v oblasti Muynaku a jeho okolí nespozorovali žiadne dlhodobo plánované reformy alebo plány pomoci zo strany Uzbekistanu. Následkom štrukturálneho vylúčenia regiónu z širších politických jednaní sa miestne komunity zatiaľ nedočkali žiadnej systematickej pomoci. Prítomná bola jedine masívna výsadba saxaulu – stromu, ktorý sa živí soľou a zachytáva víriaci sa piesok. Taktiež slúži ako potrava pre miestny dobytok a má napomáhať k postupnej obnove ekosystému na dne niekdajšieho jazera. O kompletnej náprave biotopu však nemožno v blízkej budúcnosti hovoriť.
Mocenské politiky, umelé pretváranie prostredia a nerozvážny prístup drasticky zmenil životné a pracovné podmienky ľudí v Karakalpakstane. Ich kultúrne hodnoty a prosperita boli determinované blízkosťou Aralského jazera, od ktorého brehov ich dnes delí stopäťdesiat kilometrov novovzniknutej púšte. V priebehu štyridsiatich rokov tak stratili hlavný zdroj obživy bez možnosti zvrátenia ich tragického osudu. Miestna legenda hovorí, že Aral trikrát vyschol, no potom sa zas prinavrátil k životu. Pre ľudí v Muynaku však dnes zostáva len málo nádeje na jeho obnovu.
Samuel Štefan Körtvélyessy, Terézia Suránová
Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike.
